V tieni mŕtveho Boha

POD OKNOM POLOŽENÁ ŠĽAPAJ

J. Ondruš skríkol na svojho halucinovaného dvojníka,

SO PSOM V HLASE

A S VLKOM V HRDLE,

Z HĽADISKA BARBITURÁTOV,

Z HĽADISKA TRESKU,

KEĎ MI JE VYSOKO,

zobuď sa

Ján Ondruš

Názov som si požičal z Ondrušovej básne Prehťtanie vlasu. Tu, podobne ako v toľkých iných svojich básňach, stojí básnik sám proti sebe: Ján Ondruš skríkol na svojho halucinovaného dvojníka. Dvojník je za oknom. Autor prelezie zradným priestorom izby, preplazí sa okolo stoličky k oknu, otvorí okno, ale „vonku niet nikoho, len zem sa krúti, uplýva, odnáša pod oknom položenú šľapaj“. Dvojník, kvôli ktorému podstupoval ťažkú cestu, sa stratil, zostal iba prázdny priestor a stopa, odtlačok kohosi, kto tu stál, šľapaj – dôkazový materiál o komsi, kto chýba.

V diele Jána Ondruša si chcem všímať spirituálny aspekt. Hovoriť o spiritualite v poézii nie je ľahké. Podstupujem riziko, že budem veľmi nepresne hovoriť o veciach, ktoré sú každému zrejmé. Časť rizika spočíva v pojme spiritualita. Spiritualita je dnes takmer módnym pojmom a jej význam je neustálym používaním rozširovaný, takže môže znamenať čokoľvek, od výhradne náboženského poňatia až po čisto psychologické. Časť rizika spočíva v tom, že materiál, ktorý skúmam, je poézia. Skutočná poézia totiž nevyhnutne, a to i vtedy, ak pochádza z pera neústupného materialistu, obsa- huje istý aspekt spirituality. Poézia predstavuje výskum na hranici jazyka, ustavičný pokus presunúť reč za jej možnosti do sféry, kde vládne hudba, neustálu snahu preskupiť štruktúry jazyka tak, aby vyslovili nevysloviteľné. A tak sa každá báseň rodí na miestach, kde duch presahuje telo.

Ak v diele Jána Ondruša možno nájsť spiritualitu, nie je to spiritualita vo výhradne náboženskom význame, ani spiritualita v zmysle čisto psychologickom. Ide o akýsi pohyb medzi oboma pólmi, pričom nikdy nie je jasné, kde sa končí prvé a začína sa druhé.

Nábožensko-biblické konotácie tancujú rozhnevané tango s obsahmi podvedomia, pričom tváre oboch tanečníkov sú rozmazané a splývajú. Nebudem skúmať ani klasifikovať pomery v tomto spojení, všimnem si čosi, čo je pre Ondrušovu výpoveď podstatnejšie. Spiritualita v Ondrušových textoch je ako šľapaj pod oknom – smutná stopa v prachu prázdnej krajiny – je to spiritualita absencie. Nie zjavenie Božského, lež odtlačok svedčiaci o Božskom absenciou Božského. Nie plnosť, ale prázdnota. Nie obsažnosť, ale trýznivé, rozsiahle nahmatávanie neprijateľnej bezobsažnosti zakúšaného bytia.

V základoch autorovej poetiky je niekoľko permanentne sa opakujúcich symbolov, ktoré majú funkciu archetypov. Zastavím sa pri tých najdôležitejších, aby som presnejšie určil, čo pod spiritualitou absencie v texte rozumiem.

Noha

Zavrieť oči, ísť po pamäti,

voliť si pre každý krok inú nohu,

vždy druhú, inú pre schod, inú pre neviditeľný kvet.

