Ukážka z diela
Marek Ormandík

V krátkosti

Zaumienil som si nemožné. Že tohto roku si každý deň niečo zapíšem. Čo si pamätám. Takže vlastne denník trochu so spätnou platnosťou. Dva razy som sa o denník pokúšal. Raz, keď som mal asi osemnásť. Vydržal som pár dní. Druhý raz, keď som mal štyridsaťšesť. Tiež to netrvalo dlho. Ale ten druhý sa, myslím, zachoval. Niekde ho mám. Len si musím spomenúť kde. Takže teraz by som to chcel dohnať. Nemám nijaký plán. Len si každý deň niečo zapísať. Ak mi niečo napadne. A ak mi nenapadne, tak si to zapíšem tiež. Tak nejako vznikajú denníky. Raz dávno sme s Julom vymysleli postavu človeka, ktorý nič nezažil. Napriek tomu považoval za dôležité zaznamenávať to. Vyzeralo to asi takto: Pondelok – ráno som vstal, umyl som si zuby, obliekol som sa a išiel som do mesta. Nikoho som nestretol, len som sa tak potuloval a podvečer som sa vrátil domov. Chvíľu som sedel v kresle len tak, čakal som, či niekto nezavolá, ale nezavolal nikto. Tak som išiel spať. Utorok – tak ako včera, nič zvláštne sa neprihodilo. Idem spať. Streda – zase nič, možno zajtra. Štvrtok – už sa zdalo, že niečo bude, ale nakoniec z toho nebolo nič. Piatok – dopoludnia zazvonil telefón, utekal som k nemu, bol to omyl. Sobota – zazvonila suseda, že či nemám hladkú múku. Nemal som. Nedeľa– konečne voľno. Ani som nevstal, celý deň ležím v posteli. Večer si usteliem a ako si usteliem, tak si zase ľahnem. Občas som mal pocit, že môj život sa odvíja takýmto tempom a podobne vzrušujúco. Boli také dni, týždne, možno aj roky. Vyšiel som na ulicu a len som sa tak potĺkal. Občas som sa zastavil a rozmýšľal som, ktorým smerom sa vydať. Nikto odo mňa nič nechcel, takže som ani nič nerobil. Lebo nie som spisovateľ. Aby som si každý deň sadol k písaciemu stroju a písal a písal, také tri-štyri hodiny denne. Nepociťoval som tú potrebu. Cítil som potrebu stáť na javisku a počúvať, ako sa publikum zabáva na tom, čo hovorím. Čo hovoríme s Julom. Vedeli sme ich rozosmiať. Bez obecenstva taká schopnosť nemá nijaký zmysel. Komik bez publika je ako mladá žena bez milenca. Rada sa miluje, ale nemá s kým. To bolo asi tak začiatkom sedemdesiatych rokov. Nemohli sme robiť to, čo sme vedeli. To bolo nenormálne.