Vyhľadávanie
Toto je správne, pretože sa to naozaj stalo. V noci sa mi snívalo o mojom hrdinovi. Teda vlastne o našom hrdinovi. Predsa len, je to cesta, ktorú musíme prejsť spolu.
Chlapec bol drobný, už keď sa narodil. Keď ho otec prvýkrát držal na rukách, pripadal mu neskutočne ľahký, akoby to bola iba kôpka šiat zabalená do deky. Syna podržal iba na chvíľu, kým žena nastúpila do auta zaparkovaného pred pôrodnicou. Keď si sadala, sklonil sa k nej a nemotorne jej podal krehký balík. Ruku držal pod hlavičkou dieťaťa, bál sa ju pustiť, aby neodpadla a neodkotúľala sa kam si pod zaparkované autá. Nosom sa pritom dotkol ženiných vlasov; voňali ináč ako obyčajne. Počul o príbehoch, ktorésa rozprávali, o tom, ako v pôrodnici zamenili deti; jemu v tej chvíli napadlo, že mu tam vymenili ženu. Pôrod bol ťažký, napriek tomu, aký bol Jošua drobný, trval dlho a bol spojený s komplikáciami. Až doma mu povedala, že už nikdy nebudú môcť mať ďalšie deti. Neplakala, iba sa pritom naňho pozerala so zdvihnutým obočím, akoby čakala, či ju nezavrhne. Objal ju a pritiahol k sebe, ale nezatvoril oči. Pozeral sa na ihrisko dole medzi panelákmi, chlapci tam hrali futbal na kuse asfaltu uprostred trávnika, bránky si vyznačili teplákovými bundami, ktoré si povyzliekali pred zápasom. Ženine vlasy, ktoré cítil na líci, boli krehké a suché. Trvalo dlho, kým sa im vrátila pružnosť a lesk, ktorá mu udrela do oka, keď ju uvidel prvýkrát.
V studenom jarnom slnku vrhali kovovo modré záblesky. Stál v rade pred zelovocom, vybehol si tam kúpiť iba pár zemiakov, aby si mohol navariť na nedeľu. Nešiel do obchodu, čakal na ňu vonku, prechádzal sa, so sklonenou hlavou, akoby na popraskanom asfalte boli rozsypané slová, ktorými ju osloví. Pošúchal si dlane, priložil ich k ústam a dýchol do nich, ešte viac sklonil hlavu, až sa mu brada dotkla hrude, plecia zatiahol dozadu. Narovnal sa. Uvidel ju, ako vychádza z obchodu. Usmial sa na ňu a iba ticho stál, zaskočený tým, aká krásna sa mu zdala. Môžem vám pomôcť? opýtal sa, stále s úsmevom. Než odpovedala, sklonil sa k nej a natiahol ruky, že jej zoberie nákup. Skúmavo sa naňho pozerala, hlavu pri tom trochu zaklonila. Mala oválnu tvár; jej súmernosť zvýrazňovali dlhé rovné vlasy, ktoré z oboch strán obtekali líca a potom dlhý krk. Boli čierne a lesklé a naozaj, opäť si to všimol, v správnom svetle chytali modrý odtieň. Dlhé mesiace potom, čo Jošua uvidel v televízii film s Vinetouom, hovoril svojej mame Nšo-či. Otec sa občas pridal, s úsmevom sa pýtal: Hej, squo, čo bude dnes na obed? Raz v nedeľu ich prekvapila pri varení, na hlavu si nasadila pásku s ornamentom a zastrčila za ňu holubie pierko, celé doobedie tak chodila po kuchyni.
Stáli pred zelovocom a pozerali sa na seba. V jeho očiach nenašla nič, čoho by sa mala báť, a tak sa naňho tiež usmiala a podala mu tašku. Naklonila hlavu nabok a zastrčila si vlasy za ucho. Jeho špička bola ostrá, vyzeralo trochu ako ucho líšky. Keď sa konečne pohli, preložil Jošuov otec tašky do jednej ruky a vytrčil smerom k svojej budúcej manželke voľný lakeť. Bez zaváhania sa ho chytila.
