Vyhľadávanie
Človek
Najviac sa podobá na vesmír.
Ako na plátne Joana Miróa,
kde osamelé znaky gravitujú
mužské k ženským
na kyvadle váhy
medzi hviezdami a kolieskami
z hodinových strojčekov.
Vidím mu na očiach,
že kľačí nahý
v tichu zrkadiel.
(Jedno oko plače,
druhé mu ako balón letí
nad Redonovou vyplienenou krajinou.)
Kladiem mu
tú starú,
otrepanú otázku.
V tom sa v ňom
pohnú Giacomettiho chodci.
Nehybne sa vlečú
súmrakom do tmy.
Skrvavení a ocmúľaní
ako Baconovi milenci,
rozštvrtení mrežou oceľovej spálne.
V Chiricovej noci
prepichnutej mesiacom
vznášajú sa ich vybielené kosti
ako olúpané banány.
Chveje sa
ako krídlo Chagallovho anjela.
Myslí na Boha – prebodnuté dlane,
prebodnutý bok
a oči v Slnku
vysoko...
Tvár má vážnu
a Slnko v očiach
hlboko...
Perie
... a Byť Tu
je možno iba dotýkanie...
Ak Byť je Tu
a Tu je Tajomstvo
zahaľujúce moju totožnosť.
Ako
v cudzej zemi,
keď čítaš báseň
v cudzom jazyku.
Pár známych slov vystúpi
z riadku.
Príliš málo,
a predsa dosť,
aby prebudili zvedavosť...
Tajomstvo však zostane nedotknuté,
skryté vo mne,
v perí neviditeľnej volavky
letí nado mnou.
Ústa
Pre niektorých
je záver vyústením.
Ruženec slov sa stretne
v kríži.
Tu každé zrnko
nadobudne presný zmysel.
Iní hovoria,
že báseň sa má skončiť mimovoľne
ako rozhovor,
mimochodom ako život sviečky.
A čo ak sa báseň nekončí?
Dnešné poznanie vzlieta
z kukly včerajšieho omylu.
Nové krídla do novej jari,
nová jar k novej jeseni:
Nová nádej, nový klam.
Nový vrchol, nové otázky...
A keď napokon
Mesto zanecháme chátraniu,
aby duše naplnili Nebo,
koniec sa vráti
k svojmu začiatku
a slová sa vrátia
k ústam,
ktorými sme boli
meno po mene vyslovení
v tichom súvetí času.
Skameneliny
1
Cesta stretla súmrak.
Koleso uviazlo
v hrudnom koši koňa...
2
Kým znie rachot po podvaloch,
cestujúci
zostávajú odcudzení.
Dlhé slzy dažďa na oknách
olupujú z diaľky
prúžky sivej hmly.
Pred prázdnymi očami odkrývajú
lesklé trhliny.
Za nimi plynie iný nedostupný svet...
3
... a keď slnko vykrváca,
na oltárny kameň noci odložia
bledú dýku luny...
4
Chlap v montérkach
tlačí káru s mŕtvym
lístím.
Z kaluží vymetá
utopené, žlté vtáky.
Napadali sem z vrcholcov stromu...
5
... prameň vyschol,
priehlbina v piesku je prázdna,
mŕtvym ťavám z jazyka
vyrastajú kaktusy...
6
Tak tu stojí,
tvár na mrežiach:
starec bez veku uprostred plynúceho storočia...
7
Fragmenty neba odkvitajú
na stene kaplnky,
ktorá už polstoročie slúži
ako sklad krmovín pre dobytok...
8
Stavitelia našich miest
nevisia
v hosťovskej izbe
medzi obrazmi.
Vo svojich kamenejúcich kostiach
mŕtvi
kráčajú pivnicami pod podlahou.
A my ani živí, ani mŕtvi
na čele sprievodu
snažíme sa zdôvodniť
to zvláštne poradie:
Svetlo odrazené na obline bubliny...
