Vyhľadávanie
TEKUTÝ FETIŠ (úryvok z rovnomennej knihy)
Čašník v čiernom nám celý pohrúžený v myšlienkach servíruje obed. Príbor kladie na stôl opatrne ako v spomalenom filme. Zahmlený pohľad, pochmúrny, do seba obrátený výraz. Hostia našľapujú nenápadne, zhovárajú sa tlmenými hlasmi.
„Ľudia sa tu tmolia ako vo sne, akoby po nejakej katastrofe,“ pošepne mi môj štrnásťročný syn. Jeho slovenčina je sfarbená tmavomodrou švajčiarskou nemčinou.
„Sú ešte v šoku,“ šepkám mu aj ja.
„Čo sa tu stalo?“
„Veď vieš, viečko zaváracieho pohára je preč.“
„To je z toho?“
„Nielen. Je to stredná Európa. Región melanchólie.“
Na stĺpoch jedálne visia matné zrkadlá. Sú posiate drobučkými zamrznutými striebornými kvapkami ako hviezdičkami. Môj syn sa na seba pozerá, bradu má zošikmenú, čelo vtlačené, z diaľky prebleskuje akási karikatúra.
„Čo sú to za zrkadlá? Nepoznávam sa.“
„Ale veď tu sa nikto nepozerá do zrkadla preto, aby sa spoznal. Pozerá sa na ľudí okolo seba, vidí sa v nich, pretože tí druhí sú ako ty a ty si ako oni. Dobré zrkadlo je importovaný luxus. Kto už si môže dovoliť jasný pohľad zvonka? Keď konečne môžu chodiť po Paríži, rozmýšľajú o tom, že na použitie verejného záchoda musia pracovať niekoľko hodín. A tak sa prikrčia, opäť sa cítia ako obete.“
Za výdatný obed s tromi chodmi platíme osemdesiat korún, to sú štyri švajčiarske franky. Hostia od vedľa sa fascinovane prizerajú môjmu nonšalantnému gestu pri platení.
„Myslel som si, že by bolo pekné byť raz bohatým, ale teraz sa hanbím,“ hovorí môj syn.
„Si môj.“
*
Schádzam cestou do dvora, tou cestou svojho detstva. Keď sa ňou dám viesť, privedie ma k nim. Ja som vtedy odišla, a oni tu ostali. Po celom svete som v sebe nosila malosť tohto dvora, už sa od neho nikdy neoslobodím. Oni v Trenčíne nosili v sebe túžbu po nikdy nevidenej diaľke. A tak tu stoja, vítajú ma borovičkou a marhuľovým koláčom: „Tvoj hlas k nám prichádzal na krátkych vlnách Slobodnej Európy. Čítali sme o tebe v exilovej tlači. Vieme všetko. Ty si prišla, naša Trenčanka, nezabudla si na nás.“
Stoja pred vysokým múrom ťahajúcim sa pozdĺž dvora, omietka z neho opadáva rovnako ako pred dva a pol desaťročiami. Buď požehnaná, kultúra uchovávania stôp či už z nedostatku peňazí, z neporiadnosti alebo z úcty k statu quo. Tak nachádzam znova trhliny svojho detstva. Črty tunajších tvárí sú neurčité. „Slovania majú akési rozmazané tváre,“ hovorí moja francúzska priateľka. Oválne tváre. „Ovál“ predstavuje kolektív, celistvosť. „Rozmazanosť“ je predpokladom splynutia. Tu sú všade záhrady blízkosti. Stačí len zísť dolu, ponoriť sa do najhlbších vrstiev, plakať, piť, hovoriť rýchlo, ľahko, akoby človek robil kotrmelce dolu Váhom.
„Neurobili sme dieru do sveta,“ hovoria a zahanbene klopia oči. Ako by mohol človek v Trenčíne, uprostred ukolísavajúcej srdečnosti, vykonať monumentálny individuálny čin, ktorým svet stráca svoju celistvosť! Národné cítenie nepozná čin prinášajúci publicitu ako výsledok dlhodobých snažení, sústredenej vôle, ako konštrukt so solídnym základom, len ako prírodný jav. Osamelý, hlučný, deštruktívny úder, ktorý sa vymyká zo spoločenstva, vyvoláva bázeň a obdiv. Dieru do sveta netreba komentovať. Diera, ten mýtus, je jednoducho tu, čin je na svete. Vykonala ho Trenčanka. Daj si ešte jednu borovičku. Neokúňaj sa. Nebuď ako zmäkčilá západniarka. Borovička je dobrá na lačný žalúdok. Znova pospájame popretŕhané nite.
