Vyhľadávanie
MIRKA
Mirka Filová vyšla z budovy ekonomickej fakulty a zamierila do parku, hrajúceho jesennými farbami. Potrebovala sa zamyslieť nad tým, čo práve počula. Už tretí rok študovala v Banskej Bystrici ekonómiu, onedlho ju čakali bakalárske štátnice. Práve v rámci príprav na túto skúšku začala navštevovať seminár vedený Emilom Hájskym.
Mal dvadsaťsedem rokov, pričom posledných päť strávil na fakulte ako interný doktorand. Špecializoval sa na finančno-ekonomické analýzy podnikov, čo bola oblasť, v ktorej Mirka potrebovala najväčšmi zabrať.
Seminár sa začal v druhom ročníku a mal trvať dva semestre. Za ten prvý sa s Emilom bližšie zoznámili, veď sa stretávali dva razy do týždňa, zakaždým na dlhý trojhodinový blok. Zopár ráz sa aj súkromne pozhovárali, no nikdy sa jej neopýtal to, čo dnes.
„A nepoznáte náhodou Michala Harvana? Tiež bol z Ružomberka ako vy,“ usmial sa Hájsky, keď kráčali po univerzitnej chodbe.
Mirka prekvapene nadvihla obočie. Poznala Michala, poznala ho celkom dobre, ak sa počíta, že vyrastali na rovnakej ulici, že bol zbláznený do jej sestry Denisy a že ju samu už viac než rok občas pretiahne.
„Iba tak letmo, býval v rovnakej štvrti ako naša rodina,“ odpovedala.
„Slovensko je ozaj malé,“ zaškeril sa doktorand.
„A vy ho odkiaľ poznáte?“
„Bol môj spolubývajúci. Tri roky, v internáte.“
„Michal? Tak to vám nezávidím,“ prevrátila oči.
„Bol trochu svojský, ale nebývalo sa mi s ním zle. Tichý, neopíjal sa, nechrápal. Stále v knihách.“
„Fakt vzrušujúce. Keby som do Bystrice nedochádzala každý deň, presne takto by som si predstavovala vysokoškolský život,“ zasmiala sa. „Stavím sa, že nemal ani frajerku.“
„To by ste tú stávku prehrali. Chodil s takou maliarkou, Lena sa volala. Bolo to vážne. Mali ste ho vidieť. Dovtedy bol ako z ľadu, ale do nej sa vážne zaľúbil. Keď ho nechala, mal som oňho strach, taký bol zničený.“
„Michal a zlomené srdce? To si teda neviem predstaviť.“
„Naozaj. Odvtedy sa uzavrel do seba. Čo vlastne robí?“
„Redaktora v mestskej telke. To by ste nepovedali, pravda? Tá filozofia a história mu bola na dve veci.“
„Mal študovať ekonómiu ako vy.“
„Len to nie!“
Obaja sa rozosmiali.
Keď teraz vychádzala zo starej fakultnej budovy a smerovala k altánku v strede parku, stále na ten rozhovor myslela. S Michalom sa zblížila dva roky po tom, ako jej sestra umrela na rakovinu. Dovtedy jej nikdy nebol sympatický. Ani teraz k nemu necítila bohvieakú náklonnosť. Bol divný. Pamätala si ho ešte ako pubertiaka a už vtedy bol divný. Obletoval okolo Denisy, no robil to tak nešikovne, že aj o deväť rokov mladšej Mirke bolo jasné, že nikdy neuspeje.
Naozaj ho zaregistrovala až pri umierajúcej Denise. Chodieval za ňou každý deň, zostával pri nej, keď už ostatní nevládali, keď ich hrôza z pohľadu na jej utrpenie celkom rozvrátila, keď jediné, na čo sa zmohli, bol zbabelý útek na nemocničnú chodbu, alebo, ešte lepšie, do vstupnej haly, kde sa dalo pozerať na prúdiace zástupy pacientov a ich blízkych a odhadovať, ktorí z nich sú na tom ešte horšie.
Raz sa Mirka prikradla k izbe, kde sa v agónii zmietala sestra, pripútaná remeňmi k posteli. Nazrela dovnútra, no nevstúpila.
Michal sedel pri vŕzgajúcej posteli, čosi Denise šepkal. Nereagovala, v pravidelnom rytme zo seba vydávala len nechutné chrčivé zvuky, šklbalo jej hlavou i ľavou rukou. Michal sa k nej naklonil, pobozkal ju na čelo a potom jej dlaňou prešiel po tvári, od čela až po bradu. Jednoduché gesto, no bolo v ňom toľko nehy, až Mirke vhŕkli slzy do očí.
