Šúľok

Načo taký šúľok vlastne je? Teda, volal som ho šúľok, lebo podľa môjho názoru pravý šúľok vyzeral presne tak. Samotné slovo šúľok som už niekoľkokrát začul predtým. Isto aj u nás doma. Možno ho raz vyslovila stará mama, dvakrát mama a starý otec s otcom to slovo v živote nepovedali.

Čo s tebou, šúľok? - pomyslel som si.

Zobral som ho do ruky. Nebol ani ľahký, ani ťažký. Teda, isteže bol veľmi ľahký, ale taký predsa pravý šúľok mal byť, nie? Nevedel som, čo s ním budem robiť, ale dal som si ho do tašky. Potom som si to rozmyslel, nedal som si ho do tašky, lebo predstava, že by šú­ľok mal spočinúť v tmavom vnútri tašky, sa mi nepozdávala. Po­vedal som si, že ho do tašky, jednoducho, nedám, budem ho nosiť vonku.

Ako som tak o šúľku premýšľal, pomaly som zabudol, že je ráno a mal by som sa vybrať do svojej nudnej a monotónnej práce. A ani som si nechcel predstavovať, čo tam budem dnes robiť. Isteže, presne to, čo včera, predvčerom, pred rokom, dvadsiatimi tromi rokmi, keď som sa nechal prehovoriť, do tej budovy som osudovo prvý raz v živote vstúpil a odvtedy tam trávim pravidelne každý jeden pracovný deň.

Šúľok som teda zobral do svojich úradníckych prstov a vy­schnutej dlane. Presne takto som ho niesol počas celej cesty.

Čakal som so šúľkom na električku. Električka dohučala na zastávku a ja som so šúľkom vošiel dnu. Hneď si nás všimol jeden pán a bez váhania sa ozval: „Aha, priateľu, vy máte šúľok? To je fajn. Hneď mám vďaka vám krajšie a svetlejšie ráno, ďakujem vám.“

Zostal som trochu prekvapený, ale snažil som sa tváriť normál­ne a pánovi som len skromne poďakoval. Sadol som si na jediné voľné sedadlo vedľa upravenej, presladko vyvoňanej staršej dámy. Prešlo ani nie desať sekúnd, keď tá pani rezko vyskočila a bodro mi začala vravieť, až sa jej pritom natriasal drdol na veľkej hla­ve: „Mladý pán, s takým prekrásnym šúľkom nemôžete sedieť na takom studenom, ešte nezohriatom sedadle! Poďte, sadnite si na moje miesto, už som vám toto sedadlo stihla pekne zohriať, cestujem až z Dúbravky. Poďte pekne sem!“ Aby som dáme vyho­vel, neostalo mi nič iné, len sa so šúľkom posunúť na jej predošlé miesto. Potom už ani len necekla, iba sa stále usmievala na môj malý šúľok.

Inak, počas celej mojej cesty do práce ma ľudia zdravili, klaňa­li sa mi, úprimne ďakovali, že ma so šúľkom mohli vôbec stretnúť. Boli aj takí, ktorí mi chceli podstrčiť peniaze, iní nejaký konkrét­ny darček, napríklad, francúzsku horčicu, cigarety, vreckovky a jeden pán mi dokonca ponúkal aj svoju mladú blonďavú manžel­ku, nech si ju len pekne vezmem domov, lebo ona sa pri ňom len nudí a je celá nespokojná. Ale ja som jednoznačne a rázne odmie­tol a ako pádny dôvod som uviedol, že so šúľkom sme veľmi krát­ko, ešte si na seba len zvykáme a nebolo by vhodné, aby do nášho vzájomného vzťahu hocikto len tak, z ničoho nič vhupol. Mladá pekná pani sa po mojom odmietnutí hlasito a úpenlivo rozplakala, vyzerala, akoby jej od žiaľu išlo srdce puknúť.

