Vyhľadávanie
Pani Elvíra sa pohybuje po byte ako duch.
Étericky sa presúva medzi nábytkom, knihami a najmä kopami šatstva – zo skríň vyrážajú do všetkých miestností tričká, nohavice, blúzky, pestrofarebné bundy a bielizeň ázijského pôvodu. Byt je preplnený, lebo slúži aj ako skladisko pre Laurine čačky, s ktorými dosť neúspešne obchoduje, ale nevzdáva to, lebo nikdy nič nevzdáva. To jej pomáha prežiť a udržiavať akýsi, podľa jej matky dosť silený optimizmus, taký druh optimizmu, aký po nociach neraz prechádza do chvíľkového hysterického plaču.
A Elvíra?
Jej smútok je nevýslovný.
Raz v noci sa jej na posteľ zrútila polica knižnice.
Bolo to symbolické, lebo smútok a melanchólia pramenili pravdepodobne práve z čítania a zo všetkého, čo s tým súvisí. Ale často hovorila aj o tom, ako veľmi ju v poslednom čase uráža nátura obyvateľov tejto krajiny. Sladko spia, nielen keď si ľahnú, ale aj postojačky, aj keď sedia, aj keď chodia, keď pracujú, keď sa zabávajú, keď sa ženia, keď sa rozvádzajú a keď využívajú svoje volebné právo - všetko robia v tom zvláštnom spánku, omámení, polosne.
Krajina šípkových Ruženiek!
Vládnu tu hypnotizéri a majú zo svojich polospiacich obetí hypnotizérsku radosť.
Tunajší spia vždy a všade, nepotrebujú revoltu ani revolúciu, len nehybnosť a hybernáciu. A keď revoltujú a rebelujú, tak len proti výsledkom predošlej revolty a revolúcie, ktorá ich svojho času znepokojila a na pár mesiacov vyrušila z dlhoročného odpočinku.
„Čo sa týka slovenských spisovateľov,“ konštatovala pani Elvíra pri káve na balkóne, „chýba im trpezlivosť a vytrvalosť.“
Túto tému načínala často, lebo na ňu stále myslela. Jej predposledný manžel-spisovateľ ju do veci tragicky zainteresoval.
„A chýba im, samozrejme, aj vzdelanie a rozhľad.“
Andrič sa rozhliadol z balkóna.
„Chýba im vlastne všetko, čo by mal mať dobrý spisovateľ,“ pokračovala, „no najmä skúsenosti. Okrem iného aj skúsenosti so ženami. A to nehovorím iba o mužoch-spisovateľoch, ale aj o ženách-spisovateľkách, lebo aj tým chýba skúsenosť so ženami, nepoznajú skutočné ženy. Skutočnosť – to je tragédia. Nepoznajú ženy a ich konanie v tragických okolnostiach. Nepoznajú ženy ako tragédie. Učila som o slovenských spisovateľoch na gymnáziu. Neviem, či to dnes ešte niekto robí. Áno? Ja by som už nedokázala nikoho presviedčať o tom, že by mal niečo vedieť o slovenských spisovateľoch. V minulosti sme to síce tiež nevedeli zdôvodniť, ale vtedy sa veci zdôvodňovať nemuseli. Slovenskí spisovatelia sa mi postupne tak zhnusili, že som začala učiť o ruských. Od slovenských indivíduí som chcela mať pokoj. Chcem mať od nich obrovský odstup, naozaj. Našťastie, dnes už spisovatelia neexistujú. Lebo existovať znamená niečo znamenať. Oni však nič neznamenajú. Vyčiarknime ich z kalendára, nevolajme im na meniny. Sú to nuly. A tie nuly si to ani nevšimli. Slovenskí roľníci hneď po novembri osemdesiatdeväť zbadali, že od toho novembra sú nulami. Ale spisovatelia nič nezbadali. Jeden môj manžel bol roľník. To je chlapské povolanie. Bol nula, nehral sa na nič iné. Realista! Nie socialisticko-realistický spisovateľ je realista, ale ten, kto pochopí, že s písaním musí skončiť. Tak ako roľníci s družstvami. Niektorí z nich sa stali esbéeskármi. Ako jeden môj manžel. Dnes musia veľa vecí strážiť, veľa majetku, pred veľkým množstvom zlodejov, napríklad aj pred esbéeskármi, proti ktorým si treba najímať iných esbéeskárov. A na citlivého, vnímavého, inteligentného človeka sa raz v noci zvalí polička s knihami! A ešte aj toto prežije. Všetko ide ďalej, žiaľbohu. Najneskôr vtedy ten človek pochopí, že v knihách je niekde chyba, je neprirodzené zapratať si byt a život knihami. Môžeš si odtiaľto zobrať toľko buchlí, koľko len chceš! Aj tie s originálnymi podpismi slovenských spisovateľov. Kedysi sme si mysleli, že ich podpisy raz budú vzácne. Nevyšlo to. Možno budú raz vzácne podpisy esbéeskárov.“
