Vyhľadávanie
Hľadanie
Hľadal som liek na smutné pocity
no najlepším si bola v noci ty
Chcel som sa dotknúť večnosti
aspoň končekom prsta
no potme som nahmatal iba tvoje ústa
Skúšal som navždy zastaviť
každé tajomné ráno
no obraz v zrkadle zostarol s Dorianom
A tak som robil výber básní zo storočia
no najkrajšiu z nich som zbadal v tvojich
očiach
Chcel som ňou ďakovať
za zázrak tohto sveta
no žiadne verše z nej som si nepamätal
A možno tú báseň objavím niekde znova
na mieste
kde sa už nezmestili slová
Plán náhod
Žijeme v úlomkoch časového plánu
zoradených zvláštnou chybou podsystému
keď sa všetky veci podľa plánu stanú
len v nich ktosi zmení miesto čas a tému
a tak sa nám bozky na starnúcich perách
zmenia na hľadanie v koži Ahasvera
z cestičky čo hľadá kvapka dolu tvárou
je iba blúdenie v loďke pre rybárov
z uplakanej básne
čo čas neodvanie
je iba hluchota na jej počúvanie
z tajnej smelej túžby
čo sa nepriznáva
je len vôňa vetra v odkvitnutých trávach
a z objatia láska
čo sa volá bolesť
keď jej ostré zvyšky nevládzeme dojesť
a ona len s tvárou takmer žensky krutou
čaká na nás znova niekde za zákrutou
vždy na správnom mieste
vždy v tej správnej chvíli
chirurgicky presná
aj keď sa v nás mýli
a kto by si všimol
že má úsmev tenký
keď na krásnych prstoch
ukazuje lienky
náhodou sa pridá
a už zostane
s osou miesto lienky
skrytou do dlane
Žijeme v úlomkoch
časového plánu
pozliepaných z náhod
za zdedené viny
ktoré sa nám všetkým
bohvie prečo stanú
hoci ich mal možno
prežiť niekto iný
Zázrak plný vecí
Každé ráno nosí poštár veľký balík
nechce ani podpis či sme si už vzali
mačku v ďalšom vreci – zázrak plný vecí
čo hreje a páli...
v radosti a žiali...
A keď príde láska ktorá príliš bolí
a jej srdce bije proti našej vôli
vrátime jej zvyšky do nebeskej výšky
v malých kvapkách soli...
že sme tu tiež boli...
Smutný dážď
Ešte raz mať v ústach
jazyk od malín
tajne srdcom rátať
hnedé podvaly
starecky pokorne
a možno len skromne
vo vlakoch pradávno
prehučaných vo mne
v topánkach s kúskami
starej letnej hliny
na tvári rozsudok
asi trocha vinný
za ruku čo mávne
na staniciach v dávne
každej zvlášť
kým vietor nezistí
pre ktorú na lístí
hrajú dážď
V starnúcom meste
Chlad ticho vlieza do topánok
na čiernych mrežiach sa už leskne kov
a stromy ledva premáhajú spánok
uväznené do záhrad bez kvetov
A možno aj ony majú pamäť vôní
keď si tam stoja ako sochy z dreva
a bránu pri ktorej nik nezazvoní
a možno aj im sa už rýchlo zosmutnieva
v starnúcom meste plnom spomienok
keď mnohé vybledli a takmer splynuli
a horí na nich iba malý plamienok
aké horia na pamiatku zosnulých
No niektoré sa vôbec nikdy nezmenia
pečené gaštany
zvonenie zvončeka
a vôňa pálenia
keď hmlistý večer pomaličky padá na dvory
a iba vy viete kto vám v spomienkach otvorí
... V desaťtisícoch vecí ktoré sa neustále tvoria
pozorujem jav prinavracania sa...
Lao c‘
Tanec večerných vločiek
Tie stopy chlapca čo ho iba vedú
prekryjú stopy detí po škole
a po nich skoky bežca ponad výmole
a na nich kratšie
na starosť a biedu
A vietor znova všetko uprace
a do tmy znova bežia mesiace
prázdnymi chodníkmi
čo sa už nikdy neotočia
aby nemuseli rátať desaťročia
A iba tenký večný potôčik
sa tu sám do seba otočí
a sám v sebe v prítmí priteká
nech je z pramienka života veľrieka
čo sama v sebe beží
a sama v sebe počká
kým na ňu nesadne aj posledná vločka
a všetky krásne hluchonemé noty
tancujú bez hudby cestou do jednoty
od prvej bodky po poslednú čiarku
v hustnúcom prítmí osamelého parku
