Vyhľadávanie
(úryvky)
LITERATÚRA NA ROZHRANÍ
(Pokus o úvahu programovú)
Priesečníky, izoglosy, vyznačujúce problematiku dnešného sveta a človeka, prechádzajú celým svetom a pretínajú hraničné čiary a hraničné kamene. Našu individuálnu skutočnosť a skúsenosť možno a treba vidieť v širokých súvislostiach svetových. Odkazovanie iba na špecifickú skutočnosť nám bráni prenikať k jej podstate. Život spoločnosti je historicky vymedzený vlastnými podmienkami, ale svojou podstatou sa dotýka života celého ľudstva. A bez pochopenia týchto vzťahov je nepochopiteľný vo svojej podstate. Tejto možnosti a príležitosti zasahovať za vlastné hranice by sme sa nemali vzdávať už aj v záujme seba samých. To, čo môžeme takto zistiť, nebude len poznanie a výklad našej obmedzenej osobnej skúsenosti, skúsenosti nášho sveta, ale zároveň aj poznanie a výklad skúseností dnešného človeka vôbec. Ide tiež o dôslednosť, ktorej sa nesmieme vzdávať, ak len nechceme byť recidivistami. Bez presahu vlastnej skúsenosti to nepôjde, pretože ináč ustrnieme v empirizme a prázdnom geste, ktorého obsah a zásah bude určovať vždy niekto iný, vždy niečo iné mimo nás. Nemožno robiť nič horšie ako žiadať po dokumente, po zázname monument, pomník. Bude to monument našej polovičatosti, slabosti a nedôslednosti. Monumenty, pomníky by sme mali nechať stavať našim potomkom, tí rozhodnú, či sme si ich zaslúžili.
Rád by som sa teraz priblížil bližšie k umeniu a najmä bližšie k literatúre, o ktorej chcem špeciálne hovoriť. V poslednom čase počúvame veľmi lákavú a zároveň veľmi povrchnú zaklínaciu formulku, že by sa literatúra mala stať umením. Nič mi tento v podstate správny postulát sám osebe nehovorí. Dostali sme sa na prah poznania, do jeho dverí, a teraz zrazu žiadame umenie. Neznamená to snáď zahaľovanie našej polovičatosti do tzv. umeleckých šiat? Neznamená táto požiadavka estetického zvýznamňovania, aktualizovania dosiahnutého poznania len brzdenie v ďalšom poznaní? Veď dobre vieme, že niečo, čo nebolo umením, sa ním nestane tým, že mu pridáme estetickú funkciu známym spôsobom dodatočného estetizovania. A sú predsa veci, predmety, ktoré sa stávajú nositeľmi estetickej funkcie bez toho, že by sme ich dodatočne estetizovali, že by sme im dodatočne pridávali čosi navyše. Povedzme – ako sa to v učebniciach hovorilo – zmyslovo predmetnú podobu. Logická, spoločenská, životná polopravda, polovičatosť, nedôslednosť sa nestane pravdivou, dôslednou tým, že sa estetizuje, tým, že na seba berie podobu tzv. umeleckého diela. Vznik umeleckého diela nevidím takto dualisticky, ale organicky, a nazdávam sa, že záznam, dokument sa stáva umeleckým dielom predovšetkým rozšírením a prehĺbením vlastných analytických schopností, prehodnotením a premenou konštatujúceho, zaznamenávajúceho aparátu v pravom zmysle slova na aparát poznávací, analytický a v dôsledku toho tvorivý, zasahujúci. Len takto bude mať požiadavka umeleckosti literatúry zmysel a neostane prázdnym postulátom.
Nič ma totiž nezaujíma menej ako neumenie, ktoré sa chce stať umením. Žiaden vzťah ku skutočnosti, ktorý sa od samého začiatku neformuje ako umelecký, nemožno urobiť umeleckým dodatočne; ale jestvuje taký vzťah k svetu, ktorý sa stáva umeleckým vnútornou silou a prenikavosťou tohto vzťahu. Tento druhý prípad považujem zvlášť pre moderné umenie za príznačný. Veď nikdy predtým sa sféra estetickej funkcie nerozširovala tak prudko na tzv. mimoestetickú skutočnosť a mimoestetické vzťahy ako práve dnes. A nikdy predtým tzv. ustálené estetické vzťahy a predmety nestrácali svoju estetickú funkciu a hodnotu tak rýchlo ako práve dnes. Nejestvuje totiž nijaký samostatný estetický fenomén, ktorý by udeľoval veciam a vzťahu človeka k nim estetickú platnosť. Jan Mukařovský veľmi presne určil úlohu umenia, a tým aj podstatu relatívneho a premenlivého estetického fenoménu: „Úlohou umenia nie je ani poskytovať príjemné vzrušenia ani podávať vzory vyrovnanej krásy, ale orientovať človeka v tomto zdanlivom chaose nezvykle zrýchleného vývoja.“ Preto keď dnešnú našu literatúru (a to nielen tú reportážnu) nepovažujeme za umenie, nevyplýva to z toho, že by sme v nej nenachádzali isté vlastnosti umeleckého literárneho diela, ale najmä preto, že neplní vyššie spomenutú základnú úlohu. To, že táto literatúra nemá napokon tie základné znaky umeleckého diela, že nejestvuje ako svojprávny umelecký organizmus, ako zákonitá štruktúra, to považujem skôr za dôsledok ako za príčinu. Naznačenú kauzálnu reťaz nemožno obrátiť tak, aby platila rovnocenne. Hoci pri samotnom výskume umeleckého diela postupujeme od výskumu jeho štruktúry, organizmu.
