Vyhľadávanie
Na jedinečnej fotografii, ktorá zachytila posádku Caproni krátko pred štartom, vidno nezvyčajný úkaz: muži v letných kombinézach vedľa lietadla a za Štefánikom, oblečeným v slávnostnej letnej uniforme so stuhami a vyznamenaniami, stojí stolička. Zoslabnutý generál sa neudržal na nohách, pred odletom sedel a postavil sa len pre záber. No ešte aj svoj zlý zdravotný stav vedel šikovne využiť na vlastnú propagáciu. Keď ide o slobodu a blaho národa, pracuje za každých okolností, vysvetlil.
Neviem sa na tú fotku vynadívať. Oči s jasnou dúhovkou a nápadnými bielymi kútikmi hľadeli unavene. Pritom na sedadle pilota sa odjakživa cítil vo svojom živle. Akoby sa vo výške pohyboval istejšie ako s nohami na zemi. Azda od planéty potreboval istý odstup – fantasta, básnik, rojko, a zároveň vedec, pragmatik a štátnik. Možno preto ho to tak ťahalo k astronómii, ku hviezdam, vďaka ktorým objavil Polynéziu.
Na Tahiti ešte, pochopiteľne, nepostavili letisko. Vďaka stabilizačným plavákom jeho lietadlo štartovalo a pristávalo na mori. Vojenský pridelenec sa postaral o pripravenie navigačných bodov.
Počas posledných troch dní okolie a budovy v hlavnom meste i na vidieku rozkvitali farbami. Z okien viseli slovenské a francúzske zástavy a nad hlavnou dopravnou tepnou sa rozpínali oblúky vlajkoslávy. Na ošarpaných múroch centrálnej pošty zavial mestský erb, ďalšie sa v hustej spleti trepotali na žrdiach. Oproti Národnej banke pod modro-bielo-červeným baldachýnom umiestnili tribúnu lemovanú pozláteným zábradlím. Na malom pódiu obďaleč divadelní ochotníci večer zahrajú reprízu predstavenia z Dunajskej cesty.
Na vyvýšenom mieste sa čoskoro objaví generál a vládni predstavitelia. Oproti na nádvorí zhlobili dve ďalšie drevené pódiá pre veteránov, aby odtiaľ mohli sledovať sprievod. Vedľa nich sa zhromaždili spojené hudby slovenskej a francúzskej dychovky, ktoré sa však nevedeli zladiť.
Ulice, okná a balkóny sa už pred štartom zaplnili dychtivými tvárami. Chodci sa nalepili aj na zábradlia a niektorí sa pridržiavali lámp. Vlastenci oblepili aj sochu. Skoro všetkým mužom v dave sa v chlopniach jagali národné kokardy alebo miniatúrne vlajky.
Slávnosť sa začne každú chvíľu. Ideálne počasie, slabý vietor, výborná viditeľnosť. Na stĺp elektrického vedenia sa vyšplhal chlapec a hystericky zakričal: „Vzlietol!“
Vypukol obrovský jasot.
Štefánik urobil tri veľké okruhy nad ostrovmi, obletel Tahiti Liptavi aj Tahiti Tatrai a dlhšie plachtil nad oceánom. Na istý čas sa stratil z dohľadu, zrejme chcel znova ostať sám.
Belasá obloha sa ostro vynímala. Nad plochým horizontom doobeda prudko žiarilo slnko. Sálala horúčava. Kŕdle bielych volaviek trepotavo nalietavali na hladinu. Húštiny krovísk a predpotopných papradín sa tiahli do nekonečna. Skupinky chatrčí na brehu sa vyprázdnili, zostali v nich iba opilci, ktorí ležali v hojdacích sieťach, s pálenkou ustavične na dosah ruky, akoby sa potenie stalo ich životným zmyslom.
Kto mohol a vládal, prišiel zdraviť a vítať veliteľa, ktorý každú chvíľu pristane. Tisíce Slovákov, ale prekvapivo aj stovky domorodcov, dokonca tucty Číňanov a tiež zopár Francúzov sa zhromaždili a sledovali prílet slávneho, legendami opradeného velikána i čudáka.
