Vyhľadávanie
Vernosť
„... bol som taký verný,
až som sa stal svedkom.“
Vladimír Holan
Len vernosť. A nič viac?
Akože? A nič menej!
Nie výcval pútnika do zeme zasľúbenej.
Nie slovo, krúžiace jak orol vo výši.
Len vernosť
človeka na svedka povýši.
Človeka na svedka a svedka na básnika.
Toho, čo počuje, čím orloj času tiká.
Orloj času i orloj večnosti.
Len vernosť údelu.
Aj more premostí.
Rámcová kompozícia
Obraz si rám sám nevyberá.
Ten rám mu určí osud.
Boha ti dala tvoja viera.
A Boh dal tráve rosu.
Tak blízko býva do večera,
jak ďaleko je od rána.
Boh tvojmu breve určil rám.
Ten rám si prijal.
Veď ty sám
dal si mu meno Zuzana.
Úrodný dážď
A akokoľvek
sme tu už viacej boli,
než ešte budeme –
Ty, Bože, nezľavíš.
Môj kríž má meno Zuzana a bolí,
ako vie ľudí bolieť iba kríž.
Storočný dážď
sa ponad polia prehnal.
Suší si myška zamatový plášť.
Môj dážď má meno Zuzana a žehná,
tak mi žehná,
ako vie tráve žehnať iba dážď.
O chvení
„Posledný list sa trasie na platane,
lebo on dobre vie,
že čo je bez chvenia, nie je pevné.“
Vladimír Holan
Chvenie chce trochu priestoru.
Staroba ho už nemá.
Nemá kam uhnúť náporu.
Do oblohy čnie nemá.
Stojí a háda, kedy vylomí
vietor jej krehký sťažeň.
No nedesia ju Božie polomy.
Len ľudská je jej bázeň.
Časoslov
Už je to iba tak –
z osudu do údelu.
Poskromná hostina
nad unavenou kosťou.
Čas vie už o tebe.
A dvorí tvojmu telu.
Vyznamenáva ho
diskrétnou pozornosťou.
Už je to iba tak –
ani deň bez bolesti.
Aby ti nechýbal
jej návykový lieh.
Už je to iba tlak
neústupčivých klieští.
Odkiaľ to na nás napadá
takýto ťažký sneh?
Byť prostý...
„Byť nie je ľahké.“
Vladimír Holan
Vezmite, aký je.
Nechcete – neberte.
On sa vám nevnúti.
Nedá ju oferte,
kto báseň dlho žil,
jej zvuky i jej vône.
Vie, že čo nosieval
v lebke i v náručí,
pravdou snáď nebolo,
len jeho túžbou po nej.
A že niet nikoho,
kto pravdu zaručí,
vďačný je za sýtosť
i za hlad.
Vlažný k chvále.
Dali mu – vzal si to.
Nedali – išiel ďalej.
Slová sú nohy poslove,
umyté v Božej rose.
Ak slovo túži po slove,
tak báseň po etose.
Sám odíde raz každý vlak.
Je hlúpe páliť mosty.
Byť nie je ľahké…
V básni však
byť nie je ľahké znamená
byť prostý.
List Magde
Čo ti dnes poviem, dievča moje?
Že si mi viac než osudom,
viac ako láskou: obidvoje
obstojí Bohu pred súdom.
Naložil na nás vrchovato.
Jeseň sa blíži ku zime,
čo nesieme to. Ako sviatosť.
Na pokyn srdca – musíme.
Len pierko z vtáka Ohniváka
znieslo sa dnes na tichú zem.
Kiež Boh ti žehná, že si taká.
Ja nežehnám: ja milujem.
Za všetky šípy z Jeho luku
nepľuvnem Bohu do neba.
Jednonohý dnes dvíham ruku
a prisahám Mu na teba.
Milovaná i milujúca.
To, čo sa tebe podobá:
z tiesnivých chorôb môjho srdca
jediná šťastná choroba.
Netreba písať na oblohu,
dievča moje. Nie, netreba.
