Ukážka z diela

Tábor padlých žien

     V čakárni naozaj sedí žena oblečená do priliehavých čiernych šiat. Zigmunda prekvapí, že Vdova nie je v táborovom oblečení. Povie jej, aby chvíľu počkala. Vráti sa do ošetrovne, prejde k skrini s liekmi, vo fľaši so smrtkou na vinete má pohotovostnú zásobu liehu. Naleje si do odmerky za dva prsty, doleje doplna vodou, našup vypije, zatiahne roletu na okne, pretože prenikavé letné slnko mu zraňuje oči, páliace od nevyspatia. Nezavolá hneď ženu dnu, na chvíľu sa natiahne na vyšetrovacie lôžko. Z napálených rečí tanečnice hneď uhádol, že zmienená Vdova je ženou, za ktorú intervenovali z vyšších miest, a veliteľ bol dokonca ochotný obetovať na to škatuľu streptomycínu. Musí preto postupovať takticky a nepremrhať ten nečakaný dar na vylepšenie svojej zúfalej hráčskej situácie. Streptomycínová mafia, ktorej nitky, a nie bezvýznamné, sa tiahnu aj do tábora, je napojená na isté bankové konto vo Švajčiarsku – a stojí vraj za ním drevársky kráľ, ktorému sa podarilo uniknúť po vojne zo Slovenska – prijme jeho príspevok ako dôkaz jeho kontaktov von, ktorým už prestávali veriť. Otvorí mu to možnosť nových úverov a zároveň zvýši jeho spoločenskú prestíž, ktorá nebude teraz založená len na tom, že členov mafie posiela na dlhodobé pobyty do nemocnice a po fingovaných úrazoch v bani aj na doliečenie v blízkych kúpeľoch, kde sa im otvárajú ďalšie pašerácke a priekupnícke kanály. Áno, je to nečakaný dar, znova sa utvrdí a hráčska náruživosť kombinovať a hazardovať ho tak strhne, že takmer zabudne na pacientku. Vyskočí z lôžka a vľúdne, s ospravedlnením, ju pozve ďalej.

     Všetko, čo sa udeje potom, pripadá Zigmundovi ako sen. Žena sa ani neposadí na ponúknutú stoličku, hneď spustí.

     – Je to zbytočné, aby som si sadala, doktor. Hovorím vám, že som celkom zdravá. Že ma sem doviedla dozorkyňa, to je jej vec, aj že jej na to dala príkaz Madla, za vojny vodkyňa ríšskych dievčat v Petržalke, ani do toho sa ja nestarám, ani do toho, prečo jej to rozkázal veliteľ tábora, aj keď mi je jasné, že to nemá z vlastnej hlavy, ale dostal na to rozkaz z Bratislavy. Ale hovorím vám...

     – Ale preboha! – zúfalo ju preruší Zigmund a chytí si oboma rukami treštiacu hlavu. – Veď sa upokojte, dáma, vyrútite sa tu na mňa ako na svojho úhlavného nepriateľa, a ja som taký istý zaradenec ako aj vy, navyše som len slabý muž a som posledný, čo by vás chcel dostať z tohto tábora nasilu. Ja tiež viem, že vonku sú rady na chlieb, na kus cukru, na baťovky, a tu nie, na slobode človeka furt trápia pochybnosti: prídu mi na zatajený tovar, či neprídu, udal ma niekto, či neudal, a keď sa nejako po známosti dozvieš, že ťa veru nikto neudal, zasa sa len umáraš: som ja ozaj taký bezvýznamný odporca a rozvracač, že im nestojím ani za udanie, ani za poriadnu facku, skopnutie zo schodov, vytlčenie zubov, vyšklbnutie vlasov, polámanie rúk a nôh, či čo? Či ja neviem, že nie je teraz dobre byť na slobode? Prečo by som tu inak bol, čo myslíte, vážená? Keď si tu, v tábore, už vieš, na čom si, už máš istotu, aj sociálnu istotu, po ktorej ľud tak úpenlivo volal celé stáročia. A tu ju máš, tu ti je dobre, konečne sa môžeš slobodne zasmiať, bez obáv vyprávať na izbe, v šatni, v šachte, pri kartách politické vtipy; od pľúc si zanadávať na režim a beztrestne vymlátiť udavačov a uvedomelých špicľov. A vy ma ešte...

