Vyhľadávanie
SVIATOK NEVINIATOK
Ja, Anna, jediná dcéra a dedička erbu rytiera Jána, ochraňujúceho všetky územia, na ktoré dovidím z veže nášho hradu:
mám skoro štrnásť rokov. Najradšej by som nasledovala otca a jeho družinu na poľovačkách, liezla po strminách alebo aspoň po opevneniach hradu – no zrádza ma telo. Stáva sa iným a nemôžem tomu zabrániť, stáva sa zraniteľným a musím sa zaň hanbiť, skrývať ho alebo aspoň nepozerať naň.
Aj teraz: chcem ako ostatní preskočiť zľahka hlbinu medzi skalami, privítať Jána s družinou, všetko sú to chlapci, s ktorými som rástla –
chcem sa aspoň dotknúť kuší a mečov, zazávidieť ľahké drôtené košele, ktoré ich tak dobre chránia –
no nohy zápasia s lemom sukne, hlava sa mi krúti, musím prijať pokorujúcu pomoc hlásnika. Aj on stihol zísť z hlásnej veže prv, ako som sa odhodlala k skoku, a už si ma nevšíma, beží za bojovníkmi...
Zarputilo sa obrátim, zavriem oči, nadvihnem sukňu a skočím cez priepasť nazad –
chvíľu sa kolíšem na jej okraji, na pokraji života a smrti –
potom odstrčím vyľakanú slúžku s medenými vlasmi, ktoré žiaria nad vyrážkovou prebúdzajúcou sa tvárou.
Vonku je zmätok, čeľaď, ba aj remeselníci spod obranného múru vítajú rytierov –
no ja utiahnuto skúmam svoje telo. Neľútostne, niekoľkými pohybmi ho obnažím v chladnej kamennej škrupine svojej izby: stáva sa takým, aké má moja matka?
Prekvapím ju v kúpeli, prezerám si ju zvedavými očami, desím sa veľkých ružových oblín...
Kradnem sa za ňou do ženských priestorov, ktorým som sa dosiaľ vyhýbala, vdychujem vôňu dymiaceho ohniska a vriacich jedál, prisadnem si k vyšívaciemu stolčeku. Túlim sa k nej, aby som sa jej mohla dotýkať, skúmam tú poddajnú a predsa sviežu hmotu.
Dovolím, aby ma česala, maznala – a hádam pri tom jej tajomstvo.
Zbadám, že ju každý z Jánovej družiny pozoruje aspoň ukradomky; mňa, spoločníčku vo včerajších hrách, si už nikto z nich nevšíma –
sledujem, ako ju Zeno so smelosťou čerstvého rytiera, s chtivou a dychtivou tvárou muža po dvadsiatke obdivuje a dobýja temer pred otcovým pohľadom, akoby ho vyzýval, akoby si s ním chcel zmerať sily, stať sa najmocnejším, vládnucim....
vládol by aj nado mnou?
Sledujem, ako si ju môj mladý mocný otec odvádza a ako ho ona povoľne nasleduje... Som sama, sama...
Túžim po dotyku a zároveň sa dotyku desím, veď pred ním sa musia stretnúť oči, musia sa stretnúť myšlienky a duše... a ja som od každého taká vzdialená –
dni a týždne som matke nablízku tak ako nikdy predtým, pritom však zameraná iba na seba, ach ako veľmi na seba – a onedlho ju napriek svojmu sledovaniu, napriek našej neustálej blízkosti vidím nehybnú, vystretú a vôbec nechápem, čo sa stalo: nevšimla som si ani len to, že jej pokorný a podmanivý úsmev bol úsmevom na rozlúčku, že jej bledosť nebola len známkou ženskej prejemnelosti, ktorou som pohŕdala a ktorú som predsa len chcela dosiahnuť.
Prepuknem v plač, veď tu ostávam so svojím zradným telom a neznámym osudom, no ustupujem, pomaly spätkujem namiesto toho, aby som ju objala; desím sa pohľadu na jej nahotu; bojím sa ho viac ako jej nehybnosti –
no oni sa jej dotýkajú, vystierajú ju, natierajú klzkými olejmi s prenikavou vôňou, olejmi, ktoré uľahčujú vstup do iného sveta...
Tuho sa držím otcovej ruky, pozerám sa na jeho skúpe slzy; museli mu trhať vnútornosti, prepáliť sa cez ne, pokým sa dostali k očiam, uvedomujem si svoju mokrú tvár, tá moja tvár by sa dala žmýkať... Posledný obrad pomazania, v rukách držím zažaté hromničky... Konečne ju zavinú do dlhého jemného pruhu bieleho plátna, do odevu na poslednú cestu.
(Úryvok z románu Sviatok neviniatok načítala autorka na CD, ktoré je prílohou jej knihy rozhovorov s Jánom Štrasserom Sledoslov, vyšla v Literárnom informačnom centre 2015.)
