Vyhľadávanie
Marimka Grabovská sa narodila roku 1914. Jej otec zomrel na talianskom fronte na Piave. Matka zomrela roku 1921 na tuberu. Do jej desiatich rokov ju vychovávali starí rodičia. Zomreli jeden po druhom roku 1924.
Chodila zo služby do služby. Keď mala dvadsaťšesť rokov, slúžila u obchodníka s rozličným tovarom. Max Hausner bol posmeškár a prísny pán.
Jedného dňa odišla pani Erika Hausnerová do mesta. Max Hausner zavrel obchod. Prikázal Marimke, aby sa vyzliekla. Nechcela. Hausner zvesil zo steny remeň. Preložil ho napoly. Kýval ním Marimke pred očami. Marimka ustupovala krok za krokom. Potkla sa o lavór. Vyliala sa voda. Marimka spadla. Hausner ju niekoľkokrát prudko udrel remeňom po pleciach.
Marimka so slzami v očiach prosila o zľutovanie. „Nechcem s vami zhrešiť, aj keď ma zabijete!“
„Nezabijem ťa,“ povedal Max. „Len ťa vyhodím zo služby. A postarám sa o to, aby ťa už nezobral žiadny Žid.“
Marimka sa plačky začala vyzliekať. Po prvýkrát v živote pred cudzím chlapom.
Dlho Marimka skrývala, čo sa s ňou deje. Bola aj za Ovaňou, čo v Marakéši robila bylinkárku a pôrodnú babu. Vyplakala sa jej, ale baba potrat odmietla.
„Je neskoro,“ povedala. „Mohla by si pri tom zomrieť.“
„Radšej nech zomriem, ako by som mala žiť v hanbe,“ povedala Marimka.
„Dievča,“ rozhovárala ju Ovaňa. „Máš život pred sebou. Si ešte mladá a pekná. Škoda by bolo zmárniť dva životy pre trochu hanby. Nie si prvá ani posledná, čo otehotnela so Židom.“
Marimka sa vrátila do služby. Pevne si stiahla brucho a prsia kusom látky, aby nikto nič nepoznal.
O šesť mesiacov ju Hausner vyhnal zo služby. Stál vo dverách obchodu, vyhadzoval jej šaty a kričal ako nepríčetný. „Ty si obyčajná kurva. Ja nepotrebujem služobnicu s bruchom. Choď si za tým, čo ti ho spravil!“
Celé hodiny stála Marimka na drevenej lávke nad riekou a hľadela do mútnej vody. Zhlboka dýchala. Predstavovala si, ako ju prúd víru unáša so sebou, ako ju kalná studená voda sťahuje pod hladinu, ona sa zamotáva do spletí koreňov stromov a krovísk, lapá po vzduchu, ale do pľúc jej vteká voda. Vo chvíli, keď sa chystala skočiť, pocítila, ako sa v nej dieťatko pohlo a – neskočila.
A vtedy prvý raz zazrela Večného Žida; jediná v Marakéši ho videla úplne zblízka, lebo ľudia sa Večného Žida báli, a keď stretli niekoho čudne vyzerajúceho, rýchlo sa odvrátili a utiekli. Vtedy, vo chvíli Marimkinho najväčšieho zúfalstva, kráčal Večný Žid popri rieke v dlhom čiernom plášti a v širokom klobúku. Kráčal s dlaňami na tvári a plakal. Marimka zbehla z lávky a chvíľu išla za ním. Stratil sa v kroviskách.
Hodila sa do trávy a preklínala deň, keď sa narodila, a preklínala deň, keď po prvýkrát prekročila prah Hausnerovho obchodu.
Marimka šalela.
Kľačala v tráve a zvolávala sedem nebeských rán na Hausnerov dom. Preklínala ho a želala Maxovi Hausnerovi tie najstrašnejšie muky, aké si len dokázala predstaviť.
