Vyhľadávanie
Od vraždy v divadle všetci očakávame majstrovský výkon, dôkaz dobrého vkusu, vyspelosti a zmyslu prespoločenský detail. Vynikajúce oblečenie, dokonalé načasovanie a správny výber zbrane by mali byť samozrejmosťou. Vysoká kultúra správania a maximálna miera ohľaduplnosti k návštevníkom divadla podmienkou! Iba tak sa náš čin stane ozdobou divadelnej sezóny a udalosťou, na ktorú sa bude ešte dlho a nadšene spomínať.
Vybrať si ako miesto vraždy divadlo je známkou buď vysokého majstrovstva, alebo dôkazom duševnej zaostalosti. Vražda v divadle patrí medzi najnáročnejšie spoločenské vraždy a preto neočakávajme nadšené ovácie ani pochvalné články v spoločenských týždenníkoch, ak svoju obeť zavraždíme basebalovou pálkou, alebo ak si na premiéru opery oblečieme pruhované sako. Je zaznamenaných veľa pokusov o divadelnú vraždu v povrchnej snahe zaujať, upútať pozornosť, či len z čistej naivity a hlúposti. Niektorí z takýchto „vrahov“ sa do divadla ani len nedostali, pretože neboli vhodne oblečení, upravení alebo si zabudli zakúpiť vstupenku. Ďalší sa počas predstavenia správali tak nápadne a nevkusne, že vyvolali pobúrenie skôr, ako sa dostali k samotnej vražde.(1) Žiaľ, poznáme aj prípady, kedy sa vrah do budovy dostal, bol vhodne oblečený a vedel sa primerane správať, keď však pristúpil k samotnej vražde, prejavil sa ako spoločenský barbar. Rozstrieľaní diváci, poškodené čalúnenie, rozbité zrkadlá, prerušené predstavenie, operná diva, ktorá od hrôzy navždy stratila hlas - to určite nie je prejav kultivovaného spoločenského divadelného vraha.
Pamätajme si: vražda v divadle by mala byť poctou, a to nielen pre vraha, ale aj pre samotnú obeť.(2) Tomu má zodpovedať aj jej úroveň a naša príprava. Najslávnejším divadelným vrahom trvalo dlhé roky, kým sa z malých vidieckych scén a putovných divadiel prepracovali do hlavného mesta a dostali príležitosť v opere alebo činohre. Mená ako Gustaffson(3), Bedachenko, Blasfemitz či Soprano sú dnes pojmami(4), a aj vďaka nim môžeme dnes hovoriť o pravidlách vyspelej divadelnej vraždy. Ak budeme tieto pravidlá ovládať a pridáme k nim aspoň štipku spoločenského vystupovania, zaručene tým získame väčšiu úctu, než keby sme vyhodili do vzduchu Covent Garden, či vystrieľali celý orchester Metropolitnej opery.
Prvé a najdôležitejšie pravidlo je, že nikdy nevraždíme pred predstavením. Mali by sme si uvedomiť, že nikto neprišiel do divadla kvôli tomu, aby sa stal obeťou vraždy, ale aby sa kultúrne a spoločensky vyžil. Patrí k prejavu spoločenského taktu, ak našu obeť necháme v pokoji vychutnať aspoň prvé dejstvo, prípadne konverzovať a fajčiť cigaru počas prestávky vo foyeri, a až potom ju zavraždíme.
Ďalším pravidlom je, že berieme ohľad na ostatných návštevníkov divadla a na samotné divadlo. Znamená to, že nepoškodíme zariadenie divadla, ani nepokazíme umelecký zážitok ostatným divákom. Ak sme sa rozhodli niekoho zavraždiť počas predstavenia priamo v hľadisku, mali by sme to urobiť tak, aby si to nikto nevšimol.
Na druhej strane, ak sa má naša vražda stať spoločenskou udalosťou, nemala by zostať utajenou, pretože návštevníkov divadla tak pripravíme o množstvo konverzačných tém, čo je zo spoločenského hladiska nevhodné a netaktné.
