Vyhľadávanie
KÚPEĽŇA PANI ÁGNES
Ágnes Mickievičová nebola alkoholička. Nikdy si nedala viac ako pohár vína, a to dokonca ani na kare svojej tety, keď ju celý večer prehováral bratanec z druhého kolena. Pani Ágnes nikdy nebrala lieky, nevedela, čo je marihuana, a o psychotropných látkach počula akurát z hrôzostrašných správ na troch kanáloch, ktoré chytala ich stará telka. Pani Mickievičová mala šesťdesiat. Mala šesťdesiat a bývala so svojím mužom, pánom Mickievičom, bledým chlapíkom so sennou nádchou, v sivom paneláku. Jej život vyzeral ako život mnohých žien v jej veku, žien, ktoré prežili mladosť v tieni železnej opony a svoje najlepšie roky rozpustili vo frontoch na banány. Bez vrcholov a pádov, bez vášne, bez smeru, bez citových výlevov a ľúbostných avantúr. Podobal sa na nekonečné pletenie šálov na zimu, každodenné umývanie riadu alebo vynášaniu smetia. Na hocijakú nemotivujúcu činnosť, len nie na život. Pani Mickievičová nebola nešťastná, brala ho ako samozrejmosť, ako niečo nevyhnutné, ako studený októbrový dážď alebo decembrovú čľapkanicu. Netúžila po zmene, pretože si ju nevedela predstaviť, a vychodené koľaje každodenného manželského života ju nakoniec napĺňali istotou a pokojom, ktorého, ako hovorila, je v tomto uponáhľanom svete čoraz menej. Manželstvo s pánom Mickievičom bolo... jednoducho bolo. Ich vzťah, spôsob existencie, navonok vyzeral ako pokojný prístav, do ktorého lode konečne doplávali po búrke mladosti na rozbúrenom oceáne. Lenže žiadna búrka nikdy nebola.
Byt manželov Mickievičovcov bol ich vernou kópiou. Nie veľký, nie malý, zariadený striedmo, vecami, ktoré sú užitočné, napríklad vysávač, posteľ, mixér a lampy. Vecami strohými, s jednoduchým tvarom a nenápadnou farbou. Na policiach s knihami by ste nenašli jedinú zbytočnú taľafatku, všetko tam mali na niečo, a ak aj nejaká vec nebola na nič, pán Mickievič pre ňu ihneď vymyslel použitie. Tak napríklad dlhá vyrezávaná bambusová palica, ktorú dostal od kolegov, zbytočnosť, ako povedala pani Ágnes, chceli vyhodiť, pokiaľ pán Mickievič nevymyslel, že ňou bude zasúvať záves na okne, ktorý sa sústavne zasekával. Nábytok, stoličky, zrkadlo, dokonca aj vysedené kreslo mali v byte iba preto, lebo na nich sedeli, ukladali doň šatstvo, alebo si pred ním krémovali tváre, a nikdy im nenapadlo kúpiť si niečo iba pre potešenie oka. V byte Mickievičovcov neboli obrazy, koberce, sošky ani kvety. Alergia pána Mickieviča spôsobila, že ste na stoloch nenašli obrusy ani vyšívané dečky a celkový počet vankúšov (aj to protialergénnych) bol dva.
Pani Mickievičová teda mala šesťdesiat, napriek tomu nebola alkoholička. Ani pán Mickievič nikdy nepil, neholdoval hazardným hrám, nebehal za ženami a nikdy pani Ágnes, čo bolo vzácne v týchto zemepisných šírkach, nebil. Za ženu si ju vzal, lebo na ňu natrafil a jej praktickosť považoval za výnimočnú vlastnosť, ktorá tak veľmi chýbala iným ženám. Pani Ágnes sa rozhodla povedať áno pánu Mickievičovi, aby vypadla z domu. Počet súrodencov prevyšoval kapacitu ich poddimenzovaného bytu, a keďže neznášala neporiadok a zbytočné reči, rozhodla sa na seba navliecť tie nepraktické biele volánikové šaty a pretrpieť tanec, ktorý na svadbách volali „rejdový“. Pani Ágnes pána Mickieviča nemilovala. Kdesi čítala, že láska je žiaduca, ale keďže sa jej to nikdy neprihodilo, považovala to len za ďalšiu nepraktickú hlúposť, ktorú si vymysleli ľudia, aby sa nenudili. Nikdy nechcela deti, lebo robia neporiadok, nechovala psa, lebo nedáva mlieko, a nepestovala muškáty, lebo nerodia jablká. Prvá myšlienka, ktorá jej v každej novej situácii prebleskla hlavou, bola, na čo to bude dobré. Manželia Mickievičovci teda spolu žili dlhé roky ako jediný pár vyhynutých zvierat, poslední svojho druhu, a tento pocit medzi nimi vytvoril pevnejšie puto než sex, peniaze alebo láska.
