Vyhľadávanie
Opičenie sa
V týchto dňoch som bol aj s oboma svojimi psami pri rieke Morave. Je tam ešte stále kopa snehu. Ja uháňam s vetrom opreteky na horskom bicykli po zľadovatenom chodníku a psi sa zo všetkých síl usilujú udržať so mnou krok. Pri potoku, ktorý príjemne nahlas žblnkoce pod náporom topiaceho sa snehu z lúk, sa vydýchame. Domov sa vrátime vyhladnutí, vymrznutí a príjemne unavení. Psi zalezú do svojich skrýš pod gaučom či pod fotelom a na zvyšok dňa je od nich pokoj.
Tentoraz som pri rieke stretol nejakých lyžiarov na bežkách. Nepohybovali sa tak, ako bežní rekreační bežkári po dvoch rovnobežných stopách, ale používali metódu vrcholových pretekárov; tzv. korčuľovanie. Nechápal som prečo; obidvaja patrili skôr do kategórie tzv. pupkatcov, vo veku cca 40—50 rokov, čiže (rovnako ako ja) už za svojím športovým zenitom. Nešlo teda o tréning. Jednoduché vysvetlenie bolo naporúdzi: videli túto nepohodlnú a namáhavú metódu (ktorá nemá za cieľ nič iné, len zvýšiť rýchlosť pretekára) kdesi v televízii a mechanicky ju napodobnili.
Kedysi som čítal o tom, že naši mladí ľudia strácajú schopnosť autenticky a spontánne sa vyjadrovať, pretože na komunikáciu používajú frázy (ale aj anglosaské grimasy a gestá) okopírované z adolescentných amerických seriálov. Ešte nikde som ale nečítal o tom, že by niekto v zrelom a požehnanom veku vymenil pohodlnú rekreačnú jazdu na lyžiach za nepohodlnú pretekársku, len preto, lebo to niekde odpozoroval.
Sme my ľudia ale učenlivé opice! Šport ma zaujíma vari ešte menej ako organická chémia, ale keď idem v nedeľu dopoludnia kúpiť do miestneho obchodu zmrzlinu či zákusky, musím ísť okolo futbalového štadióna, kde sa vždy koná nejaký zápas dedinskej súťaže. Občas pobavene sledujem niektorého obstarožného dedinského futbalistu, ktorý dal tesne predtým gól. Najprv niekoľko sekúnd neveriaco hľadí a potom, hroziac zdvihnutou päsťou, vydá sa na triumfálny beh okolo ihriska. Ako ďaleko sa dostane, to závisí len na tom, koľko jeho nadšených spoluhráčov sa na neho navešia a zvalí ho na zem. Robí presne to, čo videl v televízii povedzme na svetovom šampionáte. Nacvičil si to doma pred zrkadlom a v nedeľu na dedinskom zápase dáva k dobrému. Pred dvadsiatimi rokmi by mu to ani na um nezišlo robiť, lebo to jednoducho nemal kde vidieť a odpozorovať.
Špička vždy ovplyvňuje širokú základňu. Keď začnú na svetovom šampionáte v televízore futbalisti behať s vrtuľkami v zadkoch, onedlho tie isté vrtuľky uvidíme aj na dedinskom zápase v Pieskovej Lehote. Keď sa budú hokejisti na MS chytať po každom góle za prirodzenie, čoskoro to po nich preberú aj nedeľní hokejisti na zamrznutom rybníku v Devínskej Novej Vsi.
A tak sa pýtam: nerobíme všetci niečo len preto, lebo sme to niekde videli? Nechodím aj ja aristokraticky so psami k zamrznutej rieke len preto, lebo som si to prečítal v nejakých románoch? A nepopíjam whisky a koňak a neživím sa písaním len preto, lebo som to niekde videl a zapáčilo sa mi to? (inZine)
Slová, slová, slová
Nič nevzniklo samo od seba, ani tento svet, ani žiadny vtip, ani fazuľová polievka, ani hostinec Koľaj. Moja kamarátka folkloristka by vám iste vedela povedať, že s folklórom je to podobne. Nech si niekto nemyslí, že keď tie pesničky nemajú známeho autora, tak vznikli samy od seba: že sa jedného krásneho dňa vynorili z čistej horskej studničky alebo vypadli z kusa javorového dreva! Vymyslel ich konkrétny predok, len jeho meno časom upadlo do zabudnutia.
A tak je to napríklad aj s vtipmi. Všetci hovoria vtipy, ktoré kdesi „počuli“. Nik nepríde za vami a nepovie: „Vymyslel som dobrý vtip, poviem ti ho. Chceš?“ Mal som známeho, ten vtipy vymýšľal. Prinajmenšom som bol o tom presvedčený. Jeho vtipy boli príšerné; ak si ich aj nevymýšľal, tak si ich aspoň starostlivo vyberal podľa čo najnižšej zábavnej funkcie. Čo sa mňa osobne týka, priznám sa, že neznášam rozprávanie vtipov. Len asi na dvoch-troch v živote som sa schuti pousmial, iné pretrpím. Som už raz taký, nebudem sa teraz na staré kolená meniť.
