Ukážka z diela

V znamení Hovna

 

Rumpli: V znamení Hovna

Jaroslav Rumpli (1971) debutoval roku 1991 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ knihou Svet je trest, v ktorej otvoril tému opatrovania detí a chorých v zahraničí našimi mladými ľuďmi. Hlavný hrdina sa v Anglicku stará e ochrnutého a protivného Fredyho. Zhodou náhod sa po rokoch ocitne aj on v podobnej situácii. Vo Vydavateľstve Slovart vyjde čoskoro jeho nová kniha V znamení Hovna, z ktorej prinášame úryvky. Podobne ako v debute, ani teraz sa Rumpli nedíva na svet cez ružové okuliare.

 

To, že Nula prišiel na svet, bolo buď dielo náhody, alebo to bol zázrak. Nebolo jasné, kto v tom okrem jeho rodičov mal ešte prsty, všetko však vo chvíli, keď prvý raz zalapal po dychu, ukazovalo na Boha. Skrátka, nemohla to byť náhoda. Bol to zázrak. Vo vzduchu sa zaiskrilo a Nula sa rozreval na plné hrdlo, akoby chcel dať všetkým najavo, že on sám za to, že sa narodil, nemôže. Plakal nadarmo, nikto ho nebral vážne. A nikto sa naňho nehneval za to, že je živý. Je to zvláštne – mali z neho radosť, hoci im nedal ani halier. Na svet si okrem malého nevinného prívesku v rozkroku nič nepriniesol, ostatné bolo záležitosťou osudu. Zatiaľ stačilo pravidelne dýchať.

„Máte chlapca,“ povedal doktor stroho.

Povedal to jeho mame.

„Ako sa bude volať?“

„Neviem,“ odvetila žena ticho. „Čakali sme dievčatko.“

Ďalej to poznáte: výška, váha, počet prstov a uší, prípadne rozpätie krídel, ak ide o anjelika. Matka sa unavene usmieva. Sestričky majú plné ruky práce, hlavne s papiermi. Činia sa ako včeličky, zatiaľ čo doktor si za stolom vychutnáva postavenie trúda – nepracuje. Na to, aby vypisoval záznamy, si atestáciu nerobil. Svoje už má za sebou, s agendou nech sa pasujú nevzdelanci. On si dá radšej kávu. Vypije ju s gustom, pretože nočná služba prebehla hladko. Pôrod bol po sérii interrupcií príjemným osviežením. Ticho smrti nahradila krásna živá hudba. Ten čerstvo vyliahnutý cicavček ziapal s neobyčajnou vervou, mávajúc pri tom všetkými štyrmi končatinkami. Ozaj bol čarovný. Nebol dôvod nepriať mu všetko najlepšie.

Jeho otec doma už vedel, že má syna. Zatelefonovali mu aj to, ako vyzerá a koľko váži a meria v kohútiku. Mal jedinečnú príležitosť byť šťastný, mohol sa dokonca opiť.

„Ďakujem, nepijem,“ bráni sa.

Uvidíme, či je jeho postoj k alkoholu naozaj taký pevný.

Matka by si, naopak, za jeden dala. Pôrod ju celkom vyčerpal. Darovala život a pár dní bude trvať, kým sa z toho spamätá. Jej tvár je bledá a strhaná, napriek tomu je krásna. Maličkého umyli, osušili, zavinuli do perinky a vložili jej ho do náručia. Madona s dieťaťom. Nebolo pochýb, že sa naplnil zmysel života. Teda aspoň na chvíľu. Vesmír mal ďalší pevný bod, okolo ktorého sa mohol točiť. Ten bod bol zatiaľ malý ako máčik a ani na sekundu sa neprestal hmýriť. Nevedel chodiť, myslieť, rozprávať, vedel len plakať. Bolo jasné, že s tým dlho nevystačí. Bude sa musieť naučiť batoliť, behať, jesť príborom, obúvať, plávať, jazdiť na bicykli, čítať, písať, počítať, takticky klamať, podvádzať a zatĺkať. Tieto, plus ďalšie nevyhnutnosti bude musieť v druhej fáze zdokonaliť do takej podoby, aby sa mohol dožiť aspoň dôchodku. Všetko ostatné bude nadstavba.

