Vyhľadávanie
TICHO A POKOJNE
Prvýkrát Elenu prebudil Patrikov kašeľ koncom leta. Chlapec sa pritom vôbec nezobudil, čo je u štvorročného dieťaťa celkom bežné. Pomyslela si, že prechladol, a spala ďalej. Ráno bol zdravý ako rybička.
Asi po týždni sa nočný kašeľ opakoval. Určite je to astma, hovorila si, keď počúvala ťažké synovo oddychovanie. Nezaspala až do rána.
Keďže sa záchvat opakoval aj nasledujúcu noc, zobrala Patrika k lekárke. Ako každá matka, aj Elena predpokladala, že doktorka pripíše chorobe jej dieťaťa mimoriadny význam. Bolo to však bežné vyšetrenie, ktoré ukázalo tuctovú diagnózu – alergia. Priedušky nie sú zahlienené ani mandľa zväčšená. Lekárka pokrčila plecami. Presťahujte sa do iného mesta alebo aspoň do inej štvrte, radila. Tu máte z jednej strany rafinériu a z druhej chemickú továreň. Ak by človek zostal v takýchto podmienkach zdravý, bolo by to v rozpore s prírodou.
Patrikov kašeľ zmenil celý Elenin život. Nikdy sa poriadne nevyspala a v práci bývala podráždená. Deti, s ktorými chodil Patrik do škôlky, si prezerala pátravým pohľadom, akoby očakávala, že už-už odhalí bacilonosiča, ktorý ničí zdravie jej syna.
Zdalo sa, že organizmus dieťaťa sa oslabuje. Chlapček bol chudý a bledý, ľahko sa unavil a jeho smutné očká pripomínali pohľad detí z krajín, kde zúri vojna.
Záchvaty kašľa po čase nadobudli určitú pravidelnosť. Začínali medzi druhou až pol treťou a trvali tri štvrte hodiny. Niekedy sa chlapec zobudil a pýtal sa nešťastnej matky, kedy prestane jeho kašeľ, inokedy vzlykal a sľuboval, že on nechce kašľať, ale nevie sa zastaviť.
Elena skúšala všetko. Vypýtala si od lekárky antibiotiká, potom kupovala drahé škandinávske sirupy a orientálne éterické oleje. Ktosi jej dokonca požičal elektrický prístroj, ktorý údajne dokázal liečiť suchý kašeľ špeciálnym typom vlnenia.
Kašeľ však neporazila. Neovplyvnilo ho dokonca ani počasie – ostrý zimný vzduch, jarné dažde, letné horúčavy.
Elenino telo prijalo nový biorytmus. Pravidelne sa budila dve hodiny po polnoci. Najprv ju zobúdzal synov kašeľ, neskôr, keď sa náhodou kašeľ o niekoľko minút oneskoril, očakávala ho už s otvorenými očami.
Raz sa jej zdalo, že tesne pred vypuknutím Patrikovho záchvatu začula cez stenu cudzí kašeľ. Odŕhanie kohosi, kto tiež nemôže spať a trpí. Pocítila úľavu, že so svojimi starosťami nie je úplne sama.
Keď však kašeľ, ktorý pravidelne predbiehal o niekoľko krátkych okamihov Patrikov, počula desiaty či pätnásty raz, jej pocity sa zmenili. Dráždilo ju to a začala hľadať súvislosti. Čo ak zvuk zo susedného bytu jej syna zobudí, a on sa len preto rozkašle? Možno by spal pokojne ďalej. Bezprostredná následnosť dvoch kašľaní bola nevysvetliteľná. Čím úpornejšie nad záhadou premýšľala, tým viac sa stupňoval jej odpor k chorému človeku v susedstve.
Snažila sa identifikovať, odkiaľ tlmený zvuk prichádza. Po čase, možno po niekoľkých týždňoch, si bola takmer istá, že v noci počuje obyvateľku bytu o poschodie nižšie. Bola to stará pani, ešte opustenejšia ako Elena.
Keď sa sem Elena presťahovala, stará susedka sa snažila o zblíženie. Generačné bariéry a odlišné záujmy však zabránili, aby sa z niekoľkých rozhovorov vo výťahu a z jabĺčok pre Patrika vyvinulo čo i len dobré susedstvo, keďže o priateľstve nemohlo byt ani reči.
Teraz Elena starú susedku nenávidela. Podozrenie sa zmenilo na istotu – starenin kašeľ je príčinou synovej choroby. Čo však Elena mohla robiť? Celá jej hypotéza bola taká absurdná, že sa s ňou nemohla nikomu zdôveriť. Susedka nakazila malého Patrika. Cez stenu. A keby len nakazila, ona asi robila čosi oveľa horšie. Elene sa totiž zdalo, že zatiaľ čo Patrik neustále chradol, starena sa stávala čoraz čulejšou. Akoby presúvala svoju chorobu na chlapčeka.
