Vyhľadávanie
(úryvok)
Koľko nocí je už Kristína na svete?
Kto by to počítal, Kristína si myslí, že ešte nestarne, iba tmavne ako staré drevo, usádza sa v živote ako koreň mrkvy, hlbšie a istejšie.
Ale keď sa blíži odporná tma noci a jej nepokoj ovládne i deti, zahľadí sa späť na všetky noci, ktoré ju vyšívali krížikovým stehom, štopkali diery v prázdnych dňoch. Držala sa v také noci manžela, cítila chĺpky na chrbte jeho teplej ruky, jeho dych na svojom líci. Zapadali do seba ako kocky lega, presne a pekne, lebedila si vo vyležanej preliačinke na plachte. Kde sú tie noci?
V dnešný večer Kristína už niekoľkokrát zmerala každý meter štvorcový prenajatého bytu. Krok za krokom, od jednej steny k druhej. V ruke pohárik s vínom, najprv len ochutnáva, posrkáva, potom leje pohárik dolu hrdlom ako pijan. Rozžala všetky svetlá, päťramenný luster v obývačke, stropné lampy v predsieni a hale, dve nočné lampy v spálni, neónku v kuchyni i sťahovací luster nad stolom, lampu nad zrkadlom v kúpeľni. Iba detskú izbu nechala plávať v nepokojnej nočnej tme. Deti spia a ona hartusí. Chvíľu rozmýšľala, zažala hrubú sviečku tróniacu uprostred kávového stolíka, potom jej to pripadalo morbídne a sviečku rýchlo sfúkla. Bože, aby som neprivolala nejaké nešťastie.
Kde ten človek môže byť, premýšľala.
Ten človek, Kristínin manžel, telefonoval žene do práce ešte predpoludním, že musí súrne kamsi odísť. Kam, to nepovedal. Všetko sa dozvieš, teraz o tom nemôžem hovoriť. Azda sa len do niečoho nezaplietol? Také tajnosti nikdy nerobil. Ak by v tom bola nejaká baba, iste by si niečo vymyslel, nejakú uveriteľnú historku, ubezpečovala sa.
Kristínin manžel je psychológ, preto boli v poslednom čase ich rozhovory ako jemná priadza. Stačilo slovíčko, a už sa nenapraviteľne trhala. Psychológ sa nechcel s Kristínou hádať, lebo nedodržiavala pravidlá hádky. Jednoducho mu nadávala. Nielenže ho obviňovala, že je sebecký, nepozorný, že ju stále skúša, kam dala peniaze, že má plnú hlavu iba svojich problémov, Kristína mu jednoducho dosť ordinárne vynadala: ty hajzlík, a podobne. Koľkokrát ju psychológ vyzýval, aby sa naučila viesť hádku, koľkokrát jej zadarmo dával lekcie, a ona ako taký samorast, nie a nie. Mal s ňou starosti.
A ja nemám starosti? zlostila sa Kristína. Lietam ako ratlík, už sa asi aj tak trasiem, najradšej by som sa zobrala a prepadla sa ako jahoda do jogurtu, nech si ma niekto s dobrým apetítom zje.
Keď bola v zápale boja už priďaleko za hranicami vymedzenými školeným psychológom, prestal manžel Kristínu vidieť. Bola sklom, iba sa na ňu zaháňal ako na dobiedzavú muchu.
A páchlo z neho ako z pálenice, zľahčuje celú vec Kristína. Pije, viem, že pije, len to nechápem, kde a za čo. Doma mávajú lacné víno, strašný dunihlav, tým sa trestá iba Kristína, lebo z výplaty na iné nevychádza. Ale ten si prináša výpary drahých liehovín, musí ho teda niekto hostiť. Dorazený nebýval často, ale vypité mal takmer denne. Aj Kristína, pravdaže, musí si nejako vydýchnuť v tom hustom živote. No nech jej to len skúsi vytknúť!
