Vyhľadávanie
HORY A DOLY
Prudký vietor ho doslova zmietol zo skalnatého chodníka, radšej sa vrátil do osady s úmyslom zakotviť v prvom pohostinstve, kde zapije nevydarený pokus o vysokohorskú túru a rozptýli sa krčmovými rozhovormi s ľudmi, ktorí sa potrebujú niekomu vyspovedať. Na križovatke mu vbehol do cesty pútač s nápisom Botanická záhrada a s pozvánkou na výstavu fotografií vysokohorskej flóry. Konkurencia, blyslo mu hlavou a pobral sa smerom, ktorým ukazovala šípka. Kúpil si vstupenku, všimol si umelecké fotografie vo vstupnej hale vystavenej prievanu a so skupinkou turistov otrávených počasím kráčal za sprievodkyňou, ktorá s oduševnením presviedčala o jedinečnosti každého skromného trsu zelene. Návštevníkov hôr prekvapuje sýtosť farieb, kvet objavený na nehostinnom sivom balvane pripadá človeku po dlhej túre kamennou púšťou ako malý zázrak, jeho farby vnímame intenzívnejšie, na šedivom pozadí priam žiaria. Vo vyšších polohách, kde je čistý vzduch a viac slnečného žiarenia, sa byliny rozvinú do krásy. Turisti, ktorých vietor a búrkové mraky odplašili z horských chodníkov, boli vďační za možnosť zmysluplne stráviť čas, doplniť si vedomosti, s pohmkávaním opakovali názvy rastlín, upozorňovali na ne svoje ratolesti, a hoci ukazovák starostlivého rodiča cielil presne na drobný kvet, detské oči blúdili celkom inde, po dômyselne naaranžovaných balvanoch, po kríkoch v pozadí, kde šantili vrabce, po bocianovi, ktorý kutal zobákom v mokradi nad jazierkom.
Zlozvyku odbiehať od podstatného sa človek nikdy nezbaví, uškrnul sa Karol, a hoci výklad príťažlivej plavovlásky mohol ponúkať niečo podstatné, pivo v blízkej krčme bolo lákavejšie. Vrátil sa do vstupnej haly, zbežne si obzrel diela mladého fotografa, ktorý si dal záležať na každom zábere, trpezlivo vyčkal na vhodný čas a vhodné osvetlenie, aby zachytený obraz obsiahol čosi z nevypovedateľného čara chvíle.
Kedysi lovil podobné zábery aj Karol, ale už na to nemal dosť trpezlivosti, ustavične žil pod tlakom, s pocitom, že čas súri, všetko robil náhlivo, povrchne, akoby chcel čím prv preniknúť kamsi do neznáma, kde ho čaká čosi nezvyčajné, hoci nevedel, čo by to malo byť. Fotoaparát, ktorý mu aj teraz zdobil hruď, nosil už len zo zotrvačnosti.
Počasie sa načisto pokazilo a zrejme sa len tak rýchlo nezmení. Zatelefonoval Rudovi, že odchádza, a sadol do auta. Karolína ho už čakala s obľúbeným jedlom, kotlíkový guláš rozvoňal celý byt. Dal si aperitív, a keď si sadol za prestretý stôl, vychutnával príjemný pocit, že je konečne doma. Ešte sa ani nestačil sústrediť na prácu, keď Rudo, večný podkušiteľ, oznamoval, že búrky prehrmeli, v horách je krásne počasie, obloha ani sklo, prípadní návštevníci si zaručene užijú skvelý víkend. Karol sa ukázal v škole, študenti finišovali s ročníkovými a diplomovými prácami, učili sa na skúšky a on si mohol dovoliť vypadnúť. V piatok už znova sedel v aute a po fádnej ceste nížinou s potešením vyberal horské zákruty. Ani čo by v sebe nosil akési dve roviny, hory a doly: dolu, v nížine, žil od povinnosti k povinnosti, sústredený na kariéru, kým v horách sa otváral všetkému a všetkým, obnovovali sa v ňom zdroje tvorivosti, ktoré zaručovali úspešnosť jeho vedeckej práce.
Rudo ho už čakal, zašli si na večeru, niečo vypili a zavčasu zaľahli, aby zvládli náročnú celodennú túru. Vo dvojici, keď sa navzájom istili, sa mohli vybrať aj do nebezpečnejších terénov, pokochať sa výhľadom a vracať sa spokojní, že podali slušný výkon, vedomí si chlapskej sily. Rudo to potreboval, čoraz zriedkavejšie výlety do výšok považoval za svoju duševnú potravu. Hoci pracoval v lesoparku a chodil v zelenej lesníckej uniforme, postupom času sa z neho stával zotročený úradník, ktorý sedí v kancelárii a vypisuje výkazy, priberal, bruško sa mu guľatilo, rumenná, vetrom ošľahaná tvár zdravo kvitla, od obľúbeného piva zoženštieval, preto vyhľadával príležitosť aspoň za pekného počasia vyskúšať si sily a vyšplhať sa do výšok, popasovať sa so strmým výstupom a po návrate do doliny spokojne, ako lovec, ktorý sa zmocnil koristi, sedieť nad kotlíkovým gulášom a zapíjať ho pivečkom. Krčma, miesto zaslúženého odpočinku pre správnych chlapov.
