Vyhľadávanie
Juhoslávia. Dnes už neexistujúci, takmer 25-miliónový štát bol pre mňa, Čechoslováka narodeného v roku 1964, kedysi imponujúcim symbolom. A aj dôvodom na vzájomné porov-návanie, z ktorého sme až do roku 1991, keď sa tam rozpútali vojny, vychádzali výrazne horšie.
„Ujo, a sú tu Rusi?“ V rodine sa tradovala otázka, ktorú som vraj ako štvorročný položil v auguste 1968 vodičovi trolejbusu v Bratislave. Neboj sa, synáčik, len pokojne nastúp, znela odpoveď. Cestujúci, čo to počuli, sa vraj usmiali. Krajina bola čerstvo ponížená inváziou vojsk Varšavskej zmluvy, na čo sa mi však spomienky neuchovali. A tá spontánna otázka malého chlapca bola ako žblnknutie normálnosti v mori hanby a hnevu. Otec mi neskôr, keď som už veciam začínal trochu rozumieť, hovoril, že tanky k nám vtedy poslali všetci.
„Okrem Tita!“ dodal uznanlivo (mená ako albánsky vodca Enver Hodža či rumunský diktátor Nicolae Ceauşescu boli vtedy, pochopiteľne, pod rozlišovacím horizontom štvorročného chlapca).
Neskôr, keď sme šli na dovolenku k Jadranu, kam dodnes chodí mnoho Slovákov, sa Juhoslávia stala symbolom raja – najväčšieho a najkrajšieho, aký sa dal u nás v šedi husákovského socializmu predstaviť. Nafukovačky na priezračnom azúrovom mori, voňavé pečené rybičky na oleji, šnorchle, bolestivé dotyky medúzy… A popritom, ako som rástol a dospieval, sa predo mnou rodičia rozprávali. Spočiatku šuškali, neskôr zahodili opatrnosť a bavili sa nahlas o tom, kto zo známych odišiel do „Juhošky“ a už sa nevrátil. Na Západ emigrovali susedia, lekári, právnici, umelci, novinári.
Emigrovali odtiaľ niekam ďalej? A načo? Veď tam je tak pekne! nešlo mi ako malému do hlavy. O slobodnom svete som ešte netušil, poznal som nanajvýš ten poloslobodný. Juhoslovanský.
Tito. Ti-to.
Odjakživa mi vŕtalo v hlave, kto je ukrytý za týmto čudným krátkym menom, ktoré mi pripomínalo akúsi vymyslenú postavu z knihy. Alebo aspoň detskú rýmovačku. Zahliadol som v novinách fotografiu maršala v bielej uniforme, pripadal mi ako herec zo starého filmu. To je on, povedal otec. A začal mi vysvetľovať, ako sa tento chlapík postavil za vojny proti Hitlerovi a po nej aj proti Stalinovi. Ani jeden z nich si ho nepodrobil. Otec mi vravel, ako „Juhoši“ (čo vtedy ešte neznelo výsmešne) síce majú režim ako my, no môžu pod-nikať. Tomu som rozumel, poznal som v Prievoze a na Patrónke zmrzlinárov, ktorí odtiaľ pochádzali. Vravel, že je to hrdý národ, ktorý sa nikomu nepoddá a ide si svojou cestou kdesi medzi socializmom a kapitalizmom, z každého má čosi. Slovo „Juhoši“ sa začalo vyslovovať s dešpektom až po roku 1989, keď aj k nám dorazili tamojší mafiáni.
Až oveľa neskôr mi došlo, že prezývka Krvavý pes neprischla Titovi celkom neoprávnene. Pôvodne partizánsky veliteľ z bojov nikdy celkom neprecitol. Aj po vojne používal na odstránenie nepriateľov (zradcov, súperov) – či už skutočných, alebo domnelých – mimoriadne tvrdé a nevyberané metódy. Pre tridsaťtisíc nepriateľov režimu zriadil na ostrove Goli otok (Pustý ostrov) v Jadranskom mori pracovný tábor.
Aj Tito patril medzi komunistických popletencov 20. storočia, ktorí chceli nastoliť šťastie a blaho silou a za každú cenu. Aj keby sa ľudia búrili, bránili, či iba nechápali, prečo im nanucujú červený raj bez Boha.
No najmä mi došlo, že otec v záplave idylických, a teda nepresných opisov maršala použil jednotné číslo – národ.
Tých národov totiž bolo v Juhoslávii od čias medzivojnového Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov (1918 – 1929) viac. Čo viac, bolo ich príliš veľa, aby spolu dokázali vydržať. Každý z nich – Srbi, Chorváti, Slovinci, Bosniaci (v minulosti označovaní aj ako bosnianski Moslimovia), Albánci, Čierno-horci i Macedónci – sa začal od konca osemdesiatych rokov, keď sa v Európe rúcal socializmus, hlásiť o slovo. Jediný obraz, ktorému som ako-tak rozumel, bol ten, že Tito, v medziach noriem spravodlivý vládca, držal všetko to bublanie dlho potláčanej etnickej a náboženskej nespokojnosti pod pokrievkou.
Autoritou svojej osobnosti. Silou. Ale držal.
Prvý šok, precitnutie z predstáv o bájnej a vysnívanej Juhoslávii, som zažil v správach rakúskej televízie ORF. V roku 1981, rok po Titovej smrti, tam ukázali pre mňa čosi dovtedy nepredstaviteľné – tanky a kordóny policajtov v uliciach Prištiny, mesta v maličkej južnej provincii Kosovo, o ktorej som vtedy nemal ani tušenie. To meno ostré ako čepeľ kosy, od ktorej som ho, ja hlupák, odvodzoval, mi naháňalo strach. Videl som v televízii demonštrantov hádzať kamene a zápalné fľaše. Bol som však ešte príliš mladý a v našom totalitnom režime príliš odrezaný od informácií, aby som pochopil hlbší význam týchto udalostí a aby som rozlíšil, kto a prečo sa búri (kosovskí Albánci) a kto a prečo ich vzburu potláča (Srbi).
Vtedy sa mi natrvalo vryl do pamäti zreteľný pocit, že s tým naším jadranským rajom, kam chodíme na smažené rybičky a dospelí na víno či na rakiju, kde na promenádach kupujeme džínsy a iný západný tovar, nie je čosi v poriadku.