Keďže pani Ágnes Mickievičová nikdy nebrala lieky, ani proti bolesti, veľmi ju prekvapila príhoda, ktorá sa jej stala. Bolo to v noci, nie úplne v noci, ale na začiatku, pán Mickievič si už ľahol spať a ona ešte plietla, usadená do obrovského kresla, vestu na jeho citlivé kríže. Lampa osvetľovala žltým svetlom jej rytmické „hladko-obratko“ a obrúčka, jediný prsteň na rukách, hádzala svietiace plamienky na vyleštený sekretár. Nechcelo sa jej spať. Bola akási čulá na túto dennú dobu, a tak iba zaželala manželovi dobrú noc a ten ju upozornil, nech ho nezobudí, keď pôjde do postele, veď vie, že má spánok ako zajac. Pani Ágnes plietla a v duchu premýšľala, ako tá vesta bude vyzerať, ako ju bude pán Mickievič nosiť pod zimníkom, ktorý mu kúpili minulého roku, ako nenachladne a ona mu nebude musieť natierať kríže tou odpornou, smradľavou masťou. Pohľad jej blúdil od ihlíc po zariadení izby, kontroloval, či je všetko na svojom mieste, keď si všimla, že cez škáru na dverách kúpeľne presvitá svetlo. Namrzene si pomyslela, že pán Mickievič zabudol zhasnúť, čo sa mu teda ešte nikdy nestalo, že asi starne a že sa s ním bude musieť porozprávať. Zložila pletenie a šla k vypínaču. Tlačidlo však bolo na správnom mieste, a tak ním pani Ágnes pre istotu niekoľkokrát zašťukala, či sa neprerušil kontakt. Svetlo však svietilo ďalej a ona si všimla, že má zelenkavú farbu, sviežo priesvitnú, ako rybníky zarastené riasami, ktoré videla ako dieťa na vidieku. Opatrne otvorila dvere. Keďže pani Mickievičová nikdy nevyskúšala psychotropné látky, pohľad na vnútro kúpeľne ju naozaj prekvapil. Biele lesklé kachličky, ale aj umývadlo, vaňa a priesvitný záves zmizli a namiesto nich sa rozprestieral bujný zelený prales, stromy, liany a tučné mokré listy nejakých cudzokrajných rastlín, ktoré raz videla v nejakej encyklopédii. Na zemi nebolo linoleum, krásne linoleum, ktoré si kúpili s manželom pred dvoma rokmi, ale čierna zem, pokrytá opadanými hnijúcimi listami, po ktorých liezli farebné chrobáky. Pani Ágnes zarazila vôňa, ktorá jej udrela do nosa, vlhká a sladkastá, plná... škorice?... ťažká, až sa musela zhlboka nadýchnuť a presvedčiť sa, že má pľúca naozaj plné vzduchu. Tá vôňa ju opantávala, lákala ju, uvoľňovala jej svaly na krku, stuhnuté od pletenia, dráždila, znepokojovala, až sa pani Ágnes prichytila, že má jednu nohu pripravenú vykročiť do fosforeskujúcej zelene. Zháčila sa. Načo by jej to bolo dobré, preblesklo jej hlavou, a pre istotu sa rukou chytila zárubne. No načo! A keďže nevidela nič praktické na tom, že sa ich kúpeľňa premenila na tropický prales, stála na prahu a s dlaňou na ústach obzerala obrovské jazero, ktoré sa zjavilo na mieste, kde bola kedysi vaňa. Trocha sa zľakla. Áno, zľakla. V rodine jej mamy sa z času na čas prejavilo šialenstvo, schizofrénia alebo obsedantne-kompulzívna porucha, v podobe tetušky vrieskajúcej nezmysly a vyzliekajúcej na verejnosti nohavičky. Asi ma to chytilo, preblesklo jej hlavou, keď sa dívala na obrovského farebného motýľa, mihotavo trepotajúceho krídlami na cyklámenovom kvete. Zabuchla dvere, a to buchnutie bolo slabé oproti búchaniu jej srdca, ktoré akoby chcelo vyskočiť z hrude, a kráčala, nie, utekala rovno do spálne, ľahnúť si vedľa pána Mickieviča, ktorý pravidelne odfukoval a spálňu napĺňal pokojom. Pani Ágnes v ten večer, či vlastne v tú noc, neodložila na miesto pletenie, neprezliekla sa do nočnej košele, a hlavne... nemohla zaspať. Meravo ležala vedľa manžela a počúvala zvuky, ktoré sa odrazu veľmi zreteľne drali z