Preto dnes osudu a Bohu
potichu vďačím za teba.
Metamorfózy básne
Iná je báseň.
Ako že svet je iný.
Iné ju sýtieva
a z iného v ňom žije.
Vynorila sa už
zo skrytej hlbočiny
do zjavnej schválnosti
a do exhibície.
Tam, kde je nažive
už iba sebou samou.
Akoby nenájduc,
čo možno milovať,
svoju tvár ovieva
vejárom krehkých klamov.
Akoby z vecí len
striasala inovať,
nemysliac na veci,
dáva im nové mená.
Družička života,
z neho už unavená.
Spomienka na chlapca
Túžené nesplnené.
Dovtedy nepoznaný,
ten hlboký rez v žene
bol rezom jeho rany.
Žil zajakavé sólo.
A potkýnal sa dušou o telo.
Bolelo. Avšak bolo
čisté, len dokiaľ bolelo.
Lanské snehy detstva
Vy, najjasnejšie vločky na svete,
kde si ma ešte, kedy, nájdete?
Ku akému sa pobrať záveju,
ak vločky, padnúc na zem, stmavejú?
Aj človek na nej tmavne.
A potom volá dávne.
A jeho trochu plaché city veria:
najbelší sneh je z anjelovho peria.
Jeseň a podvečer
Tie siamské dvojčatá
sú mimo možných slov.
Môže ich vysloviť,
nečujne, iba mím.
No ty ich v údive
naberáš do zmyslov
a tam ich počuješ.
Pretože patríš k nim.
Nedomáhaj sa slova.
A videné len v sebe nes.
Patríš k nim – včera ako dnes.
Nie iba slnko, lístie, les.
Aj krv je purpurová.
Žasnúca báseň o vode
Starohebrejské tohú vábóhú = beztvará, temná pustota.
Zem bola ešte tohú vábóhú.
Vody však čosi cítia.
Voda už vie, že:
dediac po Bohu,
stane sa matkou Bytia.
Pokornou matkou jeho zázrakov.
Nuž ako Boží vazal
od prapočiatku dejov
rovnako
koná, čo On jej kázal.
Skvost Jeho ducha.
Opar zmyslový.
Nevieme ťa, či vieme?
Kto teba, voda, ako vysloví,
keď rybičky sú nemé?
„Koľko dní, toľko strát!“
hrozí náš slnovrat.
No ty si Bytiu istota.
Ty vládneš oblakom
i v kvapke dažďa celá.
Ach, voda – matka života.
Už neviem, koľkokrát
pred tvojím zázrakom
mi báseň onemela.
Epocha
Nervózna dáma
na vychádzke s dogou.
Nafetovaná
uránom ako drogou,
pri ktorej sa jej sníva o moci.
Bojí sa drogy.
No nevydá ju z hrsti.
Zoviera nad ňou pestované prsty.
A sebou živý červa v ovocí.
Ten je tam spokojný
a sýtejší než sýty.
Bombardujúci anjel humanity.
Vek rozumu
Stále sa bojím rozumu,
keď ticho radí: udri!
Prenikavý a presný je.
A nič sa pred ním neskryje.
Ibaže nie je múdry.
Až rozum ľudí prerastie,
zlo s nimi pôjde ďalej.
Budú zlo, na ich nešťastie,
konať tak dokonale,
že neposkytne nádeji
jedinú jeho chybu.
Svet, ktorý trvá na deji,
ostane bez pohybu.
Kratučký rozhovor
– Povedz mi, čo je báseň.
Poďakovanie za sen?
– Neklaď mi takto otázku.
Báseň je vďačnosť za lásku.
Poďakovanie túžbe.
A Bytiu, chlapče môj.
To u neho je v službe.
Hore bez
Je to skôr metafora
než samochvála kože.
Skôr metafora, ktorá
tú kožu síce pohladká,
no cestou utrúsi,
že bez Teba sme, Bože,
len nemý štatút tvora.
Len holé zvieratká.
Bratská pomoc z rúk moci
Dedila po líške.