Dôsledky sú však zákonité a platia všeobecne. Veď predsa každý dôsledný analytický postup musí byť nevyhnutne vnútorne organizovaný, systematizovaný, vo svojom aparáte prísne, hoci veľmi zložito konzistentný. Akákoľvek náhodnosť a povrchnosť, nesystémovosť a neorganickosť ho znehodnocuje. Preto majú pravdu tí, čo hovoria, že v modernom umení, v jeho estetike je dnes dôraz na to, ako sa ono robí, a nie ako pôsobí. A keby sme to chceli vyjadriť ináč, mohli by sme povedať, že proces realizácie umenia, ako rozhodujúci, je predpokladom jeho pôsobenia. Umenie sa stáva novým druhom, zvláštnym typom exaktného poznania. Jeho príbuznosť s metodológiou modernej vedy je zjavná a neodškriepiteľná. A nejde tu o hierarchizáciu veda a potom umenie alebo naopak, ale o vzájomný zbližovací pohyb. Saint-John Perse ho vyjadril takto: „Keď meriame drámu modernej vedy, odhaľujúcu svoje racionálne medze až v absolútne matematiky, keď vidíme vo fyzike dve hlavné náuky stanovujúce jednak obecný princíp relativity, jednak kvantový princíp neurčitosti a indeterminizmu, ktorými sa podľa všetkého natrvalo obmedzuje samotná presnosť fyzikálnych meraní, keď počujeme najlepšieho vedeckého novátora tohto storočia (má na mysli Einsteina – M. H.), iniciátora modernej kozmológie, ktorému vďačíme za najobsiahlejšiu intelektuálnu syntézu v pojmoch rovníc, ako volá na pomoc rozumu intuíciu, ako vyhlasuje, že pravou pôdou vedeckej plodnosti je imaginácia, a dokonca sa dožaduje pre vedca dobrodenia skutočného „umeleckého videnia“ – nemáme právo považovať nástroj poézie za práve taký legitímny, ako je nástroj logiky?“ Saint-John Perse zdôraznil iba jednu stránku vzťahu, význam umenia pre vedu, ale možno to vysloviť aj naopak. A mne ide práve o túto druhú stránku vzťahu modernej vedy a umenia. O exaktnosť umenia, o jeho schopnosť odhaľovať podstatu sveta a človeka na úrovni modernej vedy.
Pravdaže, hovoriť o týchto funkciách v súvislosti s našou súčasnou literatúrou znamená hovoriť zatiaľ skôr o vzdušných zámkoch. Naša literatúra – okrem výnimiek – nemá o nich zatiaľ ani tušenia. Tiež by sa mi zdalo nenáležité o nich hovoriť, keby mohutný rozvoj prírodných vied nemal dnes taký obrovský vplyv na rozvoj vied spoločenských, vied o človeku, ktoré tesne už súvisia s umením a s literatúrou. Ináč by sa mohlo zdať, že ide o Persovu básnickú fikciu; lenže fikcia sa stáva čoraz viac skutočnosťou a moderné umenie a veda o umení s ňou pracuje a zdokonaľuje svoj poznávací aparát. Tzv. modelovanie z vied fyzikálnych preniká i do psychológie, ba i do estetiky a dotýka sa aj samotného predmetu estetiky – umenia. Nehovoríme už len o fyzikálnych, biologických, psychologických, jazykových a iných modeloch, ale aj o modeloch estetických, o modeloch umenia. A nehovoríme o nich len módne, z dôvodov matematizácie jednotlivých vied. Modelovanie nie je totiž len záležitosť systematizovania poznatkov, ale je zároveň novým a vyšším procesom poznania, formou používania týchto poznatkov na zvládnutie nových, iným spôsobom nepostihnuteľných vzťahov reálnej skutočnosti. Model tej-ktorej vedy je systém ako prostriedok poznania. Podobne treba hovoriť aj o modeloch umenia, literatúry. Utvárajú sa na to, aby zvládli vždy novú skutočnosť a najmä jej podstatu, ktorá je človeku veľmi ťažko prístupná a ktorá je preňho ako pre človeka žijúceho (nie iba ako pre objekt poznania) osudovo dôležitá.
Zatiaľ sa môže zdať táto úvaha veľmi odťažitá a menej výrečná, ako boli napr. moje poznámky, ktoré som formuloval jazykom používaným v prácach o problémoch filozofie človeka. Ale táto úvaha na predchádzajúce nadväzuje. Kým tam som viac uvažoval o zmysle veci, tu uvažujem o metóde, akou možno a treba tento zmysel hľadať. Tam šlo o filozofiu obsahu problémov dnešného človeka, tu ma viac zaujímajú problémy metódy a hľadania, vyjavovania tohto obsahu. Zaujímajú ma možnosti a cesty prenikania k nemu. Preto sa dotýkam problémov modelovania. Keďže sa neodvažujem stotožňovať, budem aspoň analogizovať.