*
Papre sa s omeletou. Minule si objednal spišské párky, ale plávali v oleji. Rýchlo vypil pol fľaše piva, aby sa nepovracal. Do večera potom vypil piva toľko, že sa napokon povracal aj tak. Rozmýšľa o svojich športujúcich rovesníkoch: raňajkovali by omeletu? Asi sotva. Ale možno by nezbadali, čo raňajkujú, majú divné výpadky pamäte a sústredenosti, trpia disfunkciami mozgu. Preto neraz krúžia na ihrisku po dráhe od rána do večera, lebo zabudli, kedy presne sa ráno rozbehli, a zabudli, koľko kôl majú v pláne denne prebehnúť, krúžia, krúžia, sily im ubúdajú, no zastať nemôžu, lebo sa boja, že málo krúžili a keby zastali, bol by to prejav staroby a blížiaceho sa konca a to by si rovno mohli ľahnúť do postele k svojim rodičom – sedemdesiatnikom, ktorí tam už dávnejšie ležia po porážke, celkom bezmocní, odkázaní na pomoc a plienky, apatickí, ich oči sú podivne priesvitné a prázdne, bežci teda bežia ďalej a srdcia búšia a pľúca sipia a bruchá napriek každodennému športu predsa len ločkajú, a keď bežci napokon dobehnú, nečaká ich nič lepšie, len odchod domov k manželkám, ktoré cvičia v kúpeľniach na stacionárnych bicykloch. Takto sa manželia a manželky namáhajú do krajnosti, aby oklamali vek a najmä aby sa oklamali navzájom. Žena chce mať príťažlivé telo, aby ju manžel neopustil, a manžel chce mať hladké svalnaté brucho, lebo chce imponovať susedke, ale zároveň sa bojí, aby neprišiel o manželku a zaužívané rituály a aby od neho s manželkou neodišiel aj jeho syn, v ktorom sa vidí a ktorý čoskoro preberie žezlo v rodine, lebo taký je kolotoč života a smrti, lunapark generácií.
Kto by sa za toto nepoďakoval Bohu?
Zadýchaný manžel príde domov, sadne si a pozoruje, ako jeho manželke pribúdajú vrásky.
Nemyslí na nič zlé, iba pozoruje.
Potom vstane, vezme si z chladničky fľašu destilátu, naleje si.
Záležalo na vráskach tak veľmi aj v minulosti?
Alebo v minulosti všetci vráskaveli spoločne a rovnako?
Podľa filmov z päťdesiatych rokov to tak vyzerá.
Inokedy ide manžel s kamarátom, takmer-šesťdesiatnikom navštíviť tretieho kamaráta do nemocnice. Zrazu sa spontánne rozhodnú, že si zasúťažia, ktorý z nich vybehne skôr na desiate poschodie. Tretí kamarát má dni spočítané. Málo športoval, málo súťažil, tak teraz leží na desiatom poschodí. A títo dvaja sa už hrnú ku schodisku a obom kriví tváre nenávisť. Akoby ich posadol diabol. To sa len tak hovorí, lebo diabol v nich bol odjakživa. Ešte pred chvíľou jeden podržal druhému dvere a dávali si prednosť, teraz sa rozzúrene rútia nahor. Prvý dúfa, že druhý sa potkne a skotúľa sa. Druhý si želá, aby prvému došiel dych. Alebo by mu mohli prasknúť pľúca. Je také čosi aspoň teoreticky možné? Prvý už ľutuje, že sa na to dal, lebo má za sebou ťažkú operáciu, rana na bruchu sa ešte nedávno sponátnne otvárala a bolo z nej treba pravidelne odstaňovať hnis. Druhý má problémy s krvným tlakom, v zúfalstve si pred rokom prikladal na nohy pijavice, no minulý týždeň už preplával Šíravu a tak si pomyslel, že beh na desiate poschodie bude jednoznačná záležitosť, rýchle a jednoduché poníženie samoľúbeho takmer-šesťdesiatnika, ktorý si zaslúži príučku.
Dupotali, fučali, chrčali.
Ostročervené tváre im nápadne rýchlo zeleneli.
Hmatkali po zábradlí nekonečného schodiska.
„Niekde na ôsmom som si myslel, že zdochnem!“ priznal sa pri pive mladší a vyšportovanejší z nich o týždeň neskôr. „Že ma tam porazí! Že mi niečo pukne v mozgu!“
„Chápem,“ prikyvoval vtedy Andrič, ale nechápal.
Nikto sa ho nepýtal, či chápe.