V nedeľu večer sa však Rudo musel vrátiť do mestského bytu – čaká ho náročný pracovný týždeň. V úbohej búde, ma ktorú sa ani nehodí honosné slovo chata, ostane Karol pár dní sám. Osamote sa neodváži podnikať náročné túry, ale keď už raz natrafil na dobré počasie, v týchto horách zriedkavé, pobudne pár dní. Odprevádzal Ruda na električku, čakali v lacnom staničnom bufete, keď vtom Rudo cez sklo zakýval na akúsi známu a pozval ju na pohárik. Bola to sprievodkyňa z botanickej záhrady. Aj ona, rovnako ako Rudo, patrila k milovníkom horskej fauny a flóry, rozhovorili sa o najnovších zisteniach: v tele tatranských kamzíkov vraj výskumníci objavili vysokú hladinu bifenylov, zdá sa, že vysokohorské prostredie nie je také čisté, ako sa dosiaľ predpokladalo, ba akoby sa vo vyšších polohách usádzalo v živých organizmoch oveľa viac škodlivín ako dolu, v exhalátmi zamorenom prostredí. Prišla električka, Rudo objal Zinočku, ako oslovoval známu, okolo pliec, familiárne ju viedol do vlaku, bolo zrejmé, že sa majú o čom baviť. Karolovi len zľahka zakývali, akoby dávali najavo, že im nechýba.
Nevedel si to vysvetliť, ale v pondelok pred piatou sa ocitol v botanickej záhrade, trpezlivo absolvoval známu náučnú trasu, dokonca sprievodkyňu tu a tam doplnil. Pravdaže, v drsných podmienkach rastliny nemajú možnosť naplno rozvinúť listy a byle, ale zato vytvoria veľké kvety, tie, podobne ako vtáčí spev, sú podmienkou zachovania druhu. S ľuďmi je to inak, žartoval, ženy to volajú pekné balenie, však? Počkal, kým Zinočka zamkla bránu, a cestou na stanicu ju pozval do cukrárne. Čo by sa stalo, keby ste cestovali ďalším spojom, električky chodia predsa každú hodinu. Súhlasila, dali si zmrzlinu, páčilo sa mu, ako detsky ju vychutnávala, celá sa mu páčila, bol zvedavý, a v rozhovore robil narážky na to, či ju niečo spája s Rudom, ale neodpovedala, iba sa usmievala ako záhadná Mona Líza.
Na druhý deň ju čakal opretý o naaranžované balvany pred vchodom, nech vidí, že je tu kvôli nej, možno to na ňu zapôsobí. Uvažoval, či jej má doniesť kvety, ale to sa do športového prostredia, kde sa aj vzťahy berú ako šport, veľmi nehodilo. Dala sa síce zlákať na pohárik, tentoraz do baru, no o chvíľu sa disciplinovane zdvihla, bolo mi s vami príjemne, ale už musím ísť, dieťa ma čaká.
Zmienka o dieťati ho prekvapila, zavolal Rudovi, čo je vlastne zač, tá Zinočka? Učiteľka biológie, momentálne bez miesta. Dlho žila kdesi na východe, má tam manžela, ale nejako sa nepohodli, vzala syna a vrátila sa k rodičom, zatiaľ brigáduje v botanickej, ale už je to vybavené, od septembra nastúpi do školy. Prečo toľký záujem, páči sa ti? Už sa na tom pracuje, naznačil Karol, bol zvedavý, ako Rudo zareaguje, žartom sa spýtal, neleziem ti do kapusty? Kdeže, momentálne mám iné priority, tvrdil Rudo a znelo to presvedčivo.
Koncom týždňa Zinočke navrhol, že by sa mohli v bare zdržať aj dlhšie, ak by si našla čas. Súhlasila. Niečo zjedli, vypili, od dievčaťa ponúkajúceho za drahé peniaze polozvädnuté ruže kúpil kyticu a pri tanci sa k sebe čoraz väčšmi približovali, až z toho bolo objatie, dokonalé a nabité vzrušením. Noc strávili v Rudovom zrube, ktorý poskytoval všetko potrebné, pohodlnú posteľ i teplú sprchu. Zinočku však čakala príprava nedeľného obeda, musela ísť, a Karol absolvoval nenáročnú túru, aby sa rozlúčil s horami, celkom sám, neohlásil si ani Rudovi.
V bratislavskom byte rozvoniaval kotlíkový guláš, ale Karol sa nevedel sústrediť na jedlo, myseľ mu odbiehala, akoby bol v horách zanechal čosi, čo mu teraz chýba. Karolína si všimla, že nie je vo svojej koži, dokonca so ženskou intuíciou zašveholila, hádam si sa nezaľúbil? Mal to byť žart, ale niečo na tom bolo, aj sám si opakoval, hádam som sa nezaľúbil?