Kybernetika a teória informácie odhalili v súhlase s logikou modernej vedy dva stupne abstrakcie, poznania: stupeň vnímania, pozorovania a stupeň konštruktov. Tak napr. v štruktúrnej lingvistike z hľadiska kybernetiky saussurovský protiklad jazyka a reči možno vykladať takto: reč je súhrn daností, vstupných a výstupných údajov lingvistickej „temnej skrinky“ a jazyk je zasa priamemu pozorovaniu nedostupný obsah tejto „temnej skrinky“. Prvý stupeň poznania lingvisti nazývajú elementárnou lingvistickou informáciou, a tá má byť pretvorená na informáciu o lingvistických konštruktoch. Ináč sa tiež elementárna informácia o jazyku – objekte bude nazývať „metajazykom prvého stupňa“ a informácia o lingvistických konštruktoch „metajazykom druhého stupňa“.
Nás však zaujímajú prevažne širšie metodologické analógie, aké sa vynárajú pri transformácii metajazyka prvého stupňa na metajazyk druhého stupňa, čiže spôsoby, akými sa možno dostať k poznaniu neprístupných vzťahov skutočnosti. A tu je zvlášť dôležitá Einsteinova-Infeldova formulácia, charakteristika konštruktov vo fyzike. Autori píšu: „Fyzikálne pojmy sú výsledkom slobodnej tvorby ľudského rozumu a nie sú jednoznačne určené vonkajším svetom, ako sa to niekedy môže zdať.“ Tak isto je to s konštruktami aj v iných vedách a dovoľujem si povedať, že analogicky a veľmi zjavne aj v modernom umení. Ide o konštrukcie, ktoré sú, hovoriac slovami Einsteina, výtvormi ľudského rozumu a ostatných mohutností človeka, to znamená, že nevznikajú mechanickou cestou zo skutočnosti, ale sa deduktívne postulujú v záujme poznania pozorovaniu neprístupných, skrytých vzťahov skutočnosti a človeka. Tento proces vzniku tzv. metajazyka druhého stupňa je, zdá sa, zákonitý nielen vo vedách, ale aj v umení, a spôsobuje v jednotlivých oblastiach umenia prudké revolučné zmeny. Model zobrazovací (tzv. odrazový) sa v umení mení na model kreacionistický, tvorivý a jeho vyššie oprávnenie v dnešnom umení by nebolo správne zdôvodňovať, ako sa to ešte často deje, potrebami experimentovania, ale predovšetkým potrebami mnohotvárnejšieho a hlbšieho, ak chcete – pravdivejšieho, umeleckého zmocňovania sa sveta, odhaľovania jeho konkrétnej podoby. Najmä z tohto hľadiska by sme mali posudzovať pozitívnosť moderných umeleckých úsilí, pretože ak sa naozaj, a nie iba fiktívne, chceme v našej literatúre umelecky zmocňovať skutočnosti, ak ju chceme odhaľovať v jej podstatných súvislostiach, v súvislostiach jej podstaty, nemôžeme sa beztrestne vyhýbať cestám dnešného moderného umenia, ktoré, ako som to vyššie naznačil, nie sú len dôsledkom nemotivovaného umeleckého experimentu, ale najmä húževnatou a modernej vede blízkou, s ňou súvisiacou cestou umeleckého poznávania. Myslím si, že preto je dnes napr. nevyhnutný postoj Garaudyho a Aragona, ktorí v záujme zachovania životnosti realizmu rozširujú jeho hranice, prijímajúc doň všetko moderné umenie, napr. celú modernú poéziu povedzme od Apollinaira až po Saint-Johna Persa. Aj keď sa mi niekedy zdá, že sa táto práca podniká iba v záujme zachovania pojmu realizmu, predsa ju považujem za potrebnú a užitočnú najmä preto, že rozširuje u nás veľmi úzke hranice tzv. realistického umenia o metódy, ktoré nevyhnutne povedú k jeho radikálnej premene.
Nové, tzv. moderné umelecké metódy pracujú metodologicky blízko k modernej vede, používajú postupy analogické vo vedách vytváraním spomínaných konštruktov. To má, samozrejme, za následok v umení a literatúre vznik štruktúrne systémových organizmov, ktoré možno zo strany literárnej teórie analyzovať ako vnútorne podmienenú, zákonitú sústavu, a nie ako náhodný zber, skladište, v ktorom by bolo márne hľadať významové súvislosti jednotlivých zložiek. Nedostatok zložito významovo organizovanej estetickej štruktúry je priamo závislý od nízkej úrovne spisovateľovej noetiky. Preto hlavné ťažisko dnešnej našej literatúry nevidím v tom, že nie je umením, v tom, že by jej chýbala umelecká forma, ako sa to zvykne hovoriť, ale v tom, že sa vnútorne, v charaktere videnia a poznania nevie stať umením, pretože nie je ani videním, ani poznaním na úrovni moderných umení. Myslím si, že keď sa videnie a poznanie literatúry dostane na túto úroveň, stane sa naša literatúra umením. Nijako ináč. Postulovanie, aby sa literatúra stala umením, považujem bez formulovania spôsobu, akým sa to má stať, za prázdnu zaklínaciu formulku, ktorá môže iba zabrzdiť samotný vývoj literatúry na ceste k umeniu.