     – Prepáčte, prepáčte, – ohúrene povie Vdova a teraz aj bez vyzvania, či bez akéhokoľvek násilia z doktorovej strany, klesne ako podťatá na stoličku.

     – Myslela som...

     – Vidíte, vidíte...

     – Teraz mi je už jasné, že vy sa nedáte zneužiť.

     – Veru nie! – pokrúti Zigmund hlavou, aj keď len veľmi opatrne.

     – Ja viem, ako to je, keď niekoho stále zneužívajú. Myslíte si, že toto je môj prvý lapák? To by ste sa mýlili, ja tiež mám s čím porovnávať, Amíci ma držali štyri mesiace v Glasenbachu a nebyť mojich čiernych šiat a toho, že si ma všimol jeden čierny poručík a vybral sa so mnou načierno na výlet do Salzburgu, kde som ho tak zničila, že zaspal ako kojenec a mohla som si zobrať z jeho peňaženky svoju priepustku, ešte teraz by ma tam možno žrali vši. A vôbec to nemuselo byť, keby som sa nebola už predtým dala zneužiť a neušla pred frontom do Rakúska, lebo ma strašili tým, že ma Rusi na fleku obesia a predtým ma ešte strašne zneužijú. Tak som už bola z toho ustavičného zneužívania vyjašená, že...

     Vdova sa odrazu zarazí, lebo si všimne hlboko útrpný výraz v Zigmundovej tvári.

     – Ale vidím, že teraz zneužívam ja vás, vašu trpezlivosť pri počúvaní o mojom životnom trápení, keďže aj vy máte svoje trápenie, a iste neznesiteľné, veď sa tvárite tak strápene. Myslím, že vás bolí hlava, priam vás v nej štiepa. Je to tak?

     Zigmund len nemo prikývne, zasa veľmi opatrne.

     – Niečo ste si už aj zobrali(ale nepomohlo vám to. Nie, ani nemohlo, lebo to nie je v hlave. Je to v chrbtici. Poznám to. Trpievajú tým kartári. Nechcem sa vás dotknúť, ale...

     Zigmund už len v náznaku prikývne.

     – Objavila som to u jedného generála, ktorý chodil do Štefánie kartovať. A vždy som mu uľavila. Môžem aj vám... – doloží už stíšeným hlasom, trocha sa k Zigmundovi nakloní a z jej tela sa k nemu donesie závan akejsi upokojujúcej vône. Štiepanie v hlave sa hneď stlmí.

     – Uzavrime najskôr váš zdravotný stav, – prehovorí slabo Zigmund. Vyberá vety s čo najmenším počtom slov. – Otvorenú tuberu naordinujem. Podozrenie na brušný týfus detto. Odporučím kontrolný röntgen. Potom lampáreň. Budete z dosahu zneužitia. Zároveň akoby preč z tábora. Zavládne všeobecná spokojnosť.

     Vdova nad tým chvíľu uvažuje. Vidí, že Zigmund trpí. Súhlasí.

     Obaja si uľahčene vydýchnu.

