Vyhľadávanie
Úvod k úvodu
Takmer nikdy som nezažil utrpenie učiť sa literatúru a slovenský jazyk. Neberte to ako vyťahovanie sa, ale takmer nikdy som sa neučil literatúru a slovenský jazyk. Nemusel som sa. Mal som to všetko načítané. Teda „všetko“ ako všetko. Aspoň to, čo bolo v učebniciach a čítankách a ešte o niečo viac. Ale stačilo mi to, aby som mával z literatúry a slovenčiny jednotky. Pravda, nečítal som kvôli známkam, ale preto, lebo som už od skorého veku v zajatí kníh, príbehov, rozprávok, mýtov, metafor, básnických obrazov... A čítať neprestávam dodnes. Môžem povedať, že čítam takmer päťdesiat rokov. Neberte to ako vyťahovanie sa, ale prečítal som takmer celú slovenskú poéziu, podstatnú časť slovenskej prózy a toľko svetovej literatúry, koľko jej bolo v mojich silách (a očiach) prečítať. Pamätám si jeden zážitok z čias, keď som maturoval.
Jedného dňa, na konci akademického týždňa, u nás zazvonil spolužiak Paľo a s hrôzou v očiach na mňa vychrlil: „Nauč ma slovenčinu!“ Už si nepamätám, ako prebiehala táto panická výučba, ale Paľo zmaturoval aj zo slovenského jazyka a literatúry. Občas sa stretám s názormi, že poézii sa nedá rozumieť, najmä tej novšej, ba čo viac – že sa ani neoplatí pokúšať sa o to, pretože je to zbytočný luxus a zábavka pre niekoľkých čudákov. Ale občas vidím, ako sa niekto chce úprimne dobyť do tých zatvorených dvier, ktoré preňho predstavujú básne. A tak vznikla táto knižka, ktorú som nazval Ťahák na básne. Vlastne, nie je to ťahák v pravom zmysle slova. Nepomôže vám dostať podvodným spôsobom dobrú známku z písomky. Nedáva vám návody, ako postupovať pri „rozboroch“ básní. Neposkytuje nijaké know-how, ako sa naučiť milovať poéziu. Zhromaždil som do nej iba niekoľko básnických textov, ktoré mám rád a pokúsil som sa o nich niečo povedať, resp. napísať.
Akoby som bol sám študentom stojacim pred lavicami s úlohou interpretovať nejakú báseň. Alebo akoby som bol profesorom literatúry, ktorý chce nakaziť študentov diagnózou lásky k poézii. Niektorým básňam som venoval jednu stranu, iným niekoľko – podľa toho, koľko sa mi žiadalo o nich povedať. A koľko som vedel. Pretože nemám recept na správne čítanie poézie: ten našťastie nemá nikto. Môžem ponúknuť iba svoju vlastnú skúsenosť, svoj vlastný postoj, svoje vlastné cítenie a vedomosti. Iný autor by takúto knihu napísal inak – aj s inými básňami, aj s inak napísanými interpretáciami. A možno by ste jednotlivé texty aj vy inak pochopili a zaujali k nim postoj. To by bolo skvelé – znamenalo by to, že ste schopní vytvoriť si vlastný názor. Nech je teda táto knižka inšpirátorom pre študentov či pedagógov, ktorí sa trápia s básničkami. Nič viac a nič menej. Nech vás utvrdí v pocite, že poézia je vzrušujúce dobrodružstvo, ktoré stojí za to podnikať.
Autor
Jozef Urban
TÓNOVI PIŽURNÉMU NAMIESTO OPIJÁŠA
Vstúp do vecí a zlož si kabát.
Pi moje víno, ja budem fajčiť tvoju trávu.
Niet reality, je len skutočnosť.
Niet pamäti. Sú len spomienky.
Požiadaš moju ženu o sex.
Je moja, ale je ešte možná.
A naozajstným, komickým zmyslom života
je to, aby som sa mýlil.
Zakaždým, keď ťa stretnem,
som o orgazmus kratší.
Nenávisť ma zaujíma,
ale nie natoľko, aby ma tešila.
Vyvetraj blonďavý tieň, čo prišiel s tebou.
Daj si panáka. Rozbaľ, čo si napísal.
Chvíľu sa budeme zosmiešňovať pokusmi
o nový život, na ktorý sa už nedostáva času.
Veď napokon, dear Tony,
nedokážeme žiť so ženami, ktoré poznáme,
a nedokážeme poznať ženy, s ktorými žijeme.
Možno by z tohto materiálu iný autor napísal inú báseň, ale Jozef Urban mal právo na svoje znenie: pretože tie „bonmoty“ či efektné výroky pochádzajú od neho. A keď aj možno nie všetky, on ich vypočul, zapamätal si, zapísal, použil a dal im básnickú platnosť. Má teda plné právo nadpísať ich svojím menom. Hneď pod menom autora máme ďalšie meno – Tóna Pižurného. Prezradím, že je to skutočná osoba, slovenský básnik, Urbanov priateľ a generačný druh. Báseň je venovaná jemu, ale nie tak, ako sme zvyknutí pri iných adresátoch, kde býva venovanie v zátvorke pod názvom. Tu je osobné venovanie povýšené na nadpis. A že ide o vzťah naozaj kamarátsky, kolegiálny, nekonvenčný, svedčí nielen oslovenie Tóno či „dear Tony“, ale aj druhá polovica venovania: „namiesto opijáša“. Opijáš, toto trochu archaické alebo slangové slovo, vyjadruje v tomto prípade nie bohapusté konzumovanie alkoholu, pitku, ale najmä príležitosť na priateľské rozhovory, nekonečné debaty, polemiky, hádky, prežívanie spolupatričnosti, snívanie o budúcnosti, chystanie plánov, konfrontáciu názorov, cibrenie vkusu, vzájomné inšpirovanie sa…
O tom, že ide o vzťah dvoch priateľov-básnikov, svedčí veta „Rozbaľ, čo si napísal“. Je to jeden z mála výrokov, ktoré sú adresné a jednoznačné. Takmer všetky ostatné sú nadsadené, plné paradoxov, vnútorne protirečivé: „Niet reality, je len skutočnosť.“ „Nedokážeme žiť so ženami, ktoré poznáme, / a nedokážeme
poznať ženy, s ktorými žijeme.“
Báseň vyjadruje dezilúziu, stratu ideálov, náraz o hrany života, či ich už nazveme realitou alebo skutočnosťou. O tom svedčia výroky typu: „naozajstným, komickým zmyslom života / je to, aby som sa mýlil“, „Chvíľu sa budeme zosmiešňovať pokusmi / o nový život, na ktorý sa už nedostáva času.“ Sú to exaltované, nadsadené „múdrosti“, ktoré pripomínajú puberťácke mudrovanie, nad ktorým sa dospelí len pousmejú. Veď z úst mladého človeka znejú reči o konci života silácky (musíme si však pripomenúť, že Jozef Urban zomrel tragicky, predčasne, na vrchole svojich mladíckych síl). Celá báseň je teda skladačkou efektných, emocionálnych, vtipných i prázdnych slov a viet, aké sa často počujú v bohémskom prostredí, v kaviarňach umelcov, ale aj v kantínach robotníkov, všade tam, kde bujnie ľudský rozhovor a iskria myšlienky.