Čitateľ môže právom namietať, že som doteraz veľmi tesne spájal metódu modernej vedy s metódou umenia. Zdôrazňujem však, že som naozaj hovoril len o metodologickej príbuznosti, a nie o vnútornej problematike umenia. Napriek tomu považujem poznámky metodologické pre súčasný stav našej literatúry za zvlášť dôležité, pretože nízka úroveň našej literatúry vcelku tesne súvisí okrem iného najmä s konzervatívnou umeleckou metódou. Myslím si, že omnoho viac v nej než v spoločenských podmienkach treba vidieť príčinu súčasného nízkeho stavu našej literatúry. Mám totiž dojem, akoby naša súčasná literatúra žila vo vedomí, že je na konci poznania, nie na jeho začiatkoch. Potrebnú problematizáciu skutočnosti videla ako zjavnú a samozrejmú, spôsobenú zlou politikou, porušovaním najprirodzenejších noriem ľudských vzťahov a pod. Jej poznanie je síce pravdivé, pravdivé v súvislostiach viditeľných, ale predsa len je to poznanie na začiatku, na prvom stupni. Naša literatúra (Mináč, Mňačko, v dráme Karvaš, v poézii Mihálik, menujem tých najvýznamnejších) skutočnosť skôr konštatuje, opisuje udalosti, príbehy, nachádzajúc a uvádzajúc druhotné príčiny, ktoré sú viac následkom iných, podstatnejších, skrytých príčin, vyplývajúcich z podstaty dnešnej spoločenskej skutočnosti a dnešného človeka. A tieto neodhalené príčiny tu stále pôsobia. Preto musí tento typ literatúry siahať po dodatočných prostriedkoch, ktoré nevyplývajú zo samotného organizmu diela, z možnosti samotného sujetu. Musí siahať k politickej, morálnej a inej téze, ako je to v prípade všetkých autorov, ktorých som vyššie spomenul; a k téze nesiaha ani tak z dôvodov, ktoré by bolo treba hľadať v netalentovanosti autorov, ale predovšetkým v povrchnosti poznania, v to, že ich aktuálne diela nehľadajú ďalšie a hlbšie príčiny v samotnej skutočnosti a v človeku. Z toho vyplýva, že ich produkty posudzujeme ako málo umelecké a že ich môžeme pozitívne hodnotiť len z hľadiska kultúrnopolitickej publicistiky. Úrovni ich poznania zodpovedá charakter sujetu schopného skutočnosť iba reprodukovať, a nie hlbšie a dôslednejšie analyzovať a hodnotiť. Obe posledné funkcie sa potom dodatočne nahrádzajú gestom a dosť povrchnou politickou alebo moralistickou tézou, kategorickým imperatívom, prázdnou istotou a povrchným presvedčením. Analýza konkrétnej skutočnosti alebo – aby som použil Kosíkov termín – deštrukcia pseudokonkrétnosti sa neuskutočnila, a preto každá výsledná syntéza, vyslovená v podobe tézovitých postulátov rôznej podoby a rôznej proveniencie, musí byť povrchná a nedostačujúca. Spodné vody ostali aj naďalej zasypané hrubou vrstvou zeme a človek sa bude musieť k nim prekopávať, pretože neustále pracujú – a spodné vody nepoznané sú zradné vody. Viac ako definitívne odpovede ma ako človeka zaujíma húževnatý proces stále dôslednejšej analýzy, hľadanie skrytých príčin. Problematizovanie zdanlivo neproblematického, pokračovanie v poznávaní, uvedomenie si začiatku, a nie zavŕšenosti poznania.
Myslím, teraz už bude jasné, že v úvode uvedená analógia medzi modernou vedou a moderným umením nebola iba náhodnou a módnou analógiou, s akou sa dnes veľmi často stretávame u niektorých teoretikov, napr. u samotného zakladateľa „nového románu“ A. Robbe-Grilleta a iných. Ich analógia je veľmi tesná a nevychádza natoľko z podobnosti a aktuálnosti metódy modernej vedy a umenia, ako skôr z obrazu, ktorý nám dnes poskytuje moderná fyzika, najmä z jeho dezintegrácie, indeterminizmu a popretia logickej výstavby, logickej súvislosti, karteziánskeho racionalizmu a pod. Všetky tieto vlastnosti moderného fyzikálneho obrazu sveta mechanicky prenášajú do svojho umeleckého obrazu sveta, a tak v praxi dochádza k výsledkom, ktoré majú význam viac pre umenie ako pre konzumenta umenia. Ide o typ literatúry, nazdávam sa, veľmi blízky nefiguratívnemu, abstraktnému umeniu vo výtvarníctve. Takto prijímané a chápané má aj umenie „nového románu“ svoje oprávnenie. A ešte je v ňom veľmi sympatický mimoriadne silný tvorivý živel. Nás však zaujíma viac literatúra, ktorá natoľko neignoruje skúmanie mimoestetickej skutočnosti. Nech to robí napr. hoci využitím dnes metodologicky veľmi prepracovanej metódy sémantickej analýzy jazyka, ako je to v časti západonemeckej tzv. sémantickej poézie a prózy. Skutočná sémantická analýza jazyka sa v časti tejto literatúry celkom organicky stáva zároveň aj analýzou samotnej skutočnosti.
