Ukážka z diela

Tiene babieho leta

Dom, v ktorom ťa budem čakať
(úryvok z poviedky)
 
Toto nie je obhliadka. Proste sú v záhrade. Pôjdu do sadu. Pôjdu späť zo sadu. Pôjdu po cestičke medzi záhradami. Paul jej občas položí nejakú otázku, skôr doplňujúcu, nie nástojčivú, len takú, ako niekto, kto chápe.
 V sade sneží. Lupene slivkových kvetov vytlačili pnejúce zelené plôdiky sliviek, uvoľnené zo svojich lôžok poletujú vzduchom a pomaly dopadajú na zelenú trávu. Tie ružovo-biele jabloňové a biele hruškové sa ešte pevne držia na stromoch, ešte tam pobudnú sedem dní. Ešte sedem dní si do sadu môže maliar postaviť stoličku a maľovať.
„Tie, ktoré snežia, sú plums, slivky, Paul. Moje priezvisko je po tých slivkách, ja som Slivová. Keď som sa narodila, rodičia mi chceli dať meno Sylvia, ale môj otec povedal, že to by bolo príliš veľa sliviek v jednom mene, a tak mi dali meno Dagmar. Ale známi ma volajú aj Sylvia.“
Tiež veľmi dôležitá informácia pre kupujúceho. Že sa volá Dagmar a že známi ju volajú Sylvia.
Skvelá obhliadka.
 Naspäť zo sadu idú potichu. Občas zabzikne nejaká mucha alebo zabzučí včela. Paul sa spýta na počet stromov a či sú tu aj iné stromy ako slivky.
„Yes. Apples, pears, apricots…“
 Je tam sto sliviek, devätnásť jabloní, tri hrušky a dve marhule, apricots.
„Apricots…??“
 Dada by si nikdy nebola pomyslela, že Paula uchváti práve informácia o dvoch vyschýnajúcich marhuliach.
 Pred domom na okamih zastane. Ešte vtedy, keď vošli do dvora, to nepociťovala ako niečo zvláštne. Proste by cudzieho človeka previedla po dome, tu je to, tam je ono, áno, kúri sa drevom aj elektrinou. V kúpeľni je bojler.
Teraz sa jej zdá, že Paul sa bude na dom dívať cez ňu ako osobu, ako ženu. Nemala mu povedať, že dom je jej, mala byť viac profesionálna. Nemala sa s ním tak dlho prechádzať po záhrade. Mala do záhrad len prstom ukázať a potvrdiť, že áno, tam vzadu je sad. Nemala hovoriť o otcovi, a tobôž nie o tej lipe. Načo to len splietala o tých spletených lipách? A tuším aj o spojených dušiach? Alebo toto už nepovedala?
 Každá miestnosť v dome predstavuje ročné obdobie, chcela to tak. Len predsieň nenesie symboliku období, skôr života, ktorý znázorňuje obraz zo sisalu v dvoch odtieňoch, marhuľovej a hnedej, je na ňom košatý strom. Odhrnie konopnú plachtu, otočí sa k Paulovi, ktorý stojí asi meter za ňou, chce mu povedať, že táto kuchyňa konkrétne znamená zimu, preto sú v nej hlavne modré artefakty. Ako jediná z miestností mohla byť “zimná”, lebo tu sa varí a je tu krb, nebude pôsobiť chladne. A budú v nej krásne Vianoce.
 Nakoniec len povie, že tu je kuchyňa. Povie to po slovensky. Paul zastane pri stĺpe raňajkového pultu a pevne ho chytí:
„Wood, a real wood…“
„Hej, to je real wood, riadne drevo.“
 Aké iné drevo by tu malo byť?
„You probably like this house very much, don´t you?”
„Yes, I do.“ Jej odpoveď na otázku, či má rada tento dom, znela ako z učebnice, keď sa preberá položenie otázky a odpoveď.
V pravom kúte kuchyne je krb a na krbovej doske štyri keramické obrazy.
„They mean spring, summer, autumn and winter, am I right?”
Paul sa správne pýta, či tie obrazy vyjadrujú ročné obdobia a lekcia anglickej gramatiky pokračuje.
„Yes, you are.” Máš pravdu. „A samotná kuchyňa vyjadruje tiež jedno ročné obdobie, zimu.“
Ako pekne premostila.
Nakoniec Paulov zrak pristane na starom kredenci po bývalých majiteľoch, ktorý vtedy pred rokmi drhla štyri hodiny čistiacim práškom, kým sa rozhodla, že si ho ozaj ponechá. Kredenc aj potom voňal mastnotou storočí a odtlačkami dnes už mŕtvych ľudí, ale predsa len menej.
„This is probably original, how old is it?”
„Koľko má kredenc? Neviem. Sto rokov? Približne.“
Vie to len podľa toho, aké staré sú kredence, na ktoré sa ona pýta v iných starých domoch, ktoré predáva. Tento pôvodne vlastnila svokra tetušky, od ktorej Dada dom kúpila a ktorý tu stál predtým, než ona postavila tento.
Paul sa obzerá po kuchyni, oprie na chvíľu svoj pohľad o osemramenný svietnik nad jedálenským stolom a opäť pokyvká hlavou. Pri stole je šesť nových drevených stoličiek, niektoré sú s opierkami, niektoré bez, dve sú storočné, tie sama natrela na modro. Pod oknom je modrá kanapa s tmavomodrou dekou s bordúrou, na nej veľký vyšívaný vankúš so zimným motívom – vtáčik na zasneženej halúzke, vzadu kopce a oblaky.
Na Paulovej tvári sa nezračí nadšenie, ale pochopenie, čosi ako zmierenie a odhodlanie dokopy, Dada to nevie pomenovať. Je jej sympatický, vidí, že sa mu dom – jej pýcha – páči, ale vie, že to nie je dom preňho. Čo by tu robil?
Čo by tu robil hlavne sám?