Tápajúca noha zobrazuje neistotu pohybu v priestore sveta. Zem pod nohami je nepevná. Priestor je pre nohu nečitateľný, chce našliapnuť celou šľapou, no nikdy nevie, či prilipne k schodu, prekáža jej tŕň v päte. (Častý obraz poranenej päty ma zvádza k nepodloženej domnienke, že sa autor, vedome či podvedome, hrá s alúziou na biblické podobenstvo o hadovi a ženskom pokolení : „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom; ono ti rozšliape hlavu, ty mu však zraníš pätu.“

Úzkostlivé hmatanie nohy v priestore bytia naráža na absenciu smeru.

„Skryjem tvár do dlaní a niet kroku predo mnou, niet kade, niet kam.“ Noha ponechaná bez smeru takmer rituálne opakuje tichý obrad kľakania.

Tvár

Pri studni ako pod zvonom,

vyvrátiť tvár a stáť.

Protiklad medzi rubom a lícom tváre už v raných štádiách tvorby naznačuje pre Ondruša také typické zdvojenie lyrickej postavy. Na scénu vstupuje protiklad medzi vonkajšou maskou a autentickou bytosťou, skrytou za rubom masky. Autor s dvojznačnosťou tváre vedie spor. Vehementne s ňou nesúhlasí: „Svoju tvár nepodpíšem a nepotvrdím.“

V básni Z nemocnice sa tvár s tvárou stretá na čepeli noža. Tu sa rozdvojenie dokonáva. Vonkajšie a vnútorné stojí proti sebe: „V čepeli ako v zrkadle sa vidíš, svoju opačnú tvár, tvár, ktorá ťa bodne.“ Tvár tak predstavuje masu básnikovho vonkajšieho bytia, s ktorým básnikovo Ja chvíľu splýva, chvíľu za ním zaostáva, chvíľu ho predbieha, chvíľu ho presahuje:„a ja som na ňu sám, vyhnaný do nej, trčím ňou zo seba, vidím z tváre, hovorím z nej a zostávam v nej v každej chvíli.“ V neskoršom vývoji básnikovej imaginácie sa tváre rozrastajú do postáv. Stretáme ich ako Panáka s dvoma hlavami, neskôr ako J. Ondruša pred oknom a halucinovaného J. Ondruša za oknom. Napokon ich vidíme v situácii, keď Ja denný a Ja nočný vedú dialóg v básni V stave žlče. Tento príkry dualizmus identity, soc-realistickou kritikou démonizovaný ako symptóm schizofrénie, paradoxne tvorí najzreteľnejší východiskový bod na skúmanie spirituálnej dimenzie Ondrušových textov. Básnik, bez ohľadu na charakter jeho chorobopisu, majstrovsky spracúva archetypálnu tému ležiacu pri základoch ľudského ducha. Problém vnútorného rozdvojenia je totiž starou témou kresťanskej spirituality: „A tak nachádzam zákon, že keď chcem robiť dobré, hneď je pri mne zlé. Lebo podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom, ale vo svojich údoch vidím iný zákon, ktorý bojuje proti zákonu môjho rozumu a drží ma v zajatí zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch. Ja úbohý človek! Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti?“ Ako prekvapivo sa starý výkrik apoštola Pavla podobá kriku, ktorým J. Ondruš pred oknom kričí na J. Ondruša za oknom. V oboch prípadoch ide o život.

Téma rozdelenej identity sa tiahne i najvýznamnejšími dielami modernej literatúry. Nájdeme ju u Oscara Wildea v Portréte Doriana Graya, v Stepnom vlkovi Hermanna Hesseho, nájdeme ju u Henriho Michauxa či u Vaska Popu. Takisto ju má aj Umberto Eco v dvojníkovi z Ostrova včerajšieho dňa. Patrí totiž k univerzálnej skúsenosti človeka so sebou samým.

si zložený, si po kúskoch

a tie sú vedľa seba.

Obrazmi rozdeleného Ja básnik Ondruš vypovedá o absencii jednoty v ľudskom vedomí. Táto absencia sa týka nás všetkých. Možno práve preto tak znepokojila strážcov historického optimizmu.

