Vandala

Saaga Sola sama doma

Domov dorazila tesne po polnoci zničená z dlhej cesty. Na dne. Žiadalo sa bolestné. Za to všetko. Také veľké bolestné ani nejestvuje. To by bolo príliš ambiciózne. Stačilo by niečo zjesť a vypiť.
Keďže sa však na poslednú cestu vydala len pár hodín potom, ako sa vrátila z predposlednej, v komore nič nebolo. Ani v komôrke. Len pod knižnicou dlho odkladaná fľaša talianskeho Primitiva. Na špeciálnu príležitosť. A v mrazničke štvrtka torty. Zmrazená výslužka zo svadobnej hostiny spred mesiacov.
Zohriala ju v mikrovlnke. Sadla si do kresla v tureckom sede s dala sa čítať, jesť a piť. Skrátka, vynahradzovať si. A bolo toho veľa, čo si potrebovala vynahradiť, pretože do postele sa dostala, až keď dojedla a dopila. Do konca. Do dna.
Keď sa na druhý deň zobudila, žalúdok ju bolel tak, že pohybovať po byte sa mohla len v predklone. Akoby jej čosi spadlo na zem – dalo sa vnohy – a ona to stopovala.
Bála sa, že zamdlie, a tak zavolala Beaua.
A porozprávala mu.
O torte aj víne. V noci – Áno, to poznám – povedal. – Hostila si sa. A s kým si bola?
– Sama, -  povedala. – Áno, to poznám, – povedal Beau.
– Sama si sa hostila.

Bol to následok, konzekvencia cesty do P. a S. Akoby nestačilo už len to P.! Po čítaní tam za ňou prišiel taký vyžitý fešák s dlhými prešedivenými vlasmi, ktoré mu v lokniach padali na plecia. (Na Slovensku by sa malo hovoriť lokše, nie lokne.) Vravel, že je básnik. Inak povolaním taxikár.
Taxikár v P. musí byť básnik, čo iné si počať s voľným časom v kapitalizme? A tento básnik-taxikár za ňou stále chodí, že keby si len našla chvíľku naňho, len naňho, že by jej rád ukázal svoje portfólio. Že portfólio, chlapec si očividne pletie poéziu s modelingom, cateringom, etc...
A potom v P. Všetok ten fernet s literárnymi kritikmi. Do tretej ráno, intenzívna horkosť. Bio a bez chemických prísad, vegan, lacoste and gluten free. Číročíra farba nafty.
A ránko. Dobré ránko, cesta autobusom z P. do S. Boli ste už na autobusovej stanici v P.? Tak tam choďte, utekajte, uvidíte, čo je život. Pravý život. Prima esencia!
Ako mi kedysi povedala Katka, keď sme ohovárali jedného intelektuála. A ty vieš, kde sa on narodil? A bola si tam niekedy? Nie? Tak ja som tam bola. A to jej stačilo. Na diagnózu.
V S. majú múzeum filmu, čo dostal Filmovú scénu. Čosi z neho sa tu aj točilo. Upozornili ma, že pani riaditeľka knižnice mi ho iste bude chcieť ukázať. Vystupujem z autobusu a mierim cez mesto, lepšie povedané cez miesto, jedno také mííísto, do knižnice. Je v bývalom komunistickom kultúrnom dome, ktorý sa po revolúcii zmenil na kombináciu čínskych obchodov so serepeťkami a miestnej kultúry.
Pani riaditeľka ma víta a výzdoba knižnice a šálka, v akej mi podáva čaj, a sušienky, desaťročiami osvedčený druh socialistických sušienok, to všetko spolu s pofernetovou horkosťou mi dáva tušiť, že toto dnešné čítanie, matiné o desiatej ráno v S. nebude ľahký oriešok. Bude to posledná pistácia. Na dne balíčka. Nenalúskaná. Nedobytná. Taká, ktorá len čaká na vašu pažravosť. Lebo ňou budete natoľko posadnutý, že si ju dáte pod topánku, a keď nepraskne, tak šup pod očný zub a prásk. Zub v koncoch. Pistácia ho rozlúskne ľahko ako oriešok. A vy sa cítite zrazu celkom neistý a načisto podvedený – lebo ste sa to predsa učili v škole, že zuby, že ľudské zuby vydržia všetko... aj celého človeka... váhu celého zaveseného človeka. Alebo to boli vlasy? Vlastne hej, to boli vlasy.
Ale to už prichádzajú. Publikum.