„Kto je väčší hrdina, ten, kto ostal, alebo ten, kto odišiel?“
Je to len rétorická otázka, veď pre nich je odpoveď jednoznačná. Náhlivo namietam, vyburcovaná k vysvetľovaniu: „Aj my sme trpeli. Nedajte si nič nahovoriť. Všetko je len zdanie, pozlátka.“
Smiešne sebaokiadzanie, zmietnu ho jediným pohybom ruky. Berú ma okolo pliec: „Poď dnu, nože poď.“
Zavedú ma do prepchatej miestnosti s napoly spustenými roletami. V šere tu predo mnou leží nedotknuté múzeum zašlých čias. Chlipkáme horúcu tureckú kávu z meissenského porcelánu, pijeme chladené červené šumivé víno z vysokých brúsených pohárov.
„Ako ste žili?“
„Nestojí to za reč. V šesťdesiatom ôsmom sme tiež mohli odísť. Bratanec v západnom Nemecku nám napísal: Zbaľte si veci a príďte, za stratenou krajinou sa neplače. Ale my sme neodišli.“ Mávnu rukou, mlčia.
„Raz sme naozaj mali šťastie. Predstav si, celý mesiac sme boli v cudzine. Áno, to sa nám podarilo.“
Sčerveniem, vášnivo skríknem: „Ale o čom to hovoríte? Život je predsa tu, dnes, v Trenčíne nad Váhom.“
Správajú sa k horlivej misionárke zdvorilo. „Toto má byť život? Celý život, vravíš? Že nejestvuje iný? Chceš si z nás robiť posmech?“
Vzápätí si však spomenú na osvedčený prostriedok proti sporom a odcudzeniu. Energicky a láskyplne posadia mojich dvoch synov pred dva taniere, po okraj naplnené slepačou polievkou, a bežia do záhrady natrhať ríbezle a jablká.
„No, ponúkni sa, nože sa ponúkni.“
Sladké jablká sú to, sú mi drahé svojou chuťou i nesymetrickým tvarom a fľakatým výzorom. Hostiteľky sa jemne ospravedlňujú za túto malosť a nedokonalosť. V ich lesknúcich sa očiach dorastajú západné plody na súmerné melóny. Na cestu domov nám balia poháre domáceho marhuľového lekváru.
*
Toto mesto bolo miestom nevinnosti. Verila som uprostred najtemnejších lží päťdesiatych rokov. Aj keď mi vzali matku a celý rok ju držali vo väzení, verila som im. Prijala som malomyseľné, strachom zmeravené mlčanie mesta, ktoré mi bolo domovom. Keď som raz našla na brehu Váhu prezervatív a márne som sa ho pokúšala nafúkať, dotkla sa ma pochybnosť: Asi to nebude balón. Moje bezdomovstvo sa začalo odhalením lži. Odvtedy sa priam zbesilo búrim proti uzavretým systémom, proti izbám so zabuchnutými dverami. Nekupujem si štýlovo čisté šaty, milujem schátrané mestá a odcudzený jazyk. Metropoly ma prijímajú, zvuky staníc sú upokojujúcim rytmom hojdajúcej sa kolísky. Keď sedím v kaviarni a pohľad mi padne na elegantný záhyb mojej sukne, vtedy viem, že som ešte stále tou istou dievčinou z Trenčína – svoju okrúhlu dušu, ktorá sa vtedy vylievala ako zázračná kaša, uzamkla v aktovke, roztlačila na papier, iba príležitostne vyberá jednotlivé stránky strojopisu a horlivo ich rozkladá po pracovnom stole. Odvšadiaľ sa vysťahujem, ale papier ostáva poznačený slovami a pachmi.
Dlhé roky sme sedávali v tej istej triede, ktorej podlaha bola natretá olejom na čierno. Prečo vlastne olejom? Spýtam sa jej na to, zavolám jej.