Keď boli nablízku, sedával pri Denise, akoby bol vytesaný z mramoru, neprejavoval žiadne city, len tam sedel, akoby ju strážil. Teraz, keď si myslel, že sa nikto nepozerá, bol odrazu celkom iný. Ešte zopár ráz ju pohladil tým zvláštnym spôsobom. Zakaždým jemne a starostlivo, akoby od nežnosti toho dotyku, od toho signálu, ktorý Denise do jej dimenzie nekonečnej bolesti posielal, záviselo úplne všetko, celá existencia vesmíru. Signál zrejme dorazil do iného sveta, v ktorom sa už Denisa nachádzala, pretože sa upokojila, dokonca na chvíľu otvorila oči, zamerala Michala a než ich znova vyvrátila a zavrela, vyslala akýsi signál zase ona jemu.
Bolo v tom čosi magické, Mirka si to dobre zapamätala. K vysvetleniu sa dostala až neskôr. Pol roka po Denisinej smrti upratovala jej izbu (dovtedy sa tam nesmelo s ničím pohnúť – matka to nedovolila), prehŕňala sa v zásuvke so stredoškolskými zošitmi, keď naďabila na malý zápisník v koženom obale. Zo zvedavosti v ňom zalistovala. Denisin denník zo strednej školy.
Zovrelo jej hrdlo, srdce sa rozbúchalo. Zazdalo sa jej, že z denníka mŕtvej sestry vanie mrazivý chlad. Odložila ho, no potom opäť zobrala. Dva dni zvažovala, či ho má čítať. Nakoniec sa do toho pustila.
Rozplakala sa už na prvej strane, kde Denisa opisovala prvý deň na strednej škole. Mala vtedy len pätnásť rokov. Mirke prišlo ľúto, že jej staršia sestra, ktorá tu detským písmom opisovala prvý deň na strednej, musela skončiť ako posledná štetka, feťáčka nakrúcajúca hnusné porno a, akoby to nestačilo, ešte aj umrieť mladá, navyše v hrozných bolestiach.
Mirka zakaždým vládala prečítať len krátky úsek, potom si musela dať prestávku – aspoň deň, najlepšie dva. Bolo to morbídne. K denníku ju priťahovala akási sila, čítať zápisky mŕtvej sestry bolo fascinujúce, aj keď hnusným, zvráteným spôsobom. V druhom ročníku pribudli krátke opisy prvých sexuálnych skúseností.
Neskôr sa Denisa čoraz viac rozpisovala o Vojtechovi Dracharovi. Pri opise toho, ako si to spolu prvý raz rozdali v pradiarskej dielni, sa Mirka vzrušila. Dracharovi venovala veľa priestoru, musel byť dobrý.
Ešte viac záznamov sa však týkalo športu. Denisa si až úzkostlivo značila termíny tréningov, ich dĺžku, rôzne cvičebné metódy a časy, za ktoré sa jej podarilo ubehnúť rôzne vzdialenosti. Mirka sa v tom nevyznala, no podľa toho, že niektoré časy boli v hrubých rámikoch, alebo dvakrát podčiarknuté či obkrúžené výkričníkmi, si domyslela ich dôležitosť. Behaniu Denisa vyhradila najviac priestoru. Určite pre ňu veľa znamenalo, možno aj najviac. Často písala aj o olympiáde v Atlante, na ktorú mala šancu sa dostať.
„Do Atlanty pôjdem, nezastaví ma nič!“ napísala krátko pred nešťastným výletom na vrch Čebrať. Po tom, čo si tam vinou neuveriteľne hlúpej náhody zlomila nohu, bol už v denníku iba jeden jediný zápis. Slovo TMA naškriabané roztraseným písmom a stránka začmáraná čiernym perom. Surový záznam zúfalstva, ktoré vtedy cítila. Práve to zlovestné slovo TMA, tie čierne škrabance, všetko sklamanie, kapitulácia a smútok akoby stáli na počiatku celej tej hrôzy, čo mala v Denisinom živote nastať.
Michalovi bol v celom denníku venovaný len jeden stručný zápis.
20. 6. 1997
Školský výlet – chata. Pitie. M. H. chcel byť romantický. Je mimo. Vyznania, trápne. Potom mi prešiel prstami po tvári. Vážny výraz v očiach. Nepríjemné, vyprskla som smiechom. Vyzeral sklamane, asi vyznanie citov pre neho, ten dotyk. Odkukal z nejakého filmu určite.
Mirka tomu začínala rozumieť. O to väčšmi ju prekvapilo, keď Michalove pohladenie po tvári spoznala aj sama. Stalo sa to celkom nedávno. Dovtedy bol celkom v pohode. Občas sa stretli, bývala s ním zábava, aj keď bol divný. Vedel sa dobre rozprávať, naozaj ju počúval, ešte nikdy ju nikto tak nepočúval ako on. Z jeho pozornosti išla až hrôza. Ale aj tak sa držal ako-tak v norme. Potom však spoznal veľkopodnikateľa Štarcha a začal sa meniť. Videla, že sa zo dňa na deň vzďaľuje. Nielen jej, všetkým ľuďom. Možno, že so Štarchom si rozumel, ale všetkým ostatným sa strácal.
Ukážka z románu V tieni mafie II. Čas dravcov, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Ikar.