Poznáme jednoduché riešenie tohto problému: ak je smrť našej obete významnejšou udalosťou, ako samotná spoločenská udalosť, na ktorej sa vražda stala, môžeme ju pokojne vraždiť tak, aby si to všetci všimli. Smrť prezidenta je určite významnejšou spoločenskou udalosťou, ako premiéra opery a preto ho môžeme smelo zavraždiť v jeho lóži a zakričať pritom aj nejaké vlastenecké heslo (5), aby sme na náš čin vhodne upozornili. Smrť riaditeľa obchodnej spoločnosti, člena dozornej rady alebo spisovateľa (6)je menej významnou udalosťou ako premiéra opery, preto ich zavraždíme nenápadne - tak, aby sme nenarušili predstavenie, prípadne ich zavraždíme počas prestávky vo foyeri alebo fajčiarni.
OBLEČENIE
Návšteva divadla je nesporne vrcholnou spoločenskou udalosťou a tomu musí zodpovedať aj naše oblečenie. Bežne sa vyžaduje slávnostný večerný úbor, u pánov by mala prevládať tmavá farba, od dám očakávame večernú toaletu. Ak ide o zvlášť významnú príležitosť - napríklad premiéru, alebo je ohlásená prítomnosť dôležitej osobnosti, páni si oblečú frak alebo smoking, dámy veľkú večernú toaletu.
Platí pravidlo: ak sedíme na mieste, kde nás všetci vidia, musí tomu zodpovedať aj náš úbor. Naopak, ak sedíme na nenápadnom mieste, vzadu alebo na najlacnejších miestach, pôsobili by sme zbytočne nápadne a výstredne, keby sme mali oblečený frak a dámy veľkú toaletu.
Menej formálne oblečenie sa vyžaduje, ak ide o divadlo spevoherného typu, operetu alebo kabaret. Tu často stačí bežný večerný spoločenský úbor, samozrejme bez akýchkoľvek módnych výstrelkov a doplnkov.
Pri výbere oblečenia je dôležitý aj fakt, aké spoločenské postavenie zaujíma naša obeť. Ak sa chystáme zavraždiť šatniarku, istotne si k tomu neoblečieme smoking. Ak sa snažíme preniknúť do blízkosti veľvyslanca, kultúrneho atašé alebo ministra, zaručene sa nám to nepodarí, ak sa oblečieme ako chudobný študent hudobnej vedy alebo bláznivá nezamestnaná herečka.
Pre vraždu v divadle je teda dôležité, aby sme svojim oblečením nevyvolali pohoršenie a rozpaky, aby sme sa dokonale prispôsobili spoločenskému prostrediu a aby sme vo všetkých účastníkoch zanechali len ten najlepší dojem a trvalú spomienku na náš vybraný vkus, dokonalé vystupovanie a schopnosť zladiť i tie najmenšie detaily v oblečení a vystupovaní.
ZBRAŇ
Výber zbrane veľa povie o našom vkuse a schopnosti citlivo spoločensky reagovať na danú situáciu. Divadlo je prostredím vysokých nárokov a prísneho posudzovania každého kroku, ktorý urobíme, každého slova, ktoré povieme a každého činu, ktorého sa dopustíme. Nevhodným výberom zbrane uškodíme nielen sebe, ale utrpí tým aj povesť obete a často aj meno samotného divadla.
Sú nevhodné akékoľvek zbrane s dlhou hlavňou, ručné granáty, nálože odpaľované na diaľku, alebo príliš hlučné zbrane. Neprípustné sú zbrane s plošným účinkom a sečné zbrane. Brokovnice patria do rúk poľovníkom a nie divadelným vrahom. Plameňomet je vhodný vo vojne, ale nie v divadelnej lóži. Bojový otravný plyn v žiadnom prípade nevyvolá nadšené ovácie, ani radosť prítomných divákov.
Seriózny, ohľaduplný a vyspelý divadelný vrah si uvedomuje, že svoju obeť musí zanechať v stave, ktorý nevyvolá rozpaky, pohoršenie alebo prekvapene zodvihnuté obočie. Nikdy sa neznížime k tomu, aby sme odev obete poškodili viac ako je potrebné, alebo aby sme obeť zanechali v nejakej spoločensky neprípustnej polohe či póze. Volíme zbraň, ktorá zanechá len minimálne alebo žiadne stopy na šatstve, ktorá obeť zachová ako kompaktný estetický celok, a nie ako roztrhanú handrovú bábiku.