Takýchto podnetov by sme našli v súčasnej svetovej literatúre ešte viac a nám bližších. Za najpodnetnejšie považujem výsledky absurdného divadla, diela Dürrenmattovho a predovšetkým výsledky analýzy človeka a sveta v tzv. existencialistickej literatúre. Ich analýza ľudského odcudzenia je svojím spôsobom dôkladná a treba na ňu nie síce pasívne, ale tvorivo, to znamená polemicky nadväzovať. Tak ako to robí, naozaj tvorivo, polemicky u nás Dominik Tatarka v prevažnej časti svojho prozaického diela, od jeho V úzkosti hľadania až po poslednú prácu Prútené kreslá. Vzťah človeka k svetu a vzťah človeka k človeku analyzuje v súvislostiach hľadania ľudskej podstaty človeka, a nie iba v súvislostiach veľmi premenlivých politických, spoločenských fenoménov, hoci ich nikdy neignoruje. Práve preto je jeho analýza človeka omnoho hlbšia a práve preto majú jeho literárne práce, aj cestopisy, to by som chcel zvlášť zdôrazniť, charakter umeleckého literárneho diela.
Mimochodom, Tatarkovo prozaické dielo, o ktorom teraz hovorím, tvorí vnútorne konzistentnú umeleckú štruktúru, zložitý literárny model, používajúci napr. kríženie reálnych a fiktívnych motivických plánov, spájanie reči prózy s rečou poézie a pod. Ide o funkčný literárny model a je načase podrobiť ho všestrannému teoretickému výskumu, už aj preto, že ide o zjav v našej súčasnej próze spolu s Bednárom takmer ojedinelý.
Spomedzi mladých prozaikov sa pohybujú týmto smerom, a to zatiaľ skôr potenciálne, iba niekoľkí. Nehľadajúc bezprostredne aktuálnosť, sondujú v hlbších sférach človeka, najmä Johanides, zatiaľ ešte veľmi pasívne závislý od existencialistickej prózy, Kot, čiastočne Balgha a pomaly, ale cieľavedome pracujúci Kužel. A najnovšie L. Ťažký, ktorý vytvára naozaj umelecky platný autentický literárny dokument.
Situáciu v našej poézii zachraňujú v súčasnej dobe vedľa v pravom zmysle slova avantgardného básnika, držiteľa kontinuity s modernou poéziou z rokov dvadsiatych a tridsiatych, Laca Novomeského, ďalej Vojtecha Mihálika a Miroslava Válka iba mladí básnici, z ktorých teraz Mikuláš Kováč a vedľa neho najmä Jozef Mihalkovič tvoria najnovšie poéziu širokého vnútorného rozpätia. Je to poézia imaginatívna a zároveň filozofická. Jej metafora je presná, konkrétna, zasahujúca všetky mohutnosti človeka.
Hoci som po všeobecných úvahách nepodnikal konkrétnu analýzu jednotlivých diel, dúfam, že aj tak je jasné, ktoré cesty vývinu našej súčasnej literatúry považujem za progresívne. Najväčší dôraz kladiem na tú časť úvah, v ktorej som sa pokúsil naznačiť, kedy a ako, akým spôsobom sa literárna práca dnes stáva umeleckou tvorbou.
SLOVO CEZ PRSTY
Nikdy som si nemyslel, že by takzvaná sémantická filozofia, ako sme ju poznali z definície Filozofického slovníka, mohla mať nejaký zmysel. Podľa nej, totiž podľa tej definície o nej, skutočnosť závisí od toho, ako ju pomenujeme. Pomenovacím aktom sa skutočnosť uskutočňuje. Bolo mi to nepochopiteľné, ale teraz, po prečítaní Mináčovho článku (Malé vztyčovanie prstov, KŽ 1964, č. 9) som o tom dokonca presvedčený. Naozaj, teraz som si uvedomil, že nebyť určitých slov, nebolo by ani určitej skutočnosti, bola by skutočnosť iná. Keby nebolo slova teror, teror by neexistoval. Keby nebolo... A keby nebolo ľudí, ktorí práve takéto a podobné slová majú vždy veľmi blízko pri jazyku. Ale stalo sa, pomenovací akt sa uskutočnil a v slovenskej literatúre bol objavený zúrivý, divoký teror. Jeho autormi a nositeľmi sú „nezáväzní intelektuáli“. Aká zaujímavá zhoda okolností. Teror a intelektuáli – toto druhé slovo, samozrejme, s dobre známym a osvedčeným pejoratívnym významovým zafarbením. Ináč by som to povedal aj takto: zvláštna odroda teroristov, ktorí nemajú nijakú moc. Veď sú to intelektuáli a k tomu ešte nezáväzní. Myslím, že ich treba upáliť, najmä keď oni napaľujú. Napríklad Vladimíra Mináča. Napadol mi zaujímavý paradox – možno zaujímavý iba pre mňa a iba pre mňa skutočný: Mináč hovorí, že bol vždy rád kacírom, ale nechcel byť upaľovaný. Poznám z dejín kacírov, z ktorých ani jeden takto neuvažoval. Každý skončil na hranici. Galilei nie, ale on sa k tomu priznal. Iba jedno si uvedomujem, že totiž kacír, ktorý sa zachránil a nepovedal prečo, vedením akýchsi iracionálnych síl zacítil v sebe chuť upaľovať iných. Chce, aby sa mu tí iní podobali, aby neboli, alebo boli takí, ako je on sám.
