I.
... návrat z práve tíchnucej európy, čas
narastá plasticky, ručná práca, jemné pochyby.
Niektoré trvajú dlho, iné menej – tak aspoň
musíš dúfať – , iná väzba priestoru, každý
pohľad trvá nekonečne, práve tak dlho, ako chceš.
Dlhá noc, dnes už minulé, túžba bez akejkoľvek
myšlienky, oranžový jas v očiach,
v modrých rukách chvenie, pneuma – veci
a vzťahy vyvstávajú jemne, nenásilne.
Opäť čoraz viac podobné lokálnym výbuchom,
ničím a od ničoho iného sa nelíšiace,
odrazu tak bližšie, analogicky príslušné
obdobným, hladko vyvstávajúcim identickým
a totožným tichým vojnám,
odkazujúcim vždy a stále len k jedinej
možnosti pokojnej, nahej,
hlbokými čiarami do seba stekajúcej
a zo seba vystupujúcej dlane.
II.
Prehltnutý vlas už dnes prirodzene leží kdesi
v ťažkom skrytom nadýchnutí, v hmle
– duté farby sa vnucujú pozornosti
ostáva z neho už len akýsi jemný
lesklý nerv, obalený v priestranstve
chrbtice a brucha, krku a jazyka, zapadnutý.
V ruke mám tvoju dlaň, v mysli mi vybuchuje
to jediné, čo existuje – prázdne, do neba
volajúce zrkadlo, jemná sieťovitá
glazúra vlastného vedomia, prázdneho,
číreho a jasného videnia hladkých bielok,
obsahujúce vystupujúce, farbou žiariace
nasaté veci, ktoré vyžarujú takotosťou,
nepotrebujúc prívlastky, všetky
diferencie, formy a tvary, každá udalosť
sa pripomína ako nedávno, a predsa
ďaleko zabudnutá a zázrakom
vylovená spomienka, jasne konotujúca
dávno náhodné, a predsa teraz
naše jasné osudové zrenie.
Práve na tomto bielom podklade,
v čírom pohybe peny mora,
kde všetky pohyby zlepené
v inom kĺzaní prehĺbia najpodstatnejšie
vlastnosti nenápadne, akoby mimochodom,
v tomto jemnom dunení kĺže k nám
ako nemý predpoklad, spoločný
menovateľ aj temný víriaci
nepokoj priepasti sýteho oneirizmu,
neúprosnej stálej opozície tyon.
(... kde sa tichý džavot
a jasot detskej reči kolo teba
taví do jemnej kaligrafie
okolia a kde akoby neprítomne
obalený do akéhosi halucinačného
prázdna krehne ako prázdna substancia
dopadajúca späť na svoje
éterické holografické krídla.
Tam takéto dunenie vytvára atmosféru,
v ktorej je každý pohľad posunkom a posunok
čistým gestom, atmosféru, v ktorej sa
strácajú všetky slová, kognitívne
systémy, diskurzy i nehybné
jednovýznamové snahy o dorozumenie.)
III.
V tomto nemom geste konca, vo vetvení zrkadiel
položených oproti sebe, v tejto triáde
nemého očného bielka pochybnosti
zrazu uveríš – príde to samé –,
že medzi nami sa nebojuje
a neloví, let a nemé vnímanie
vyvstávajú v holom pohľade (na práve to
nemé a hluché, prázdne a plné) samé –
tak ako tiché dorozumenie
nekonečných variácií,
tanec hluchonemých
posunkov, proces špirály a v nich
za(k)liaty kód života,
to nekonečne vzrušujúce tajomstvo
začiatku a konca –
– áno, tá mimika,
v tebe horiaca i tlejúca sama
od seba vo svojom večnom, nikdy neukončenom,
nekonečnom, nekončiacom a samozrejme
i o ďalších nevediacom neprítomnom geste si o to
znásobenejšie uvedomuje vlastnú
nahú skutočnosť, a tá svojou
jednoduchosťou a zároveň fascinujúca svojou
neskutočnou vymyslenosťou žiari ponad
všetko.
Preniká v trblietajúcom sa jase,
pomedzi riasy i na ťažké a boľavé chodidlá
dopadajúce slimáky, pomedzi medúzy
a rozkošou sa zmietajúce pitoreskné kraby,
medzi znetvorené úškľabky dutých tvárí
nastavená na prítomné zrkadlo naberajúce
plné sústredené vedomie, nelovíme my ju,
ale ona nás.
Naozaj neskutočný je ten závan vzduchu,
neprítomný duch, obaľujúci každý
pohyb a každú predmetnú vec, valiacu
pred sebou tichú vodu žiariacej
aury, jasné zášklby kože sálajúcich zvierat...
a tvoje nemé ústa, do druhej, inej nemoty
vykláňajúce sa v kolotoči za
prázdnom neustále načahujúcich sa rúk v
poryvoch iskier, vĺn a chumáčov bielej
pary, nastoknutých na neskutočných
vzdialenostiach vrcholcov álp, ktoré ma uchvátili –
a do smrti tomu nebude inak.