Kristína si myslí, že ona je v poriadku, ale manžel stráca nad sebou kontrolu, ryšavé obočie nad očami sa mu ježí, okolo očí máva ráno nepekné podušky, viečka mu padajú, vyzerá unavene. A na nose sa mu zjavili červené žilky, zatiaľ ich ako pod drobnohľadom vidí iba Kristína.
"Kde tebe nalievajú?“ vyšetrovala neraz manžela.
Neodpovedal, ale pozrel na ňu tak papuľnato, že nepokračovala. Psychológ!
Domov však chodil, síce neskoro, ale predsa.
Teraz je dávno po polnoci, široká výpadovka vedúca cez sídlisko popri ich paneláku je tichá, Kristína stojí pri okne už vyše hodiny, na každé svetlo auta, ktoré sa zjaví spoza zákruty, zaostrí zrak, hľadí, či má na streche rozsvietené taxi, ak áno, so zatajeným dychom čaká, či zabočí k ich vchodu. Premávajú už iba nočné spoje, ale tým pravdepodobne nepríde, myslí si Kristína. Keď slope whisky, nebude predsa chodiť obyčajným zberným autobusom.
Božemôj, kde si, človeče? Prečo nezavoláš? Asi ma nechce buntošiť, predsa len, je hlboká noc, ráno musím do práce, on to vie. Určite si to myslí, presviedča sa Kristína.
Ale hlúposť, ak by sa mu niečo stalo, dali by mi vedieť.
A čo ak nie, čo ak ani tí, ktorí o tragédii vedia (že spadol do mestského výkopu, dorantal sa, alebo ho na prechode zrazilo auto a už kdesi dodýchal, alebo ho uniesli výpalníci a teraz čakajú výkupné), ma nechcú buntošiť?
Ja ho zabijem, rozhodne sa Kristína, no nech mi len príde domov, to si teda vypije!
Bože, len nech už príde!
Hodiny protivne tikajú, akoby bili rovno do mozgu, idiotský časostroj! Kristína si pustí rádio. Hoci znie tichučko, aj to akoby ju udieralo do slúch. Nie, rádio nie. Zapne televíziu, bez zvuku, a sleduje chvíľu mihajúce sa obrázky. Dávajú záznam zo zasadnutia parlamentu. Zdraví muži, ktorí by mohli urobiť v živote kus užitočnej roboty, otvárajú ústa, dvíhajú ruky, akoby ich zalamovali nad hlavou, vyškierajú sa, iní muži sa tvária namosúrene, o chvíľu dvíhajú aj oni ruky a opäť sa vyškierajú tí druhí. Ani pozerať sa na to nedá, nie ešte aj počúvať.
Sledovať nočnú ulicu nie je síce zábavnejšie, ale aspoň sa situácia každú chvíľu mení. Je jasná mesačná noc, mestské nebo poblednuté od množstva svetla na zemi. Aká vie byť zaujímavá nočná obloha, ale tam, kde je skutočná tma. Dobre by bolo zájsť na také miesto. Deti budú mať jarné prázdniny, čo keby šli s nimi niekam do hôr.
Dobre by bolo, ale za čo?
V útrobách paneláka zahrmoce. Výťah. Hýbe sa hore, alebo dolu? Niekto odchádza, alebo prichádza? Pred chvíľou sa bola Kristína v kuchyni napiť vody, kuchyňa je obrátená na opačnú stranu ako vchod do paneláka. Asi nepostrehla, kedy pred domom zastalo auto. Preto teraz napäto počúva, je iba strunou pripravenou na dotyk sláka.
Výťah zastane na poschodí. Otvoria sa sklené dvere do malej chodbičky pred trojicou bytov. Počúva už ani nie sluchom, ale každým nervom. Pristavia sa kroky pred ich bytom? Áno, počuje kľúč v zámke. Je to on, Kristínin manžel, odomyká dvere bytu. Bože, to je úľava. To je šťastie!
Dvere sa otvárajú, a vo chvíli, keď povolia pred postavou, tá neudrží rovnováhu a doslova vpadne do chodby. Ten sa doriadil, psychológ, pomyslí si Kristína škodoradostne. Muž prekvapene leží na zemi a snaží sa pozviechať. Hrmot zobudí dcéru, otvorí protiľahlé dvere detskej izby.
