Vyhľadávanie
Svadobná cesta
Úder na osliu kožu
do tmy,
pre teba, láska Marion.
Ach, aká clivá je dnes luna!
Vztiahnuté ruky sú tie, čo túžia
po divej ruži na starej bašte,
zvučné sú, ktoré vytepávajú slnce do zlatého činelu,
zručné sú ruky tiež,
tie z hliny džbány tepú,
a tie posledné –
Marion, odnauč ma, muža, ovládať lesklú strelu,
kliesniacu si cestu k slze rozkričanej.
Ach, aká clivá je dnes luna!
Zavediem ťa na svadobné miesto zo sna. Vo výmoli
pod koreňom mŕtvej vŕby ti budem rozprávať
o kohútovi, ktorý ti kedysi jasal na kolíske, ako sa zmenil
v bezhlavo okrídlené telo bezhlavé, s krvou
za letu striekajúcou dopredu. A ďalej
ako v piesku hľadáš poslednú mužskú šľapaj,
aby si ju v túžbe po oplodnení kolenačky vybozkávala,
ako sa dvíhaš a napĺňaš báň
a ako klesáš
s očami k vyvraždeným hviezdam,
s vlasmi padajúcimi dozadu a k zemi,
tak ako padá opustená hviezda.
Tu skončím svoje rozprávanie, lebo ty pohybom,
akým si vkladáš kvety do vlasov,
hviezdu si stiahneš nízko nad hlavu,
zažiariš, a ja
všetkými desiatimi prstami už budem hľadať
prebúdzanie naškrobenej nevesty a vrkoč,
teba, konkrétna Marion.
Ach, aká clivá je dnes luna!
Keď z blízkej dediny zaznie polnočný býčí roh,
budeme načúvať už len kvíleniu
vtáka,
vrúcnemu svišťaniu zlomeného krídla nad našimi hlavami
a z koryta vyschnutej rieky piesok
a rybie šupiny, láska Marion,
zhrniem pre teba
na kôpku,
aby si si sadla.
Cestou načúvaj klasom, praskajúcim ako meteory,
a rozlievaniu smoly po žeravej ceste a potom sa spokojne napi
ľaliového liehu,
aby sme sa v horúcej letnej noci, dozrievajúcim tabakom
prevoňanej, iba zobúdzali,
iba zobúdzali
a iba slaní!
Ach, aká clivá je dnes luna!
Budem ti budúcnosť veštiť z hviezd a zavše,
keď vyčítam, že hoci len tvoj kanárik doma nad posteľou
je ohrozený na živote,
súhvezdia vhodne pozmením tak,
ako keď v sobotu poobede upratujeme
zabudnutý dvor.
Marion, odnauč ma, muža, ovládať lesklú strelu,
kliesniacu si cestu k slze rozkričanej.
Nevesta, nikdy nesmieš plakať.
Keby si pri východe slnka, keď znie kosa,
vykutá do sršiaceho ostria,
nepristihla svoju prvú slzu,
všetky kohúty by sa srdcervúco rozozneli.
A oblaky, plné pichľavého lesku
lietadiel,
neboli by viac útočiskom vtákov.
Ráno nie je na to, aby sme v koryte
na dne vyschnutej rieky nachádzali
k nebu trčiace,
umelým slnkom vybielené
kostry rýb.
Kráčajme, Marion.
Ach, aká clivá je dnes luna!
Nevesty musia citlivou šľapou
v piesku
večne spomínať
na šťastie bielych kostených hrebeňov,
ktoré postrácali na týchto svadobných miestach,
keď sa tu nad ránom
ešte ako panny česávali.
Kráčajme, Marion, clivá je dnes luna!