Starousadlíci hovorievali, že len čo sa konečne zbavili perverta, povaľača, ožrana, lenivca a príživníka, Paula Gauguina, objavil sa ďalší podozrivý cudzinec so zvláštnymi záľubami a slabosťou pre hviezdy aj kométy a hlavne pre miestne dievčatá. Za prvým prišlo len pár zúfalcov, za druhým aj nepozvané masy...
Ľudia si stávali na prsty a naťahovali sa ponad mávajúci zhluk klobúkov, či ho konečne uvidia. Hustý zástup sa vzrušene mrvil. Cez ustavičné volanie na slávu sa dalo rozoznať nejasné dunenie bubnov. Zástup zhustol, nadšení ľudia túžili aspoň úchytkom zblízka uvidieť slávnu osobnosť.
Na obzore sa čnela loď, zrejme s ďalšími prisťahovalcami z Uhorska. Kedysi obraz plavidla na horizonte vyvolával medzi miestnymi paniku. Čiastočky iného sveta, predzvesť veľkých zmien, výbojov, masakrov a krutovlády. Ani teraz prišelcov nevítali všetci. Vývoj sa však už nedal zastaviť.
Lietadlo konečne klesalo. Tisíce očí sledovali každý pohyb stroja, ktorý rapotal a funel, víril vzduch veľkými vrtuľami a vyfukoval čierny dym. Hudby zahrali obe hymny.
Zdalo sa, že generál pozdravil dav zamávaním. Stovky rúk nadšene odpovedali. Volanie na slávu zosilnelo.
Čelné útvary pochodovali pod trepotavou klenbou vlajok. Chlapi so žulovými tvárami na ušľachtilých, tancujúcich koňoch. Zaviali zástavy s dvojkrížom i červeno-biele tahitské, podobné rakúskym a zatrepotali sa francúzske trikolóry. Ktosi viezol vyzdobenú slávobránu. Hurhaj sa stupňoval.
No strhli sa aj potýčky. Tahiťanky sedeli na zemi, väčšina s bábätkami na hnedých prsiach a pri dojčení pili kokosové mlieko. Aj mnohé mladé Slovenky si už zvykli chodiť hore bez, čo prekážalo francúzskym misionárom a slovenským konzervatívcom. Mníšky sa odvážlivkyniam snažili násilím navliecť biele habity, aké domorodkyniam vnucovali už niekoľko desaťročí. Mnohé Slovenky chodievali aj v exile tradične zahalené, i keď v teple trpeli. Stareny si na slávnosť obliekli rubáše, dvoje rukávcov a sukieň so živôtikom, široké zástery z dvoch polovíc čierneho perkálu a na pleciach a krížom cez hruď si uviazali trojuholníkové šatky.
Svetonázorové súboje sa na ostrove viedli takmer denne. Slobodní chlapi postávali v terchovských krojoch a ľanových gatiach so širokým zeleným zdobeným šnurovaním. V bielych košeliach z továrenského súkna sa neznesiteľne potili a nadávali. Nejeden si radšej vyzliekol vrchnú časť a chodil po pláži do pol pása nahý. Opáleným mužom blčali líca a na čelách sa im leskli kvapky potu, žalúdky prevŕtané mikróbmi, každý desiaty trpel syfilisom alebo tuberou a väčšina už pre nedostatok vitamínov zakúsila útrapy skorbutu.
Skupinky Tahiťanov v pravidelných intervaloch spoločne vykrikovali zhluky slov, ktoré nepripomínali ľudskú reč, skôr akési hlboké reptanie, nepochopiteľné litánie.
Lietadlo plynule napredovalo a z výšky asi šesťsto metrov zvoľna klesalo. Letecký dôstojník zapálil dymovnicu na označenie smeru vetra.
Hudba sa zintenzívnila. Muzikanti zanôtili chytľavú vlasteneckú pesničku a obyvatelia sa na chvíľu pridali, chvíľu zborovo spievali celé rodiny, druhú a tretiu strofu však naspamäť nevedeli.
Zrazu stroj opäť stúpal. Pilot zrejme v poslednom okamihu považoval za výhodnejšie pláž ešte raz obletieť, aby si na zosadnutie na mori vyhliadol vhodnejšie miesto a lepšie zvolil uhol. Lenže lietadlo vážilo priveľa, motory ho už po prudkej strate výšky nevládali utiahnuť.
Stroj pri zbytočnom vzostupe strácal rýchlosť, na zlomok sekundy dokonca zamrzol vrezaný do oblohy a potom ostro zamieril k zemi, priam pikoval. Masa zhíkla od zdesenia.
