Ukážka z diela

Tesne vedľa

Najprv si vymenili šiltovky. Na spôsob klobúkového tanca. Pokračovali tričkami. Ich chlapčenské hrudníky sa na moment blysli na terase podniku. Zostávali nohavice. S potuteľnými úsmevmi si pod stolom rozopli zipsy. Trochu sa zosunuli na stoličke, akoby sa nohou načahovali za padnutou mincou, a zvliekli si ich. Iba v trenkách na verejnom mieste, to sa zapíše. Do ich súkromnej kroniky. Podali si rifle popod stôl, čo najrýchlejšie si ich navliekli a takmer vyprskli do smiechu. Ale ovládli sa, pretože čašníčka už bola pri nich a opýtala sa, či ešte niečo donesie. Ďalšiu kofolu. Aj za triezva mali spolu stále povznesenú náladu. Keď sa navzájom videli v oblečení toho druhého, pripradali si ešte bližší, akoby sa dívali na svoj zrkadlový obraz. Zrazu vedeli, že to chcú a že nebudú čakať. Mali čosi nad dvadsať, žiaden vlastný priestor a toalety v dobrom podniku sa im nemohli hnusiť. Keď čašníčka doniesla objednávku, už pri stole neboli,

Lívia sedela za laptopom a písala inzerát. Prenajmem garsónku na Trnavskom mýte, dobrá lokalita, štyristo eur, energie a internet v cene. Nedávno sa z bytu ohlásil podnájomník a úzkostlivo sa snažila nájsť ďalšieho. Údržba a prenajímanie rodinných nehnuteľností boli jej hlavná aktivita a zároveň spôsob, ako spoznať nových ľudí.

Manžel pracoval v zahraničí, chýbal jej, Často sa pristihla, že mu žehlí už raz ožehlené košele. Niekedy si jednu, ešte za tepla, obliekla. Bolo to, akoby ju objal. Sedávala nehybne na posteli, pridlhé pánske rukávy jej prevísali cez dlane. Keď sa manžel na víkend občas vracal, býval unavený, sotva sa jej dotkol. A k tomu Jakub, odvtedy, čo začal chodiť na vysokú, nejako sa odcudzil. V poslednom čase bol stále niekde, len nie doma pri nej.

Zaspávala pri telke, keď sa ozvali kľúče vo dverách, hneď ožila. Kde si bol? Vonku. To znamená kde? V meste. S kým? S kamarátmi. S ktorými? Nepoznáš. Počuj, Kubo, nemáš ty dievča? Ja by som to pochopila, je to prirodzené.

Zabuchol dvere na svojej izbe. Jej nový syn.

Nedalo mu to, mal mamu rád. O pol hodinu neskôr vyšiel z izby, televízor ešte priadol, zobral si vankúš a pritúlil sa k nej. Dávali reprízu správ, práve bežala reportáž z Gay Pridu v Litve. Nemohol písť o päť minút neskôr? Nemal rád mamin profil, keď dávali tieto témy. Jej nos a lícne kosti vyjadrovali, že s tým nesúhlasí. Slovný sprievod bol vedľajší: Zase títo? V tej telke už nič iné nejde! Však si pozerala Dr. Housa, skúsl namietnuť. Ja neviem, čo stále chcú, veď už všetko majú, nepočúvala ho. Čo všetko? Svadbia sa, pomaly budú vychovávať deti. Nie všade, namietol. Však ja proti nim nič nemám. Len to je neprirodzené. Vždy skončila týmto konštatovaním. Neprirodzené.Horšie ako choré, to by sa dalo vyliečiť, alebo pokazené, to by sa dalo opraviť. Neprirodzené bolo rovnako osudové ako prirodzené, ale akýmsi negatívnym neprijateľným spôsobom. Naučil sa mlčať, zároveň rozprávať a nechávať si veci pre seba. Byť videný, aj neviditeľný súčasne. Prezliecť si nohavice v plnom podniku tak, aby si to nikto nevšimol, bol jeden z jeho obyčajnejších trikov.

Keď sa vrátili z toalety, zaplatili a ešte dlho sa túlali po meste. S Marekom sa vždy dalo niečo vymyslieť. Spriaznená duša. Mama nikoho takého nemala. Preto k nej cítil okrem hnevu v tejto chvíli aj súcit a nehu. Poprosil ju, aby mu spravila palacinky. To mala rada, lebo veď malý Kubo.

Lívii sa na druhý deň pokazil laptop, nemohla hrať solitér ani aktualizovať na veľkej klávesnici svoj inzerát. Jakub sa s tým pokúsil niečo urobiť, ale paralyzovala ho úzkosť, že technológiám až tak nerozumie. Zavolal Marekovi, ten bol praktickejší. Počúval jeho inštrukcie, postláčal všeličo, ale monitor nenaskočil. Lívia sa opýtala, či by toho šikovného kamaráta nezavolal k nim. Ani ho nemusel prosiť, Marek počul otázku v telefóne. Prídem,povedal. Nemusíš... namietal Kubo a vyšiel s telefónom do záhrady. Určite nechoď, zdôraznil, odnesiem to do servisu. Čoho sa bojíš? Veď sme len kamoši, nie? navrhol Marek. Veď hej, pripustil Kubo. Napokon, môže to byť aj zábava, ďalšia z ich hier na oklamanie pohľadov.