A viete, že dokonca aj niektoré slová, ktoré bežne používame v každodennom styku, majú konkrétneho pôvodcu? Napríklad slovo blazeovaný. Jeho autorom je básnik lord Byron (1788—1824). Ten takisto vymyslel a zaviedol slovo bore — nuda. Slovko fenomenálny má zasa na svedomí spisovateľ Samuel T. Cooleridge, rovnako ako pesimizmus. Britský filozof a štátnik Edmund Burke (1729—1797) zasa vymyslel slová koloniálny, finančný, reprezentácia či diplomacia. Iný britský filozof Jeremy Bentham (1748—1832) prispel do nášho slovníka slovom internacionálny. A Sir Walter Scott, slávny autor historických románov ako napríklad Ivanhoe? Ten obohatil anglický slovník o slová ako gruesome (strašný) či free-lancer (žoldnier, v prenesenom zmysle slova človek na voľnej nohe). Aj český Karel Čapek obohatil svetové reči o slovo robot. Čapkov robot má dokonca aj vlastnú webovskú stránku! A český spevák Pavel Sedláček sa všeobecne považuje za vynálezcu slova bigbít ako domáceho označenia pre rockovú hudbu. Náš Hviezdoslav obohatil slovenčinu niekoľkými novými slovami, mne sa dosť páči odhodok.
Človek sa nerád strápňuje, a najčastejšie mu to hrozí pri nevhodnom používaní určitých slov. Na cudzincovi nie je smiešne to, že nevie hovoriť rečou krajiny, kam prišiel na návštevu, ale že namiesto niektorých slov používa iné, nesprávne. A je nás veľa takých, čo sa takýchto zámien dopúšťame aj vo vlastnom jazyku. (inZine)
Zotrvačnosť
Môj prvý počítač — bolo to asi pred jedenástimi-dvanástimi rokmi — bola 286-ka so 640 kB operačnej pamäti a bez hard disku. Z diskety v jednej mechanike sa bootovalo, na disketu v druhej sa zapisovali dáta. Trochu inteligentnejší písací stroj. Časom pribudol hard disk 80 MB, potom procesor 386 so 4 MB RAM. To už bolo na tie časy delo. Neskôr postupne pribudla myš, zvuková karta, potom druhý pevný disk (na tie časy hrdých 250 MB!). Keď už nebolo kam dávať veci, celý počítač sa presťahoval do krabice typu big tower. Potom pribudla CD-ROMová mechanika. Grafická karta Super VGA a farebný monitor. A tak to ide dodnes: nová (už asi štvrtá v poradí) základná doska, procesor Pentium, 80 MB RAM, 1 a 2 GB hard disky, modemová karta a modem, napaľovačka, mechanika DVD. A v stredu si idem dať vymeniť základnú dosku a rýchlejší procesor. Môj kolega hovorí: „Vždy je lepšie, keď počítač čaká na mňa, ako by som mal ja čakať na počítač.“
Ale čo je, priatelia, v mojom prípade pozoruhodné, je fakt, že stále ide o ten istý počítač! Ako ten nožík, čo mali v jednej rodine možno aj sto rokov; vždy, keď sa vyštrbila či zodrala čepeľ, tak vymenili čepeľ, a keď sa rozbila či zhnila rúčka, vymenili rúčku.
„Prečo si namiesto toho ustavičného dolepovania jednoducho nekúpiš nový počítač?“ pýta sa ma kolega, a ja nepoznám odpoveď. Sentiment? Láska k tomu, čo už poznám? Nedvižnosť? Nastupujúca starecká senilita?
Asi to bude skôr sklon k zotrvačnému mysleniu. Áno, niektoré dni jasne cítim, ako sa mi v hlave namiesto mozgu vrtí mocný zotrvačník, ktorý moje myšlienky neustále poháňa vpred, ale neumožňuje im slobodne manévrovať.
Keď som mal asi sedem rokov, v našom dedinskom rybníku sa utopil miestny traktorista. Nedokázal som si predstaviť, ako sa mohol utopiť: voda v rybníku predsa nikde nebola taká hlboká, aby dosiahla po kabínu traktora. „Vozidlo teda muselo padnúť do vody bokom,“ skonštatoval som.
„Ako tam ten traktor vletel?“ spýtal som sa svojho deda po zistení, že zábradlie, oddeľujúce hradskú od rybníka, nie je nikde poškodené. A dedo mi prezradil, že nešťastný traktorista sa večer uberal z krčmy domov a jednoducho padol do rybníka. Bez traktora. Utopil sa vo vode siahajúcej sotva po kolená.
Ako dieťa som nedokázal vyriešiť žiadny hlavolam, založený na prekonaní zaužívaných schém uvažovania. Dodnes to neviem, ale už ma aspoň verejne nepovažujú za hlupáka, tak ako na základnej škole.
Dospel som. Rok nato, čo ma pustili z vojny, som sa rozhodol navštíviť Prahu. Kúpil som si lístok a miestenku a jedno sychravé ráno som celý vzrušený nastúpil na Slovenskú strelu. Keďže som sa nevyznal v piktogramoch, číslach a skratkách na miestenke, dešifroval som len nápis OKNO. Zaujal som teda miesto pri okne — na chodbe. Takto som zotrval až do príchodu na hlavnú stanicu v Prahe, aj napriek čudným pohľadom sprievodcu, ktorý ma musel obchádzať a pre istotu si dal radšej dvakrát predložiť platný cestovný lístok s miestenkou. Stál som na chodbe, nohy ma boleli, a radšej by som zomrel, ako by som sa ho mal na čokoľvek spýtať. (inZine)
(Slovart, 2003)