kúpeľne. Pardon, z bývalej kúpeľne. Bol to čudný škrek zvierat, cvrlikanie cvrčkov a spev vtákov, všetko dokopy v jednom rytme, akoby hral orchester, a keď skončí jeden, na jeho miesto nastupuje ďalší. Pani Mickievičová počúvala tento orchester takmer do rána, kým jej oči nezatlačila únava a nezaborila sa do sladkého zabudnutia spánku, v ktorom nebola žiadna kúpeľňa ani prales. Ráno si pán Mickievič všimol neporiadok v podobe ledabolo odhodeného pletenia, všimol si, že pani Ágnes leží v posteli neprezlečená, a všimol si aj obrovské kruhy, ktoré jej narástli pod očami. Opýtal sa, či nie je chorá. Ágnes Mickievičová iba pokrútila hlavou a tŕpla, keď jej manžel kráčal do kúpeľne ako každé ráno. Prales zmizol. Kúpeľňa bola znova tou obyčajnou kúpeľňou s čistým linoleom, na ktorom sa odrážala vôňa antiseptických prostriedkov, presne tou čistou, striktne, prakticky zariadenou kúpeľňou, do akej chodievali deň čo deň, celé roky.
Napriek tomu, že pani Mickievičová nikdy nebrala žiadne lieky, dnes ráno zhltla takmer polovicu práškov proti bolesti hlavy. Jej manžela to prekvapilo, ale nie natoľko, aby sa unúval otvoriť kvôli tomu ústa a prerušiť lúštenie tajničky pri raňajkách. Bola sobota a ich byt dýchal ako vždy pokojom. Pán Mickievič lúštil krížovky, popíjal lipový čaj a pani Ágnes sa tmolila v kuchyni, chystala obed, presnejšie kurča s mandľovou plnkou podľa receptu akejsi praprastarej mamy. V hlave jej zmätene pobehovali myšlienky o kúpeľni a pralese, ktorý včera videla. Premýšľala, či sa v nej neprebudil gén, ktorý onoho času spôsobil, že jej teta skončila na psychiatrii. Navštívila ju na tom oddelení a všimla si odtlačky po putách na jej ruke, preto sa rozhodla o tom zážitku radšej mlčať. Nakoniec – prales bol fuč a načo by bolo dobré niekomu o tom rozprávať! Plnka do kurčaťa sa pani Ágnes v tú sobotu nesmierne vydarila. A vydarila sa jej aj plnená paprika, ktorú uvarila na druhý deň, aj bábovka, ktorú upiekla, vydarili sa jej všetky jedlá, čo pripravila počas nasledujúceho týždňa, takže na kúpeľňu zabudla.
Čistila ju s rovnakou pravidelnosťou, raz za týždeň, v žltých gumených rukaviciach a bola by ju čistila pravidelne až do konca svojho života, keby pánu Mickievičovi nezomrela príbuzná kdesi na Morave. Tú príbuznú poznala osobne. Mala od nej zopár skvelých receptov na dulový puding, preto úhľadne zabalila manželovi veci do kufra a odprevadila ho na stanicu na pohreb. Pani Ágnes Mickievičová bola v ten večer úplne sama. Nohy mala pohodlne vyložené na starej taburetke a z nosa jej skĺzavali dioptrie. Podriemkavala. Obrazovka blikala modrým svetlom a telo pani Ágnes vrhalo na stenu trocha strašidelné tiene. Prebral ju zvuk cvrčkov. Bol mocný, prehlušoval zábavnú reláciu vysielanú špeciálne pre dôchodcov, znel ako hrkálky alebo spiežovce, neznesiteľne silnel, až pani Ágnes donútil vstať z kresla. Oblial ju horúci pot. Kúpeľňa znova svietila zeleným svetlom, magickým, sálavým ako lampa, čo láka nočné mory, a to svetlo pretkával vresk opíc, škrek vtákov a bubnovanie kvapiek vody padajúcej na listy. Zase? Pomyslela si pani Mickievičová a ako zhypnotizovaná odkráčala k dverám kúpeľne, ktoré už boli dokorán otvorené a prales tu voňal ešte omamnejšie ako minule. Zastala na prahu. Rukami sa držala hnedej zárubne a z celej sily do nej zatínala prsty. Bola rozhodnutá nevkročiť dnu, nedovoliť, aby sa prejavil ten chorý gén, neuveriť, nepodľahnúť, odolať, vydržať... Bola rozhodnutá, lenže nie celá časť jej bytosti. Kdesi vzadu, za posledným rebrom, sa ako vyschnutá koža