Blížili sme sa k zastávke, kde každý pracovný deň vystupujem. Šofér električky ešte ani nezačal brzdiť, keď prekvapujúco do mik­rofónu, ktorý bolo počuť na celú električku, vyhlásil: „Prosím, vy, ten vážený pán s malinkým šúľkom, teraz ráčite vystupovať! Ak by ste nevedeli! Nech sa páči, zvoľte si dvere, ktoré si len želáte! Keby ste sa len potom obťažovali stlačiť pri tých vami zvolených dverách žlto svietiace tlačidlo a ja vám tie dvere, milý pane, zaraz priamo pred vaším zrakom otvorím!“ Toto všetko šofér povedal slávnostným prívetivým tónom, ale potom ešte nahnevane a rozkazovačne dodal: „Ostatných cestujúcich žiadam, aby nevyhnut­ne zostali sedieť na svojich sedadlách a tí, ktorí stoja, nech stoja tam, kde stoja, nech váženému pánovi so šúľkom nezavadzajú ale­bo akokoľvek inak nebránia v jeho slobodnom pohybe. Ďakujem, koniec služobného hlásenia. A srdečne naposledy zdravím pána so šúľkom,“ dodal už zase prívetivo na moju adresu.

Ako to šofér dopovedal, začal brzdiť a bolo cítiť, že sa snaží tú činnosť vykonať čo najjemnejšie, asi aby mi šúľok nevypadol z ruky. Električka zastavila. Ja som sa teda postavil, ostatní ces­tujúci sedeli ako prikovaní, ale aj tak sa na nás so šúľkom usmie­vali, ukláňali a pritom jeden cez druhého skoro obradne šepkali: „Ďakujeme vám, dovidenia, bolo nám cťou.“ Naschvál som si túto situáciu užíval, dvakrát som prešiel hore dolu po celej električke a kým som už išiel vystupovať, šofér električky ešte stihol zvolať: „Pane, keby som mal poruke slávnostný červený koberec, isto by som ho vám a vášmu šúľku rozprestrel pred východové dvere. Ale, žiaľ, také niečo nemáme.“

Prvýkrát som nahlas zvolal na celú električku: „Nevadí!“ a stlačil som žlté tlačidlo.

Vyšiel som pomaličky z električky a odtiaľ som si to namieril do práce. Vošiel som do úradnej budovy. Tučný arogantný vrátnik si ma, ako vždy, nevšímal, na môj láskavý pozdrav ani len brvou nepohol. Pre neho akoby som bol stále len tá obyčajná posledná nula.

Na chodbe som stretol šéfa a hneď sa na mňa oboril: „Keď si zložíte veci, hneď príďte do mojej kancelárie, človeče jeden. Mu­sím vám riadne vynadať za tie chyby, čo robíte pri prepisovaní jedného textu do druhého. Veď vy obsah tých textov svojou ne­pozornosťou robíte ešte prázdnejším, než vôbec je. Človeče, vy to robíte asi zámerne!“ Ako ma šéf karhal, zhnusené sa na mňa díval. Keď dohovoril, zrak mu padol akoby náhodou na šúľok, ktorý som ešte stále držal v ruke. Ako šibnutím čarovného prútika sa mu okamžite zmenil výraz tváre. Aj sa potešil a zároveň vydesil.

„Vy, vy,“ začal jachtať, „vy, vy máte takýto šúľok?“ Začal aj čudne vypliešťať a vzápätí zatvárať oči. Neodpovedal som mu, len pri­kývol. Svet sa nachvíľu akoby zastavil. Šéf sa nevedel nadýchnuť, pregĺgal a robil chorobné grimasy. „Ja idiot, obyčajný somár, prepáčte, pane, nevedel som, že vlastníte tento šúľok.“

