Tajné dejiny bielej kaligrafie

Nebudem si vymýšľať nepravdepodobné priezvisko, aby som utajil vlastnú identitu. Porozprávam vám tento príbeh v prvej osobe jednotného čísla. Prvá osoba je najdôležitejšia, aj pre literatúru. Keby ste však nasilu chceli, môžete ma volať Osoba.

Skúsenosť, ktorú som nazval Tajné dejiny bielej kaligrafie, sa pre mňa začala v čakárni onkologickej ambulancie. Nebudem popisovať dôvody, pre ktoré som sa ocitol na tvrdej umakartovej stoličke, takej nevhodnej na dlhé vysedávanie. Poviem len, že sa to začalo prúdom krvavej tekutiny, ktorá raz ráno zo mňa vystrekla. Vždy som sa hrdil tým, že sa nebojím smrti, že som si svoje odžil a každý raz musíme umrieť. Keď ma však ovanul závan možného ochorenia, vyštartoval som v smrteľnej úzkosti za spolužiakom zo základnej školy. Vlastne sme neboli regulárni spolužiaci, bol to starší brat môjho spolužiaka. Na starších bratov sa vzhliadalo s vážnosťou a úctou a tento rešpekt som si doniesol aj do ambulancie. Pretože som v nemocnici nebol už niekoľko rokov, pohyboval som sa tam ako zablúdenec. Keď som konečne trafil na správne schodisko, použil správny výťah a našiel správne oddelenie, ohromili ma tie davy v čakárni. Lekársky priemysel, pomyslel som si. Bola to fabrika, montážna linka chorôb, do ktorej prichádzali zhumpľované a dokatované telá s pochabou nádejou, že ich niekto opraví. Možno sa niekedy podarilo niekoho zrenovovať, ale ja som videl iba tých, ktorí sa dostavovali na ďalšie a ďalšie látanie do tohto servisu na telesné orgány.

„Profesor mi kázal prísť na deviatu,“ vrhol som sa na sestru, ktorá vyšla z jeho dvier.

„Všetkým kázal prísť na deviatu. Posaďte sa a čakajte.“

„Profesor o mne vie...“ začal som, ale sestra ma prerušila: „Pán profesor vie o všetkých, čo sú tu. Posaďte sa a čakajte.“ Bolo jasné, že posledné dvojslovie vyslovuje dennodenne ako mantru.

Zlostil som sa na seba, že som si nezobral knihu. Bez knihy neurobím ani krok niekam, kde očakávam čakanie. Z toho vidíte, aký som bol vykoľajený zo zmeny v mojom živote. Namiesto knihy sa mi ponúkali na čítanie telá a tváre prichodiacich. Okázalo sme sa navzájom nevšímali, ale v skutočnosti sme na seba striehli. Nenávideli sme sa, pohŕdali sme sebou, pretože všetci sme boli rovnako bezradní a bezbranní. Suverénni boli iba tí, ktorí tam nepatrili: díleri farmaceutických firiem a ojedinelí pacienti, ktorí sa dozvedeli, že ich stav je stabilizovaný, nález nie je pozitívny, nádor sa zmenšil...

Ľahko ste mohli spoznať starých veteránov, ktorí sa zhovievavo pozerali na nás, debutantov. Familiárne sa zdravili s lekármi i sestričkami. Niektorí s hrdosťou vystavovali svoje chýbajúce končatiny, akoby boli bojovníkmi vracajúcimi sa do civilu z akejsi vojny, ktorá zúri za oblokmi polikliniky. Občas sa medzi zhúžvanými, nasratými tvárami mihol úškrn, raz sa napríklad manžel opýtal svojej beznohej polovičky na vozíku: „Nie je ti náhodou zima na nohy?“ Neskôr som pochopil, že najviac sa smejú tí najzúfalejší, ktorí sa rozhodli poraziť blížiacu sa smrť výsmechom.

Hodiny v čakárni plynuli. Zistilo sa, že profesor odišiel operovať, ale nedokázal som si predstaviť, akým tajným východom nám unikol. Po čase sa opäť — rovnako nepozorovateľne — vrátil a z hĺbky ordinácie vyvolával pacientov po menách. Závideli sme vyvolaným a úprimne sme nenávideli tých, čo sa dostávali dnu bez čakania. Iba jeden z nás tento spoločný údel ignoroval. Bol pokojný a ľahostajný, urážajúco flegmatický.

