Vyhľadávanie
Milujete slobodu? Ja strašne a Slovákov som si obľúbil práve preto, že aj oni. Veru, veru, Slováci sú ohromne slobodymilovný národ, o tom som sa presvedčil hneď v prvých dňoch pobytu medzi nimi. Po niekoľkých márnych pokusoch chytiť nás s pôvabnou pastierkou do jamy na medvede hodili rukou, povedali si: Slobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou, a nechali nás tak. Určitú úlohu tu možno zohralo aj poznanie, že ako turistická atrakcia prinášame miestnemu obyvateľstvu oveľa väčší úžitok než ako jednorazová korisť, ktorej nemožno vziať nič okrem holého – doslova holého – života.
Áno, takí sú Slováci. Aby ste si nemysleli, že ide o náhodný subjektívny dojem, uvediem svedectvo jedného českého dôstojníka, ktorého nemožno upodozrievať zo zaslepenej náklonnosti k Slovákom. Medzi bratmi sa totiž, ako iste viete, zaslepená náklonnosť vyskytuje pomerne zriedka. Že nemáte brata? To je, keď sa tak na vás pozerám, veľké dobrodenie pre ľudstvo. Možno napriek všetkým pesimistickým prognózam nie je ešte všetko stratené. Napokon, pre človeka v mojom veku nepatrí tento problém medzi najnaliehavejšie. Po nás potopa, ako povedal Noe, keď priklincoval poslednú dosku na svojej arche. Dovoľte mi teda citovať:
„Několik tisíc bývalých rakousko-uherských vojáků po kapitulaci Rakouska vrátilo sa z fronty domů i s puškami a střelivem. Ti právě si divně vysvětlovali slovo: sloboda. ,Keď je sloboda, je všetko slobodno,´povídali si a také dle toho jednali. Vzpomínám si, ješte koncem ledna 1919, kdy na Slovensku byl už jakýs klid, musel jsem odjeti s rotou výzvědčíků do Píšťan udělat pořádek.“
Bolo by však chybou, keby ste sa na základe uvedeného citátu domnievali, že Čechom bola slobodymilovnosť cudzia. Oj, nie! Česi milovali slobodu, najmä vlastnú, rovnako oddane, ibaže trošku rozvážnejšie ako Slováci, lebo ak sa títo vyznačovali skôr slepou – na tom má zásluhu aj dlhoročná konzumácia dynalkolu a po domácky pálenej lavórovice –, slepou odvahou, pre českých bojovníkov za slobodu bol zasa charakteristický najmä dômysel. Mohol by som tu uviesť tisíce príkladov, ale načo. Načo, milý plukovník, nosiť vodu do mora. Načo ďalšími, aj keď iste poučnými príkladmi, prirovnávaniami, alegóriami a symbolmi odďaľovať chvíľu, po ktorej obidvaja z hĺbky svojho vrúcneho srdca túžime. Rozochvenie, ktoré azda na mne badáte a ktoré by som sa márne usiloval zatajiť, nevyviera z obavy prekročiť hranicu, ktorá konvenčnejšie založeným povahám bráni uskutočniť najskrytejšie...