Pristávacie zariadenie s čelovým podvozkom, doplnené dvoma chvostovými ostrohami na zadných častiach bočných trupov, so zasyčaním vzbĺklo. Keď stroj dopadal, vpredu prudko horel. Nosná časť klesla s ohlušujúcim rachotom na hranicu piesku a vody, kde ju pohltil oheň.
Zo zachovaného nákresu, ktorý podľa výpovedí svedkov zakreslili do mapy vojaci, sa dá veľmi presne vyvodiť, čo sa udialo. Štefánik zrejme pri manévri zamdlel. To vysvetľuje náhly pád i polohu lietadla, ktoré prekračovalo vertikálu, ba dokonca sa obracalo na chrbát, ako by letec v bezvedomí pri strmhlavom lete tlačil páku stále dopredu.
Šok na okamih všetko umlčal. Krajina zamrela v tichu, ktoré sprevádzalo pohľad, kamkoľvek ho človek uprel. Životom kypiaci prales sa zmenil na nehybné kulisy.
Potom sa ozvalo niekoľko prudkých detonácií, keď explodovali palivové nádrže so zásobou benzínu a mazadiel. Škrípanie a lomoz kovov ohlušovali dav, ktorý sa v panike rozutekal na všetky strany. Na čiernej hladine sa v pekelnom kruhu šíril požiar. Z bezpečia pralesa zaznieval šepot nespočetných hlasov. Mnohé ruky ukazovali na oblohu, volali a spievali. Z tiel sa rinul pot, bielka sa leskli a tváre pripomínali strašidelné groteskné masky. Zmeravenému vlajkonosičovi v prúde horúceho vzduchu plieskala štandarda do tváre.
Očití svedkovia tvrdili, že z trosiek ešte počuli hlasy a videli zúfalý pohyb končatín uväznených obetí. Ťahavé kvílenie prezrádzalo žalostný strach a krajné zúfalstvo, aké azda bude sprevádzať poslednú nádej, keď sa raz navždy vytratí zo sveta. Iní tvrdili, že letci už nevydali ani hláska, ani nehlesli, tak rýchlo a tragicky sa udalosti odohrali. Výpovede sa v tvrdeniach značne rozchádzali, aj si protirečili. Všetci traja členovia posádky na mieste zahynuli.
Občas si predstavujem, čo videl naposledy. Jagavé kríže vrtúľ. Odlesk slnka medzi krídlami. Znehybnený oceán. Piesok, ktorý sa od vetra zvlnil. Kostrbaté skaly, čo vyzerajú ako hrbaté chrbty pravekých zvierat? Alebo ho preniklo presvedčenie, že dakde zbadal Tahiťanku?
Ocitol sa v ríši mŕtvych. Duše domorodcov ho vítali čiernymi kvetmi. Viem, čo pre Tahiťanov znamenajú zomrelí.
Z predchádzajúceho sveta sa vraj v dnešnom zachovala iba chobotnica. Vznikla z trosiek, zo škrupín, vynorila sa spomedzi haldy skál, keď sa medzi živlami rozpútal neľútostný boj. Zápas vyhrala voda a svet zaplavila potopa.
Prvý Tahi vykonal mnoho dobrých činov. Naučil sa múdrosti. Vyznal sa v čarovaní. Vylovil z mora zem. Skrotil slnko, prinútil ho pohybovať sa pomalšie po oblohe a predĺžil deň, čím ľuďom zabezpečil úrodu a jedlo. Zadovážil aj oheň, ktorý predtým sídlil iba v podsvetí. Sám však napokon zahynul pri požiari, ktorý založil.
Chobotnica sa vynorí vždy, keď niečo dôležité zanikne. Dlhými chápadlami si mŕtvych berie k sebe do hlbín podmorského sveta. Mnohí miestni, pôvodní aj prišelci, dodnes ochotne odprisahajú, ako v nekonečne smutný deň ich predkovia videli tesne pod hladinou obrovské lesklé ružové telo hlavonožca, jeho osem dlhočizných britkých končatín, ako sa naťahujú za tlejúcimi troskami a šmátrajú v nich. Keď chobotnica zmizla s korisťou pod hladinou, na nebi aj na jej odraze, na Zemi, sa rozprestrelo šíre, pusté more.