     Zigmund aj naznačí, že jeho ťažkosti s hlavou začínajú ustupovať. Ale Vdova nechce prísť o možnosť odplatiť sa mu. Požiada ho, aby sa presunul na vyšetrovacie lôžko. Opatrne mu pomáha vyzliecť lekársky plášť i erárnu košeľu, už nie celkom čistú. Obráti ho chrbtom k sebe, pozrie na jeho kartársky zdeformovanú chrbticu, dotkne sa jej, stručne povie: To je jasné. Potom zdanlivo menej jasne doloží, že aj mnohohodinové hrbenie sa v spovednici a pri nočnom modlení má rovnako zničujúci efekt na mužskú chrbticu. Zigmund si jasne uvedomí, že v modlení bol aj pôvod otcových štiepavých bolestí v ľavej mozgovej hemisfére, ktoré ho kruto prepadali po návrate zo synagógy. Matka však neodhalila ich pôvod. Je to múdra žena, pomyslí si o Vdove a je rád, že sa rozhodol celkom sa oddať do jej rúk. Má dnes obzvlášť šťastný deň: zostane mu streptomycín a ešte sa aj zbaví trýznivých bolestí hlavy. Privrie oči, cíti pohyb ženinho tela za svojím chrbtom a zosilnenie tej upokojujúcej vône. Teplé dlane sa mu dotknú chrbtice, začnú po nej hmatať, žena uznanlivo šepne: Máte ešte skoro chlapčenskú postavu, viete o tom?

     Prikývne a uvedomí si, že štiepavá bolesť načisto zoslabla. Vdovine dlane a skúsené prsty ďalej prechádzajú po chrbtici, elektrizujú ju a chvíľami horúce, ešte bolestivé prúdy ju uvoľňujú. Začne mu to stúpať nielen hore po chrbtici, ale aj dolu, stále nižšie. Po chvíli akoby brušká jej prstov začali tvrdnúť, ale zároveň nestrácali svoju zázračnú pružnosť a hebkosť, dotyky mu odrazu pripadajú takmer nebeské, ako dotyky mnohorukého zázračného Budhu, až Zigmund otvorí oči a zvedavo sa obráti.

     – Ešte ste sa nemali obracať, – povie Vdova s tichou výčitkou v hlase.

     Zigmund vidí, že efekt mnohorukého Budhu sa Vdove podarilo dosiahnuť vcelku jednoducho: tým, že si za jeho chrbtom šikovne zo seba stiahla svoje čierne šaty. Nezaujmú ho ani tak jej ťažké, vyzreté prsia, ako ho skôr ohromia jej rozpustené havranie vlasy. Tie sú, pomyslí si. A vzápätí, keďže už môže myslieť aj v dlhších vetách: Ba či je tak krásne zhavranená aj tam dolu, tá potvora. Hlboko si navzájom pozrú do očí. Zigmund cíti, že Vdova si v jeho zraku prečítala tú zvedavú otázku. Asi ju to neurazí, lebo povie: – Tým, čo to nezneužijú, môžem poskytnúť plnú úľavu. – A pohľadom výrečne naznačí, kde umiestňuje jej ďalšie centrum. Zigmund cíti, že ju nemôže odmietnuť. Vie, že sa vystavuje riziku svojho zlyhania. Zároveň, a to je silnejšie, túži spoznať jej tajomstvo. Ak by bolo prekvapivé, mohol by ho využiť, pretože hazardná hráčska partia už začína v tábore pociťovať núdzu o nové, originálne stávky. Mohol by si tak ešte viac vylepšiť svoju finančnú situáciu i svoju osobnú prestíž.

     – Celkom sa oddávam do vašich rúk, dáma, – zašepká a privrie oči.

     Vdova sa vztýči nad ním, pomaly si začne cez široké boky sťahovať nohavičky a odhaľuje svoje tajomstvo. Podľa trenia látky o telo Zigmund usúdi, že tajomstvo sa už ponúka jeho zraku. Otvorí oči, díva sa. Hruď sa mu začne dvíhať vzrušením. Teraz by to malo postupovať dolu a... Vdova začne teraz jeho rozopínať a odhaľovať, až sa vylúpne aj jeho tajomstvo, stále načisto zimomravé. Vdova sa ho skúsenými hmatmi snaží zobjemniť a vztýčiť, je v tom ohľaduplná a vytrvalá, zoberie nakoniec aj jeho hlavu, trie si ju o horúce pružné prsia, tvrdé bradavky, aj svoje tajomstvo – a nič.

     – Dnes som, žiaľ, asi nezneužiteľný, – povie nakoniec Zigmund.

     – Vidím...

     Oblečú sa. Chlap v doktorovi bol zahanbený, ale hráč v ňom objavil jedno prekvapivé tajomstvo.