Otváralo sa horúce leto a tienisté hory ho lákali. Využíval každú príležitosť, aby mohol odísť, uniknúť pred povinnosťami, pred rozrobenou vedeckou prácou, vďaka ktorej postúpi v kariére. Víkendové horské túry v Zinočkinej spoločnosti ho napĺňali spokojnosťou, vedomím, že v tejto chvíli žije naplno, tu a teraz, nič mu neuniká, patrí mu tento svet, tento výhľad z horského sedla, belasá obloha, zahmlené zlatisté diaľky, romantické skalné útvary, plesá, v ktorých sa zrkadlí slnko, a predovšetkým Zinočka, krehká a nežná, protiklad tvrdých skál, po ktorých liezla tak odvážne, až chvíľami tŕpol, či sa nerozbije ako jemný porcelán. Nevedel sa nabažiť chladivých nocí, ale aj ukradnutých chvíľ za kríčkom kosodreviny, v ústraní za bralom, kam ľudské oko nedovidí. Ty, ja a nad nami Božie oko, žartoval. A Zinočka sa usmievala tým svojím záhadným úsmevčekom, konečne som našla, čo som hľadala. A čo si hľadala, hádam mňa? Zakaždým, keď som sa ocitla na nejakom čarovnom mieste, čosi mi k šťastiu chýbalo, bolo mi ľúto, že sa na tú krásu dívam sama, že sa o ňu nemám s kým podeliť. Podelená radosť je dvojnásobná radosť, nie? Aj ja sa chcem s tebou deliť, ale o iné radosti, nie až také duchovné, uťahoval si z nej. Nebola to celkom nepravda. Teraz chápal, čo mal Rudo na mysli, keď opisoval májový smrekový les, nad ktorým sa pri závanoch vetra dvíha žltá hmla, vietor unáša oblaky zlatistého peľu podobné plameňom požiaru, miliardy peľových zrniečok, je to obraz pre bohov, les je zázrak, ibaže ľudia ho prestali vnímať, zľahostajneli, drancujú prírodu, čoskoro na to doplatia, opakoval pri krčmových posedeniach plných apokalyptických predpovedí. Koniec sveta, amen, tma! Nezachráni to ani zopár takých bláznov, ako sme my, Karolko! Človeku niet pomoci!
Karol nemienil nikoho zachraňovať, iba ak sám seba, potreboval sa presvedčiť, že ešte vníma, že neotupel, že žije a podlieha zákonom, ktoré oblažujú alebo možno tyranizujú všetko živé. Nový vzťah ho napĺňa silou a energiou, namáhavá túra je preňho hračkou a ešte mu ostáva dosť síl na tancovačku v bare, na dlhé nočné milovanie, na nekonečné debaty.
Zinočka bola niečo nové v jeho živote, páčilo sa mu, keď na výlete zrýchlila krok, plná dojatia sa skláňala nad koberčekom zelene, predstav si, tieto krehké bylinky vydržia tridsaťstupňové mrazy i letné horúčavy, keď balvany sálajú ako ohnivá pec, teplota dosahuje štyridsať stupňov. Stálo to za namáhavý výstup, je to nádhera, nenadarmo sa vraví, že oči nikdy nenasýtiš!
Sýtili si dušu šírym výhľadom, obdivom k vysokohorskej flóre a predovšetkým vzájomnou blízkosťou, v ktorej však postupne nachádzal trhliny. Ako učiteľsky sa táto Zinočka správa, ako ním manipuluje, najprv nevinne, ochutnaj, zajedz si, neskôr poučujúco, zaviaž si poriadne šnúrky na bagančiach, a napokon celkom veliteľsky, nepi toľko, máš dosť! Čoskoro sa z nej stala energická vedúca výpravy, prevzala na seba starostlivosť o stravu; ak sa túra nekončila na vysokohorskej chate, museli brať so sebou dostatok jedla a najmä pitia, Zinočka uvážlivo naplánovala trasu, zabalila batohy, bez pršiplášťa ani na krok a všetko kovové vyhodiť, koľkých turistov už skolil blesk! Svet bol podľa nej plný nástrah a striehnucich nebezpečenstiev, s ktorými človek musí rátať. Po čase mu prekážal starostlivý tón, akým všetko kontrolovala, akoby mala do činenia s dieťaťom. Ešte aj v zrube večne upratovala, bola tým posadnutá. Karol s nostalgiou myslel na Karolínku, ktorá má vždy dosť trpezlivosti a vytrénovaná dlhoročným spolužitím mu nikdy nevyčíta neporiadnosť; keď vojde do pracovne zahádzanej papiermi, kde niet voľného miesta, iba spľasne rukami, vyzerá to tu ako po bombardovaní! V Zinočkinej spoločnosti sa v ňom ohlasovali výčitky svedomia, asi má pravdu, musí to byť so mnou na nevydržanie, veď ani sám so sebou neviem vydržať, trápi ma vlastná rozdvojenosť – ten úspešný, uznávaný muž, ktorého ženy obdivujú, je pri pohľade zblízka obyčajný lenivec a pôžitkár, márne chodí po horách a predstiera, že čosi hľadá.