Tak chtiac-nechtiac používa zbrane, ktoré boli kedysi, a nie je to tak dávno, namierené proti nemu. Ak sa dobre pamätám, aj on bol kedysi „nezáväzným intelektuálom“. Odvtedy sa stačil „zaviazať“ a „odintelektuálničiť“. Nijaké prostriedky nie sú mu cudzie. Na rozdiel od svojej prózy vo svojom obžalovacom spise používa doslova modernú metódu montáže citátov, uvádzajúc ich podľa potreby do krátkych alebo dlhých spojení. Napríklad keď ja celkom jasne hovorím o neumeleckých silách – geometrizme, technicizme, náhode a pod. – Mináč mi, samozrejme, vnúti názor, že za neumeleckú silu považujem sociálnu revolúciu, a potom už veľmi vehementne opakuje staré známe pravdy o spoločenskej angažovanosti umenia. Taká polemika, podľa môjho názoru, stráca akýkoľvek zmysel. Mináč skutočného protivníka ignoruje, namiesto neho si vytvorí atrapu a uštedruje jej údery s víťazoslávou osvedčeného bojovníka. Neviem však, pre koho je to užitočné. Pre mňa nie, pre Mináča asi tiež nie.
Mináčovi by som chcel predsa len pošepnúť, že aj sociálna revolúcia má svoje dejiny, a ak dnes hovoríme o jej humanitnej transcendencii, hovoríme to preto, že najmä v minulom období sme zaznamenali povážlivú degradáciu jej ľudského obsahu. Teda nie útok na sociálnu revolúciu, ale naopak, hlbšie zdôvodnenie jej obsahu a zmyslu. Lenže ten, kto chce, môže byť slepý a hluchý dokonca aj k tomu, čo ešte nedávno sám hovoril. Mám na mysli Mináčovu poviedku Prokurátor z Tmavého kúta. Mináč prekonal dosť nepríjemnú metamorfózu: z prokurátora, obhájcu človeka a ľudskosti proti okyptenej politickej jednostrannosti, stal sa žalobcom vlastnej obhajoby. Stačilo, že obhajoba odznela z iných úst. Vtedy chápal, že hlavným zmyslom sociálnej revolúcie má byť oslobodenie človeka, zápas o jeho celistvosť, zápas o oslobodenie človeka ako ľudskej bytosti. Dnes všetky tieto úsilia nazýva falošnými pokusmi, ktorých výsledkom môže byť iba homunculus.
Takto si Mináč vyberá citáty a vnucuje im svoju interpretáciu. Hovorí sa napríklad o odcudzení, o tom, že je ono faktom celosvetovým, bez ohľadu na spoločenskopolitické podmienky a pod. Pritom však Mináč neberie do úvahy ďalšie a bližšie určenie tejto spojitosti, ktoré vyplýva okrem iného z charakteru modernej civilizácie. To už nepokladá za potrebné spomenúť. To by mu sťažovalo vysloviť prekrásnu tézu o závislosti odcudzenia od materiálneho tlaku mimo človeka. Teda nakoniec to isté, čo som povedal, samozrejme, o niekoľko riadkov nižšie. Čiže nie hneď vtedy, keď sa to Mináčovi žiadalo. Okrem toho je ešte schopný vnucovať názor, že odcudzenie závisí od niečoho konštantného v človeku. Ale akokoľvek, starosti s odcudzením v dnešnom svete sú väčšie, než sa nazdáva Mináč. A rozdiel medzi kapitalizmom a socializmom je v tomto prípade len v tom, že ten druhý má možnosti ho odstraňovať, ale nemá možnosť zabrániť jeho vzniku. Ani vtedy nie, keď nebude svojou karikatúrou. Preto sa dnes aktivizujú aj u nás filozofi a umelci v sústredenom nápore na tieto problémy, preto nás znepokojujú problémy exponované veľmi naliehavo, najmä v existencializme a nútia nás rozpracúvať zasunuté možnosti Marxovho učenia, vyslovené najmä v jeho Manuskriptoch, problémy Marxovho radikálneho humanizmu, Marxa ako autora modernej vedeckej filozofickej antropológie. V konečnom dôsledku však nejde o nič iné, len vrátiť socializmu po období prudkých deformácií, ktoré siahali až na jeho základy, základný zmysel – oslobodenie človeka. Ide o obnovenie ľudskej, humanistickej podstaty socializmu. Z tohto hľadiska aj triedne stanovisko nie je totiž raz navždy daným stanoviskom, ale prechádza vývinom a požiadavka humanizmu nemusí byť a nie je výrazom ústupu z triednych pozícií, ale skôr výrazom nášho dnešného triedneho stanoviska.
S takto naznačenou problematikou súvisia aj naše požiadavky na umenie, a teda aj na literatúru. Hľadáme možnosti, ako sa jej dotýkať, ako ju riešiť a neobraciame sa chrbtom voči žiadnym podnetom, nech ich nájdeme kdekoľvek. Chcel by som len poznamenať, že podnet je iné ako epigónstvo. Ale to sú veci natoľko samozrejmé, že len Vladimír Mináč ich chápe ináč, ako boli vyslovené.