Tri sudičky: „Nemajte strach, chlapec prežije krásny život, zomrie v požehnanom veku, celkom bezbolestne, a všetci naňho budú v dobrom spomínať.“

(Knižný škriatok: „Neverte im. Tie kurvy klamú, až sa z nich práši.“)

Vonku sa zatiaľ začalo brieždiť. Zelený svit ovíjal svoje vlákna okolo betónových domov a škridlových striech, padala hmla. Vetra ani ľudí nebolo, o tom čase neštekali ani psy. O čo menšia bola vtedy ozónová diera, o to pokojnejšie mohlo všetko spať. Že sa narodil človek? No a čo, určité veci musí každý urobiť prvý raz, aby ich urobil naposledy. Poriadok sveta to neovplyvní, pretože dejiny už nevytvárajú ľudia, ale technológie. O tom však napríklad otec nikdy neuvažoval. Má rodinu, musí ju so stiahnutým chvostom živiť. Ak by začal vyskakovať, zamietli by s ním. A časom by zamietli aj s jeho deťmi. V socializme je myslenie trestné, požehnaní sú debili.

Človek mal slušné vyhliadky na jedného z nich vyrásť.

***

Len malý človek sa dokáže tešiť z malých vecí. Napríklad z robenia pieskových báboviek. Z Mikuláša, z Vianoc a z Veľkonočného pondelka. Z kadejakých medzinárodných dní, ktorých bolo v kalendári požehnane. Alebo z toho, že sršne doštípali susedovu Žanetku. Nič zaujímavejšie mi v hlave neuviazlo. Rástol som, to je isté, a osvojil som si pritom niektoré štandardné fakty. Že rok má štyri ročné obdobia, že svet sa stále za niečím naháňa, že sneh neprší, ale padá. Hmla sa nedá chytiť za nohy. Voda je tekutá, no nie vždy musí tiecť. Choroby? Kiahne, mumps, osýpky a rubeola ma ešte len čakali, zatiaľ ma zhusta trápili hnisavé angíny. Vlastne to nebolo až také zlé, za každú angínu mi mama v hračkárstve niečo kúpila. Ceruzku, balónik, tenisovú loptičku. Strach som mal iba z injekcií. A ešte zo smrti, i keď som si nemyslel, že smrť je neodvratná. Naopak, dá sa jej ľahko vyhnúť. Stačí poslúchať otca a držať sa maminej sukne.

„Keď budeš mrchavý,“ kládla mi na srdce babička, „príde k tebe v noci do postele lasička a vycicia ti všetku krvičku.“

Áno, bál som sa ešte aj lasičky. A poštára, psov, Lucie, kominára a všetkého možného. Vyhrážky najbližších som vo dne nebral vážne, horšie to bolo v noci. V spánku sa z nich stávali nočné mory a ja som sa stŕhal zo sna. Neustále ma čosi prenasledovalo. Hoci som mal vždy veľký náskok, nikdy som nebol schopný skryť sa alebo uniknúť. Väčšinou som sa zachránil až tým, že som sa prebudil.

„Dobré ráno,“ usmievala sa na mňa mama, netušiac, čo vo mne vyvolala jej včerajšia prednáška o netopieroch, čo unášajú deti, ktoré nedojedia večeru.

Zavesil som sa jej na krk a ona ma hladkajúc po chrbte odniesla do kuchyne. Tam ma postavila pred hotovú vec – biela káva, vajíčka.

„Dobrú chuť.“

Bez reptania som sa pustil do toho.

***

Detstvo samo osebe nemožno nazvať peklom; peklo je predsa neopätovaná láska. Vtip je v tom, že Nulovi sa peklo začalo už v detstve. No, bolo to skôr pekielko. Nemal ani päť rokov, keď sa v Bulharsku zaľúbil do malej tučnučkej Poľky. Na Bucuľku, tak ju volal, sa dokázal pozerať celé hodiny. Vtedy ešte nevedel, že láska k žene môže byť svinstvo, po sérii úpalov, ktorými rodičom pokazil dovolenku, však podvedome cítil, že by bolo pre neho lepšie nenarodiť sa. Nedokázal by to takto sformulovať, na to mu chýbala slovná zásoba a určitá životná skúsenosť, no kúsok toho pocitu v ňom bol. O tri desaťročia neskôr, keď si namiesto Bucuľky dokázal vybaviť už iba farbu auta jej otca, to už vedel naisto. Napriek všetkému bol rodičom úprimne vďačný, že ho nechali žiť. Uvedomoval si, že nie každý dostal šancu. Stačí tak málo. Iná matka, iný otec, iné okolnosti...