Bol to muž neurčitého veku. Mohol mať sedemdesiat i deväťdesiat rokov. Akoby ho vystrihli silné hutnícke nožnice z ušľachtilého plechu. Mal ostro rezanú tvár so strieborným obočím, ktorého odtieň mali aj vlasy. Pripomínal mi Hermanna Hesseho z posledných rokov života. Hoci bol starý, niečo mi bránilo, aby som ho nazval starcom. A už vôbec nie starým pánom. Ani horu, ktorá má stovky, milióny rokov, nenazvete starou. Muž bol hora.

Pozeral iba pred seba, ale stavím sa, že mu nič a nikto neušiel. Nedá sa povedať, že jastril, pretože jeho pohľad bol zameraný na jeden bod kdesi v nekonečnej diaľke. Iba drobné, takmer neviditeľné zmeny mimiky prezrádzali, že registroval všetko dianie v čakárni. Príchody, odchody, otázky, odpovede, drobné konflikty, všetko evidoval pozorne, ale nezúčastnene.

Ruky mal voľne spustené na kolenách, prsty dlhé, štíhle, kostnaté. Vyzerali ako zažltnuté klávesy starého klavíra. Nedržal v nich nijaké papiere, lekárske správy, výsledky, röntgenové snímky. Nemal pri sebe nijakú tašku, kufrík, igelitku. Nemohol som od neho odtrhnúť pohľad, aj keď som sa usiloval neprekročiť hranicu obťažovania. Ak ma muž zaregistroval, nedal na sebe nič vidieť.

Vtom však z útrob ordinácie zaznelo moje meno a ja som vyskočil zo stoličky. Bolo mi čudné vykať profesorovi; keď som ho videl naposledy, bol to štrnásťročný chalan. Ale bol to on. Vôbec sa nezmenil. Ľudia sa nemenia, len čas ich obaľuje do akejsi maskovacej fólie.

Návšteva v ordinácii bola krátka. Profesor ma poslal na kolonoskopiu, gastroendoskopiu, výrazy, ktoré viem vysloviť až dnes, keď som sa o rakovinu začal zaujímať.

Keď som vychádzal, muž polohlasne povedal: „Európa si hovie v teplých vodách a čaká na koňa. Ale zviera, ktoré sa blíži, je býk.“

Nebol som si istý, či to adresoval mne, a nebolo jasné, či je to nejaký citát alebo iba výrok z polospánku, do ktorého medzičasom azda upadol. Zastal som nad ním a spýtal sa: „Prosím?“

„Ba už je tu.“

Teda nijaké bľabotania zo sna. Nevyzeral ani na človeka s pokročilou demenciou. Vysvetlil som si to tak, že starí ľudia žijú vo svojich svetoch. Nakoniec, a kto nie?

Muž sa z ničoho nič prudko postavil a odchádzal.

„Počkajte,“ zastavil som ho. „Veď ste ešte neboli dnu. Dúfam, že som vás nepredbehol. Veď viete: poradie pacientov určuje lekár.“

Starý muž bez slova odchádzal. Nemienil som sa vzdať. Nerád mám, keď si niekto o mne myslí, že som sviňa: „Naozaj som vás nechcel predbeh...“

„Nepredbehli ste ma. Ja som tam nebol u lekára,“ precedil pomedzi pery, ktoré boli červenkasté ako pery dvadsaťročného mladíka.

Teraz už vo mne naozaj vzkypela zvedavosť, aj keď je to čudný obrat, uznávam. Na túto odpoveď som nedokázal nájsť otázku, a tak sme mlčky kráčali k východu, keďže muž rázne odmietol ísť výťahom. Kráčal dolu schodmi rýchlo, ledva som za ním stačil. Ale ani tak sa ma nezbavil.

„Nepotrebujete niekam odviezť? Som tu autom,“ ponúkol som sa mu.

„Mám tu dcéru,“ povedal úsečne.

Pred bránou onkologickej kliniky stála štíhla žena a opierala sa lakťom o striebristý peugeot.

Mlčky mu otvorila dvere a muž sa bez slova zastrčil do voza.

„Prepáčte, asi došlo k nedorozumeniu,“ jachtal som.

Žena mala dlhé, čierne vlasy, zakončené hadím chvostíkom. Aj ona mala v tvári čosi kovové. Ušľachtilá oceľ. Alebo oceľová ušľachtilosť? Akoby sa v nej odrážala kovovosť vozidla. Rysy mala výrazné, naozaj ako narysované. Líca pevne napnuté, krk štíhly a bez vrások.

Bol som zmätený. Nie že by som sa ktovieako vyznal v ženskom veku, napokon, som starý mládenec — s dôrazom na starý. Ak je to jeho dcéra a on má sedemdesiatku, tak by mala mať aspoň štyridsať rokov. Vyzerala na skončenú vysokoškoláčku, teda ak sa ešte stále promuje v dvadsaťpäťke.