Spor tvárí v Ondrušovej poézii má ešte ďalšiu významovú vrstvu. V básni Rukáv ako tvár proti tvári – nôž proti nožu nestojí Ja proti Ja, ale Ja proti Ty. Brúsené, tvár nôž vošlo medzi nás. Básnik tu zakúša absenciu spojenia vo vzťahu. Problematické už nie je iba bytie lyrického subjektu, ale aj bytie druhej osoby, ktorú oslovuje: „nie na mieste, lež vedľa neho alebo nad ním, kolmá naň a chvíľku za sebou, predbehnutá, tvárou a nožom, v kúte za ním...“.

K zakúšanej absencii zmyslu a celistvosti bytia sa Ondruš nestavia s cynickou rezignáciou, vlastnou postmodernej mentalite, búri sa proti nej, vrhá sa proti sklu obloka plný žlče. Táto vzbura predstavuje rázny a ustavične opakovaný krok, prvý krok na duchovnej ceste: „Nie životu, nie smrti. Nie tebe, nie sebe. Nie všetkému, vždy iba nie, nie, nie.“ A v tom jeho nie, je jeho áno.

Súčasťou vzbury proti sebe je hľadanie zjednotenia. To hľadanie stále naráža na prekážky. „Nebyť druhej hlavy, preskočil by panák cez horiaci kruh a prešiel by uchom ihly.“ (Tu nepochybne ide o narážku na Ježišovo podobenstvo o ťave, ktorá ľahšie prejde uchom ihly než bohatý do Božieho kráľovstva). Či Ondrušova vzbura nachádza zmierenie, zostane otvorenou otázkou. Nachádza rozdelené Ja zjednotenie? Do akej miery sa latentná spiritualita pre neho stáva cestou k sebatranscendencii? Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že pozitívne obsahy náboženskej skúsenosti majú u Ondruša vždy záporné predznamenanie – „nemilosť, zjavenie vykĺbenia, zjavenie falše...“.

Pri pozornejšom čítaní však tu a tam nachádzame i čosi iné. V básni Nemilosť básnik prekročí nôž a zostáva rozdelený. Riešením je obeť jedného z dvoch: „Jeden z vás pôjde pod nôž... Jeden z vás pôjde do tmy... Jeden z vás zostane a bude ten istý.“ Ešte pozoruhodnejší je v básni vzťah viny a obete: Vina pridáva na pokrivení, obeť pokrivenie odpočíta.

A všetko, čo je za vinou, sa pripočíta,

objatie bude zvieravé a láska krivá

pohladenie zadrie a úsmev nepoznaný

a všetko, čo je za obeťou, odpočítava sa,

zmenší sa o lásku, lebo bola prinesená,

úsmev zachytený, vrátené pohladenie.

Ešte výrečnejší príklad predstavuje báseň V stave žlče. Tu Ondruš epicky, v tragikomickej narácii, rozvíja tému kríža. Kríž tvorí stred izby. Autor, ako vždy, vedie spor medzi sebou a sebou, a medzi sebou a nimi. Chce uniknúť rovnako davu, ktorý na neho doráža, ako i falošným, neautentickým rolám komika a tragéda. Rozdiel medzi sakrálnym a profánnym priestorom je zrušený. Kríž sa ocitá pri televízore medzi stoličkou a stolom s cigaretami a šálkou kávy. Sakrálny obsah kríža však zostáva: kríž stojí medzi rozsudkom a milosťou. Medzi človekom a krížom vládne skrytá symbióza. „Krížu je človek ľahký... človeku je kríž mocný...“ Ondrušov kríž je organicky spätý so stavom pravej ľudskosti. Rozdelený Ondruš na ňom nachádza zmierenie, sebaprekročenie. Visiac na kríži smeruje nad seba: „človek je krížu snivý, vzdal sa zeme, ako na netopierích krídlach vzlietol na kríži a plachtí nad ľuďmi (...) a človek si kríž neodriekne, kríž ho zdvihne o kríž vyššie a človek je na ňom v sedle, na koni a hľadí z kopca.“