z päty pomaly odlupovala maličká časť jej duše, o ktorej nikdy nevedela. A keď maličká odlupujúca sa časť jej duše zacítila kvitnúcu lianu, napriek zaťatým prstom sa jej odlúpla z tela. LUP. Ako zvlhnutá známka z bieleho listu. A duša Ágnes Mickievičovej bola dnu. Boli tam obrovské paprade, vrieskajúce mandrily, guerézy, farebné tukany a tučné hady. Tučné ako kmene stromov, ktorých koruna vytvárala nad dušou Ágnes smaragdovú záclonu. Duša bola ľahká, priesvitná, ale čoskoro mala farbu pralesa a bez tela nemusela dávať pozor, že zapučí bodkované chrobáky, po ktorých kráčala. Pohybovala sa nehlučne ako myšlienka. Rozpínala sa ako vôňa. Vlnila sa ako hmla, do ktorej fúka ranný vietor. Trblietala sa presne tak, ako keď lúč slnka náhodou objaví mokrú časť listu. Tiekla ako rieka, prevŕtavala sa ako húsenica, kmitala ako šošovka jaguára. Nebola hosťom. Bola súčasťou pralesa, akoby ňou bola odjakživa, dávno predtým, než sa narodila do tela pani Mickievičovej, manželky pána Mickieviča. Bola. Naozaj bola. Nevedela ako dlho. Kôra stromov, o ktorú sa obtierala, v nej vymazala zmysel pre čas. Prebudila sa, keď už svietilo slnko, všade naokolo klepotal obyčajný život a ona si masírovala líce otlačené od tvrdej zárubne. Prales navštevovala každú noc, celý nasledujúci týždeň, týždeň, keď bola po dlhom čase bez pána Mickieviča. Keď sa manžel vrátil domov, Ágnes zacítila v jeho šatách sladkastú vôňu smrti. Pomyslela si, že je to zvláštne, lebo napriek množstvu pohrebov, ktoré absolvovala, nikdy smrť nezacítila. Pán Mickievič sa unavene usadil do jediného obrovského kresla a ako zvyčajne požiadal pani Mickievičovú, aby mu uvarila lipový čaj. Ona mu ho uvarila ako obyčajne, dodržiavajúc presný čas lúhovania sušených lipových kvetov. Lenže pán Mickievič si všimol pokrčené šaty na svojej manželke, časopisy porozhadzované ledabolo na zemi, neumytý riad a mastné škvrny v kúpeľni na linoleu. Niečo mu nesedelo. Aj keď sa Ágnes správala ako vždy, vycítil v jej správaní, v jej hlase akúsi roztržitosť, všimol si neprítomnosť v očiach, keď sa mu dívala do tváre, a ľahostajnosť k veciam, ktoré ju inokedy rozčuľovali. Nebol hlúpy. Niečo bolo odrazu iné, niečo, čo nevedel pomenovať a čo si nakoniec vysvetlil ako zmenu hormónov v tele pani Ágnes, takú bežnú u žien v jej veku. Kúpeľňa Mickievičovcov už nebola kúpeľňou Mickievičovcov. Patrila Ágnes. Stala sa svetom jej duše, ktorá sa v čoraz väčšej vrstve odlupovala z jej tela, svetom, kde mohla blúdiť, cítiť a ovoniavať, svetom bez antiseptických prostriedkov, naplnený čudesnými kvetmi, z ktorých by pán Mickievič určite dostal alergický záchvat a prednedávnom jej pripadali také zbytočné. Nekonečný dažďový prales, ktorý sa rozrastal v kúpeľni teraz už každú noc, ju lákal kráčať čoraz ďalej, aby jej odlúpnutá duša mohla objavovať skryté jaskyne zarastené vlhkým machom, čudesné tváre sôch z čierneho kameňa a chodníky, ktorých koniec ani nedovidela. Duša pani Mickievičovej v pralese stretávala iba zvieratá, ktoré sa pred ňou nikdy nedali na útek, akoby ju ani nevideli, takže mohla zblízka skúmať vzor peria na chvoste akéhosi vtáka alebo rozmazané machule na zamatovom tele šelmy. Aj keď pani Mickievičová nikdy žiadnu ľudskú bytosť na potulkách nestretla, cítila, že tam je, niekde existuje, dokonca sa na ňu díva cez zelenkavé listy a je iba otázkou času, kedy na ňu natrafí. Akoby ju niekto volal. Zdalo sa jej, že v noci počuje hlas, nezrozumiteľné šepkanie, nástojčivé, hrdelné volanie, ktoré poslúchla, a túlala sa pralesom hlbšie a hlbšie.