9
Tak tu leží,
príliv mu vteká do nozdier,
ruky rozkrížené proti nebu...
Anjeli, pobozkajte ho
– bezkrídle telo,
rozpálené večnosťou...
10
Zostanú ústa nakoniec bezbranné
a prázdne?
Na rozosmiatych zuboch
len popol z mŕtvych holubíc?
A gesto míma neukončené...
In Pace 2
1
Smrť je súmrak.
Krv ako zostarnuté slnko
hasne v rozvalinách tela:
„Gratulujem, Pane, hľa,
vaša posledná recepcia.“
Už sa ukláňajú,
už snímajú z každej strany
konečný imidž
– gesto figuríny.
Už škriekajú – vrany,
zmes plaču a špiny.
2
Smrť je noc na polceste:
Kroky, chromé v starej vine,
šuštia stále
na tom istom mieste,
v temnom lese, na cestičke,
po ktorej si nikdy nekráčal.
Hladnými ústami čoraz bližšie smädnej hline.
3
Smrť je noc na polceste k ránu,
pieseň v spiacom vtákovi:
„Blahoslavení, ktorí umierajú
odteraz v Pánovi...“
Pomaly sa premieňajú, opúšťajú
nebeskí a zemskí napoly,
akoby nikdy neodišli,
akoby tu nikdy neboli.
Anjel
Dávno predtým, ako sa narodil,
už to bolo tu:
Už znelo to tikanie.
V prsti, v tráve, v omietke,
pri láskaní, pri smiechu,
v hline cintorína, za žulovým náhrobkom.
Ešte tu nebol
a už tu bolo to more.
Už unášalo vraky úst
od slov k mlčaniu.
Ešte nebol
a už tu boli:
So svojimi kravatami, s úsmevom
zakriveným podľa posledných
prieskumov verejnej mienky.
S vládnymi kabinetmi, diplomaciou,
bez tváre, bez minulosti, bez zábran.
Dávno predtým, ako sa narodil,
stál nad morom anjel.
To veľké, nezmyselné mesto už vtedy
pomedzi anjelove prsty
padalo do mora.
Muži sa ženili, ženy sa vydávali,
ľud sa hral v meste,
ktoré už vtedy nebolo.
A on hneď v prvý deň bol
zasiahnutý svetlom
z tváre anjela.
Tú jazvu dodnes nosí medzi nami.
Baránok
1
„Falošné bankovky rozoznáš
proti svetlu.“
Kráčajú tak, ako hovoria,
proti tme
sídliska. Tváre osvetlené
cigaretou. „Nie vždy
je dosť svetla,“ namieta.
Medzi šlukom a nádychom
v bezdychom bode
na špirále dymu.
Hľa, biely kôň a ten, kto na ňom sedí, má luk natiahnutý
Udeľ im krst rozľahlosti:
Nie sú ani ponorení,
ani vynorení v baptistériu vetra.
Na špirále dymu niet spočinutia
ani odpútania.
„Nie vždy rozoznáš,“
opakuje
proti tme. Hasne
ako cigareta
medzi vdýchnutím a dymom.
Hľa, kôň a luk napätý
V rozpadajúcom sa priestore niet vrcholu
ani priepasti, niet rozmernosti
tam, kde sa os sveta otáča.
Ten, ktorý sedí na tróne,
má tvár
ponorenú v dúhe. Starci, Lev, Teľa, Človek,
Orol a sedem bielych plameňov.
A medzi trónom a dúhou na skobách
Skrvavený Baránok:
Jeho sedem rohov,
Jeho sedem očí – Slovo medzi nami.
Slovo obnažené, bezmocné, Slovo vtelené...
Impulz, emanácia, zjavenie...
Počiatok i koniec
obsiahnutý v jedinom.
V prvotnom Slove obsiahnutý koniec
a v konci sa vracajúci počiatok
Slova.