„Asi som ho nechtiac predbehol. Ale nemôžem za to, poradie pacientov určuje lekár.“

„Nič sa nestalo. Otec tam nebol u lekára,“ zopakovala slová, ktoré som dnes už počul. „Chodí do rôznych čakární. Na stanicu, na letisko, do nemocníc. Raz je to obvodný lekár, inokedy zubár, bol na chirurgii a teraz si vymyslel onkológiu.“

Vyvalil som oči. Bol to dosť bizarný spôsob trávenia času.

„Asi si vravíte, že je to šialený spôsob trávenia času,“ zasmiala sa.

Ja som použil bizarný, blyslo mi mysľou.

„Je to na dlhé rozprávanie. Raz vám to vysvetlíme.“

So svižnosťou dvadsiatničky sadla za volant, zabuchla dvere, veselo na mňa zatrúbila a odfrčala. A mňa tam nechali stáť ako idiota. Čo myslela tým, že mi to raz vysvetlí? Dokonca, že mi to objasnia viacerí? Bránil som sa tej myšlienke, ale bolo mi jasné, že sú obaja, otec aj dcéra, blázni. Alebo prinajmenšom čudáci.

Výsledky z vyšetrení nepreukázali rakovinu. Zobral som svoju odloženú smrť ako upozornenie, aby som zmenil život. Prestal som sa napchávať staromládeneckou stravou, tlačenkou a párkami, dopil som batériu plechovkových pív a s ťažkým srdcom som vylial do umývadla slivovicu, keď som si ešte na rozlúčku s ňou poriadne logol. Začal som chodiť peši po schodoch a do prírody. Verte, neverte, v lese som bol naposledy pred tridsiatimi rokmi. Príliš veľa dreva na môj vkus. Môj prvý vstup do mestského lesa bol preto šokujúci. Len čo som prenikol hlbšie, zjavil sa predo mnou jeleň s hadom v paroží. Vedľa neho stála žena s dlhými čiernymi vlasmi, zakončenými hadíkom.

Ten jeleň s hadom v paroží bola iba spleť konárov, ktorá sa vytrácala, ako som vstupoval medzi stromy a menil uhol pohľadu. Ale čo tam robila moja známa neznáma z polikliniky? Stála uprostred malej čistinky a nebola ani trochu prekvapená, že ma vidí.

Že to bola priveľmi nepravdepodobná náhoda? Príbehy sú vysústružené z priveľmi nepravdepodobných náhod. Keby som v lese uvidel iba vevericu, nikdy by som sa nepodujal na riskantný podnik vyrozprávať tento príbeh.

Pamätala si ma a usmievala sa mi v ústrety.

„Dávajte si pozor, v tomto lese sú hady,“ povedala. „Nemusíte ich rozoznať od suchej haluze. Dokonca si trúfajú aj na jelene.“

„Neverím,“ namietol som, „že by v tomto prímestskom lesíku boli jelene.“

„Miestna legenda hovorí, že kráľ tohto lesa, statný dvanástorák, chodí po svojom kráľovstve s hadom v paroží.“

„Tá legenda sa dá ľahko vysvetliť. Niekto videl spleť konárov, ktorá mohla vyzerať ako jelenie parožie. A hrubší konár sa ľahko mohol premeniť na hada.“

„Hm,“ usmiala sa tak, ako sa mamy usmievajú nad naivitou svojich detí. Bolo to absurdné, keď uvážite vekový rozdiel medzi nami.

„Všeličo vyzerá inak, ako je to v skutočnosti. A všeličo je na prvý pohľad iné. Ale niekedy je práve prvý pohľad najpresnejší. Všetky ďalšie sú len klam a mam,“ láskavo mi vysvetľovala.

Teraz som si bol istý: aj keď nemusí byť psychicky narušená, je výstredná. Mierne povedané. Teraz som sa rozosmial ja. Stojím v lese, v ktorom som po desaťročiach prvýkrát, a počúvam zmätené reči ženy, ktorú vidím druhý raz v živote.

„Naozaj komické,“ povedala. „Vidíme sa druhý raz v živote a počúvate moje zmätené reči. Musíte si o mne myslieť, že som blázon. Alebo aspoň riadna excentrička.“

Zahanbil som sa. Akoby ma pristihla, že som ju pristihol nahú pod sprchou. Bolo to znepokojivé. Tá žena tu nebola náhodou. Nechcelo sa mi tomu veriť, ale očividne čakala na mňa.