„Evi, to som ja.“
„Ty? To si ty?“
Hlas padá a stúpa v trasľavých krivkách radosti.
„Kde si? Hneď k tebe prídem.“
Takmer celú noc sedí v hotelovej izbe oproti mne na tvrdej stoličke. Hovorí o Amerike. Po polnoci sa z nej vylieva Amerika. Jej Amerika, objavila ju nanovo, poznávala ju celých päť týždňov. „Tam som sa dozvedela, že všetko má svoj zmysel. Šestnásť rokov som nemohla prekonať smrť svojho otca. V New Yorku som prišla do psychodynamickej skupiny. A tam mi povedali: „Akceptuj to. Je to tak okej.“ Kto ti už povie niečo takého v Trenčíne? Tu si všetci len šepkajú s rukou pred ústami. „Chudera Eva, aké hrozné.“ Neduhom tejto krajiny je jej negativizmus. Zažral sa všade. Na ňom stroskoceme. Tak ďaleko som teda šla, a napriek tomu som v mužoch videla len svojho otca a v ženách svoju matku.“
„To sa nazýva prenos.“
Úpenlivo ma prosí: „Povedz, ako sa jej zbaviť, ako sa zbaviť minulosti? Ty to predsa musíš vedieť. Žiješ vonku.“
„Je tisíc a jedna cesta.“
„To všetko už bolo premyslené, napísané, vytlačené. A my sme o tom nevedeli. Čím viac sa o tom dozvedám, tým väčšmi nenávidím komunistov za to, že nám tieto svety odopreli. Len sa na nás pozri, duševné analfabetky a analfabeti.“
Hovoríme potichu ako sprisahanecké školáčky, zatiaľ čo smerom na východ sa nezadržateľne valí duniaca lavína: pornografia, komercia, počítače, ojazdené autá, Myšiak Mickey. Je to práve ten prvoplánový, ľahko zrozumiteľný Západ, ktorý ako víťaz vtrháva na územie pokryté troskami. Pomaly sa stavajú oporné stĺpy západnej kultúry: Spoločnosť C. G. Junga v Brne, preklady Sigmunda Freuda, súborné vydanie Franza Kafku a Mileny Jesenskej, aj román Maxa Frischa Stiller sa prekladá do slovenčiny, potom však prichádza pokyn: zastaviť. Pretože komerčne zaujímavý je tak nanajvýš Simmel. Tri knihy Vladimira Nabokova ležia v kníhkupectvách, ktorých počet sa zmenšuje. Tieto knihy sa takmer nekupujú. Kedysi zakázaní a žiadaní autori – vari stratili čaro zakázaného? Ľudia pracujúci v kultúre predpovedajú zánik kultúry. Dočasný, dodávajú.
*
Nasledujúceho rána ma Eva vedie do novootvoreného obchodu s keramikou, ktorý vznikol v rámci malej privatizácie. Na regáloch stoja vínne krčahy s miestnymi ornamentmi.
„Aký suvenír chceš?“ Eva je vzrušená. „Čo sa ti páči?“
„Myšlienky, tak ako včera.“
Ranila som tým v Eve Trenčanku? Jej folkloristické srdce? Už nič nevraví, len zrenice sa jej rozširujú.
Predavačka nadviaže na prerušený tok reči: „Ste zo Západu? Vyšli sme na psí tridsiatok, pravda? Má ešte niečo u nás vôbec nejakú cenu?“
„Deti sú tu dobré, také sociálne.“
„A na Západe?“
„Menej.“
„Zostali sme teda napriek všetkému ľuďmi?“
Na ulici sa pýtam Evy: „Ako to bolo s tou naolejovanou podlahou v triede? Vždy som sa na nej pošmykla a prišla domov celá zamazaná. Načo to bolo dobré?“
„Olejovali ju, aby ju nemuseli umývať.“ Potom na mňa skúmavo pozrie: „Povedz, mohla by si?“ Zadrží dych, kým sa odváži: „Už by si sa nemohla vrátiť, alebo že by predsa?“
Môj štvorročný syn ma ťahá za rukáv k malému pultu plnému odznakov, za ktorým sedí stará žena so šatkou na hlave. Vyberie si odznak s Trenčianskym hradom, potom ešte jeden s trenčianskou textilnou továrňou Merina. Predavačka mu druhý odznak opatrne vyberie z ruky. „Srdiečko, jeden odznak stačí. Mama nemá peniaze.“
Na trenčianskom cintoríne zapadá slnko. Až teraz vidím nebo nad Karpatmi. Ako dieťa som sa pozerala len na detaily, popukané drevené dosky, stebla trávy, netopiere. Všetky náhrobné kamene sú rovnako ako vtedy zarastené zeleňou, aj chodníky. Bodliaky a púpavy tu vždy smeli k mŕtvym. Hľadám hrob svojho starého otca. Chcem mu povedať to najdôležitejšie, o čom ešte nevie: Československo je slobodná krajina.