"Mami?“ povie rozospato.
Kristína zaháňa dieťa: "No, čo je, bež spinkať, ale chytro.“
Dievčatko v dlhej nočnej košieľke stojí na chodbe a díva sa na zrútenú otcovu postavu.
"Vstávaj,“ drme Kristína manžela za plece. "Kruci, vstávaj! To decko bude mať príklad! Vieš si predstaviť, čo zas povykladá v škole?! No, ty si si ale dal!"
"Áno, som opitý, a som na to hrdý!“ vyriekne Kristínin manžel dosť ťažkým jazykom.
Postaví sa najprv na štyri, potom, podopierajúc sa o stenu, dostane sa do vzpriamenej polohy. No, vzpriamenej, vzpriamená by chcela byť, ale nie je, Kristína mu chce podložiť plece pod váhu tela, veď manželia majú pri sebe stáť v dobrom i zlom, v zdraví i chorobe, asi aj v triezvom i opitom stave. Manžel prijíma ponúknutú pomocnú ruku, chce sa o Kristínu oprieť, ale ako sa rozpažuje, buchne do nej, až zletia obaja do vešiaka na chodbe.
"Ocko, ocko,“ plače rozospatá dcéra, pribehne k rodičom, váľajúcim sa na zemi, dohovára im: "Upokoj sa, ocko, upokojte sa, mamina.“
"Veď ti vravím, bež spať, my sme pokojní," ubezpečuje ju Kristína, vyhrabáva sa spod manžela a odvádza revúcu dcéru do izby, ukladá do postele, poprikrýva.
"Iba sme sa pošmykli," šepká, aby nezobudila syna.
"Klameš, tam nie je ľad," neverí dcéra.
"Ale je klzko, a spi."
Kým Kristína tíši dcéru, zaspí na chodbe pod vešiakom i muž. Nechá ho tam, za trest.
Ráno je hustý sivý deň, strapatá Kristína nájde manžela stáť pri kuchynskom dreze a piť dlhými dúškami chlórovanú vodu. Oči sa mu lesknú, stále z neho razí alkohol. To ti tak akurát pomôže, myslí si Kristína. Okázalo naširoko manžela obchádza, keď stavia čajník na horák s plynom, a odchádza do kúpeľne.
Zle spala a čaká ju dlhý deň, preto sa zlostí. V zrkadle si obzerá modrinu nad pásom, ktorú utŕžila, keď tak neúspešne chcela podržať svojho muža. Bolí, a to ju nazlostí ešte viac. Pustí na seba prúd vody zo sprchy, najprv teplú, potom strmo ľadovú, procedúru trikrát zopakuje, vyšúcha sa frotírovým uterákom, prečeše si zvlhnuté vlasy, na tvár natrie nechtíkovú indulonu. Potom, v absolútnej prevahe, lebo muž ešte stále smrdí včerajším flámom, príde do kuchyne. Manžel neznáša kuchynské scény, tak mu ráno osladí ešte aj týmto výkopom.
"Ešte stále si hrdý?“ začne Kristína.
Manžel logá vodu, ale smäd nevie uhasiť. Celý je pokrčený ako mastný papier z tlačenky. Po Kristíninej otázke chce pohnúť hlavou, asi mu zatreští, lebo si ju chytí do dlaní.
"Čo?“
"V noci si bol opitý a bol si na to hrdý," pripomenie mu Kristína. "Tak by som teda rada vedela, či si ešte stále hrdý. Lebo že si opitý, to vidím.“
Teraz nech premýšľa nad konštruktívnou hádkou, myslí si Kristína škodoradostne. Ale manžel stratil profesionálny glanc, trochu ho zatacká.
"Nemáme niekde zašité pivo?“ opýta sa skrúšene.