IV.
... prípadne nenápadné ticho
odpoludnie v čírom riečnom vzduchu, keď človek vie,
popretkávané rôznymi zvukmi
a nesmiernymi púšťami pálivých
písmen a bielych stíchnutých
máp súmrakov v tichom zahmlenom dome,
ktorý tiež akoby ani neexistoval – kde každý pohyb
nastavený svojou váhou dopadá na dno
určeného výseku reality a svojou nesmiernou
prítomnosťou ťažký padá niekam
do úplného zabudnutia, v ktorom horí
naša pamäť.
V tomto dutopriestore odclonení
a zakrivení toho istého zrkadla
sa všetky veci ukazujú ako postupné
odokrývanie farebných plôch, z očí do očí
sa každým dňom vrství plátno, orgazmické
vetvenie a odkazovanie na organickú
hmotu sa prelieva do mútnej
vody vlastnej tváre – v nej jediná
je stokrát prítomná ako postupnosť
pomalých šedých plôšok, krokov,
náznakov a tichých príznakov
prelievaná ona slávna alchymická,
vzácna, dutá, ťažká voda tejto zotrvačnosti,
nemožnosti nevytrvať,
nepokračovať inak.
V.
V úpornej snahe neostať na povrchu,
ba ani pod ním – ak niečo také ako
pojem povrchu vôbec existuje – neustále
krúžime práve v takejto nekonečnej
špirále len nepatrným mihnutím jediného,
do seba zauzleného a do seba
prišitého viečka, letmým posunkom
možnosti vyjadriť sa, možnosti
pohybu, záchvevom chvíle,
mĺkvej, tichej a mäkkej ako jemný tón.
Len meravý ston na pomedzí zrkadiel nás
vždy preberie a upozorní, pozor,
tu, kde svet je jeden veľký uzol a asketická
prítomnosť je len vymyslený prelud, ktorý
akoby nikdy nebol, letmá predstava, tu, kde horí tvoj biely vlas a
vynára sa opäť z mojich úst horiaco tlejúci v čírej
bubline holej nemožnosti nebyť
ako práve sa rozpúšťajúca bunka
bieleho, vriaceho, číreho prachu,
stvorená naším dotykom
práve tam, tu, vo chvení,
prahnutí, kde bolesť zdá sa len klamom
ostria, tu sme a prahneme v sebe, taktiež
a opäť, neustále ďalej, akoby sme naozaj
ani nikdy neboli a – vlastne
ani nie sme.
Báť sa smrti v tej chvíli je zbytočné,
bláznivo a náhodne vynorujú sa a my nevyhnutne
stávame sa súčasťou nich – trblietajúcich
sa v nových a nových farbách rastlín
a stromov okolo nás.
Nekonečná je cesta perlivým hmatom
smiechu, burleskným spôsobom modlitby
popod mach tvojich pier prekĺznem
po purpurových, jasne a číro
bdejúcich spánkoch nemej sestry,
ktorá napĺňajúc veci jasne vyslaným,
nenápadne sklo pred sebou trieštiacim
posunkom vrastá do mňa v dutom
vzbĺknutí oranžového ohňa.
VI.
Všade tam, kde veru skutočne som i vymyslene nie som,
dnes, rok 31, v strome sveta prítomný
bubon knihy, zelenajúci sa jungov Chadin,
mihotajúc cez vnútorné, ohňom lesknúce
sa ucho to podstatné, a ono to narastá,
rozširuje sa v nových letokruhoch.
V nich náš záhyb, zvláštny svet jazyka,
vyvstávajúci obrad, mýtické vajíčko
predurčené byť vloženým do jej úst
ako nič zrkadliace sa v inom človeku.
Skôr či neskôr, teda ešte než sa úplne
nahý dom zvlieka zo svojej úporne
nadobudnutej kože, praskajúcej
v tichom a strohom hlase, puknutí,
teda v hre na akúsi vymyslenú krajinu
a akési vybájené územie,
v hre na akýsi čas,
neprítomne poznačený na
tele i na čele každého
už akoby predom poznačeného
a charakterizovaného
pohybu, zobúdzam sa svoj, a predsa cudzí
v temnou čírosťou presakovanom
i presakujúcom lese,
tam, kde na ligotajúcom sa strome čupí aj
môj tieň, chladný pot, nemožnosť vysloviť To,
práve v tom, kde sa bezmocnosť a bezvládnosť
stáva momentom mementa, v tej elementárnej
nemožnosti znaku
i úplne jednoduchej čírej neurčenosti a bezčasovosti,
práve v tejto tichom a kameňom
namaľovanej záhrade spieva nám v krvi
nepatrný tichý jed, kvílivý šepot vlysu,
prerývajúce ticho starej a novej pravdy
medzi samým sebou a akousi nekonečnou
chvíľou jednej padajúcej chvíle
jediného padajúceho listu
jediného nášho stromu.
Číre vnímanie, čistý rozum, polnoc.