*
Po návrate do Bazileja sa ma spýtal jeden švajčiarsky známy: „Videla si tam nejaký predmet, nejaký hodnotný predmet, ktorý tu nemáme a ktorý by bolo možné odtiaľ vyvážať?“
Dlho som premýšľala, pokúšala som sa spomenúť si, potom som mu povedala:
„Je tam taký fetiš, ktorý ľudia stále nosia pri sebe. Je tekutý a nepredajný, rinie sa im po lícach.“
(1991)
ZBERATEĽKA DUŠÍ (úryvok z knihy TEKUTÝ FETIŠ)
Zajnap hľadá cudzie duše, zbiera vojakov proti vojne, vojakov bez kalašnikova, nechce mŕtve duše, chce živé, rozorvané. Trhá ich prestrieľaným telom svojho národa, ktoré nesie západnými mestami. Ukazuje im fotografie odtrhnutých údov, zuhoľnatených mŕtvol a usmieva sa plná očakávania. Zajnap má radosť z toho, keď sa hladká duša natrhne a prebudí sa v nej záujem o Kaukaz. Zajnap to nazýva zbieraním priateľov na západnom fronte. Keď sa jej podarí odlákať cudziu dušu z mieru do čečenských ruín, je jej práca zavŕšená, už nemusí robiť nič iné, iba sa rozochvene zboku prizerať, ako duša hltá všetko to, čo Zajnap v sebe nosí už siedmy rok, a ako to tú dušu všetko pohlcuje. Až napokon duša celkom pukne a zvlhne. Vtedy ju Zajnap objíme a ide ďalej. Na tento boj treba veľa duší. Zajnap nesmie odpočívať.
Ráno vyskočí, zviaže si vlasy do uzla, dlaňami prihladí na stehnách dlhú sukňu, nepočúva muža, ktorý jej dohovára, že je to všetko nanič, že by sa mala venovať rodine, že ju opustí, že taká žena prináša mužovi nešťastie. Skoncovala s týmto hlasom. Zajnap počuje niečo iné, výkriky ľudí, ktorých trhajú hvízdajúce strely. To jej morálka a jej rodina. Zajnap letí ako šrapnel, ako stotisíce šrapnelov, zavrtáva sa do nových tiel, putuje pod kožou. Prvá raketa, ktorá dopadla vedľa jej domu v Groznom, keď stála v kuchyni, sformovala Zajnap na svoj obraz. Tá rana, ten úder a roztrúsené útržky sveta, to je Zajnap. Vojna je jej nepokoj a Zajnap je dcéra vojny. Niekedy si hovorí: Vojna sa mi stala všetkým. Nerozumie mi ani moja sestra, ani moja matka, zato mi rozumejú tie cudzie duše, ktoré sa mi podarí zasiahnu! Musím ich zasahovať hlbšie, musím ich harpúnou ukovanou z nášho utrpenia vytiahnuť na vojnovú pevninu, ale musím postupovať opatrne; keď správami o vojne zraňujem nevediacich, musím v nich zhrozenie vyvolávať postupne.