***

 „Hotovo,“ povie doktor stroho.

Ďalej to možno nepoznáte: krv, špinavá kyreta, zdrapy budúceho života. Smeti. Mladučká slečna, zväzáčka, práve definitívne prišla o šancu byť matkou. Na zmárnený život sa vykašlať, plakať treba od bolesti.

„A ako sa to bude volať?“ prelomí mlčanie jedna zo sestier.

Slová horšie ako pľuvnutá slina. Zväzáčka sa rozreve na plné hrdlo, sestru vyvedie von osobne pán primár.

„To ste prehnali.“

Možno to naozaj prehnala, no bez odpovede ju nechať nemôžeme: Bude sa to volať Hombre.

Na sále sa ešte chvíľu budú robiť poriadky. Umyté nástroje sa uložia do sterilizátora, opláchne sa umývadlo, vymenia plachty. Všetko je zaevidované, zamknú sa šuplíky. Nakoniec zhasne svetlo a zavrú sa dvere. Padla. Ide sa niekam na čaj.

Miestnosť sa ponorí do ticha. Vo vzduchu cítiť, čo sa stalo. Smrť používa silný parfum. Sedí zhrbená na zemi pod stolom, sťažka odfukuje a krúti hlavou. Nerada chodí na takéto kšefty.

***

„Hej, vstávaj!“ skríkne na Hombreho. „Nesimuluj, tu nemáš koho dojať.“

Hombre sa otrasie, vyberie z igelitového vreca chýbajúce časti svojho tela a pozorne sa poskladá. Naskočí mu dych, aj srdce sa chytí. Buch-buch, buch-buch... Päťdesiatosem tepov za minútu, v ľavej komore nepatrný šelest. Slušné. Koho zaujíma, že tep je v skutočnosti nula? Tak, ešte sa umyť, obliecť, navoňavkovať a budúcnosť nemôže vyzerať ružovejšie. Akurát bude bez matky, s láskou na prídel. Prípadne čo si kde vyžobre.

„Ale čo ak niekomu začne prekážať, že nežijem?“ spýta sa Smrti.

Teta pokrúti hlavou: „Komu?“

„Napríklad tej slečinke, čo ma odvrhla. Nerád by som ju moril v snoch.“

Smrť neverí vlastným ušiam a vzápätí ani očiam. Hombre si pred zrkadlom uviazal motýlika. Evidentne to nerobil prvý raz.

„Kde si sa to naučil?“

„To neprezradím, dokiaľ budem živý.“

Smrť prepočuje narážku.

„Ani hrýzť svedomie môjho kata sa mi nechce,“ pokračuje Hombre voľne. „Určite je tuhé ako podrážka.“

„Ty si tuhý,“ hovorí teta. „A niečo žuvať musíš.“

„Hm, okrem ľudského svedomia nemám čo.“

„Nevadí, budeš škrípať zubami!“

Hombre, znepokojený jej zvýšeným hlasom, sa strhne a pomaly podíde k dverám. Ponechá Smrť jej smutnému údelu a zabuchne za sebou. Na chodbe utíši plačúcu sestričku – tá sa od radosti rozplače ešte viac – a vykročí na ulicu. Vykročí nie veľmi šťastne, ľavou nohou.

„Dobrý deň,“ pozdraví párik zamilovaných.

Párik zamilovaných neodzdraví.

„Dobrý deň,“ pozdraví staršieho pána.

Nič.

Hombre sa toho na začiatok dozvedel o ľuďoch až-až.

***

O počasie ide do poslednej chvíle. Kým žijete, stále nejako je. Buď svieti slnko a je teplo alebo mrholí a je zima. Buď fúka vietor alebo je bezvetrie, buď prší alebo leje, sneží alebo aj nie. Okrem toho môže ešte hrmieť a blýskať sa, môže sa mračiť, mrznúť i spaľovať. Skrátka, anjeli môžu tancovať a čerti sa ženiť. Plus všetko ostatné medzi tým.