Pán Mickievič bol presvedčený, že jeho žena je chorá. Vypytoval sa jej na zdravotný stav, posielal ju k doktorovi, dokonca navrhol, že jej zaplatí liečenie, lenže ona iba neprítomne pokrútila hlavou, že jej naozaj nič nie je. Byt manželov Mickievičovcov už nevyzeral ako byt manželov Mickievičovcov. Pozabúdané veci sa vyškierali na pána Mickieviča na každom kroku, neutieraný prach mu spúšťal záchvaty kašľa a v predtým tak prakticky usporiadanej domácnosti sa začali objavovať nezmysly v podobe kameňov, vtáčích pier a čudných dutých plodov. Akoby sa prales dral z kúpeľne von, aby pohltil celý byt, aby ho obrástol, zaplnil koreňmi a nakoniec vstrebal. Pani Mickievičová už nebola pani Mickievičovou. Stala sa z nej Ágnes túlajúca sa v pralese, a aj keď cez deň telo vykonávalo zautomatizované pohyby udržiavajúce domácnosť, odpovedalo na zvyčajné otázky pána Mickieviča, v jej očiach bežal nemý film, akoby ten prales rástol priamo z hlavy. Duša Ágnes sa teda odlupovala každučkú noc. Vždy o kúsok viac, v posteli ostávala iba telesná schránka, ktorá ani nevyzerala ako telo ženy, ale ako hnedý, mastný fľak. Ten mastný fľak sa zmenšoval a zmenšoval, až v jednu noc, keď nad mestom divo tancoval spln, ležala vedľa spiaceho pána Mickieviča iba maličká čierna bodka. Duša Ágnes pobehovala ako vždy po dažďovom pralese. Tajomná bytosť, ktorú v pralese tak dlho tušila, začala spievať. Nariekavý žalm preskakoval práchnivejúce stromy na zemi. Víril vo vzduchu, prehlušoval škrek gueréz, aby sa zapichol do najcitlivejšieho miesta Ágnesinej duše. Zavetrila ako pes, vlastne sa započúvala a rozbehla sa ľahko ako dym na miesto, odkiaľ spev vyvieral. Na obrovskom balvane, lesklom ako chvost veľryby, sedela starena s tvárou Ágnesinej dávno mŕtvej tety. Presne tej, ktorú kedysi strčili do blázinca, pretože počula hlasy. Oči jej horeli, v ruke stískala biele ľudské lebky a vyklepkávala nimi rytmus piesne. Ágnes tú pieseň poznala. V mysli sa jej vynoril obraz mladej ženy, spievajúcej za letného večera zaspávajúcemu dieťaťu o neposlušnom dievčati, ktoré sa stratilo v tme. Starena sa usmiala. Akoby videla obraz na Ágnesinej bielej duši. Vzbĺkli jej oči. Ágnes si sadla vedľa nej. V rukách držala vybielené lebky, tĺkla ich o seba a z hrdla jej vyrážala pieseň. Práve vo chvíli, keď ženy spievali druhú strofu a pán Mickievič sa spokojne prevalil na druhý bok, keď mesiac oranžovým svetlom zaplavil prázdnu chodbu, dvere do kúpeľne sa nehlučne zabuchli navždy.