Zajnap vie, že ak chce vyliečiť svoj národ, musí naočkovať svet vojnou, musí iných nakaziť svojou vlastnou neúnavnosťou, cudzie šaty ponoriť do dôverne známeho pachu strelného prachu. Táto vojna je pred svetom skrytá a keď ju chce Zajnap zastaviť, musí o nej informovať. Potom si môže dovoliť to, čo robia mnohí, najmä mladé ženy, ktoré po príchode do utečeneckých táborov odrazu odpadnú a už nevstanú. Aj Zajnap po tom túži, no len na ne hodí pohľad a ide ďalej – teraz nie, až po vojne, potom si položí hlavu na svoj archív a zavrie oči. Kým dunenie nad dokatovanými dedinami nestíchne, musí sa Zajnap stať jeho ozvenou, musí ho vynášať zločin po zločine, ranu po rane, fotografiu po fotografii vo svojich malých rukách, so svojimi vediacimi očami, so svojou rečou vybrúsenou vo vojne, musí dať burácaniu to, čo si zasluhuje – musí sa stať mohutnou ozvenou, ktorá doľahne zo západných parlamentov naspäť do Moskvy a do Grozného a odtiaľ do každej dediny, do každého domu v Čečensku. Nazývame ťa Ičkéria, ty moja drobučká pánbožkova kravička. Vzlietneš ešte niekedy?
Zajnap vie, aké nestále sú múry parlamentov, sú zo závojov tlmiacich bombové explózie. Závoje nepoznajú odboj, ako ho pozná ona. Zajnap, nežná, obyčajná, vypudená, neochvejná, sa chce stať mocnou ozvenou, aby svet začal počúvať. Nekričí, nerozhorčuje sa. Naopak, hovorí veľmi potichu. Keď sa rozhodne povedať niekoľko zahanbených slov o hlade a mučení, ospravedlňuje sa: Prepáčte, že vás musím zarmútiť. A usmieva sa. Úsmev nikdy nevynechá. Pri každej detonácii cíti, ako na ňu dopadá vina, tá vina, čo jej prenechávajú páchatelia. Hanbí sa za drancovanie, ktorého sa dopúšťa opitá soldateska. Hanbí sa za chudobu, do ktorej vojna uvrhla sedliačky. Zajnap si nakladá na plecia hanbu, ktorej sa iní zbavujú. Keď ju vodia do kostolov kresťanských miest, myslí si, že sa steny chrámu zrútia, pretože do nich vošla ona, pošpinená vojnou. Ak Zajnap bude kráčať tak dlho, kým vojna nebude porazená, kým jej synovia neodstránia aj poslednú mínu, kým zmrzačení nedostanú protézy, kým vojnové siroty neodpustia vrahom svojich rodičov, pretože vrahovia budú potrestaní, až potom sa odváži postaviť vinu mimo seba a pozrieť sa na ňu, akoby jej bola cudzia.
Keď Zajnap povie vo svojom jazyku „Nochči“, Čečenka, nachádza os, ktorá ju vycentruje. Keď si predstaví svoju vlastnú smrť, chce povedať „Nochči“ a odísť v pokoji. Keď jej hrozí, že sa v moskovskom metre stratí v dave, pomyslí si „So Nochči iu“, hneď ju obklopí svetlá guľa a v nej sa stáva nezraniteľnou. Ako dobre, že som Nochči, a aké neznesiteľné je byť Nochči. Miluje nás boh, alebo nás nenávidí? Niekedy si Zajnap myslí, že videla viac, ako si dokáže boh vymyslieť. Nechce, aby bol vo svojej vznešenosti stiahnutý ta, kde sa miešajú fekálie s krvou, keď do mučených ľudí vrážajú koly, pretože tam by mohol stratiť vieru v seba samého.
Boh nemusí vedieť, ako sa na všetky strany rozprskávajú ľudské telá, ale mal by spoznať aspoň časť rozorvanej pravdy, tej ho Zajnap nechce ušetriť. Toľko sily by mal mať, keď to všetko znesie drobná Zajnap. Niekedy ukazuje bohu svoje vojnové albumy. Zhanobené mŕtvoly v masových hroboch zapáchali tak silno, že Zajnap napínalo na vracanie, keď ich fotografovala. A keď podáva tieto fotografie ponad konferenčné stoly, znova v sebe cíti ten zápach a obáva sa, že sa neovládne, ale neplače pred cudzími ľuďmi, je Nochči, odjakživa si zachovávala tvár. Vojna je smradľavá práca a Zajnap robí svoju prácu. Kyslastý zápach unikajúci z mŕtvoly jej národa ju sprevádza dvoma vojnami, a Zajnap sľubuje, že ak boh ušetrí jej národ tretej vojny, bude šťastná – viac nemožno sľúbiť. Chce svojím sľubom urobiť bohu radosť a získať ho pre svoju prácu.