Kristína vie, že pivo by mu zahasilo opilecký smäd, ale ešte stále sa cíti s manželom na vojnovej nohe. Za ten nočný strach, za tie obavy, či sa mu niečo nestalo. A on, iba sa ožral, ale keď už niekde strebe, nemôže aspoň zavolať?
"Už len to by ti chýbalo, dokŕmiť opicu!" povie. "Som len zvedavá, ako pôjdeš dnes do roboty...“
Po zmienke o práci manžel zrazu nadobudol istotu, posadil sa na kuchynskú stoličku obkročmo ako na koňa, zdvihol ruku s vystretým ukazovákom.
"A teraz ti niečo poviem!“ pozrie na Kristínu lesklými očami, v ktorých akoby sa rozhorievala nejaká čudná radosť. "Teraz dobre počúvaj, kamarátka moja, žena i družka mojich nocí! Toto si dobre zapamätaj! Dnes je zvrat v našom živote. Nastupujem do firmy Omega!"
Kristína spýtavo nadvihne obočie. Načo bude podnikateľom s dážďovkami psychológ, to teda nevie. Ešte tak psychiater.
"Tvoj dávny známy, prezident, mi ponúkol miesto," pokračuje Kristínin manžel. "A vieš, aký mi dávajú plat? Stotisíc mesačne, so zmluvou na milión odstupného, ak by ma chceli prepustiť.“
"Šibe ti," konštatuje Kristína.
"Mne? Ani náhodou. Ani náhodou. Konečne páni podnikatelia pochopili, prečo má v Amerike každý, kto čosi znamená, svojho psychológa! A ja som dobrý psychológ!"
Moje nervy, pomyslí si Kristína, taký drahý odborník, a rady doteraz rozdával celkom zadarmo. Možno preto ani za nič nestáli. Ale nahlas povie: "Neskončíš v base ako náš domáci?"
"Kamarátka moja, kto môže vedieť, kde skončíme?"
"Mňa vynechaj, mňa pekne vynechaj, ja sa živím poctivo," protestuje Kristína.
"A ty budeš robiť pre Omegu píár,“ prekvapí svoju ženu dnes ráno už vari po tretí raz manžel. "Tvoje reportáže vyhodnotili vo firme Omega ako veľmi pôsobivé, tebe vraj ľudia uveria,“ vysvetľoval. "Prezident básnil o článku z pražského plesu. Tak sa to má vraj robiť, nenásilne.“
Kristína chcela v prvej chvíli papuľovať, aby nikto nedisponoval jej životom, ale aha, tak sa kriví charakter, čo s tým prísľubom kopca prachov? No nič, treba počkať, možno sa všetko inak vyvrbí.
Uvarila manželovi kávu a zaliala ju do veľkej bodkovanej šálky. Vyžmýkala do šálky pol citróna, to vraj pri opici pomáha. A z mrazničky vytiahla hrnček zmrazeného slepačieho vývaru, ponorila ho do horúceho kúpeľa, kým sa nedal vyklopiť, potom kocku polievkového ľadu vložila do hrnca na plynový sporák. O chvíľu kuchyňu zaplavila vôňa, do horúceho vývaru vyklopila žĺtok z vajíčka, veľkým okom hľadelo na tento divný svet.
"Na, vypi to, a ešte ti uvarím repíkový čaj. Ten sa u nás v horách podával, keď chodili muži opití.“
Manžel, pekne opatrený, posedával za kuchynským stolom, kým mu hlava nekľucla do vyčrpnutého čaju. Odkrvil sa mu mozog, nebude mu v hlave trešťať, pomyslela si Kristína, jemne ho prebúdzala a pokorného, malátneho doviedla do izby, kde sa zvalil na gauč a okamžite nahlas zachrápal.
Kristína obriadila deti, vychystala ich do nebezpečného sveta a nechala muža, od tej chvíle zlatonosného oslíka, nech sa doma lieči z opice. Firma Omega nech si to s ním dnes vybaví, ako chce, myslela si. A aj keby to všetko nebola pravda, ako pekná výhovorka opice výmysel ušiel, pomyslela si.
A čo keby to tak bola pravda?
