Vyhľadávanie
V prítmí sa svetlo na tmu podobá,
v každom z nás bdejú zástupy ľudí.
Len mŕtvi vedia, čo je sloboda
a vták, čo nemá cieľ, nezablúdi.
X
Vyrazíme v noci a pôjdeme bosí,
zacloní súmrak deň, svitaniu zabráni:
smädní púštnou dunou: bez sĺz, bez pomoci,
len JEDNO TY a JA, JEDEN tieň za nami.
X
Z hrobu nočná ruža nikdy nevyrastie,
nezaspieva pieseň našu bezmennú...
Ovca v pastierovi dýcha, v ovci pastier.
Po morskom dne rieka tečie k prameňu.
X
Znovu je noc kratšia ako vlčie bdenie,
kto nemôže inak, nech sa rozhovorí...
Kde nie je toto JA, nie je utrpenie.
Na nebi letí vták. Ryba pláva v mori.
X
So slepou vlčicou Mária sa túla,
chladom dlhých nocí, šedým prázdnom dní.
Tichá pieseň mŕtvych obe uhranula,
skonal v nich vták, potom vzlietol. Slobodný.
X
Pod rúnom hviezd pláva blúdiaca flotila,
vysoké sú vlny, tmavšie ako zločin.
Mária si ľahla, med s mliekom dopila,
padajú jej prosby zo sna do hlbočín.
X
Cez ruky si potme prelejeme svetlá,
ohne sa nám skrížia v priesečníku žíl.
TVOJA slza MOJU na dne hrobu stretla,
iba JEDEN dotyk náhle zaiskril.
X
Vĺča k slzi privoniava,
dotknúť sa jej ostýcha.
Pod slzu mu klesne hlava,
na dno bozku: do ticha.
X
Máš tisíc tiel a iba JEDNU tvár,
súhlas dvoch sŕdc, čo neznamená nie.
Tam, kde sú všetci, nie je samotár.
A kde sa noc končí, vchádza svitanie.
X
Od TEBA až k SEBE pôjdem potme bosý,
z dvoch sa JEDEN stane v strede nášho tieňa.
Vták prenesie v zobáčiku kvapku rosy,
ponad ním preletí. Z ticha do zvonenia.
X
Na srdci prach, dvojmo zakryvená ryha.
Triešti sa vlna sĺz o tiene sklených skál.
Z miesta smútku nášho Mária sa dvíha,
v lone jej zaspal vták. Vlk pod ňou zaplakal.
X
Postál vták nad nami uprostred oblohy,
slza k nemu stúpla z prázdnych rúk Márie.
JA som sa jej dotkol, potom ju roztvoril,
TY počkáš na toho, kto sa z nej napije.
X
Vlnia sa tiene nočných ruží,
čo viečka mŕtvych naposledy zdobia.
Tu ani kondor nezakrúži,
len prosba tichšia ako zo záhrobia.
X
Prídem k tebe potme ako tichá rieka,
zavediem ťa tam, kde rastú mandragory.
kde za nás slepý vlk modlitbu odrieka
a v hrdle mu plameň z našej slzi horí.
X
Ako dlhá opustená alej,
ako zabudnuté poslanie.
TY zotrvaj a JA idem ďalej,
dočká sa ten, ktorý osamie.
X
Voda mi v žilách spriezračnela,
vychádzam z dlhých, smutných snov.
Oliva padla pod anjela
a vták mu mlčí nad hlavou.
X
Dám ti peľ noci a za hrsť ametystov,
tri lupienky tmavej ruže z Bolívie.
pazúrik kondora, na ňom obraz Kristov
a kvapku dažďa, v ktorej vlk zo sna vyje.
X
Dve slzy z Koránu nočné dažde zmietli,
azda sa nájdu tam, kde rozsvieti sa prach.
Máriine stopy rozfúkali vetry,
vlk presmutný blúdi, volá ju v modlitbách.
X
Podo MNOU noc: hlbšia ako bez dna,
pohladenie dlhé bez dotyku rán.
Pod TEBOU noc: rieka svetiel hviezdna,
ľalia v nás kvitne, vonia tymian.
X
Vlčica sa vsunie do mňa. Sama.
Slepým nechtom šmátra, hľadá Máriu.
Tŕňom v labe znútra pohládza ma,
naše slzy zmĺknu, potom zavyjú.
X
V TEBE sú všetci, JA tiež zostanem s vami,
tu neviestka podobá sa na mnícha.
stehlík s orlom zakrúžia nad píniami,
tieň ich krídel padá, padá do ticha.
X
Úšustom teplý dáždik prší
do zlatej ryhy v rubíne.
Do prázdnych hrobov na návrší,
do nášho bozku na ich dne.
X
Zasvieti biely prach vo vlčej hrudi,
skĺzne sa z vrásky tieň na vlčom tele.
Slzy mu vytiekli: každá z nich blúdi,
bije v ňom tisíc sŕdc. Všetky osamelé.
X
Slza nás obkrúži rozzlateným jasom,
Dno hrobu podo mnou vidím z TVOJHO tela.
MOJÍM hlasom povieš: kde TY si, tam JA som.
Slza sa v našej tme svetlom rozochvela.
X
Iba noc vydrž so mnou bez nádeje,
nech prosbu vlka tvoj plač nevyruší.
nech sa mu ďalej z úst striebro leje
a v bozku sĺz duša odovzdá sa duši.
X
V strede medzi MNOU a TEBOU ležím,
hlasom vetra, svitom luny odetý.
Hodiny sa pritláčajú k veži.
Sova len raz húkne, potom odletí.
X
Poď so mnou tam, kde leží srdce ranené,
vojdeme ticho ako nepozvaný hosť.
Tam stopy pútnikov menia sa na tiene
a v prachu pod nimi tma prosí o milosť.
X
Len JEDNO telo je, JEDNA biela tma,
ticho je len JEDNO a JEDNO zvonenie.
TY vdýchneš hlboko ako mahátmá,
JA z teba vydýchnem a vták v nás onemie.
X
V mĺkvej tme ktosi zavyje,
skĺzne sa slza z lodnej provy.
Za splnu kvitnú šalvie,
Vlk líže jazvu anjelovi.
X
TY môžeš hovoriť, JA zostanem nemý,
čas nám aj tak obom pretrhne nádeje.
Ako keď jeden prst dvihne Prebudený,
ako keď Mária ticho sa zasmeje.
X
Ktosi sa v ňom len Tebe klania,
v tej starej koži, pod jej ranami.
A s prosbou slepca bez prestania
do tmy odrieka: zmiluj sa nad nami!
X
V kvapke počkám tvoju ako ovca v čriede,
ako vchod JEDINÝ do tisícich brán.
Medzi dvomi tmami JEDNO svetlo biele,
z dvoch kvapiek len JEDNA, potom oceán.