ŠELMA
Vzduch má vôňu umelohmotných bateriek. Slnko roztápa červené svetlo na semafore. Auto vrčí a ja mám pocit, že každú chvíľu dovrčí navždy. „Je to stará kraksňa,“ pridá sa k mojim myšlienkam Paula. Stará kraksňa výhražne zarapká, akoby nám chcela povedať, aby sme nebláznili a neohovárali ju pred vlastným nosom. Teplota v aute stúpa, Paula unavene líže zmrzlinu, jej červené vlasy fosforeskujú v tme a dráždia môj zrak ako súkno býka. Nedokážem od nich odtrhnúť oči. „Ja z tých tvojich vlasov raz oslepnem,“ hovorím a otváram dokorán všetky okná. Paula pohodí červenou hrivou a koketne na mňa vycerí zuby. „Šelma,“ pomyslím si. Paulin sexepíl by zbalil aj mŕtvolu. Nie je najmladšia ani najkrajšia, dokonca ani najštíhlejšia, ale vždy keď ju stretnem, spadnem do jej kúzla ako mucha do medu. Rozmýšľam, čo je na nej také príťažlivé. Asi jej zamatový hlas alebo napnuté modré žily na krásnom krku privádzajú ľudí na hriešne myšlienky. Neviem. Paula je moja kamoška a s kamoškami nespávam. Dokonca nie som ani na ženy, lenže Paula ani nie je žena, je to koncentrácia sexu, takže je úplne jedno, aké máte pohlavie, zbalila by aj bezpohlavnú muchu. Je lovkyňa, nikdy nedovolila, aby zbalil chlap ju, vždy si vybrala a potom ho aj dostala. Šelma. „Ale u svojho som sa sekla,“ zapletie sa Paula medzi moje myšlienky. „Ty čítaš myšlienky, či čo?“ Začervenám sa. „Nie, ale tebe všetko tak krásne vidieť na očiach, nevedia klamať.“ Naskočí zelená a ja znova nakopnem úbohú kraksňu. Vánok, ktorý priletí z otvorených okien, donesie dobrú náladu. Odbočím na výpadovku. „Fakt, Paula, ako si sa mohla tak seknúť,“ podpichujem červenovlasú priateľku. „Neštvi ma,“ paprčí sa a jej nádherné žily na krku navrú ako uzlíky. Počujem klokotavý zvuk krvi. Usmejem sa a falošne zaspievam na-na-na. „Ale veď on nie je zlý,“ zatiahne ona. „Ani škaredý,“ zatiahnem ja. „Ale... fakt nechápem, prečo v mojom živote večne vyskakuje slovíčko ale... Keď umriem, dám si ho napísať hneď vedľa Spi v pokoji, ale...“ dodá Paula a zahryzne sa do kornútika od zmrzliny. Spod zubov jej pritom vyskočí chrapčavý zvuk, ako keď mačka chrúma krehké vtáčie kostičky. Šelma jedna. Embéčku zatočím do zákruty. Kolesá škrípu. „Prešla si mŕtvolu,“ žartuje Paula a ja jej ukážem niečo v tom zmysle, nech sa dá vypchať. „Vieš, čo cíti žena po dvadsiatich rokoch manželstva v posteli?“ opýta sa a hodí po mne ten najvzrušujúcejší pohľad na svete. „Nie,“ preglgnem. „Nič,“ zamračí sa Paula a zo šiat poodhadzuje omrvinky. „A o to ide, že nič. Niekedy, keď s mužom súložím, uvedomujem si každý jeho pohyb, vzdych, sledujem, ako vrčí chladnička, počujem, ako vrieska suseda na svoje deti. Pozorujem škvrny na bielej stene, minule som tam dokonca objavila tvár. Snažím sa myslieť na niečo vzrušujúce, napríklad na jedného mladého predavača alebo na filmovú scénu, v ktorej sa dve ženy milujú s mužom pod obrovskou hodvábnou šatkou. Ale nič. Prosto a jednoducho nič. To nič ma zožiera, prázdno je také veľké, až mám pocit, akoby mi niekto vystrelil do brucha obrovskú dieru. Guľometom. A ak sa ma náhodou opýta, ako mi je, nie som schopná ten pocit ani pomenovať. Nič. Dokonalé Nič.“ „Objavila si pri milovaní Nič,“ snažím sa rozveseliť Paulu, ktorá si zadumane poťahuje spodnú peru, tučnú ako prezretá malina.
Na ceste stopuje mladík a jeho vejúce blond vlasy nadchnú Paulu tak, že ma donúti zastať.
Lámanou angličtinou sa nám pokúša vysvetliť, kam sa chce dostať. Až po chvíli, keď si pre seba zanadáva, pochopím, že je Maďar. Začneme sa teda dohadovať, kam ideme my a kam chce ísť on, a kuchynská maďarčina mučí môj jazyk. „Jasné, Paula, berieme ho,“ upokojujem ju, keď sa zatvári vyplašene. „Darček pre teba, môžeš naňho zízať pol hodiny, potom vystupuje.“ Paula sa smeje, hlas dostáva farbu čiernej noci, celé telo jej zvlhne a zvláčnie, až mám pocit, že sa roztopí na prednom sedadle ako zmrzlina. Je nádherná. Horúcimi očami prepaľuje mládencovu tvár a olizuje si pritom pery. Šelma. Len skočiť. Pokúšam sa kuchynskou maďarčinou rozbehnúť konverzáciu, ale kraksňa hučí tak, že nič nerozumieť. Paula je vo vytržení, chváli mu košeľu, že je very nice, a nenápadne sa pritom dotýka jeho pleca. „Paula, ovládaj sa, je to mláďa,“ krotím tigricu pripravenú zaútočiť. „Ošukáme ho, čo?“ prekrikuje vrčanie auta. „To by bol úlet, zaboč niekde do lesa, zvedieme ho.“ „Nie, Paula, to by ho zabilo,“ zakazujem a ona ako malé dievčatko špúli pery a žmurká na mňa a všemožne sa ma snaží presvedčiť, aby som nebláznila a zabočila do toho lesa. Smejem sa a mládenec tiež. Možno pochopil, o čo ide.