Leto prejavovalo známky únavy, tráva žltla, na chodníkoch sa objavili prvé suché listy, čoraz častejšie prefukoval podjesenný vietor. Zinočka nastúpila do školy, už ju nemusel vyčkávať pred botanickou záhradou, ich stretnutia sa obmedzili na víkendové výlety, aj tie boli čoraz zriedkavejšie, pretože dieťa chodí do prvej triedy a mamička sa mu musí venovať. Dni boli naďalej horúce, ale rána a večery prinášali chlad, ktorý prerážal cez steny zrubu. Karol odchádzal do hôr čoraz zriedkavejšie a jedného dňa naznačil, že dlho nepríde, črtá sa zaujímavá zahraničná stáž, okrem toho už mu prihára, zanedbal prácu, ohrozuje svoj vedecký postup, jednoducho sa musí sústrediť, a aj v škole pribudlo povinností. V Zinočkiných zlatistých očiach sa zablysli slzy, ale odvrátila sa, bojovala so sebou, kým sa jej neobjavil na tvári záhadný úsmev. Chápem ťa, povedala vecne, každý chce prežiť, zahrala problém do všeobecnejšej roviny.
Práca ho tešila, rád ostával dlho do noci v laboratóriu, kde sa vždy krútili pekné študentky, ich čiastkové výsledky mohol využiť vo svojej štúdii, ktorá zrazu rástla akoby sama od seba, výrez živej prírody prenesený do laboratórnych podmienok ho fascinoval, tu je pole na možné nové zistenia, na prevratné objavy, iba mať dostatok trpezlivosti, energie, odvahy znova a znova začínať. Teraz vedel, že urobil dobre, keď sa nikdy neoženil, do bytu si nasťahoval sestru Karolínku, aby ho nelákalo pozývať si domov ctiteľky, ktorých je medzi študentkami neúrekom, k životu mu stačil Karolínkin kotlíkový guláš a jej ohľaduplný spôsob existencie, vždy sa vynorila presne vo chvíli, keď ju potreboval, vycítila jeho nálady, vedela, kedy treba mlčať a kedy hovoriť a kedy sa možno utešiť humorom. Pri takej sestre každá žena bledne, stráca lesk, obťažuje človeka svojou prehnanou starostlivosťou, ktorú ešte chvastúnsky zveličuje, zdôrazňuje, že bez nej je partner nula, úbohý tvor, ktorý si v ničom nevie rady, dokonca si ani poriadne nezaviaže šnúrky! Viedol tieto vnútorné monológy plné výčitiek voči istému typu žien, aby ospravedlnil svoj útek zo Zinočkinho života. A zároveň spoznával sám seba, uvedomoval si, že ak pre niečo žije, tak pre prácu. Bez nej je nervózny, nie je sám sebou, čosi mu chýba. Koncom leta bol z ničnerobenia taký otrávený, že nevládal zniesť sám seba ani iných ľudí vo svojej blízkosti, cítil v sebe silu, ale nemal možnosť premeniť ju na výkon, ktorým by predbehol čas, pokoril úhlavného nepriateľa. Všetko ho znervózňovalo. Keby vzťah so Zinočkou trval dlhšie, skončil by sa katastrofou. Už mu svitalo, že má v sebe naozaj hory a doly, dve roviny, raz je nad vecou, plný tvorivého zápalu, a vzápätí sa ocitne na dne, neschopný podať výkon, frustrovaný zo svojho horšieho ja, pred ktorým márne uteká do hôr, do náručia peknej ženy, kamkoľvek.
Koncom jesene ho Rudo zvábil na prvú lyžovačku. Stretli sa v bufete na stanici a Karol objednával, aby uľahčil svojmu svedomiu a znížil ostrosť Rudových výčitiek. Nechcel som ti to vysvetľovať telefonicky, spustil Rudo, ale keď som videl, aká je Zinočka zúfalá, ako sama blúdi po horách, musel som niečo podniknúť. Prechádzala sa po okraji zrázu, akoby vravela – napľuť na život. Už som sa bál, že sa z nejakej túry nevráti, pošmykne sa na chodníku a na jar objavíme pod zrázom ostrovček v podobe ľudského tela, posiaty šafranmi, ktoré nájdu živnú pôdu v jej nežnej pokožke, ako sa to stalo, keď sa pred rokmi zrútil z útesu známy maliar. Nedalo mi to, musel som sa jej venovať, a dopadlo to tak – no, vieš si domyslieť.
Trošku ti závidím, povedal Karol, ale dúfam, že ma chápeš. Nesľuboval som jej hory-doly. Pre mňa už tieto hory nie sú, a tie doly by zasa neboli pre ňu.
Viac sa nebavili, parádne si zalyžovali a do auta sadal s pocitom uľahčenia, napokon, čaká ho zahraničná stáž, čoskoro sa bude lyžovať v iných horách, o nič nepríde.
SMÄD (z knihy Tatranské romance)
Listovala v módnom časopise. Nebolo v ňom nič, čo by jej pomohlo vydržať úmornú poludňajšiu horúčavu. Poskytoval síce nádej, že po lete príde jeseň, ale v tejto chvíli tomu nemohla uveriť. Pokúšala sa volať Petrovi, sekretárka jej však zakaždým oznámila, že pán inžinier je “mimo podniku”. Nedá sa nič robiť, pomyslela si a obsah tých slov naozaj precítila: nedalo sa nič robiť, nemohla sa pohnúť, nevládala kývnuť prstom, akoby náhle ochrnula.