Hľa, jazdec a dúha, v ktorej mizne
2
Myslíš na To,
alebo v tichu pred Tým
iba povstáva Slovo
nevyslovené a nevysloviteľné?
Ja a Ty
alebo Ktokoľvek
tu, kdekoľvek, vždy,
spojení aj odlúčení:
V rodiacej žene, v jej dieťati.
V rybárovi z dokov, v jeho matke,
v zmenárnikovi, v remenárovi, v stevardke,
v úžerníkovi, vo vlamačovi,
vo víťazovi kampane – spriaznení
aj odcudzení.
Z hniloby aj plodových štiav
reč povstáva v nás proti Slovu,
Antikrist proti Kristovi
a triešti sa v pomätenosti jazyka.
Slovo umlčané v slovách.
Prach v ústach, mŕtvy peľ na pohlaví skrčenca.
Dialekty kočovníkov, mantry tibetských vznášavcov,
orákulá šamanov, slang žeriavnikov zo železiarní.
Slovo usmrtené slovami,
váčok s jedom pod jazykom hovoriaceho.
A človek vkladá ústa do vetra.
Niet spočinutia, niet vrcholu, niet rozmernosti,
niet spojenia ani rozdelenia...
Pelikány tiahnu od rieky Styrmon k rieke Ister,
znak migrácie – trhlina večnosti
na oboch stranách neba:
trýzeň nahej vety
zrodenej v obcovaní vánku s dychom.
Vibrácia, zvuk, ticho...
Konáš To,
alebo sa v tichu pred Tým
iba uskutočňuje Slovo
nevyjadrené a nevyjadriteľné?
Hľa, vraný kôň a ten, kto na ňom sedí, má váhu v ruke
Vánok sa dvíha, silnie...
V ňom človek vztyčujúci menhir.
Štiepač pazúrika.
Rytec z Rotundy býkov.
Zberač posvätného imela.
Človek na ťavách, na somároch,
človek pod plachtami.
Na prove lode s drevom z Dilmunu,
s cédrovým drevom na stavbu chrámu.
Človek na obchodnej ceste.
Človek na loveckom chodníku.
Človek zapisujúci dohody kráľov
na veľké dosky kudururu.
Človek – cudzinec pochováva svoj výdych
do súmraku.
Vánok sa dvíha, silnie, tratí sa...
Od konca sveta tiahnu žeriavy,
nad stepou a barinami, nad púšťou a morom,
migračné cesty vtákov vedú údoliami riek.
Trón, Dúha, Baránok
a Starec hovorí: To sú tí,
ktorí prišli z veľkého súženia.
Na tele im kvitnú železné skoby,
v ústach im mokvá Baránkova krv.
Trýzeň nemej vety
splodenej v obcovaní počiatku s koncom
slovami hľadá Slovo.
Hľa, jazdec a váha v jeho ruke
„Falošné bankovky nerozoznáš
proti svetlu sídliska.“
Niet vrcholu ani priepasti
medzi výdychom a tichom,
len počiatok i koniec obsiahnutý v Jedinom.
Divé kačky tiahnu nocou.
Ich let sa spletá s cestami hviezd
transmutácie človeka s vtákom.
„Nie vždy je dosť svetla!“
Hľa, jazdec a krv, v ktorej tonie
3
„Aj falošné bankovky
podliehajú inflácii.“
Smeje sa,
akoby všetko bol len žart.
Medzi výdychom a ničím
Slovo medzi nami: Jeho sedem rohov,
Jeho sedem očí
a krv
na skobách.
Hľa, plavý kôň a pod kapucňou jazdca biele čelo smrti
Vo svojom počiatku i konci,
vždy na špirále Slova,
daruj im jazyk pripútaný i uvoľnený:
V zárodočnom Slove skryté zavŕšenie.
V zavŕšení skrytý zárodok Slova.
Hľa, plavý kôň a čelo smrti pod kapucňou
Pokusné vtáky vlietajú na mrežu
pokusnej klietky
bez náznaku
určitého smeru.
