Tichorád

I.

... návrat z práve tíchnucej európy, čas

            narastá plasticky, ručná práca, jemné pochyby.

                        Niektoré trvajú dlho, iné menej – tak aspoň

                                   musíš dúfať – , iná väzba priestoru, každý

                        pohľad trvá nekonečne, práve tak dlho, ako chceš.

Dlhá noc, dnes už minulé, túžba bez akejkoľvek

            myšlienky, oranžový jas v očiach,

                        v modrých rukách chvenie, pneuma – veci

                                   a vzťahy vyvstávajú jemne, nenásilne.

Opäť čoraz viac podobné lokálnym výbuchom,

ničím a od ničoho iného sa nelíšiace,

            odrazu tak bližšie, analogicky príslušné

            obdobným, hladko vyvstávajúcim identickým

                        a totožným tichým vojnám,

                        odkazujúcim vždy a stále len k jedinej

                                   možnosti pokojnej, nahej,

                                               hlbokými čiarami do seba stekajúcej

                                   a zo seba vystupujúcej dlane.

II.

Prehltnutý vlas už dnes prirodzene leží kdesi

            v ťažkom skrytom nadýchnutí, v hmle

                        – duté farby sa vnucujú pozornosti

            ostáva z neho už len akýsi jemný

                        lesklý nerv, obalený v priestranstve

            chrbtice a brucha, krku a jazyka, zapadnutý.

            V ruke mám tvoju dlaň, v mysli mi vybuchuje

                        to jediné, čo existuje – prázdne, do neba

                        volajúce zrkadlo, jemná sieťovitá

                                   glazúra vlastného vedomia, prázdneho,

            číreho a jasného videnia hladkých bielok,

            obsahujúce vystupujúce, farbou žiariace

                        nasaté veci, ktoré vyžarujú takotosťou,

                                   nepotrebujúc prívlastky, všetky

                        diferencie, formy a tvary, každá udalosť

                                               sa pripomína ako nedávno, a predsa

                                   ďaleko zabudnutá a zázrakom

                        vylovená spomienka, jasne konotujúca

            dávno náhodné, a predsa teraz

                                   naše jasné osudové zrenie.

            Práve na tomto bielom podklade,

            v čírom pohybe peny mora,

                        kde všetky pohyby zlepené

                        v inom kĺzaní prehĺbia najpodstatnejšie

vlastnosti nenápadne, akoby mimochodom,

             v tomto jemnom dunení kĺže k nám

                                   ako nemý predpoklad, spoločný

                        menovateľ aj temný víriaci

                        nepokoj priepasti sýteho oneirizmu,

            neúprosnej stálej opozície tyon.

                        (... kde sa tichý džavot

                                   a jasot detskej reči kolo teba

                                   taví do jemnej kaligrafie

                        okolia a kde akoby neprítomne

                                   obalený do akéhosi halucinačného

                                   prázdna krehne ako prázdna substancia

                                               dopadajúca späť na svoje

                                               éterické holografické krídla.

Tam takéto dunenie vytvára atmosféru,

            v ktorej je každý pohľad posunkom a posunok

            čistým gestom, atmosféru, v ktorej sa

                                    strácajú všetky slová, kognitívne

                        systémy, diskurzy i nehybné

            jednovýznamové snahy o dorozumenie.)

III.

V tomto nemom geste konca, vo vetvení zrkadiel

            položených oproti sebe, v tejto triáde

                        nemého očného bielka pochybnosti

                                   zrazu uveríš – príde to samé –,

                        že medzi nami sa nebojuje

            a neloví, let a nemé vnímanie

vyvstávajú v holom pohľade (na práve to

nemé a hluché, prázdne a plné) samé –

                        tak ako tiché dorozumenie

                                               nekonečných variácií,

                                                           tanec hluchonemých

posunkov, proces špirály a v nich

                                   za(k)liaty kód života,

            to nekonečne vzrušujúce tajomstvo

                        začiatku a konca –

– áno, tá mimika,

v tebe horiaca i tlejúca sama

            od seba vo svojom večnom, nikdy neukončenom,

            nekonečnom, nekončiacom a samozrejme

i o ďalších nevediacom neprítomnom geste si o to

            znásobenejšie uvedomuje vlastnú

                        nahú skutočnosť, a tá svojou

            jednoduchosťou a zároveň fascinujúca svojou

            neskutočnou vymyslenosťou žiari ponad

                                                           všetko.

            Preniká v trblietajúcom sa jase,

pomedzi riasy i na ťažké a boľavé chodidlá

            dopadajúce slimáky, pomedzi medúzy

            a rozkošou sa zmietajúce pitoreskné kraby,

                        medzi znetvorené úškľabky dutých tvárí

                                               nastavená na prítomné zrkadlo naberajúce

                                   plné sústredené vedomie, nelovíme my ju,

                                                                                  ale ona nás.

            Naozaj neskutočný je ten závan vzduchu,

                                   neprítomný duch, obaľujúci každý

                        pohyb a každú predmetnú vec, valiacu

            pred sebou tichú vodu žiariacej

                        aury, jasné zášklby kože sálajúcich zvierat...

                        a tvoje nemé ústa, do druhej, inej nemoty

                                   vykláňajúce sa v kolotoči za

prázdnom neustále načahujúcich sa rúk v

            poryvoch iskier, vĺn a chumáčov bielej

                                   pary, nastoknutých na neskutočných

                        vzdialenostiach vrcholcov álp, ktoré ma uchvátili –

                                   a do smrti tomu nebude inak.