Videla ho pred sebou, ako stojí uprostred haly s aktovčičkou pod pazuchou a plášťom prehodeným cez ruku, štyridsiatnik, nábeh na bruško a plešinu, a zároveň chlapec, nepokojné ruky a predčasne vážny pohľad.
Z aktovčičky vytiahol papiere, vykročil smerom k nej, akoby sa nadnášal na prstoch, počula jeho hlas:Máme tu rezervované izby. Dúfam, že s výhľadom na hory.
Usmiala sa mu v ústrety.
Neskôr jej povedal: Máš taký neobyčajný úsmev, Olinka. Keď si sa na mňa usmiala, čosi mi to povedalo.
Od tých čias ubehlo šesť rokov. Šesť rokov, panebože. A nič sa nezmenilo. Iba čo jeho syn, vtedy deväťročný, dorástol na šuhaja. Šesť rokov sľubov, neboj sa, vezmeme sa, len čo sa rozvediem, len čo dokončím túto robotu, vydrž, nejde to tak hneď. Pred mesiacom mu oznámila, že čaká dieťa. Odvtedy sa neukázal. Pán inžinier je “mimo podniku”.
Vyschlo jej v ústach. Nikdy v živote nebola taká smädná ako v posledných dňoch. Pod pultom mala načatú fľašu sódy, zvetranej a teplej. Možno by pán Matuschka skočil po čerstvú.
Pán Matuschka spal. Zaspal posediačky v kresle obrátenom k oknu, akoby driemajúc pozoroval prírodné krásy. Biela šiltovka sa mu skĺzla nabok, modrastý nos a purpurové líca prezrádzali, že aj dnes – tak ako každý deň – sa držal malajského príslovia, ktorým sa rád oháňal: Nezačínaj deň pitím octu. Preto si hneď zrána dával niečo lepšie.
Otvorila časopis na strane Pôvabná aj v daždi a sugerovala si tú predstavu: dážď, poriadna jesenná čľapkanica, kaluže, mokré lístie. Nadarmo. Nevedela si ani predstaviť, že na tejto zemeguli niekedy aj prší. Akoby jej ochrnul mozog.
Pod oknom sa ozvali hlasy a o chvíľu sa vo dverách zatmelo. Vchod zapratali dva obrovské batohy. Košičanky. Dvojica usmiatych dievčat, odvážne horolezkyne. To znamená, že je už piatok.
Pán Matuschka vyskočil, akoby ho šibol čarovným prútikom. Za dvadsať rokov, čo je tu vrátnikom, naučil sa spávať ako ostriež – nič mu neušlo. Najmä nie príchod jeho zbožňovaných východniarskych krásavíc.
Dostali sme sa sem rýchlejšie a ešte sme aj ušetrili cestovné, švitorila mladšia, blondínka s jamôčkami. Prišli sme stopom.
Nie je to nebezpečné? spýtal sa pán Matuschka. Ja by som do cudzieho auta nesadol. Dnes nemožno nikomu veriť!
Podľa vás, pán Matuschka, všade číha nebezpečenstvo, najmä v týchto horách! Nebolo to nebezpečné, ale celkom romantické! rozplývala sa blondínka.
Čo bolo také romatické? Šofér? vyzvedal sa pán Matuschka.
Mali ste nás vidieť, ako sme za Levočou sedeli na batohoch a vyšívali! rozplývalo sa dievča, na tvár mu vystúpil rumenec.
Čo?
Vyšívali. Nešlo nič, iba jeden dedko na voloch.
A ten vás nevzal?
Núkal sa. Ale my sme ho ohrdli, vysvetľovalo dievča. Potom nás vzalo nákladné auto, patrilo autoškole, ustavične sa kazilo a... a... museli sme stáť pri každej vŕbe, dedko nás zakaždým predbehol... Tak sme sa predbiehali až do Kežmarku... Preto sme tu tak šikovne – že nás voly hnali. Z Kežmarku sme mali šťastie, gavalier s mercedesom nás priviezol až sem.
Pán Matuschka si posunul šiltovku do tyla. Tak o to vám ide! O gavaliera s mercedesom! Škoda, že mám len bycikel, zatváril sa smutne.
Oľga dala dievčatám kľúče a zaželala im príjemný pobyt. Natrepali sa do výťahu, ešte z poschodia doliehal ich smiech. Vzápätí tým istým výťahom zišla pani účtovníčka.
Videli ste tie dve? Čo na to poviete? Tie dnešné ženy, ľahkomyseľné, bez povinností. Kto to kedy videl, každú sobotu a nedeľu takto po horách krky lámať. Za našich čias sa v nedeľu chodilo do kostola alebo do kina...
Pán Matuschka, ktorý nemohol účtovníčku ani cítiť, si stiahol šiltovku do čela a vrátil sa do kresla pri vchode. Oľga pozrela na hodiny: do konca pracovného času nechýba veľa. Už to nejako vydržím, vravela si. S pani účtovníčkou opretou o pult a s telefónom, ktorý sa neozýva.
