Ukážka z diela

Veliteľ jednotného uhla pohľadu

Berlín poobede, o trištvrte na zimu

1. kapitola

(úryvok)

O obžalovanom z vraždy spočiatku jednou vetou: Ignác L., známy spisovateľ, ochotný účastník početných besied s čitateľmi v mestských knižniciach, v závodných kluboch a na gymnáziách, doteraz odmenený trinástimi rôznymi literárnymi cenami nielen v policajnom čase Československej socialistickej republiky, ale zakrátko aj po slobodonosnej, takzvanej Nežnej, či Zamatovej revolúcii, i neskôr, už počas doterajšej Slovenskej republiky,

Ignác L., pred tridsiatimipiatimi rokmi poslucháč nemčiny na pražskej Karlovej univerzite, zatým úspešný študent Humboldtovej univerzity v Berlíne, nešťastný, že ešte žiadny vtedajší šampón nedokázal zbaviť jeho vlasy roztrpčujúcich, na prvý pohľad jasnoviditeľných a podľa neho ako vši sa lesknúcich stoviek lupín odpudzujúcich dievčatá, zronený z dlhodobej straty vlastnej odvahy dať sa ostrihať dohola, vopred zhrozený z toho, akoby potom vyzeral v zrkadle, zúfalý zo svojej pyšnej hanby, ktorá mu nedovolí navštíviť kožného lekára,

ani nechudnúci, ani nemužnejúci vyblednutý mladík bez očividných svalov nosiaci malé číslo topánok ako pre výrastka, topánok, čo sa zdali zjavnejšie na širokých a plytkých dôstojných schodištiach, zväčša osamelý návštevník čitární s prstami farby nepremývaných hovädzích držiek (s dlhými prstami vhodnými pre huslistu), prehľadávajúcimi knižničné katalógy, oblečený kedykoľvek iba v bielej, aj keď niekedy už dva-tri dni nosenej, poloprepotenej košeli s unavenou čistotou na golieri, zakaždým s jednou z troch obmieňaných, občas československým čističom škvŕn páchnucich a zožehlených, hladidlom roztľapčených kravát a v jednostaj nosenom, ako plnka v makovníku šedočiernom obleku, mládenec míňajúci značné peniaze na knihy,

známy slabý jedák, o ktorom by však nebol nikdy nik povedal, že si z času na čas zájde do istéhosi bufetu, objedná si ungarische Gulasch, zje ho za tri taniere a zatým ich zapije dvoma veľkými pohármi piva, tvrdohlavec vnímajúci ročné obdobia azda len pri rýchlej chôdzi ku zastávkam mestskej dopravy, alebo podľa večerného vzhľadu svojich topánok, vždy rozradostnený, ak sa mu po dlhohodinovom trpezlivom prehŕňaní v antikvariátoch predsa len napokon podarilo objaviť vytúžený, aj keď rozstrapkaný, brožovaný a tenučkým povrázkom previazaný zväzoček, inokedy dvojkilový lexikón v polokoženej väzbe, či drahú a hľadanú minulostoročnú učebnicu staroperštiny, vydanú v malom náklade, alebo podrobný starogréckonemecký slovník,

Ignác L., čo sa stredoškoláckymi — ale iba pred seminármi, skúškami, alebo vzápätí po nich — pohľadmi uchádzal o náklonnosť krehkej Lily z Lichtenberga, dcéry krívajúceho luteránskeho farára a amatérskeho maliara, sa raz, po obávanej skúške, nechtiac, bezmála proti vlastnej vôli a zásadám, zasedel nad pivami na Leipziger Strasse (vedľa svojho spolubývajúceho Kurta a Lily, Lily s takmer ustavične prekvapenými, ba občas až zarážajúco, neprirodzene udivenými očami, aj keď náhodou hľadela na akúkoľvek všednú, známu maličkosť),

neskôr, po odchode z bistra, pri pokračujúcom hlučnom rozhovore sa všetci traja kráčajúci z nohy na nohu pomaly ocitli síce nablízku, ale zase i dosť ďaleko od prenikavého — priam ako pohľad do vťahujúcej hĺbky lákajúceho — jasu na Friedrich Strasse, osvetľujúceho hraničný prechod Checkpoint Charlie do západného Berlína;

všetci zastali na vzdialenosť spoľahlivého dostrelu pušky do kohokoľvek v najvyšších oknách západoberlínskeho hotelu Adler, ktoviekoľko metrov od rohu chodníka, skoro tam, kde je teraz napodobenina sochy starodávneho čínskeho leva, pred čínskou reštauráciou, skadiaľ prichádzal zadumaný, akoby myšlienkami neprítomný, no Ignácovi už z dnešného dňa trochu povedomý civil a žiadal doklady od všetkých troch: bez jediného slova ich Ignácovi vrátil, pozrel mu do očí, akoby mu chcel voľačo povedať výrečným mlčaním svojho pohľadu,

Ignác L. sa vprostred kroku ešte raz pootočil ku pohraničným svetlám a poznamenal „krásny parkúr“,

Kurt sa zachichotal a Lily sa od srdca zasmiala, nevediac, že už na druhý deň Ignáca zatknú a že ona o štyri dni, poobede, o štvrť na šesť, keď začal opäť ten istý lahodný vánok, uprostred ktorého sa po skúške zasmiala, vyskočí z okna vo svojom tehlovočervenom kabáte, nevediac, že bude o chvíľu vyzerať, akoby bola v tom kabáte schovaná — pre nohy pádom vtlačené do jej brucha, že bude dokonca pôsobiť, akoby tam ležal len ten jej kabát,

