Vyhľadávanie
(úryvok)
Cez celý svoj život som sa úslužne pýtal: Dovolíte? Dovolíte? Dovolíte? — spytoval som sa tak, ako keď sa pokúšate predierať cez preplnenú chodbičku v rýchliku, ale ľudia, ktorí sa tisli z protismeru, ma jednostaj zdvorilo vtláčali nazad, späť na to isté miesto, skadiaľ sa ozvalo po prvý raz to moje prvé „dovolíte?“ — preto sa teraz smejem.
Tu, v tejto veži, v tomto poslednom útočišti — skrátka, v tomto donžone, chcem vlastne povedať, niekde tuto, uprostred tohto arkiera, pred týmito troma najvyššie položenými oknami z celého zámku, možnože práve na tomto mieste, kde teraz sedíme aj my dvaja, častokrát bdel kráľovský kastelán.
Niekedy, ale najčastejšie na jeseň, obyčajne neskoro večer, keď vetrám po cigaretách a po mojich básňach, ktoré do rána aj tak ešte väčšmi potuchnú, cítim kastelánovu prítomnosť. Žiadne praskanie parkiet, alebo stisnutie kľučky, nie som advokátom duchov. Prítomnosť kastelána — nemyslím tým jeho osobne, ale čohosi spred štyroch storočí. Akoby v tomto arkieri pretrvávala niečia pohotovosť. Ponocoval tu niekto, kto mal účasť, ale zároveň i odstup od tejto svojej účasti, preto nemohol zrádzať vlastným zmätkom. Musím sa vám totiž priznať — priznávam sa vám, že skoro nič na svete tak nemilujem, ako určitý odstup od toho, čo práve prežívam, čo práve musím prežívať.
Že je to už skôr malý kalich ako pohár? Neverte tomu, ten dojem robí len hrúbka skla. Dobré staré sklo. — Aj tamten obyčajný s červeným vínom je len decák práve tak, ako aj tieto naše dva, ktoré ste nazvali kalichmi. — Na vaše zdravie. — Tak ešte raz: vitajte u mňa. To máte pravdu: táto kôstkovica je naozaj vynikajúca, lenže ja na tom nemám pražiadnu zásluhu. V našom okrese, našťastie, máme prvotriednu pálenicu. Vychýrenú pálenicu. Jej vedúci je už veľmi starý človek, ale človek-rozprávka, človek-legenda, ktorý ešte vie, „kto je to alkohol“ a nie „čo je to alkohol“. V jeho prípade však jedna lastovička leto robí, preto je aj naša pálenica na nezaplatenie. Sú ľudia — ako napríklad aj tento náš páleník — ktorí sú omnoho citovejší, než je bežná citlivá bezcitnosť väčšiny, ktorá sa uspokojuje s pocitmi a prehlasuje ich za city. Teda, podľa vás, som predovšetkým divákom seba samého. Dobre. Na zdravie ešte raz. A vôbec — podal vám už môj pes labku? Regent, podal si už tuto hosťovi labku? Podaj pekne labku pánu doktorovi! — Nechce: to sa stáva málokedy. Opak býva pravdou. Neraz labku priamo ponúka. Nepodáva labku iba tomu, kto mu nie je práve po chuti, alebo tomu, koho obchádza smrť. Neberte to osobne.
Zdá sa vám, naozaj sa vám zdá, že oči môjho Regenta sú zúfalé? — Prečo? — Že je v nich voľajaká prosiaca bezmocnosť? — Viete čítať oči psov? — A ich telo? — Pohol svalmi, srsť sa mu miestami naježila, pôsobí, akoby chcel vyskočiť a už počujete? nečakane útočný brechot, že? pričom, pozrite, jeho sliedivé oči začali pozvoľna vyjadrovať čosi, čo sa nedá nazvať — a ak — tak len priveľmi šmykľavo. To znamená nepresne. Obrátil ku vám svoju tvár a vy môžete v nej slabikovať. Môže byť hádankou, ak nemáte radi psy. Vidíte? Môj Regent sa na mňa zahľadel, akoby ma chcel strmo a napomínajúco osloviť. Jeho zvučný aj keď chrapľavý hlas je predovšetkým bojový. Priznám, je však v ňom aj akási ťažkopomenovateľná obava. Táto výbojná a drsná obava vytryskla z toho jeho rozhýbaného psieho hrdla už v tom prvom hrmotnom zaštekaní a podobala sa na sýtosýty kašeľ. V tom drásavom brechaní je voľajaká nedôvera, akoby sa tento pes práve v tomto okamihu snažil zo všetkých svojich síl napomenúť svojho gazdu, alebo mu aspoň vysvetliť hrubozvukým havkaním, ako sa má jeho pán zachovať.
Vidíte sami najlepšie: môjmu psovi ste sa nezvideli, ale to neznamená, že nemáme pokračovať v rozhovore.
Je to prinajmenšom divné: teraz pes, ktorému sa nepozdávate, a ráno žena. Žena, ktorá ma pred vami nepriamo varovala.
Predstavte si, dnes ráno, asi o štvrť na osem, ma navštívila mne úplne neznáma žena a tvrdila, že ju poslal náš spoločný priateľ. Pravdaže nik iný — iba náš lekárnik Hubert Vrtiak. Vraj mi po nej odkazuje, aby sme — my, ja a vy pán Klementini — nateraz odložili toto naše stretnutie. Poprosil som ju, aby mi vysvetlila jeho dôvod. Odpovedala mi takmer stroho, že mi mala odovzdať len tento odkaz a pochvíli dodala, že pán magister Vrtiak mi určite čo najskôr sám osobne všetko, až do podrobností vysvetlí. Opýtal som sa jej a zdá sa mi, že tiež príkro, aký vzťah má ku magistrovi Vrtiakovi, či nie je jeho príbuzná a prečo mi neposlal po nej lístok. Odvetila mi, že je jeho dobrá známa (poznám kvetenstvo Vrtiakových priateliek — ale nepochádzala z neho). Poznamenal som, že si jej správu hneď overím a vzápätí som aj zatelefonoval magistrovi, ale predpokladal som nesprávne, že práve kvôli tomuto prípadu v lekárni nebude. Napodiv tam bol, povedal mi však len to, čo ste už pred chvíľou počuli. Pamätám sa, že som mu hovoril: Tak si nástojil na tom, aby za mnou Klementmi mohol prísť dnes naobed, a teraz obraciaš všetko hore nohami. Prečo!? Vysvetli mi aspoň v skratke, o čo ide! Veď aj včera a predvčerom si mi volal, či sa niečo nemení. On najlepšie — teda vy, pán Klementini — vraj najlepšie viete, koľko dobra vám spravil a že preto sa musíte uspokojiť s odkladom. Ja neviem, čo až také dobré vám Vrtiak mohol spraviť, neplytvá zase ostošesť dobrými skutkami, ale nevzrušujte sa, nie som Vrtiakov vlčiak. Magister chcel, aby som vám urýchlene zavolal a odvolal vašu dnešnú návštevu. A zavolal som vám? — Nie. — No tak prosím! Sedíte tu a nič sa nedeje. Deje sa niečo? Nič.
(Slovenský spisovateľ, 1995)