„Jasné, že chápeš,“ zavrčal takmer-šesťdesiatnik, „Neviem, čo by sa na tom dalo nechápať. Sorka, že som ťa prerušil,“ obrátil sa prívetivo k druhému bežcovi, svojmu súperovi.
„Myslel som si, že ma tam jebne,“ pokračoval druhý bežec, súper prvého, „ale aj tak by som nespomalil. Aj keby ma tam malo jebnúť, nespomalil by som, lebo tento by ma ešte nakoniec predbehol, že, apám!“ potľapkal s prehistoricky neandertálskym uznaním takmer-šesťdesiatnika po pleci. „A to by som radšej zdochol!“
V tom tľapkaní a následnom objímaní staršieho muža okolo pliec bolo čosi také hlboko priateľské a špeciálne od toho vyšportovaného a silného človeka také protektorsky krásne, že to Andričovi vháňalo slzy do očí ešte aj vtedy, keď si na to pri raňajkách v kaviarni spomenul.
Laura nejedla, iba si s neprítomným výrazom niečo značila do diára. Bol preplnený rôznofarebnými poznámkami, povlepovanými pestrými papierikmi s telefónnymi číslami, pripomienkami a odkazmi. Na okrajoch stránok tancovali rozmanité kresby – napospol údiv vzbudzujúce vychudnuté postavy, vždy na esteticky pôsobivom, dômyselne realizovanom, podmanivo abstraktnom pozadí. Diár obsahoval strohé fakty i halucinácie: telefónne číslo riaditeľa hotela spolu s kabalistickou kombinatorikou, recept na créme brulée, ale aj napodobeninu obrazu od Františka Kupku.
A čo Lauru vlastne v to ráno tešilo?
Ako vždy: iba radosť jej dcéry.
Ušľachtilé.
Normálne.
Strašidelné?
„Keby všetko na svete stálo po dve eurá, tak si celkom dobre žijeme,“ poznamenala. „Lenže dnes stojí dve eurá to, čo včera stálo desať centov.“
„A nie je ten tovar navyše akoby rozštvrtený?“ zaujímal sa Andrič. „Každú časť predávajú ako celok. Alebo to súvisí s prípadom vraždy tehotnej chyžnej? Rozštvrtili ju?“
Ten prípad bol v symbolickej rovine najmä prípadom zavraždenia nenarodeného dieťaťa. K zločinu došlo v hoteli, kde Laura robila recepčnú.
Na margo toho zamestnania: Laura sa ešte vypracuje.
Byť recepčnou jej rozhodne nestačí, má na viac.
Nie je to práca, adekvátna jej schopnostiam.
Vylúčené, že by sa nevypracovala!
Mala cieľ, záujem i fortieľ.
A čo nemala?
Nemala druhé dieťa.
Mala ho mať, ale napokon ho nemala.
Andrič argumentoval aj jej nedávnym vyhlásením, že ďalšie dieťa nechce, hoci samozrejme chápal, že slová sa hovoria a chlieb sa je, napokon ju však predsa len presvedčil, hoci to nebolo ľahké, pretože niektorí ľudia pri úvahách o bytí a nebytí zámerne nerozoznávajú už narodené od ešte nenarodeného.
A tesne po tom, ako sa konečne dohodli, sa zrazu vyskytla tá vražda – symbolické zabitie matky s dieťaťom, so symbolickým dôrazom na dieťa, so symbolickým dôrazom na vraždu.
Andrič mal asi pätnásť rokov, keď si po prvý raz uvedomil, že sa vlastne vôbec nemusel narodiť.
Vtedy i teraz ho obliala horúčava: taká premárnená šanca!
„V Petrohrade možno aj dnes sneží, ale napriek tomu tam už málokto uvažuje ako Raskoľnikov,“ odbočila Laura k svojej obľúbenej téme.
Zahľadel sa na ňu.
Laura s kožušinovým golierom, tridsaťšesťročná.
Vždy, keď sa zaoberala knihami, bola krásna.
Hovorila o okamihoch, keď knihy zaberajú ako droga, sú plodivé a plodia ďalšie knihy, sú silné, zdravé a chcú sa množiť. V tých zázračných fázach kniha rodí pomocou čitateľovej imaginácie ďalšiu knihu, používa čitateľa ako nástroj a robí z neho ďalšieho autora, núti ho písať, lebo v ňom vzbudzuje klamlivú ilúziu, že aj on to dokáže, stane sa z neho však len tieň tvorcu iniciačného opusu. Ale niekedy tieň píše tak uvzato, že sa mu v texte nevdojak zrodí čosi vlastné a osobité a iniciačné dielo je zrazu ako mŕtvé.
Myšlienka smrti starého a s tým súvisiaceho zrodu nového je v alchýmii bežná, ale čo hľadá tu?
Bola zapísaná v Laurinom zápisníku.
Okraj tej stránky dekoroval rozochvený nákres plodu.