Čím viac duší Zajnap nazbiera, tým väčšmi je pripravená na smrť. Ak ma zajtra zavraždia, ak stúpim na mínu, budú v mojej práci pokračovať aj bezo mňa, teší sa. Pozná matky, ktoré za niekoľko rokov pochovali štyroch synov, je to strašná krivda, ale za ešte väčšiu krivdu považuje Zajnap smrť cudzieho novinára a humanitárnej pracovníčky. Vtedy pochybuje o správnosti boja za nezávislosť. Je to naše rozhodnutie, keď zahynieme, ale ostatní, ktorí nás majú radí, majú zostať nažive. Najradšej by pre novozískané duše vychystala hostinu, obvešala ich medailami a zabávala ich. Vodí hostí do utečeneckých stanov, kde im vojnové siroty naboso a ohnivo predvádzajú tance. Chudokrvné, traumatizované deti sa počas predstavenia naširoko smejú. Túto radosť svojho národa rozdáva Zajnap ako čečenský suvenír. To, že môže ukázať svoj národ nezlomený, jej pomáha prežiť. Ak sú hostia spokojní, vie, že Čečeni zostali sami sebou, Nochči, že ešte žijú.
Zajnap spozná podľa pohľadu, keď niekoho strhol vír jej práce. Pohľad ľudí, ktorí nie sú naviazaní na svoj národ, sa rozžiari a vzápätí ju nasledujú do Čečenska. V prvej vojne zaobchádzala s takýmito empatickými cudzincami nedbanlivo. Keď do nich strieľali ruskí ostreľovači, Zajnap sa obrátila tvárou k nepriateľovi a usmievala sa. Nič sa nestane, vojaci sa len nudia, ubezpečovala. Vodila dôverčivých ľudí po ruinách, v ktorých ležali nevybuchnuté granáty. Išla napred, vedela, čo riskuje, jej zverenci ju omámene nasledovali do jej rozbombardovaného sveta. V novej vojne už nejde zamínovanou ulicou, len povie: Toto je okľuka, vráťme sa. Berie na seba potupu zbabelosti, jej krajania to chápu a vďačne mlčia. Sú príliš unavení čečenským kódexom neohrozenosti, veď napokon umrieť môžu aj neskôr.
Zajnap vbieha do každého nového dňa so vzpriameným chrbtom, so vztýčenou hlavou ako hociktorá Čečenka, ale kruhy, ktoré opisuje, sú väčšie ako kruhy žien, čo usmievavo a mlčanlivo obchádzajú s čajovou kanvicou stôl, za ktorým sedia hostia. Aj Zajnap obsluhuje hostí, dokonca i tam, kde je sama hosťom, všade ponúka svoje slová, svoje fotografie, servíruje svetu vojnu. Zajnap nepotrebuje svet, aký nachádza, potrebuje taký, ktorý sa nechá otriasť. Do západného sveta prináša dôkazy o ničení, do východného sveta prináša múku, olej, soľ a trocha cukru. Stretáva sa so svojím národom ako s pokorným príjemcom humanitárnej pomoci. Tato vďačnosť ju bolí viac než smrť tisícok mladých bojovníkov a Zajnap sa pýta samej seba, či hrdosť jej národa prežije. Keď sa stretne so sebaúctou, chcela by o nej rozprávať za okrúhlymi stolmi na Západe, ale tam sa jej pýtajú na mená, čísla, na druhy zločinov, a nie na to, ako im jej krajania čelia. Po konferencii má pocit, že klamala. Trocha múky za veľa utrpenia, to jej dajú. Ale Zajnap dúfa, že svet ocení sebaúctu a bude naozaj konáť.
Vtedy, keď v decembri 1994 prišli prvé ruské tanky, bola Zajnap plná sily, vyburcovala ju smrť. Išla k povstalcom, ale tí ukázali na jej videokameru: Bojuj ňou. Opustila ich a odvtedy sa náhli do čerstvo rozbombardovaných sídlisk, za svedkami „čistiek“. Prechádza mnohými ruskými kontrolnými stanovišťami, ktoré kúskujú Čečensko, pozerá sa priamo do očí žoldnierom, podáva im desať rubľov a kameru skrýva pod sukňou. Smrť sa stala takou všadeprítomnou, že Zajnap si začala ceniť krehkosť života.