Lily by nebola mohla tušiť, že na jej pohrebe bez Ignáca, medzi mnohými zarazenými spolužiakmi budú tajní a dokonca i traja ozbrojení policajti v rovnošatách, že jej otec (vdovec) nebude môcť vôbec predniesť svoju rozlúčku „za zosnulou dcérou“, že ho budú pridržiavať obaja jej súrodenci, lebo farár sa bude mykať, metať a klátiť ako opitý človek, ktorý sa namáha dáviť, že začne padať prvý tohoročný berlínsky sneh, že hrobár si pri spúšťaní rakvy skrvaví palec a nadlomí si nechet, že kaplán skráti odobierku od nebohej a bezmála pološeptom dokončí obrad, že keď začnú stuhnuté hrudy prsti udierať o veko rakvy, trojročný chlapček s vážnou tváričkou a neustále nadvihnutým obočím, syn farárovej susedy, hodí svoje maličké ostrofarebné požiarnicke autíčko do zasypávanej jamy, že zhromaždenie sa onedlho priam rozuteká,

nevedno, či by Lily odrazu predsa len trochu nepohrdla otcom, ktorého milovala azda najväčšmi po Ignácovi, keby sa bola dozvedela, že jej otec asi týždeň po pohrebe, poprosí jej brata a sestru „aby ho pochopili“ a oznámi im, že „po takejto rane od Hospodina, by chcel navštíviť svoju sestru v Rostocku“ (nebola pozvaná na pohreb, ani nikdy nenavštívila bratovu rodinu, pretože nenávidela farárovu manželku i po jej smrti), farár si bol istý, že jeho deti budú s ním súhlasiť a nevynasnažia sa ho odprevádzať na stanicu,

nik z nich by nebol predpokladal, že ich otec vôbec neodcestuje do Rostocku; že pred odchodom z lichtenberského nádražia do Drážďan si kúpi päť tvrdých, nepoddajných, obalových hárkov papiera, o číslo väčšiu bielu košeľu, bezcennú kravatu, sako za facku a lacnú koženkovú peňaženku, že si poprekladá papierové a kovové peniaze do novokúpenej a že svoju predošlú peňaženku z kozinky najprv dôkladne poprezerá a potom ju zahodí do prvého kontajnera pri nejakom domovom múre,

zatknutý Ignác nevedel, že Lilin otec, zhodou okolností, dostane izbu v drážďanskom hoteli Newa, hoci si ju vopred nezabezpečil, že z kufríka, spod pyžama o tri-štvrte na päť vytiahne obväzy, starý gumový termofor, neveľké, zamatom vystlané puzdro z budíka kúpeného asi pred mesiacom, starodávnu nabrúsenú britvu, tubu s penivým mydlom, načatý, no už niekoľko rokov nepoužívaný šúľok liadku proti krvácaniu po holení, bežný dezinfektor a sedemdecovú fľašku anglického džinu, že si od čašníka objedná fľašku zaváraných bulharských uhoriek a pollitrový pohár ľadu a vloží si ich do chladničky, že onedlho vybalí i nové sako z riedkeho menčestru, hárky pevného baliaceho papiera, kravatu, že stiahne z košele igelit a odšpendlíkuje si ju od tenkého kartónu, povystiera ju, že pocíti naliehavú, skoro neodbytnú potrebu sa okúpať, že už nezíde do jedálne na večeru, ale zje si premastený rezeň z rýchlika, z Mitropy, medzi dvoma krajcami chleba s donesenými uhorkami, že si cvrkne do pohára trochu džinu, vypije ho a začne odznovu prehľadávať svoj kufrík, keď však nenájde, čo potreboval, kľakne si na kolená so zaslzenými očami a hodnú chvíľu sa bude modliť, spotí sa mu čelo a bude smrkať, napokon si vyberie z bočného kufríkového vrecka na zips ručný písací papier a veľké plniace pero s veľkoobjemovou nádržou na atrament za najmenej päťsto západonemeckých mariek, pero, čo mu darovali veriaci, položí ho na malý hotelový stolík pokrytý čiernym sklom, znovu si naleje džinu a začne písať: „Drážďany, 15. decembra, v hoteli Newa,“ v záhlaví listu uvedie: „Otto, ak Ti Tvoji ľudia dovolia, aby si si všimol moje priezvisko na balíčku a ak sa vôbec môj list, môj balíček so zásielkou dostane až ku Tebe, iste si aj dobre spomenieš, o koho ide, a s kým si prežil leto 1938 v Drážďanoch na Kotenweg, keď sme boli ešte medikmi a ja som ešte netušil, že budem raz farárom;

pamätáš Otto, ako sme vtedy ešte stále nezmyselne dúfali, že budeme predsa len študovať maliarstvo, že zmizneme z medicíny, len čo dostaneme tie peniaze z bijárne, aby sme nemuseli byť závislí na rodičoch, pamätáš, keď sme chodili spoločne kresliť konáre a tú starú Hofmannovú, čo mala chlpatú bradu, pamätáš, keď sme si spoločne z francúzštiny — toľkokrát pri pokluse so slovníkom prekladali do nemčiny van Goghovu korešpondenciu vydanú u Grasseta v Paríži a pritom sme si varili takzvanú domácu polievku z hovädzích kostí,“

(F.R.+ G., 1997)