Elena bola zúfalá. Od týchto pocitov bol len kúsok k želaniu, aby sa všetko obrátilo, aby bol Patrik čoraz zdravší a starena čoraz viac chorá. Chlapec by sa mal vyliečiť a žena zo spodného poschodia by mala zomrieť.
Elena sa bála svojich myšlienok. Zatiaľ čo jej do uší vrážal niektorý zo synových záchvatov kašľa, myslela čoraz častejšie na stareninu smrť. To by bolo východisko.
Napokon pochopila, že jej povinnosťou je zachrániť chlapca. Čakajúc na druhú hodinu nočnú, rodil sa v Eleninej hlave plán vraždy. Keď začula cez stenu tiché pokašliavanie, bola presvedčená, že by dokázala zabiť. Keď jej syn odpovedal vlnou zadúšajúceho kašľa, ľutovala, že to ešte neurobila.
Asi rok a pol potom, čo sa objavila Patrikova choroba, Elena už len čakala na vhodnú príležitosť.
Taxíkom sa dopravila do prímestského parku. Po niekoľkých hodinách mala v košíku zopár bedlí a v igelitovom vrecúšku pod kabátom dve muchotrávky tigrované. Ich podobnosť by zmiatla každého začínajúceho hubára a Elene sotva niekto mohol dokázať, že ním nebola. Unaveného syna musela z lesa vyniesť na chrbte.
Keď starene odovzdávala načistené a pokrájané huby, viackrát zdôraznila, že ich treba pripraviť a zjesť ešte dnes. Dokonca sa ponúkla, že ich pre susedku uvarí. Vďačná stará žena sa potešila obnoveniu dobrých vzťahov. Navrhla Elene, že jej občas môže postrážiť synčeka. Je taký zlatý.
V tú noc Elena nespala. Od strachu jej drkotali zuby a čelo zalieval studený pot. Čakala, kedy začuje krik, spôsobený bolestivými kŕčmi. Bolo však ticho. Elena sa napokon zmierila s myšlienkou, že susedka huby nejedla. A možno ich nebude jesť ani zajtra. Tesne pred druhou predsa len začula, akoby v byte pod ňou čosi ťažké spadlo. Potom sa ozvalo chrčanie a vyľakané volanie. Starena potrebovala pomoc.
Elena vstala a opäť si ľahla.
Potom vyskočila a utekala k telefónu. Vytočila číslo polície. Jachtala čosi o pokuse o vraždu a umierajúcej starene. Aspoň adresu povedala zrozumiteľne.
Siréna policajného auta sa ozvala takmer okamžite. Elene preletela hlavou myšlienka, že policajti o všetkom vedeli. Čakali len na jej reakciu. Potom začula dupot na schodoch.
Zobudil ju zvonček pri dverách. Bolo osem. Zmeškala do zamestnania. Potom si uvedomila, čo sa v noci stalo, takže na zamestnaní už vôbec nezáleží. Bála sa, čo bude s jej chlapčekom.
Opäť sa ozval zvonček. Nemýlila sa, pred dverami stál policajt. Pozvala ho ďalej. Horúčkovito sa pokúšala spomenúť si, čo sa rozhodla tvrdiť. Samozrejme, prizná sa, že susedke dala huby, ale poprie, že by čo i len tušila, že je medzi nimi aj jedovatá. Nešťastná náhoda. Možno ju budú súdiť. Z nedbanlivosti, ale v dobrom úmysle, urobila hroznú vec.
Policajt medzitým už začal rozprávať. Poďakoval jej za uvedomelý občiansky postoj, ktorý prejavila spoluprácou s políciou. Žiadny iný zo susedov im netelefonoval. Jej meno sa zachová v tajnosti. Oboch páchateľov lúpeže sa podarilo ihneď zadržať. Žiaľ, starenka nadránom skonala v nemocnici. Nie od škrtenia, či iného zranenia, ktoré jej tí surovci spôsobili, ale následkom šoku. Ako len mohla byť starká taká dôverčivá, že v nočných hodinách pustila do bytu dvoch neznámych mužov?
Elena požiadala policajta, aby jej to ešte raz zopakoval. Súhlasila s ním, že pre vrahov starých bezbranných ľudí by mali obnoviť trest smrti. A rovnako aj pre vrahov detí, dodal odchádzajúci policajt.
Pripravovala raňajky. Krájala sendviče a natierala ich maslom a medom. Potom si spomenula, koľko je hodín. Zatelefonovala šéfovi a ospravedlnila sa, že dnes nepríde. Nech jej vypíše dovolenku.
Cítila zmätok, doznievajúci strach a zároveň únavu, či dokonca radosť. Patrik pokojne spí. Inokedy by bol o tomto čase už dávno v škôlke. Dnes však tichučko a pokojne leží v postieľke.