 „Chceš ísť so mnou?“ zaznie z predsiene otcov hlas.

Chlapček od radosti zvýskne.

„Hádaj, kam pôjdeme.“

„K rieke?“

„Správne. A čo tam budeme robiť?“

„Klepať píšťalky!“

„Presne tak.“

„Na to ši mušíme žobrať nožík,“ zašušle malý pôvabne.

Otec sa usmeje, aj mama je uveličená. „Natriem vám chleby a navarím čaju,“ povie, „určite tam budete do večera.“ Odíde do kuchyne.

***.

„Urobili ste krásne píšťalky,“ rezonuje mu v ušiach mamin hlas. „A ako nádherne pískajú!“

Naozaj zneli dobre.

„Pokojne by tým mohli podfarbiť nejakú televíznu rozprávku.“

Čo rozprávku, dobrý producent by tým podfarbil koniec sveta.

„Vy dvaja ste takí moji... dvaja moji!“ povie nakoniec. „Mám vás rada.“

***

Hombre bol fajnšmeker, beznádej si doslova vychutnával. Nemal domov, nedostal šancu. Dospieval rýchlo, no dospieval ako strom – do letokruhov, nie do radosti. Dospieval do poznania, nie do múdrosti. Dospieval do samoty. Nebolo na svete psa, čo by po ňom štekol, mačky, čo by zamňaučala. Nebolo na svete tvora, v ktorom by bolo tak málo života. Hombre bol menej ako prvok. Vlastne vôbec nedospieval. Nedýchal a nežil.

Hombre bol mŕtvy.

Učil sa s tým žiť. Nebolo to ľahké, v podstate nemal do čoho pichnúť. Nuda a ničota, musel si všetko vymýšľať. Vďaka šikovným rukám doktora sa akýmkoľvek problémom vyhol skôr, než mohli nastať, riešiť mohol akurát tak rovnice o dvoch neznámych. Konštantu mal určenú tým, že sa nenarodil, so zvyškom mohol narábať voľne. Sčítavať, deliť, o hlavu skracovať. Len umocňovať nebolo čo, jedine ak na nultú.

Vymyslel si vnútorný hlas.

„Vyskoč z okna!“ našepkával mu.

Hombre za ten svet nemohol otvoriť okenicu.

„Utop sa!“

Skúšal to v lyžičke vody, nedalo sa.

„Vyser si oko!“

Keby nejaké mal.

Keď ho to prestalo baviť, spomenul si na svoju matku. Hlas okamžite stíchol. Čo jej behalo hlavou, keď ho dala popraviť? Myslela si o tom vôbec niečo? Nepočula ho vari kričať, necítila, ako sa bránil? Asi nie. Rany sa jej odvtedy zahojili, svedomie sa otočilo na druhý bok: „Nechajte ma vyspať z opice!“ Občas ju tajne navštívil. Striasalo ho, keď ju počul rehotať sa a hrešiť. Dávno vedel, že väčšina živých stojí za menej ako mŕtvi, u svojej matky to však dlho nechcel pripustiť. Uznal to, až keď uvidel, ako do nej dvaja zväzáci pchali podpultové banány. A znova – zverský smiech a oplzlosti. Horšie sa necítil ani vtedy, keď ho doktor sekal na kusy a vyškraboval zo sveta.

Rád by vedel aj to, čo vtedy behalo hlavou jemu.

(Knižný škriatok: „S najväčšou pravdepodobnosťou nič.“)

„A čo otec?“ ozval sa znovu ten jeho hlas.

Hombre stŕpol.

„Nemôžeš z toho viniť iba matku.“

„Čo je to viniť?“ spýtal sa naivne.

„Obviňovať, dávať niekomu za vinu.“

„Nie.“

„Čo nie?“

„Nikoho neobviňujem. Otca nepoznám a matky mi je nanajvýš ľúto.“

To všetko bola pravda. Hombre nedokázal nenávidieť.

Úryvky z románu, ktorý vyšiel vo Vydavateľstve Slovart.