Neustúp, Bože, nie,
falši jej modlitieb.
Vždy je to to isté:
to KARI korenie,
ktorým moc obsýpa
človečí holý chlieb.
Vždy je to to isté:
priestupok v koži práva.
Len báseň háda:
„Že som taká smelá –
prečo si démon k výkonu požičiava
biely plášť od anjela?“
Človek
Svoje už vieš o ňom.
A kto sa odváži,
čo, kedy zmeniť na tom?
Na krutej mixáži
bytosti so zvieraťom,
anjela s démonom?
Že bohom oheň bral
v mýtickej dávnej dobe,
žije z ich pokuty:
o seba prikutý,
sám sebou trestaný,
bez bázne, bez hany
sám sebe pečeň zobe.
No báseň i tak nájde ťa,
človeče dvojdomý.
A tebe bude spievať.
Ako že matka na dieťa
nevie sa dlho hnevať.
Vinš ku stým narodeninám
Kolomanovi Sokolovi
Zapísali ste storočie.
A človek iba žasne,
aké je Vaše ovocie
ľudskostiplne krásne.
Žiadalo by sa hovoriť.
No slovo v čudnom kŕči
pred toľkým darom života,
môj Majstre, iba mlčí.
Nuž spomínam a objímam,
a ruky sa mi trasú.
Boh žehnaj Vašim hodinám,
dňom, rokom – Vášmu času.
Vesper dominicae
Deň zrátal, čo je nové.
I nálezy i straty.
Slniečko šarlátové
pozýva na roráty.
Zvon práve odbil štyri.
Deň ešte trvá, hoci
z hory sa kradmo šíri
tieň októbrovej noci.
Vidieť i rub i líce
je možné iba láskou.
Je vesper dominicae.
A za ním Ivan Krasko.
Poďakovanie
Už sedem krížov
na chlieb tvojmu domu.
A na ten ôsmy kladú ôsmy snop.
Dosť, viac už ako dosť,
si zožal z toho, čomu
stanoví hranice
raz kolíska, raz hrob.
Ibaže práve to,
to medzi tými dvoma,
to, čo sa udeje,
dané Ním iba raz,
neopísateľné, čím obdarúva nás,
tá milosť zázračná
smieť v živote byť doma –
za tú Mu ďakuješ,
tým očarený hosť:
„Bolo to prekrásne a bolo toho dosť.“
Prosba k básni
Ten, čo ti slúžil, ostarel.
Ale ty ostaň mladá.
A hovor ľuďom bez bázne,
čo máš i nemáš rada.
Veď nemiluješ iba to,
čo Bytiu stojí v ceste.
Čo odmieta niesť bremeno
tam, kde ty prosíš: neste!
A nemáš rada iba to,
čo ohrozuje krásu.
On ostarel už.
Ale ty
chráň sviežosť svojho hlasu.
Potrvaj.
Zem je primalá
a svet sa po nej valí.
Keby si aj ty zlyhala,
čo už by sme tu mali?
Labyrint sveta a raj srdca
Kto si ty? Oko v prsteni
na ruke vernosti.
Si prúd i breh, si hrádza.
Adventným časom krstený,
čakáš a čakáš tu
na to, čo neprichádza.
Ani tvoj rozum túlavý
už nevie, na čo čakáš.
Ak sa ti žiada úľavy,
potom nie rozumu,
no svojmu srdcu zakáž.
Ale radšej tak nekonaj.
So srdcom sa hrať nedá.
A práve to je jeho raj.
Ale i jeho bieda.
A tak ho zo sna neprebuď.
Pre svet a jeho ošiaľ.
Buď prúdu hrádzou,
ešte buď.
Ako si býval dosiaľ.
Rámcová kompozícia II
Akže ťa bolí hrubý svet,
nereptaj na rám.
Rám je osud.
Rám, to je ako uvidieť
apoštolovu nohu bosú.
Či po dolách či po horách –
vždy zraní ju to, po čom chodí.
No nie hnev pýchy...
Pokora
ju od bolesti oslobodí.