Dôležité sú aj technické detaily: ak budeme so sebou ťahať do lóže kufor naplnený rozobraným ľahkým guľometom, môže sa nám stať, že vyvoláme pozornosť divadelných zriadencov, nehovoriac o tom, ako nevhodne budeme pôsobiť na ostatných návštevníkov. Nezanedbateľný je aj estetický účinok: výstredná, krikľavo farebná alebo znečistená zbraň istotne neurobí najlepší dojem na obeť, ani na svedkov nášho činu.(7)
Vhodné sú krátke palné zbrane farebne zladené s našim oblečením (8). Vítané sú zbrane, špeciálne zhotovené na túto príležitosť. Je prejavom úcty k divadelnému prostrediu i k spoločenskému významu obete, ak použijeme zbraň, ktorá je pozlátená, má perleťovú pažbu, prípadne na nej máme ručne vygravírované meno. V spoločnosti platí, že čím drahšia a kvalitnejšia zbraň, tým väčšiu úctu prejavujeme obeti. Je pochopiteľné, že divadelnú upratovačku nezastrelíme zberateľskou raritou, vyrobenou na objednávku v nízkej sérii. Ale riaditeľa divadla, predstaviteľa hlavnej úlohy, hrdinského tenora, ministra alebo prezidenta už môžeme takouto zbraňou pokojne zastreliť, pričom tým len podčiarkneme ich spoločenské postavenie.
Podľa okolností zvážime i použitie tlmiča výstrelu. Ak zbraň použijeme vo foyeri, divadelnom bufete, na chodbe, schodišti alebo v šatni, tlmič nie je nevyhnutný. Výstrel vtedy vhodne upozorní na náš čin a poskytne návštevníkom divadla množstvo konverzačných tém. Ale ak chceme strieľať v hľadisku, lóži alebo v zákulisí, tlmič je nevyhnutný. Nikto nechodí do divadla kvôli tomu, aby si umelecký zážitok z predstavenia nechal pokaziť rachotom krátkej palnej zbrane.
Samozrejme, že strelná zbraň nie je podmienkou. Zručný divadelný vrah dokáže použiť aj škrtidlo, ktoré má niekoľko výhod: je nehlučné, nepoškodí odev a neohrozí okolostojacich či okolosediacich. Ťažkosti sa však vynoria, ak máme zavraždiť viac obetí - manželský pár, delegáciu alebo celú dozornú radu. Za najvhodnejšie škrtidlo považujeme hodvábnu šnúru dlhú asi sedemdesiat centimetrov, prípadne hodvábnu šálu, ktorú mnoho pánov nosí ako módny doplnok. Použiť môžeme aj viazanku, opasok, v krajnom prípade aj šnúrku od topánok. Viazanku si po použití okamžite uviažeme, aby sme nevyvolali rozpaky, alebo nevhodnú pozornosť. Používať holé ruky je nehygienické a neestetické. Jediná výnimka platí, ak sme k tomu donútení okolnosťami, ale aj vtedy je potrebné použiť jemné čierne kožené rukavice. Pamätajme si, že páni škrtia dámy a nie naopak!
Ak máme naraz zlikvidovať viac významných návštevníkov divadla, môžeme použiť aj jed. Tento prostriedok je však náročný na prípravu a plánovanie celej akcie, aby sa nestalo, že jed (najlepšie vo fľaši sektu) zlikviduje úplne inú skupinu návštevníkov divadla. Zásadne používame rýchlo pôsobiaci jed, aby pohľad na predsmrtné kŕče neznepokojil a nerozladil nezainteresovaných divákov a nepokazil im celkový zážitok z divadelného predstavenia.
Na záver by sme ešte chceli upozorniť, že odhadzovanie použitej zbrane je nespoločenské a robí sa tak len v treťotriednych filmoch. Rovnako dôležité je aj vystupovanie so zbraňou - musíme pôsobiť sebaisto, profesionálne a skúseno, aby sme v obeti ani v ostatných účastníkoch nezanechali smutný dojem amatérskosti, nepripravenosti alebo spoločenskej nevyspelosti (9).