„Zo začiatku som si tiež myslela, že mi šibe. Kým som nezistila, čoho som účastníčkou. Najprv náhodnou, postupne čoraz uvedomelejšou. Ale aj tak ma občas zaskočí, čo sa deje. Ako dnes. Vedela som, že sa tu mám s niekým stretnúť. Ani vo sne mi však nenapadlo, že to budete vy. Ale otecko nás už čaká. Pravda, len ak ste dostatočne zvedavý, čo to všetko má znamenať. A ak chcete k tomu získať mapu.“

Muž sedel pri stole v drevenom bufete dvesto metrov pod lesom. Keď sme vošli, pozrel sa na dcéru, nie na mňa, a povedal: „Tušil som to.“

Potom mi mlčky ukázal na stoličku vedľa seba. Predstavil som sa. Ruku mi nepodal, namiesto toho sa spýtal: „Viete, ako sa volám ja?“

Pokrútil som hlavou.

„Možno viete,“ zamiešala sa dcéra. „Pozrite sa na otecka. Aké meno vám zíde na um?“

Vyslovil som to, ktoré mi zišlo na um v čakárni: „Herman. Ako Hesse.“

„Herbert Mann,“ prikývol muž a až teraz mi potriasol pravicou. „Všetci ma volajú Herbi.“

Nevedel som, či sa mám pripočítať ku všetkým a či ho mám tak oslovovať.

„Vidíš?“ obrátil sa muž na dcéru. „Hovoril som.“

Žena mlčky prikývla. Objednali sme si kávy, zle zomleté a studené.

„A čo tá mapa?“ oslovil som ženu, no odpovedal mi muž.

„Počuli ste o bielej kaligrafii?“

Isteže, o kaligrafii som počul. Voľakedy som ju, aj keď iba niekoľko hodín, skúšal.

(Darmo si teraz gúglite „white caligraphy“, nájdete iba obchody s perami a atramentom.)

„Väčšina všetkého je neviditeľná,“ povedal muž zadŕhavo. Jeho hlas znel ako škripot šmirgľového papiera, ktorý ešte len začína obrusovať, ale už sa rozbehol a nedá sa zastaviť.

„Presnejšie: to, čo vidíme našimi ľudskými očami, sa dá vidieť iba nedopatrením. Prirodzenosťou všetkého, vesmírnej hmoty, prírodných procesov, ľudských skutkov i myšlienok je byť nevidené. Chemické procesy, biologické procesy, fyzikálne procesy, všetko je ukryté pred naším zrakom. Ak to vidíme, tak len za veľmi špecifických, takpovediac umelých podmienok.“

Uvedomil som si to pri nedávnej kolonoskopii, keď sa mi črevami plazila hadica s okom, ktoré snímalo svet mojich útrob. Ako môžem dovidieť do iného, keď nevidím, čo sa odohráva vo mne!

„O Bohu nehovoriac,“ hrmel mužov hlas. „Je neviditeľný, a ak sa človeku stelesnil, tak z výnimočného dôvodu na krátky čas, aby sa potom na celú večnosť ukryl do neviditeľnosti. A Duch Svätý je absolútne neviditeľno, odhliadnuc od zjavenia v podobe holubice.“

„Viete, ako vyzeráte?“ spýtal sa znezrady a ja som si nevdojak utrel kútiky úst po káve.

„Nie ste špinavý,“ zasmiala sa žena (ešte stále som nepoznal jej meno). „Otecko chce iba povedať, že svoju tvár by sme si za istých okolností vôbec neuvideli.“

„Keby nebolo fyziky a lomu svetla, nehybnej hladiny alebo tých magických predmetov, ktoré poznáme ako zrkadlá.“ Pán Herbi sa rozpálil, sypal svojej argumenty priam radostne.

„To, čo nás odlišuje od iných, čo nás robí tými, ktorými sme, naša tvár — a nemôžeme ju uvidieť! Rozmýšľali ste, prečo nám Hospodin umiestnil oči do stredu hlavy a nie hoci doprostred dlaní? Bolo by to praktické. Priložili by sme dlaň k tvári a videli by sme sa ako v zrkadle.“

„Pravdaže, bez očí,“ poznamenal som a všetci sme sa rozosmiali.

„Ale!“ zdvihol prst pán Mann. „To, že niečo nevidíme, neznamená, že to nejestvuje. Žĺtok obalený vaječnou škrupinou je živší ako vápnikový obal, veď v ňom prebýva zárodok života.“

Páčilo sa mi to. Bral som toto stretnutie, nech už sa zbehlo akokoľvek kuriózne, ako zaujímavú intelektuálnu debatu o zaujímavej, aj keď odťažitej téme. To som nevedel, že pri bielej kaligrafii mi už čoskoro pôjde o život.

(TRIO Publishing, 2015)