Cestu do sveta jej ukázali vojnoví reportéri. Dojímajú ju ľudia, ktorí prichádzajú z vlastnej vôle, aby zdieľali osud jej národa. Zajnap ich na rozlúčku objíma a sľubuje im, že bude stáť pri nich v ich vojne, ak by nejaká vypukla, veď človek nikdy nevie. Myslí to vážne. Považuje sa za nezničiteľnú. Len na cestách, niekedy v noci v hotelovej izbe, ju prepadá strach, že by niektorého z jej synov mohli zatknúť, obušky mu drvia obličky, leží tam v bezvedomí, strážnici ho polievajú vodou, aby mu po prebudení dali elektrické šoky. Čo robím? Kde som? Prečo nie som pri svojej rodine? Zajnap bola zatiaľ ušetrená toho, čo sa stalo takmer každej čečenskej rodine. Hovorí si: Som najšťastnejšia čečenská matka. Lenže sú lepšie matky ako ja. Prečo musia ony obiehať okolo „filtračných táborov“ a vyvolávať mená svojich synov? Matky, ktoré žobrú, aby mohli odkúpiť zmrzačené mŕtvoly svojich unesených synov od ich mučiteľov.
Keď Zajnap prišla na konferenciu do Ríma, hrdo jej ukazovali Koloseum a rozprávali o gladiátorských zápasoch. Zdvorilo prikyvuje, ale vyhýba sa tejto starodávnej ruine, ktorá sa v jej hlave napĺňa výkrikmi tých, čo v nej boli zavraždení. Myslí na čečenských mužov, na ktorých vojaci zo zábavy huckajú ovčiarskych psov. Nemôže spať, v driemotách padá do priekop pozdĺž rímskych alejí, zdá sa jej, akoby spod odhrabaných archeologických nálezov presvitali biele ľudské kosti. Čudné mesto, ktoré sa pýši svojimi ruinami. Zajnap by ich najradšej zbúrala, prešla po nich bagrom a na rovine bez dejín postavila veľký, svetlý dom. Hanbí sa za také zvrátené myšlienky uprostred skupín turistov a cíti sa osamelejšie ako v pivnici Grozného počas najprudšieho bombardovania. No ak v cudzom meste neobjaví žiadnu stopu ničenia, túži po dostrieľaných múroch a potom jej to príde ľúto: Normálne sa pre mňa stalo výnimočným. Vo vyleštenom svete sa jej zmocňujú pochybnosti, či môže tunajším ľuďom priblížiť svoj dobitý svet.
Keď jej po konferencii organizátorka v kaviarni objedná najlepšie rímske cappuccino, pristihne sa Zajnap pri tom, že má z neho pôžitok, a preľakne sa: Ja si tu pijem kávu, kým môj národ zomiera. Dopije však, hoci by radšej zhltla niečo trpké, niečo primeranejšie okolnostiam. Poďakuje sa hostiteľke, chváli Talianov, ako si vedia užívať život. No jej krátka reč sa jej hnusí, akoby sa dopustila vlastizrady. Vari si môj národ nevie užívať život, vie len zomierať?
V bruselskej hotelovej izbe stojí na komode vztýčená štíhla ruka z umelej hmoty, ktorá čaká na šperky nejakej ženy. Zajnap stále znova a znova vidí trh v Groznom 21. októbra 1999, keď naň dopadli ruské taktické rakety zem-zem, každá vybavená štyristoosemdesiatkilogramovou trhacou hlavicou, ktorá sa otvorila nad trhovkyňami a pritlačila ich k zemi spŕškou kovu, Zajnap vtedy bežala so svojou videokamerou po krvavých rukách, nohách, chumáčoch vlasov, ktoré stratili svoj stred. Aj tu má pred sebou takú ruku, tentoraz na ozdobu. Zajnap sa cíti vinná, pretože jej vnímanie ľudského tela sa stalo takým bezprostredným. Domnieva sa, že tento predmet má väčšie právo byť tu než ona. Nevládze ho vyniesť a prinúti sa znášať jeho prítomnosť, akoby bola jeho hosť. Pozrie sa na svoju ruku, či nie je odtrhnutá. Plače a utešuje sa: V Čečensku neplačem, pretože sa to nepatrí, v Rusku neplačem, pretože mi to hrdosť nedovolí, prečo teda neplakať tu, kde ma nikto nevidí? To všetko sa jej stáva, keď je preč od svojich. Po boku svojho národa, v neustálom nebezpečenstve sa cíti istá, trvalý stres ju udržuje v bdelosti a pohybe.