Udeľ im hostiu sviatostnej smrti,
skrvavené Slovo v tme,
kde rozdelenie oplodňuje semeno spojenia.
Na vrchole, v rozpadajúcom sa tele
Baránka...
Hľa, jazdec, ktorý zaniká v jeho trýzni...
Si, alebo
v tichu pred Tebou
len mlčí Slovo
nevyjadrené a nevyjadriteľné?
A z Baránkovho trónu čistá voda vyteká.
* * *
Od východu až po západ slnka
Načúval som Tvojmu hlasu
Aj v tento deň znova
Z ničoho vznikali predo mnou dejiny
Od východu až po západ slnka
Hovoril ku mne Tvoj hlas
V noci rozkvitnutej hviezdami
Zjavil si mi diaľku v ktorej prebývaš
Rozprestierala sa hlboko do môjho srdca
* * *
Je Tvoj hlas ozvenou
Môjho volania
Alebo moje volanie
Ozvenou tvojho hlasu?
Tie isté stopy vedú aj tam
Aj naspäť
Prameň aj smäd
Šelestí aj stoná
V jedinom plynutí
Bezbrehého toku
A ten kto hľadá hľadá
lebo je hľadaný
Blúdiaci
Je nájdený poznaním
svojho blúdenia
Blúdiaci
Je Nájdený
Skôr ako zdvihol ruku
Aby dal prvé znamenie
Tušenému Slnku
* * *
Osedlaj ma pravdou
Pod postrojom lásky
Chveje sa moje roztúžené bytie
Po cestách zeme Ťa ponesiem
Nad penou morí zdvihnem kopytá
Moja hriva – Tvojou zástavou
Nad každým vrcholom
Po chodníku bolesti
K vznešeným mohylám
K dolmenom z prastarých balvanov
Až k úsvitu času
Ťa ponesiem
Len ma osedlaj
Do zubov vlož
Zubadlo a uzdu
Zubadlo a uzdu
A k všetkým priepastiam zeme
Ponesiem tvoje volanie
* * *
Ty Večný
Buď oslávený mojou piesňou
Tak ako je diaľka plná
Radostného kriku
Toho ktorý sa vracia domov
* * *
Kričal som
Mlátil som Ťa
Bozkal si ma
Rany po tých bozkoch
Mám dodnes otvorené
* * *
Vysoko na dne
Hore
V hlbinách kde Ja
(nie som)
Vyslovuje: Ty
(si)
Všetko Všade
Vysoko Hore
Moja voda plynie
V Hlbinách na Dne
Ústami Tvojho najstaršieho prameňa
* * *
Je tu toľko modra
Taká výška a vtáci
Pane
No dolu na dne
Narieka more
Vnoril si do vĺn mora
Ostré prsty vetra
Z vnútra vody
Rozdrapenej
Ako rúcho rabína
Odpútal si
Iba okrídlenú penu
Priepastnú hĺbku si zdvihol hore
Tu je toľko modra
A taká výška Pane
Že vtáci majú krídla
Z morskej peny
A perie z osamelých sĺz
Rozprášených v slnku
* * *
Posteľ je čln plávajúci časom
Kolíska manželské lôžko rakva
Ležať vystretý na bielom
Starnúce údy vzpínať
K poslednej nehybnosti
V prázdnom nebi bijú polnoc
Vrhajú sem vence vyhasnutých súhvezdí
Posteľ je čln pripravený na cestu
Ležať vystretý na kríži
Na trámoch vlastných kostí
Vzdialeným volaním prúdu prebudený
Môj Sladký Prievozník
Kedy mi už z čela zotrieš
Prach zabudnutej prázdnej zeme
Kotvu vymaníš z kameňov a vykĺzneme
Pred nami bude všetko
Za nami nič
Len prelomené riečne prstene
Reťaze otroctva roztrhané
