Vyhľadávanie
Tancujeme na kostiach svojich predkov. To nemá byť výčitka, ale na druhej strane, prečo to nepovedať: zaväzuje nás to k určitej pôvabnosti. Slovenské ženy plnili svoje záväzky v tomto smere mierou vrchovatou. Nechcem vám spôsobiť prípadné sklamanie, ale najkrajšie Maďarky sú práve Slovenky. Podobné zjavy nie sú také zriedkavé, ako si azda myslíte. Najlepšie bratislavské rožky čiže pajgle vyrábajú vo Viedni, najlepšie frankfurtské párky v Prahe. Po latinsky sa tomu vraví génius loci. No a aby som sa vrátil k svojej téme, najviac takýchto géniov loci čiže miestnych géniov nájdete na Slovensku. Iných géniov tam ani nemajú.
Sám som bol okolnosťami prinútený pôsobiť dlhší čas ako génius loci a mohol by som o tom rozprávať celé hodiny. Je to, pravdaže, len jeden z aspektov môjho génia. Živým svedectvom mojej vtedajšej činnosti sú v ústnej tradícii dodnes dochované legendy a jedna docentka na katedre histórie v Bratislave, po maďarsky výstižne nazývanej Pozsony. Viete po maďarsky? Koľko rečí ovládate, toľko ráz ste človekom. Toto všeobecné pravidlo má jednu poľutovaniahodnú výnimku: po maďarsky môžete vedieť aj dvadsať ráz, a zato ešte neprestanete byť Maďarom.
Nemyslite si, že som zaujatý. Nacionalizmus ma zaujíma len do tej miery, do akej, podobný oslíkovi, pomáha otáčať žarnov dejín. Jeszcze Polska nie zginęła... a oni si, vlasteneckí Poliaci, myslia, že nezahynula iba preto, aby im urobila radosť. Rumunský kráľ Karol II., a toto hovorím na základe osobného rozhovoru, sa domnieval, že historickým poslaním rumunského národa, zmyslom takpovediac jeho existencie je zachovanie a šírenie románskej kultúry v nehostinných končinách Balkánu, a zatiaľ jediné trvalé, čo po Rumunoch zostalo, je bryndza – najmä májová, tá vydrží najdlhšie – a zrúcaniny Považského hradu na Slovensku. Nemci sú zasa samý Sturm und Drang, Drang nach Osten, Drang nach Westen, Dichtung und Wahrheit, a ani si od samého drgľovania a myksľovania nestihnú uvedomiť, že ich poslaním je slúžiť ako výkričník dejín, ako varovný príklad, akých extrémov sa treba vystríhať. Rakúšania stavili všetko na jedného koňa, a on to bol vôl. Než sa spamätali, bolo po sláve a veľkosti Rakúska. Dnes je rakúsky národ len zrakový klam, dúha sladkých farieb, ktorú možno za letného dáždika zazrieť z kopca Kobyla, vypínajúceho sa nad Dunajom. O úpadku Rakúska výrečne svedčí skutočnosť, že najlepšia škola vo Viedni je španielska a chodia do nej kone. Švajčiarov spája iba jednotný stredoeurópsky čas a spoločná túžba prejsť tisíc rokov histórie bez nehody. Prosím vás, národ, ktorý hodnotí kvalitu syra podľa počtu prázdnych miest v ňom! Na takúto prejemnelosť zahynul už starý Rím.
Švajčiari nie sú osli, oni nebudú ťahať žarnov, radšej sa zboku privesia a na kúsku sa odvezú; netušia, že sú len vrecom piesku, ktoré história neľútostne vyhodí z gondoly pri prvom väčšom poklese. No a Francúzi! Keby de Gaulle nemal taký veľký nos, bolo by sa na Francúzov i s ich kultúrou už dávno zabudlo. Uvidíte, že o pár rokov zostane po nich iba prídavné meno „francúzsky“, ktorým sa budú z reklamných dôvodov označovať isté druhy prezervatívov a voňaviek. A tak ďalej. Všetky národy chcú vyorať hlbokú brázdu v dejinách ľudstva, chcú sa presiahnuť, hoci si zatiaľ nesiahajú ani po päty, jedine Slováci, božie deti, vidia zmysel a náplň svojej existencie v tom, že sú. Kto iný sa vie tak detsky nevinne tešiť: prešlo už sto rokov, a my ešte furt sme!, nie sme teda márni! Sme, to veru nebude len tak! A hneď si, plní nadšenia, stanovujú jasný cieľ: Buďme ešte!
Nemôžem si pomôcť, mám ich rád. Slovenské ženy! Krv a mlieko! Napokon, krv... nie sme ľudožrúti; ale to mlieko! Koľko ho je, a akého kvalitného! Z tohto hľadiska možno Slovensko nazvať vemenom Európy. Materinské mlieko takých Nemiek či Angličaniek, ak už nechcem spomínať Ameriku, je oproti tomu sériový továrenský výrobok. Konkrétne moja docentka – ale keď sme sa spoznali, bola prostou pastierkou kráv... slovo prostá má azda vo vašich ušiach pejoratívny nádych, ale to je úplné nič v porovnaní so skutočnosťou... keby som ju nazval imbecilkou, neubránil by som sa pocitu, že sa jej nemiestne podlizujem.
(Večne je zelený... 1989, s. 59 – 61.)