V ostatnom čase nechodieva z roboty rovno domov. Načo aj? Čaká ju pustá izba, štyri steny. Púšťala sa teraz na dlhé prechádzky. Stretávala neznámych ľudí, skupiny výletníkov a dovolenkárov. Na lavičkách vysedávali staršie dámy a dvojice, ktoré si prišli užiť jeseň života. Zavše sa z lesa vynoril strmo kráčajúci starý pán s chlebníčkom cez plece, s vyrezávanou valaštičkou – prišiel si vyskúšať telesnú kondíciu, dokázať, ešte vždy sme chlapi rovní ako jedľa, aj keď naša vystretosť je už akási úzkostlivo meravá. Pani v klobúku a bielych rukavičkách vykladala spoločníčke: Zbožňujem hory v jeseni. Veľmi rada sa sem vraciam, tieto miesta hoja dušu.
Oľga sa musela usmiať: miesta, ktoré hoja dušu. Zrýchlila krok. Les sa zmenil na pestovaný park, nemocničný zápach veštil blízkosť sanatória. Obišla liečebný ústav – teraz by tam Kláru márne hľadala – a zamierila k tenisovým ihriskám. Klára sedela na lavičke, cez plecia mala prehodenú kockovanú deku. Za drôtenou ohradou poskakovali dievčence v bielych sukničkách, oháňali sa raketami, s vervou udierali do loptičiek.
Schladilo sa, povedala Klára. Cez deň sa človek môže upiecť, ale večer je už chladno. Márna sláva, je tu jeseň. Zhodila z pliec deku a rozložila ju na lavici: Sadni si.
Oľga si sadla, a vzápätí z nej všetko spadlo, celodenná únava, vyprahnutosť po ubíjajúcom dni. To je ten rozdiel medzi mnou a Klárou, vravela si, to je ono. Neviem predvídať, čo príde, neviem si vyvolať predstavu jesene, a Klára ju už cíti v kostiach. Vystrela nohy, zaprela sa chodidlami o zem, zahľadela sa na postavičky za drôteným plotom. Pokoj, ticho, trocha hry. Máš už veľkú dcéru, Klára.
To si myslím. Bude mať trinásť, usmieva sa, tvár jej horí, vypne plochú hruď v zelenom svetri, ktorý si uplietla vlastnoručne iba preto, aby si dokázala, že aj to vie. Neboj sa nič, Oľa. Rýchlo to ubehne, vyrastie aj tvoja.
Ako vieš, že to bude dcéra?
Podľa tých čudných chutí. Tak nástojčivo sa dožadujú svojho iba dievčatá.
Veľa jem a ešte viac pijem. Večne ma morí smäd, vzdychla si Oľga.
Potom to bude chlapec, veštila Klára. No, uvidíme. Dcéra by skôr pritiahla otca...
Otca ani nespomínaj, ohradila sa Oľga. Nechcem naňho myslieť...
Klára vytiahla z košíka pomaranč a podelila ho na mesiačiky. Teraz sa nad tým netráp. Po pôrode sa všetko vyrieši. Zajtra ideme na výlet, poď s nami. Nemôžeš celé dni rozjímať nad fotografiou toho krásavca. Ráno sa po teba zastavím, povedala rezolútne ako starý vojak, nebolo možné jej odporovať.
Dobehla Laura, dievčatko v bielej sukničke, s očnými bielkami vyblýskanými do jagotu, s rozpálenými líčkami a dychtivým úsmevom. Budeš s nami večerať, teta Oľga?
Pravdaže bude, povedala veliteľsky Klára. Oľga sa nebránila. Z Klárinej izbičky na najvyššom poschodí sanatória vidieť večer rozsvietené svetlá Petrovej továrne.
Len čo nechali za sebou ihličnatý les, hneď bolo cítiť, že je jeseň. Na úbočiach sa červeneli šípky a jarabiny, blýskalo sa suché lístie. Za zákrutou sa údolie rozostúpilo a deti ako na rozkaz zvolali: Voda, voda!
Jazero je tiché a pokojné. Z druhej strany, od prístupovej cesty z doliny, bol breh plný ľudí, parkovisko plné áut. Klára s úzunkým úsmevčekom povedala: A sme tu! Najprv postavíme stan a potom budeme variť!
Ale, mama, zatvárila sa kyslo Laura. Najradšej by sa už hodila do vody.
Nevidíte ten mrak? No tak, podajte kolíky! Oblak sa iba vynáral spoza vrchov, ale Klára to s deťmi vedela: hneď mali chuť postaviť stan, útulok pred nepohodou, náhradu domova.
Klára ich bavila historkami z mladosti, z čias, keď ešte chodila stanovať, v hline piekli kačku a jedli ju ešte tvrdú, a keď boli v najlepšom, chlapci utrúsili pár poznámok o tom, že nejde o kačku, ale o túlavého psa, a kým dievčatá zdesene odbiehali do kríčkov, šarvanci spokojne všetko zjedli, ešte si aj pochvaľovali, že sa im viac ušlo. A tie nočné búrky, keď bolo treba celú noc vylievať vodu z priehlbín autocelty, ktorú použili namiesto stanu! Poobzerala sa po oblohe a povedala: Do večera príde búrka. Pamätajte.
Ohník sa chytil, zatancovali plamienky.
Môžeme ísť do vody? domáha sa Laura.
Všetko je v poriadku? kontroluje Klára prísne.