Pustím radšej do toho vrčania hudbu, hlučný rock, a Paula sa natriasa, až rozpaľuje sedadlo. „Veď sa ho opýtaj, či sa mu páčim,“ drgá ma lakťom Paula. Kuchynskou maďarčinou teda kladiem otázku, či teda hej, ale mládenec je zdržanlivý. „Vraví, že si nesmierne krásna, ako bohyňa, ale on má momentálne frajerku a je do nej po uši, rozumieš,“ prekladám Paule. „Á,“ povie sklamane. Trocha sa upokojí. Hudba spolu s embéčkou nám trhajú bubienky a Paula bez slova hltá mladíka očami. „Pozri, akú má nádhernú pleť,“ obdivuje, „a malý zadoček, pri ňom by som určite nemusela myslieť na scénu z filmu ani hľadať tváre na stene.“ „Ja neviem, Paula, možno by si potrebovala mimomanželský vzťah alebo čo,“ dodávam. „Vieš, čo je blbé na mimomanželských vzťahoch? Že po určitom čase vyzerajú ako manželské. Mala som pred desiatimi rokmi frajera, no, rok s ním bol úžasný, ale raz som k nemu prišla na víkend a on namiesto toho, aby ma vášnivo pomiloval na stole, zisťoval, či niečo neuvarím. Pýtala som sa ho, vyzerám azda ako kuchárka? Alebo som tvoja manželka?“ zdvihla obočie Paula a zapálila si pritom cigaretu. „Nasral sa,“ vyfúkla dym, „vraj sa správam ako nymfomanka, rozumieš? Keď chceš šústať, si nymfomanka, keď nechceš, si frigidná, len tú prekliatu zlatú strednú cestu, ktorú omieľa môj manžel, sa mi nikdy nepodarilo nájsť.“ „Lebo neexistuje,“ dopĺňam Paulu a usmievam sa na stopára. „Tvoja zlatá stredná cesta môže byť pre niekoho iného poriadny zabijak,“ hovorím a otváram okno na aute úplne dokorán. „Problém je v tom, že ten môj asi necíti feromóny či čo, ja keď mám plodné dni, som ako zmyslov zbavená, v kuse sa mi chce, rozumieš, lenže vtedy sa nechce jemu, povedal mi, že sa ma dokonca bojí, že ho znásilním, jeho vraj vzrušuje, keď som poddajná, pasívna, v očakávaní s rozkročenými nohami, keď čakám, kým môj mužíček nezačne, a potom poviem: ďakujem, ujo!“ Smejem sa, pretože predstava pasívnej Pauly v očakávaní mi pripadá naozaj komická. „Tak načo si ťa vzal, preboha, veď si bola vždy takáto?“ pýtam sa. „Aj o tom už bola debata. Opýtala som sa ho na rovinu, prečo sa do mňa zamiloval, a vieš, čo povedal? Lebo som mu vraj pripomínala jeho matku, chápeš? Pretože ja nie. Má totiž mimoriadne dobrý vzťah so svojou mamou. Naštval ma, tak som sa ho opýtala, prečo potom nešuká so svojou matkou!“ zahasila cigaretu Paula a pohľadom si skontrolovala výstrih. „A on na to čo?“ pýtam sa. „Povedal mi, že som necitlivá, mám úchylné predstavy, vraj mám ísť k sexuológovi, a že celý náš manželský život bojujem s jeho matkou, ktorej sa aj tak nevyrovnám, lebo ona je žena s veľkým Ž,“ vypľuje to všetko zo seba jedným dychom, až jej prúd slov divo rozhojdá hruď. „Ty si žena s malým ž?“ podpichujem Paulu. „Ja som žena s obrovským klitorisom, aj to mi raz povedal: ty máš ale obrovský klitoris, to nie je NORMÁLNE! Vtedy ma tak rozzúril, že som doňho hodila lampu,“ dodá zlostne a na krk jej vybehnú červené fľaky. „Ty fakt, Paula, kedy už niečo urobíš s tým svojím klitorisom, trčí ti spod sukne,“ naťahujem ju a ona sa začne smiať ako zmyslov zbavená. Plieska si po stehnách a trocha afektovane prikladá ruku na ústa. „No, naschvál ho ťahám po zemi, aby som ním mohla umývať podlahu!“ dodáva ešte. Ale ja si všimnem, že úsmev mladíka vzadu trocha zmrzol. Asi aj v maďarčine znamená klitoris to isté. „Ja som mu v živote nehodnotila jeho vtáka, v živote, pretože mi na tom nezáleží, stačí, keď má šikovné prsty,“ vykladá ďalej Paula a zúrivo hádže červenou hrivou. „Ale on si na tom zakladá či čo, na tom svojom penise. A pritom ma vzrušuje niečo úplne iné než jeho pán postavený, chápeš?“ snaží sa zistiť, či naozaj rozumiem, lenže mládenec mi hovorí, aby som zastala, že vystupuje. Usmieva sa a vyplašene zazerá na Paulu.