IV.

... prípadne nenápadné ticho

            odpoludnie v čírom riečnom vzduchu, keď človek vie,

popretkávané rôznymi zvukmi

                        a nesmiernymi púšťami pálivých

                                   písmen a bielych stíchnutých

            máp súmrakov v tichom zahmlenom dome,

ktorý tiež akoby ani neexistoval – kde každý pohyb

nastavený svojou váhou dopadá na dno

            určeného výseku reality a svojou nesmiernou

                        prítomnosťou ťažký padá niekam

                        do úplného zabudnutia, v ktorom horí

                                                                       naša pamäť.

V tomto dutopriestore odclonení

a zakrivení toho istého zrkadla

            sa všetky veci ukazujú ako postupné

            odokrývanie farebných plôch, z očí do očí

sa každým dňom vrství plátno, orgazmické

            vetvenie a odkazovanie na organickú

            hmotu sa prelieva do mútnej

                        vody vlastnej tváre – v nej jediná

                        je stokrát prítomná ako postupnosť

                                   pomalých šedých plôšok, krokov,

                        náznakov a tichých príznakov

prelievaná ona slávna alchymická,

            vzácna, dutá, ťažká voda tejto zotrvačnosti,

                                   nemožnosti nevytrvať,

                                               nepokračovať inak.

V.

                        V úpornej snahe neostať na povrchu,

            ba ani pod ním – ak niečo také ako

                        pojem povrchu vôbec existuje – neustále

            krúžime práve v takejto nekonečnej

                        špirále len nepatrným mihnutím jediného,

                        do seba zauzleného a do seba

                                   prišitého viečka, letmým posunkom

                                               možnosti vyjadriť sa, možnosti

                                                           pohybu, záchvevom chvíle,

                                   mĺkvej, tichej a mäkkej ako jemný tón.

Len meravý ston na pomedzí zrkadiel nás

                        vždy preberie a upozorní, pozor,

            tu, kde svet je jeden veľký uzol a asketická

            prítomnosť je len vymyslený prelud, ktorý

akoby nikdy nebol, letmá predstava, tu, kde horí tvoj biely vlas a

            vynára sa opäť z mojich úst horiaco tlejúci v čírej

            bubline holej nemožnosti nebyť

                        ako práve sa rozpúšťajúca bunka

                                   bieleho, vriaceho, číreho prachu,

                                               stvorená naším dotykom

                        práve tam, tu, vo chvení,

            prahnutí, kde bolesť zdá sa len klamom

                        ostria, tu sme a prahneme v sebe, taktiež

            a opäť, neustále ďalej, akoby sme naozaj

                        ani nikdy neboli a – vlastne

                                                           ani nie sme.

                        Báť sa smrti v tej chvíli je zbytočné,

            bláznivo a náhodne vynorujú sa a my nevyhnutne

                        stávame sa súčasťou nich – trblietajúcich

                                   sa v nových a nových farbách rastlín

                                                           a stromov okolo nás.

            Nekonečná je cesta perlivým hmatom

                        smiechu, burleskným spôsobom modlitby

                        popod mach tvojich pier prekĺznem

            po purpurových, jasne a číro

bdejúcich spánkoch nemej sestry,

            ktorá napĺňajúc veci jasne vyslaným,

            nenápadne sklo pred sebou trieštiacim

                        posunkom vrastá do mňa v dutom

                                   vzbĺknutí oranžového ohňa.

VI.

Všade tam, kde veru skutočne som i vymyslene nie som,

dnes, rok 31, v strome sveta prítomný

            bubon knihy, zelenajúci sa jungov Chadin,

            mihotajúc cez vnútorné, ohňom lesknúce

                        sa ucho to podstatné, a ono to narastá,

            rozširuje sa v nových letokruhoch.

V nich náš záhyb, zvláštny svet jazyka,

            vyvstávajúci obrad, mýtické vajíčko

                        predurčené byť vloženým do jej úst

                                   ako nič zrkadliace sa v inom človeku.

            Skôr či neskôr, teda ešte než sa úplne

            nahý dom zvlieka zo svojej úporne

            nadobudnutej kože, praskajúcej

            v tichom a strohom hlase, puknutí,

                        teda v hre na akúsi vymyslenú krajinu

                                   a akési vybájené územie,

                                   v hre na akýsi čas,

                                   neprítomne poznačený na

                                   tele i na čele každého

                                               už akoby predom poznačeného

a charakterizovaného

            pohybu, zobúdzam sa svoj, a predsa cudzí

                        v temnou čírosťou presakovanom

                                               i presakujúcom lese,

tam, kde na ligotajúcom sa strome čupí aj

            môj tieň, chladný pot, nemožnosť vysloviť To,

práve v tom, kde sa bezmocnosť a bezvládnosť

                        stáva momentom mementa, v tej elementárnej

                                                                                  nemožnosti znaku

i úplne jednoduchej čírej neurčenosti a bezčasovosti,

                                   práve v tejto tichom a kameňom

                        namaľovanej záhrade spieva nám v krvi

            nepatrný tichý jed, kvílivý šepot vlysu,

prerývajúce ticho starej a novej pravdy

            medzi samým sebou a akousi nekonečnou

            chvíľou jednej padajúcej chvíle

                        jediného padajúceho listu

                                               jediného nášho stromu.

            Číre vnímanie, čistý rozum, polnoc.