Zotmelo sa. Zaspala pri rieke prikrytá len kusmi šiat, čo za ňou včera vyhádzal Hausner. Bola úplne vyčerpaná a hladná, špinavá a strhaná. Želala si, aby do rána radšej zomrela, akoby sa mala ďalej takto trápiť. Nevedela, kam sa podieť, čo ďalej robiť.
Uprostred noci sa zobudila skrehnutá od zimy na akýsi hlas. Najprv si myslela, že sa jej niečo sníva, ale hlas bol stále nástojčivejší. Spomenula si na rozprávanie starého otca o hrdinoch z Biblie, ktorí sa v noci zobudili na hlas, čo im prikázal niečo urobiť.
„Marimka! Marimka!“ vravel hlas, a keď Marimka otvorila oči, zbadala nad riekou vznášajúce sa bledomodré svetlo.
„Kto si?“ spýtala sa Marimka vystrašene.
„Nepýtaj sa, ale urob, čo ti teraz poviem. Vstaň a choď za strýkom Molitorisom. On ťa prichýli.“
„Molitoris?“ začudovala sa Marimka. „Ten by ma najradšej videl mŕtvu. Nenávidel ma od malička, a teraz, keď sa mi stala tá hanba...“
„Urob, čo som ti povedal. Hneď teraz!“
Marimka sa zodvihla zo zeme a temnou nocou kráčala k domu bohatého sedliaka Molitorisa. Pred dvorom zastala. Chcela sa otočiť a vrátiť sa k rieke, ale neznáma sila jej v tom zabránila.
„Choď k dverám a zabúchaj!“ prikazoval jej hlas.
Otvorila teta Verona. „Už sme ťa čakali, kde si bola doteraz?“ povedala. „Celý večer som presviedčala starého, aby ťa prijal do domu. Počuli sme, čo sa ti stalo. Spočiatku nechcel ani za svet, ale nakoniec súhlasil, že by si mohla spať v stajni. Vieš, my deti nemáme, možno by si časom mohla byť ako naša... Starý o tom nechcel ani počuť, ale keby si ho odprosila...“
Marimka vedela, čo ju ráno čaká: musí si pred zlého strýka Molitorisa kľaknúť ako pred monštranciu a plakať a prosiť ho, aby jej odpustil a prijal ju pod svoju strechu, hoci mu nikdy nič zlé neurobila.
Poníženie za ponížením.
Molitoris prijal Marimku napodiv – vzhľadom na jeho drsnosť a zlú povahu – celkom vľúdne, ale do domu ju nevpustil. „Spať budeš v stodole. Roboty máme nad hlavu, ale jedla poskromne. Keď sa uspokojíš s tým, čo ti dáme, a budeš poctivo robiť, môžeš ostať. Ak nie, choď si s tým pankhartom kade ľahšie!“
Marimka zostala.
A potom sa narodila malá Ilonka. Narodila sa nesmelo, potichučky, okrem tety Verony, ktorá priniesla čisté plachty, do ktorých dieťa zabalili, nikto nič nepočul, nič nevidel. Ako v Biblii: dieťa ležalo na slame zohrievané dychom hoviadok. V stajni svietila petrolejka a mrazivá januárová noc bola posiata žiariacimi hviezdami.
A potom brali Židov do Nemecka.
Išla sa tam pozrieť. Nakladali ich na nákladiaky. Bol medzi nimi aj Max Hausner. Spomenula si, ako kľačala pri rieke a preklínala ho.
Deti kričali:
„Do Prešova ide vlak,
na ňom sedí Šaňo Mach.
Všetci Židia v Marakéši
majú veľký strach.“
A tí na aute kričali: „Čo vidíte na nás, čakajte aj na sebe.“
Len Max Hausner nevravel nič. Hľadel na Marimku a v očiach mal výraz, ktorý ju prinútil otočiť sa a utekať domov. Pod lesom zahliadla Večného Žida. Hlavu mal zaborenú v dlaniach.