Poslušne hlásim, všetko je v poriadku, pán generál, salutuje Laura žartom, dievčatá sa s radosťou podriaďujú Kláriným veliteľským spôsobom. Laura zhodí tričko, nasadí si kúpaciu čiapku, iba niekoľko kučier jej spod nej vykukuje, oči ako zrkadlá, tak ahoj! Ja vám dám ahoj, zavráti ich Klára, najprv sa postupne ochladiť, potom skákať hlavičku! Aj v úlohe neplavca, ktorý radí plavcom, si zachováva prevahu.
Deti dobehnú k vode. Klára sa utiahne do chládku. Ešte aj potom, keď sa jej celý svet vymkne z rúk, bude predstierať, že všetko ide podľa jej pokynov. Na čele sa jej perlia kropaje.
Teraz dozri na ne ty, dobre? Oľga prikývne, Klára privrie oči. Je to neuveriteľné, že táto bojovníčka je od mladosti poznačená chorobou, na ktorú umiera. Vzali jej polovičku pľúc. Žila v sanatóriu,v modlitbách a pochmúrnych myšlienkach, prichystaná na odchod. Lenže tá hodina neprichádzala, a tak sa Klára pribrala do roboty: tu podaj, tam poslúž, pacientov je vždy viac ako rúk ochotných pomôcť. Po čase si urobila nejaký kurz, dokonca zmaturovala. Sestra Klára, plná optimizmu. Občasné chrlenia krvi, z ktorých každé mohlo byť posledným, vedela dokonca utajiť. Pacienti sa neveriacky spytovali: je to pravda, že aj sestra Klára... Iba s úsmevčekom prikývla, áno, som na tom oveľa horšie ako vy, ale človek musí mať vôľu žiť, navzdory chorobe. Porodila dieťa, sama ho vychovala. Zavše, v slabých chvíľach, sa priznávala: veľmi som chcela, aby Laura mala otca, ale... Mohla som sa ja zdravému človeku zavesiť na krk? Vzala som od života to, čo sa mi dostalo... Zdravé, krásne dieťa, nie je to dosť?
Teraz i ja budem mať dieťa, vravela si Oľga, tiež ho budem vychovávať sama, nemala som to v úmysle, ibaže za hlúposť sa platí. Nebudem platiť sama, doplatí aj ono. Videla ako v hmle, ale napäto sledovala dve kúpacie čiapky na hladine, žltú a belasú, vzďaľovali sa od brehu rovnomernými tempami. Keď sú deti uprostred jazera, stisne jej srdce: také mláďatká, holíčatá, piskľatá, a takto bez matkinej ochrany, z dosahu jej rúk. Tŕpla, kým dosiahli breh, potom vstala a zakývala im Klárinou bielou šatkou, len aby ich zabavila čo najdlhšie na brehu, bolo ich treba zdržať, nedovoliť, aby sa také vyčerpané hneď hodili do vody. Víťazoslávne jej odkývali. Prudko mávala šatkou, akoby chcela oddialiť chvíľu, kým sa pustia na spiatočnú cestu. Musíte sa vydýchať, vravela nahlas, toto sa naučila od Kláry, byť sugerujúcou, svoju vôľu vnucujúcou matkou, ktorá vie, čo chce, keď ide o jej deti. Ešteže mám Kláru, vravela si. Ešteže ju mám. Bývali chvíle, keď sa cítila stratená v živote, no Klára na rozdiel od nej bola vždy paňou situácie, všetko videla ostro a presne. Nemohla si dovoliť mrhať silami: mala ich málo. Vedela, koľko krokov môže urobiť, koľko minút oddychu a v akých intervaloch potrebuje, aj to vedela, ako zariadiť, aby svojou únavou nikoho neobťažovala. Nemohla si dovoliť strácať čas ani sily, ba ani peniaze. Z platu zdravotnej sestry uživiť dieťa, dať mu všetko, čo potrebuje, dovoliť si drobné pôžitky, auto, výlety, šport, pekné šaty. V jej živote nič nevyšlo nazmar: ani najmenšia handrička, ani len halier, ani len sekunda.
Ruka ju bolela, prestala mávať, deti sa znova hodili do vĺn. Vo vode bolo málo plavcov. Už je po lete. Zopár otužilcov a dve sojky. Modrá a žltá kúpacia čiapka uprostred jazera, ktoré náhle zaclonil čierny mrak. Tempá už nie sú také pravidelné ako na začiatku.
Treba ich nechať, povedala Klára, nech si vyskúšajú sily.
Oľga odvrátila tvár k lesu, akoby ju tam čosi upútalo, viečkami jej potrhávalo. Nech ich sleduje Klára, ja na to nemám nervy.
Deti so štebotom vystúpili z vody, otriasali sa ako psíci. Klára ich naháňala: Najprv sa poriadne vyutierať, a do suchého, dámy!
Trinásťročné dievčatá vyzerali ako Tahiťanky: opálené, štíhle, iba namiesto kvetov mali okolo krku farebné uteráky. Chvíľu hrali bedminton, chvíľu preháňali pestrú loptu, a ustavične popíjali z fliaš, uložených medzi kameňmi v plytkej vode.
Zdvihol sa vietor. Chmáry nad vrchmi sa kudlili, hustli. Oľga si spomenula na košické horolezkyne: užili si pekný deň, iste sa už vracajú do hotela. Sadla si na balvan, od vody zrazu ťahal chlad.