Som presvedčený, že vývin našej literatúry sa vo svojom rozbehu nezastaví, aj napriek malému vztyčovaniu prstov Vladimíra Mináča. Naša literatúra viac ako vztýčené prsty potrebuje nové umelecké hodnoty. O nič iné nám, obžalovaným a obžalovanému (časopisu Slovenské pohľady), naozaj nejde. Istú jednostrannosť nám, prosím, ráčte prepáčiť, pretože „všestranný názor je nezmysel: je to ako napríklad „boj za všetko“: boj za všetko je totiž nevyhnutne boj proti všetkému, a taký boj nemôže skončiť ináč, než že sa v ňom skôr alebo neskôr všetko navzájom pomláti, až nakoniec ostane „NIČ“, teda čosi, čo sme už raz na dne tejto všestrannosti „identifikovali“. (Václav Havel, autor absurdného divadla, ktorý svojou Záhradnou slávnosťou dokázal, že „absurdné divadlo má svoju relatívne pokrokovú úlohu aj v rámci socialistickej literatúry“ – aby som parafrázoval slová Vladimíra Mináča.)
Mal som chuť na tomto mieste skončiť, ale myslím, že niektoré veci predsa len treba aspoň stručne vysvetliť. Mináč s veľkým pohoršením a výsmechom hovorí o tom, že kritici v roku 1964 robia program okrem iného napr. z absurdného divadla. Po prvé, nikto z neho nerobí program. Hovoril som len o podnetoch, nie o mechanickom prenášaní, ale to je len maličká nepresnosť, na ktorú má pamfletista ináč právo, najmä keď mu už všetky rozumné argumenty zlyhali. Chápem jeho zúfalstvo.
Po druhé, a to považujem za problém hoden malej úvahy, myslím si, že Mináčov vzťah k tzv. buržoáznej literatúre je veľmi jednostranný. Tak ako on sám chápe človeka vo svojej tvorbe ako výsledok jednosmernej politickej determinácie, tak aj literatúru vôbec chápe len ako výraz jednosmernej politickej determinácie. Podľa neho buržoázny spisovateľ, napr. Ionesco, autor absurdných hier, môže vypovedať niečo relatívne pravdivé len o buržoáznom človeku a o buržoáznej skutočnosti. Keby to bola pravda, nikto z nás by túto tzv. buržoáznu literatúru nečítal, nebola by nám potrebná. Keby jej výpoveď nepresahovala hranice svojho vzniku a nevypovedala niečo o človeku vôbec, lepšie povedané o človeku, ktorý žije povedzme v druhej polovici dvadsiateho storočia, nikto z nás by si ju vôbec nevšimol. Ibaže to nie je pravda. Vezmime si aspoň jeden príklad za mnohé, Ionescovu hru Nový nájomník. Hoci používa metódu absurdity, predsa len má svoj zmysel. Upozorňuje na akútne nebezpečenstvo spredmetňovania človeka, ktoré visí ako hrozba nad celou modernou civilizáciou. Už Marx povedal, že majetok človeka sa zväčšuje, zatiaľ čo jeho bytie sa neustále zmenšuje. To je ten problém zameniteľnosti človeka, devalvácie človeka ako jedinečnej ľudskej bytosti a hodnoty. Umelec, ktorý upozorňuje na toto nebezpečenstvo, vypovedá – a to bez ohľadu na svoje politicko-spoločenské určenie – o dnešnej, aj našej skutočnosti, a my ho nečítame ako svedectvo o tom, čo bolo, ale ako svedectvo, ktoré ešte tu stále je. Nazdávam sa, že robiť takú deliacu čiaru medzi buržoáznym a socialistickým umením, akú robí Vladimír Mináč, je anachronizmus, ktorý ovplyvňuje Mináčovu (a nie iba jeho) interpretáciu skutočnosti a človeka a napokon i interpretáciu marxizmu, o ktorej som už hovoril.
V tomto bode môže vzniknúť, mala by vzniknúť, veľmi potrebná diskusia. Pretože dnes, podľa môjho názoru, jestvujú v podstate dve interpretácie marxizmu. Jedna, povedal by som, z hľadiska svojho trvania tradičná, chápe dejiny ako premenu spoločenských vzťahov, premenu spoločenských formácií, dobu vojen a revolúcií a pod. Všetko to je pravda a nemožno s tým nesúhlasiť, ale aj napriek tomu sa táto interpretácia marxizmu čím ďalej tým viac stávala a stala jednostrannou, pretože čoraz menej brala do úvahy, že všetky tieto základné premeny sú podmienené niečím omnoho podstatnejším – existenciou človeka. Najmä možnosť atómovej vojny ako kolektívnej samovraždy ľudstva túto skutočnosť v naliehavej podobe nastoľuje. Veď bez človeka prestáva rast výrobných síl i premena spoločenských vzťahov, pretože človek je nositeľom všetkých týchto určení, človek je substanciou všetkého. A tu, v tomto bode, sa formuje a formuluje ďalšia interpretácia marxizmu ako filozofickej antropológie, ako filozofia človeka. Keď hovoríme, že človek je zmyslom dejín, nehovoríme nič nové, iba vyhrabávame z prachu zabudnutia starú Marxovu myšlienku. A nie je iste náhodné, že sa dnes sústreďujeme na túto novú interpretáciu marxizmu, ktorá napríklad vo vzťahu k umeniu a literatúre podstatne mení výklad a ponímanie celého moderného umenia. Rozširuje a prehlbuje spoločenskú funkciu umenia a robí nás citlivejšími a vnímavejšími na jeho estetické hodnoty. V súvislosti s humanizačným a hominizačným poslaním umenia, ktoré považujeme za rozhodujúce, poskytuje človeku možnosť vnímať a prijímať také umelecké hodnoty, ktoré mu boli z hľadiska staršej interpretácie marxizmu a marxistickej estetiky z neho vyplývajúcej apriori nedostupné.