Zajnap sa považuje za dosť silnú na to, aby si sadla v južnom Rusku zoči-voči ruským generálom, vydržala ich nepriateľskosť, snažila sa nadviazať tam, kde sa ich stanoviská stretajú. Ale usmievať sa nechce, šetrí si sily. Prosí Alaha, aby ju svojimi rukami podržal vysoko nad nenávisťou. V Berlíne zasadá s ruskými intelektuálmi a žiaden sa jej nespýta, kde a z čoho žije a ako jej je, keď hovorí po rusky. Duchovná elita Ruska si mlčaním drží Zajnap od tela. Zbombardovaný dom stráca dôležitosť oproti tomu, že Zajnap stratila úctu voči väčšine ruskej inteligencie a voči kultúre, ktorej sa cítila taká blízka, že sa považovala za jej súčasť.
Keď sa Zajnap vracia do svojho rozkúskovaného, „prefiltrovaného“ Čečenska, obklopia ju ľudia: Čo hovorí Európa? Kedy príde pomoc? Kedy Európa donúti Rusov, aby s nami vyjednávali? Zajnap má už dosť chlácholenia, ktoré si vždy vymýšľala. Teraz hovorí nezrozumiteľne, hovorí, že Európa neexistuje, sú len jednotliví Európania, na ktorých treba stavať, ale nesedia v parlamentoch. Musíme si pomocť sami, vyhlasuje, musíme zosilnieť. Európa žije pre seba. Musíme ruský národ presvedčiť, že nie sme teroristi. Musíme vydať svojich vlastných zločincov. Musíme vedieť, čo chceme. Musíme sa dohodnúť. Zajnap sa vybičováva touto gigantickou úlohou a zamlčiava svoje zdesenie z ľahostajnej Európy, zamlčiava ho sama pred sebou. Ale matky so zoslabnutými deťmi sa nedajú oklamať: Nehovor toľko, veď si bola v Európe, daj mlieko, daj lieky. Zajnap krúti hlavou nad svojimi zasnenými krajanmi. Dostala sa do osamelého priestoru medzi Kaukazom a západnou Európou. Zdá sa jej, že odtiaľto vidí všetko, ale že ju nevidia. Myslí si, že to môže uniesť, musí uniesť. Na inú rolu je neskoro.
Keď Zajnap nevyťahuje starých ľudí z horiacich trosiek, nevezme deti do lesa bez mín a neteší sa z ich radosti, keď na Západe nerozpráva o chlapcovi, ktorého zasiahla strela do chrbtice, a o jeho úsmeve, keď mu prinesie do Grozného kreslo na kolieskach, potom nevie, akým právom by mala byť na svete. Má vojna takú silu, že je schopná Zajnap úplne pohltiť a zmeniť na svoje médium? Cíti sa Zajnap taká vyvolená vojnou, že zabúda na lásku k svojej vlastnej duši, k tej Zajnap, ktorá môže nerobiť nič, a byť napriek tomu cennou bytosťou ako rastlina, ako skala? Alebo je toto zmysel jej existencie, ktorý si sama dáva, zmysel existencie Nochči? Niekedy sa jej v hrudi otvorí veľká brána a Zajnap sa pokojne nadýchne. Žijem, žijem, ešte stále, pomyslí si s bázňou. V hlave naďalej vidí dopadať rakety, ale zvuk je preč. Je v nej ticho. To je Alah, ktorý ku mne hovorí, vraví si Zajnap. Ty ma máš teda rád, nesklamem ťa, budem pracovať ešte viac. Budeme mať prekrásne Čečensko, slobodnú Ičkériu, uvidíš. Najradšej by bohu povedala, aby potom prišiel k nim, ale uvedomí si, že už je hádam tu – a vzdvchne.