Bude búrka, poznamenala Klára. Vlastne – nemám rada tento čas medzi dňom a večerom, medzi letom a jeseňou. Človek akoby sa v hĺbke duše obával zmeny, však? Je to taký prirodzený ženský inštinkt, pripraviť sa na nepohodu, pred zimou sa postarať o zásoby, upliesť deťom hrubé svetre, kúpiť teplú obuv, ochrániť sa pred chladom...
Mračien pribúdalo, akoby ich za vrchmi chrlil komín. Deti dobehli, zbalili stan, Klára ich hnala, všetko pozbierať, skontrolovať, či sme nič nezabudli, nasadnúť a ideme. Na skle zabubnovali kvapky, Klára tuho zvierala volant.
Nedeľa je v hoteli rušný deň. Hostia prichádzajú a odchádzajú, v hale je pohyb, Oľga má plné ruky práce. Na schodišti sa objavil hosť zo stodvojky, scupkal po červenom koberci a bravúrne švihol dáždnikom.
Ručičky bozkávam, slečna Olinka! Príjemná zmena, pravda? Po toľkom dusne sa zíde trocha vodičky.
Bolo by jej dosť aj pre krokodíla, zavrčal vrátnik. Od rána je nesvoj.
Ach, pán Matúška, hosť urobil vrtkú piruetu, ani som vás nezbadal.
Pán Matuschka si narazil bielu šiltovku na oči a sklonil hlavu nad nejaké papiere. Mal dôvod byť urazený. Vrátnika, ktorý sedí v tejto hale dvadsať rokov, nemožno nezbadať. Okrem toho mu pán zo stodvojky pridal k menu nenáležitý dĺžeň, a na to bol pán Matuschka osobitne háklivý. Dĺžeň sa zavše pritrafil aj iným hosťom, najčastejie Liptákom. Pán Matuschka už dávno delil ľudí na Liptákov a tých druhých.
Pán sa zvrtol v ďalšej piruete a dvorne sa Oľge prihovoril: Drahá slečna, ešte vždy nemáte pre mňa čas?
Kde by som ho nabrala? zmohla sa na malý úsmevček. V tej chvíli zazvonil telefón. Zdvihla slúchadlo. Ľutujem, Peter, povedala chladne, dnes večer nemám čas. Nie, ani inokedy. Vôbec nemám čas, pán inžinier.
To som rád, že aj iní sú na tom tak ako ja, povedal hosť zo stodvojky. Keby to nebol vyslovil, možno by ani nebola vedela, čo do telefónu vlastne povedala.
Môžete mi aspoň prezradiť, ako sa máte? pokračoval hosť v nezmyselnej konverzácii.
Mám sa dobre, povedala odmerane.
To som rád, to som rád, zaspieval hosť a šermujúc dáždnikom vyšiel z haly.
Pán Matuschka akoby čakal iba na to, zviechal sa z kresla, šiltovku nechal na operadle.
Celé dni vyspáva ako mladoženáč cez medové týždne a večer vychádza na lov. Miluje tunajšie lokály! Musí ich navštíviť za každého počasia! Pfuj! Toho sú schopní len Liptáci a besní psi! šomral namosúrene.
Oľga tušila pravú príčinu: Košičanky sa nevrátili. Včera sa vydali na túru a dosiaľ ich niet. Pátra po nich horská služba. V rozhovoroch personálu už počuť narážky, ďalšie obete hôr v tejto sezóne, každý rok tu zahynie okolo tridsať mladých, krásnych ľudí, spôsobujú to lavíny a takéto nebezpečné náhle zmeny počasia... Aj Oľga sa musí premáhať, pri prudkých zmenách je človek plný napätia, každý nerv napnutý na prasknutie. A aká zmena ju ešte len čaká, ktovie, či urobila dobre, že rozhodnutia týkajúce sa Petra necháva na potom, na čas, keď sa už nebude musieť šetriť, keď bude mať viac síl a odhodlania všetko zvládnuť, keď ju zaplaví radosť z príchodu nového človiečika.
Vrátnik urobil zopár kôl po obvode haly a hundral si popod nos: No pravda! Nevie prísť človeku na meno, a pritom sa tvári, že ho zaujíma, ako sa tu máme! A ty tiež, osopil sa na Oľgu, musíš každému vykladať, ako dobre sa máš?
Osem hodín denne musím byť zdvorilá. Za to ma platia.
Neprestal chodiť dookola – ako tiger v klietke.
Nezdá sa ti, že preháňaš? Za ten plat by som to nerobil. Nečakane zastal, vzal z operadla šiltovku a povedal: Idem na panáka.
Vtom sa otvoril výťah, vyšla účtovníčka, oprela sa o pult a povedala: Už ich našli.
Koho? spýtal sa pán Matuschka.
Šiltovka opäť spočinula na operadle.
Tie horolezkyne. Jedna bola namieste mŕtva, druhá zomrela v nemocnici.
Pán Matuschka vyšiel z haly, chvíľu bezmyšlienkovito stál pred vchodom, prostovlasý a v ľahkom tričku, potom strmo vykročil do prudkého dažďa. Na operadle ostala zabudnutá biela šiltovka.