Prijímať, ale aj tvoriť! Dešifrovať, demaskovať alebo demystifikovať skutočnosť nemožno už prostou reprodukciou príbehov, ale skôr konštrukciou a rekonštrukciou situácií. Situácií, v ktorých sa človek nachádza a ktoré pripravuje. Ako je rozdiel medzi povrchnou a priamočiarou politickou interpretáciou skutočnosti a zložitou filozofickou interpretáciou, tak je rozdiel medzi príbehovou reprodukciou a konštrukciou situácie v literatúre. Ak tento prvý spôsob literárnej práce nazýva Vladimír Mináč realizmom, tak potom som naozaj proti realizmu. Pokiaľ som však mal možnosť poznať skutočnú realistickú literatúru, nikdy ju nebolo možno redukovať na reprodukciu príbehov, vždy bol v nej prítomný silný moment analytický a vždy sa snažila nastoľovať alebo aj riešiť základné problémy ľudskej existencie, problémy zmyslu ľudského života. Tolstoj napr. nie je veľkým realistickým umelcom len preto, že vytvára široký epický obraz skutočnosti, ale najmä preto, že úporne hľadá odpoveď na základné otázky existencie človeka, ktoré ho znepokojovali. Treba zdôrazniť, že niet veľkého mysliteľa a veľkého umelca bez týchto znepokojujúcich otázok. Ony boli a sú rozhodujúce. Preto si človek „žiada vlastnú históriu z rúk básnika radšej ako z rúk historika“ (Heine), za predpokladu, že básnik nesupluje historika. História totiž rozpráva o ľuďoch, štátoch, triedach a národoch. Je odrazom všetkého okrem človeka: „Napísané sú: / dejiny vojen / dejiny filatelie a futbalu.“ „Dejiny trávy nikto nenapísal,“ hovorí Miroslav Válek (tráva je v jeho básni na tomto mieste synonymom človeka). Domnievam sa, že naša literatúra práve v tomto zmysle venovala veľmi málo pozornosti človeku. Celkom oprávnene a iste tiež polemicky aj na adresu nás a našej literatúry hovorí Válek: „A tak sa človek dožil tisíc rokov. / Musel len bežať, / predbiehať s penou v hrdle, / nik sa ho nespýtal: / „Prečo?“ A kam? // A kto sa spýtal trávy, kam rastie a prečo? / Kto sa spýtal na jej vnútorný život? / Kto aspoň steblo trávy preložil do ľudskej reči? / Nič, iba oheň a dážď.“ To sú otázky a zároveň aj výzva pre našu literatúru. Otázky, ktoré nášho spisovateľa až na výnimky prestali už dosť dávno znepokojovať. Znepokojoval sa a znepokojuje sa stále asi problémami, ktoré sú preňho výnosnejšie, efektívnejšie a efektnejšie.
Nie v postulovaní úzkych programov a poetík, ako sa domnieva Mináč, nie v boji proti realizmu hľadám svoje poslanie kritika. Moje znepokojenie nad stavom našej literatúry má hlbšie príčiny, než aby ich bolo možné vymedziť obhajobou istej poetiky, určitého úzkeho modelu literatúry. Týka sa základných otázok poslania, zmyslu a funkcie literatúry, ako som sa už pokúsil v náznakoch formulovať. Otázky metódy alebo stvárňovacích spôsobov, o ktorých som pri iných príležitostiach hovoril, vyplývajú z úvah o tom, ako by literatúra mohla realizovať naznačené poslanie. Preto ma ako čitateľa a kritika netrápia Mináčove pseudoproblémy: realizmus či modernizmus, či antirealizmus a pod., ale otázky problematizácie dnešnej skutočnosti a človeka, ktorá čaká na svoju umeleckú realizáciu. Ide o problematizáciu veľmi zložitú, a preto ani jej umelecká realizácia nebude o nič jednoduchšia. Je mi úplne ľahostajné, či ju niekto nazve realizmom alebo antirealizmom. Nie som však schopný pozitívne hodnotiť zlé literárne dielo len preto, že ho autor označkoval za realistické alebo naopak. Rozhodujúce hodnotiace kritérium veľmi výstižne formuloval Karel Kosík, charakterizujúc poslanie súčasného umenia: „Svet každodennej oboznámenosti nie je známym a poznaným svetom. Aby bol predvedený vo svojej skutočnosti, musí byť vytrhnutý z intímne sfetišizovanej dôvernosti a odhalený vo svojej odcudzenej brutalite. Aby človek prehliadol pravdu odcudzenej každodennosti, musí od nej získať odstup a zbaviť ju oboznámenosti, urobiť na nej „násilie“. V akej spoločnosti a v akom svete sa ľudia musia „stať“ plošticami, psami a opicami, aby mohla byt adekvátne vyjadrená ich skutočná podoba? V akých „násilných“ metaforách a podobenstvách musí byť človek a jeho svet predvedený, aby ľudia uvideli svoju vlastnú tvár a poznali svoj vlastný svet? Zdá sa nám, že jedným z hlavných princípov moderného umenia, poézie a divadla, výtvarníctva a filmu je „násilie“ nad každodennosťou, deštrukcia pseudokonkrétnosti.“