Vyhodím ho pri benzínke. Poďakuje sa. „Taký bol peknučký,“ vzdychne Paula a pohladí mi smutne stehno. Kýva mu a z otvoreného okna mu s mizerným prízvukom kričí visont látášra!
Paula chvíľu pozoruje cestu. Na prednom skle potichu umierajú zrazené mušky. „Alebo keď som dojčila malú,“ ozve sa znova, „mala som veľa mlieka a pri orgazme mi striekalo z prsníkov na všetky svetové strany. Vieš, čo urobil? Povedal, že nabudúce si mám dať podprsenku, lebo je mu to odporné!“ Slovo odporné pretiahne tak, že znie ako vrčanie mojej embéčky. „Rozumieš?“ prízvukuje a rukami mi šermuje pred očami. „MOJE prsia vyrábali stravu pre JEHO dieťa, cítila som sa ako dojná krava a on mi oznámil, že mu je to odporné.“ „Čo si mu hodila do hlavy? Priznaj sa,“ spovedám Paulu. „Vtedy nič, šla som plakať do kúpeľne.“ „Kúpeľne majú svoje čaro,“ podotýkam melancholicky. „Dobre sa v nich plače,“ zadumane pritakáva Paula. „Tak som si odvtedy dávala podprsenku, a keď som sa pozrela na tie svoje padáky, mala som chuť na všetko možné, len nie na sex.“
Slnko už nepáli, cez predné sklo, ktoré pripomína pohrebisko hmyzu, sa pomaly vynára strieborná hladina jazera. Dovolenkári trúbia na odchod. Kolesá áut víria na ceste prach. „Nemám plavky,“ povie Paula, „musíme nájsť nejaké zašité miestečko, kde sa môžem vyčvachtať nahá.“ „Odkedy si taká hanblivá?“ pýtam sa jej a zaparkujem auto. Neodpovedá, iba dychtivo pozoruje hladinu jazera. Vyberám z kufra uteráky a spolu kráčame po brehu, dúfajúc, že nájdeme zašité miestečko, kde by si Paula mohla, ako hovorí, okúpať svoj nenormálny klitoris. Po pol hodine chôdze objavíme strom, ktorý cloní malú zátoku, kde nikto nie je, iba plechovky a prázdne pivové fľaše. Paula sa vyzlieka. Zhadzuje zo seba šaty, podprsenku, s nohavičkami chvíľu váha. „Mám ísť úplne dohola?“ kontroluje situáciu. „V pohode, nikto tu nie je,“ dodávam a vyzliekam sa aj ja. Paula sa hodí do vody ako kosatka, ponára sa a čvachtá, špliecha a robí všelijaké obraty. „Milujem vodu,“ ziape. Jej obrovské biele prsia svietia na vode ako lampy a nadskakujú, keď nohami kope do plávajúcich rias. Chcem vojsť, ale voda je príliš studená. Stojím na brehu a váham. Paula sa mi vysmieva, vraj som zmrzlina a kvargľa. „Paula, pláva pri tebe nejaký sáčok,“ kričím. Paula sa obzerá, nadáva, čo za hajzeľ hodil sáčok do vody, chvíľu ju nechám, ale potom ju znova podrypnem. „Á, to je tvoj klitoris!“ kričím. Zagáni na mňa a povie, že som sviňa. Smeje sa a špliecha na mňa vodu. Slnko je maličké ako bodka červeného atramentu v zošite môjho syna, na hladinu padá vata z topoľov a Paula robí vo vode prvú nahú stojku tohto roku. Koža na stehnách sa leskne v posledných lúčoch zapadajúceho slnka a kučery na jej vagíne pripomínajú zlepenú srsť uškatcov. Zhlboka sa nadýchnem a skočím do vody parádneho pupkáča.