Začal som mať obavy, či bledý a priesvitný šéf aj neodpadne alebo nechytí nejakého iného zrádnika. Potom súvislo šepkal, akoby išlo o nejaké sprisahanie: „Ani nemusíte ku mne chodiť. Nie, nechoďte! Načo? Ste náš najužitočnejší pracovník, sme na vás hrdí. Prosím, zložte sa vo svojej kancelárii a potom si na môj účet v závodnej kantíne dajte hocičo, kávičku, šľahačku, k tomu aj zá­kusok a do kávy veľa vrecúšok cukru.“ Šéf sa zrazu strhol. „Čo to meliem? Kávičku, aj cukríček, aj šľahačku či koláčik vám donesie priamo do vašej kancelárie moja sekretárka, a to osobne.“ Už chcel odísť a ešte dodal: „A tí piati idioti, ktorí vás obťažujú svojou prí­tomnosťou vo vašej kancelárii, tých dám odtiaľ okamžite vysťaho­vať aj s ich kompletným neporiadkom! Dobre, pane?! Hneď a zaraz si vezmú preč tie svoje saky-paky! Predsa so šúľkom musíte mať kanceláriu načisto sám pre seba! Potrebujete pri vašich povinnos­tiach absolútny pokoj! A dnes, milý pane, dnes už nemusíte robiť nič. Nerobte vôbec nič. Dovidenia.“ Šéf sa ešte obradne uklonil a pobral sa preč.

Vošiel som do svojej kancelárie. Všetci piati kolegovia boli už načisto vysťahovaní. Nezostala po nich ani smietka. Jeden stôl zostal umiestnený v strede kancelárie. Môj stôl. Ligotal sa čistotou. Naľavo pri stene bola zložená pohovka. Tá tu predtým nebola. Bol na nej položený biely vankúš a červená deka. Zrejme všetko nachystané na to, aby som si mohol odpočinúť, keby som sa, nebodaj, unavil pri práci či nepráci. Celá miestnosť začala vyzerať naraz aj akási väčšia a priestrannejšia. Okná boli úplne čisté. Zaschnuté prilepené muchy boli preč. Cítil som len zápach dezinfekcie.

Naraz to vyzeralo, akoby som bol v inom svete. Sadol som si ku stolu. Všetko mi bolo akoby šité na mieru. Predtým mi viseli zo stoličky nohy, teraz ich mám pekne položené celými podrážkami topánok na zemi. Šúľok. Môj šúľok som položil na stôl. Vyslovene žiaril. Osvetľoval celú kanceláriu.

Začul som jemné zaklopanie na dvere. Pokojne som zvolal: „Vstúpte!“

Dvere sa pomaličky otvárali, vchádzali dve vyparádené ženy. Šéfova sekretárka. A druhá akoby jej z oka vypadla, pravdepo­dobne jej sestra, dvojička. Nikdy som ju predtým nevidel ani som o nej nepočul. Priniesli mi koláčiky, kávičku a farebné servítky. Všetko mi úhľadne nakládli na stôl. Cudne sa usmievali, klopili zrak. Mal som pocit, akoby šéfova sekretárka omladla o desať ro­kov aj opeknela. Preto musela omladnúť a opeknieť aj jej sestra. Najskôr robili všetko absolútne bez slova. Ale ako položili na stôl prinesené veci, naraz, akoby synchronizovane, povedali: „Nech sa páči! Máte pekný šúľok, pane!“

Ticho poďakujem. Šéfovu sekretárku som v živote nevidel usmievať sa. Dámy pomaly odchádzali, vo dverách skoro do nich narazil náš tučný vrátnik, rýchlym krokom podišiel k môjmu stolu, zasalutoval a bodro riekol: „Pane, nevedel som, čo je nové­ho! Chcem sa vám z duše ospravedlniť, že som vám doteraz nikdy neodzdravil a v živote vás ani raz nepozdravil! Pane, situácia je taká, že som pripravený túto moju nehoráznosť odpracovať! Na­príklad, dobrovoľnou fyzickou činnosťou niekde, na niečom, na vašom pozemku, v záhrade, dome. Jednoducho, pokopem, preoriem, očistím, obhodím, vyvŕtam, zrútim, zamurujem, prerúbem, čo vám bude len treba. Neváhajte mi zavolať ktorúkoľvek hodinu, počas hocijakého dňa, som pre vás pripravený pracovať, zapraco­vať, prepracovať. A to všetko, prosím, poviem úprimne, len a vý­hradne pre váš prospech. Takže, prosím, takáto je teraz situácia.“

Vrátnik zase zasalutoval a odišiel. Vo dverách, zvierajúc kľuč­ku, sa ešte zastavil. „Pane, a srdečne vám gratulujem k novému šúľku,“ dostal sa do miernych rozpakov, akoby nevedel, či to, čo povedal, povedal správne alebo nie. Tak akoby pre istotu ešte raz zopakoval: „Prosím, takáto je situácia!“

Vo dverách sa zase skoro zrazili so sekretárkou riaditeľa a jej sestrou; tie sa naklonili do kancelárie. Sekretárka si rýchlym po­hybom prehodila ofinu. „Pane, a keby ste chceli, tak ja sa kvôli vám rozvediem a potom sa za vás aj vydám. Keby ste chceli, pane. Pokojne.“ Jej sestra dodá: „Inak, ja tiež. Chcela som vám povedať presne to isté, čo povedala moja sestra. To isté, keby ste chceli. Ja tiež. Pokojne.“

Obe sa na mňa dívali, stíchli, čakali, čo poviem. Ale ja nehovo­rím nič, mlčím si, takto ich naťahujem, preto asi po chvíli nemo­tornými krokmi odchádzajú z mojej kancelárie.

Keď si už myslím, že budem mať pokoj, pri čom sa dívam na svoj krásny žiarivý milý príjemný a prítulný šúľok, vpáli mi do kancelárie šéf: „Prepáčte, že som nezaklopal, ale prišiel som vám oznámiť, že ja som bohapustý idiot. Už dávno som vám mal predostrieť, že ste boli povýšený minimálne na post druhého ge­nerálneho riaditeľa. A si nemyslite, preboha, že to pre váš šúľok, ktorý máte položený na vašom riaditeľskom stole. Všetko je to pre vaše schopnosti, duševné, racionálne a najmä odborné. Isteže sa toto všetko odrazí aj na výške vášho platu. A aj ja budem z môjho platu posielať celú svoju polovicu. Tak to bude najsprávnejšie,“ šéf trochu zaváhal, „no, neviem, či nebude lepšie posielať vám aj celé tri štvrtiny. Alebo nech hoci nežeriem, aj celý svoj podradný plat vám vždy budem posielať. Tak to bude najlepšie! Veď vy máte šúľok, nie ja.“ Šéf ako rýchlo prišiel, tak aj chvatné odišiel. Znovu som ani nestihol v pokoji sa pokochať svojím šúľkom, ktorý mi tak presvedčivo zmenil život, keď som zvonku, z ulice počul zvuky motorov a sirén rýchlo prichádzajúcich áut, ktoré následne prud­ko brzdili priamo pod budovou nášho úradu. Premkol ma strach, či sa nedeje niečo, čo sa diať nemá. Lebo som si aj uvedomoval, že všetko, čo sa doteraz dialo v súvislosti so šúľkom, bolo prinajmen­šom zvláštne. A takáto, pre mňa načisto nová situácia ma môže prekvapiť pokojne aj vo veľmi nečakanom zmysle.

Svoj život dožívam v starobinci. Vyvinulo sa to všetko zrazu tak, že ostatní starci, ale aj stareny ma nenávidia, lebo stále do­nekonečna meliem a rozprávam len o svojom malom, podľa nich akomsi nezmyselnom šúľku. Z nosa mi kvapká hrdzavá krv.