SPRÁVANIE
V divadelných priestoroch sa pohybujeme pokojne a rozvážne. Nepobiehame, nerobíme prudké pohyby, ani na nikoho nepokrikujeme. Ak sme s partnerkou, vedieme ju po pravici. Známych a priateľov zdravíme jemným úklonom. Nevtierame sa im do priazne, ani sa nedožadujeme pozornosti, najmä ak vidíme, že naši známi stoja v rozhovore so spoločensky významnou alebo obľúbenou osobou. Pri predstavovaní používame jednoduché a výstižné slová, niekedy stačí keď krátko povieme len svoje priezvisko. Ak nám predstavujú niekoho, o kom sme už počuli alebo čítali, je vhodné použiť obradnú frázu. Napríklad: „Som rád, že môžem osobne spoznať autora...“ alebo: „Teší ma, že tiež patríte medzi fanúšikov dramatického umenia...“ prípadne: „Je obdivuhodné, že ste si popri vašej nesmierne dôležitej práci našli čas i na...“
Vyspelý divadelný vrah prichádza do divadla včas a včas aj zaujme svoje miesto v hľadisku. Ak sme pozvaní do lóže, prví zaujmú svoje miesta hostitelia. Najlepšie miesta zaujmú samozrejme dámy, páni sa posadia za ne, prípadne, ak nie je miesto, stoja za nimi. Z lóže nepozorujeme ostatných návštevníkov divadla ďalekohľadom, ani na nikoho nevykrikujeme a nemávame. Ak potrebujeme zistiť, či naša obeť už zaujala svoje miesto, urobíme tak nenápadne, aby sme zbytočne neupútali pozornosť.
Počas predstavenia sa správame kultivovane a pokojne. Nemiestne poznámky, hlučný smiech a potlesk, vstávanie, pískanie, to všetko sú prejavy hodiace sa skôr na futbalový štadión, ako do divadla. Rovnako nevhodné je upadnutie do extázy, deklamovanie textov spolu s hercami, spievanie obľúbených piesní, alebo nápadná gestikulácia. Vyspelý divadelný vrah sa nikdy nenechá strhnúť k nemiestnym prejavom, je zdržanlivý a vie, že svoju spokojnosť s divadelným predstavením dá najlepšie najavo primeraným potleskom a nespokojnosť mrazivým mlčaním. Pamätajme, že nie je vhodné prejavovať nespokojnosť s vystúpením niektorého herca tým, že ho zastrelíme hneď pri prvej klaňačke. Je spoločensky omnoho ohľaduplnejšie počkať na herca v zákulisí, pred jeho šatňou alebo pri odchode z divadla a potom ho zavraždiť.
NAČASOVANIE
Veľmi diskutovaná je otázka správneho načasovania vraždy v divadle. Odborná literatúra sa rozdelila na dve, zrejme nikdy nezmieriteľné, školy. Stolypinova škola(10), považuje za najvhodnejšiu chvíľu na vraždu prestávku. Lincolnova škola(11), sa prikláňa k vražde počas predstavenia.
Stolypinova škola(12)tvrdí, že počas divadelnej prestávky vzniká celý rad vynikajúcich príležitostí na spoločenskú vraždu. Množstvo pohybujúcich sa ľudí, ruch a možnosť nenápadne sa dostať k svojej obeti sú najväčšími výhodami tohto prístupu. Okrem toho, v prípade vraždy zvlášť významnej osobnosti, dokážeme našim činom priamo zaujať omnoho väčší počet návštevníkov divadla, ako keď vraždíme počas predstavenia. Vražda počas prestávky nám poskytuje aj ďalšiu nezanedbateľnú výhodu: pri troche šikovnosti stihneme zavraždiť podstatne väčší počet obetí, ako počas predstavenia.(13)
Skúsený divadelný vrah má prehľad o pohybe svojej obete a pohotovo využije každý vhodný divadelný priestor: ponúkajú sa nám chodby a schodištia, bufet, foyer alebo fajčiareň. Menej vhodné sú toalety alebo šatňa - tieto priestory využívame vtedy, keď chceme zavraždiť spoločensky menej významnú osobnosť, musíme však postupovať tak, aby neprišlo k zablokovaniu týchto zariadení.
Vraždiť však môžeme aj v hľadisku alebo priamo v lóži, čo sa nám niekedy samo ponúka, najmä ak obeť pre starobu, chorobu, pretučnelosť alebo z nezáujmu o spoločenské dianie zostane sedieť na svojom mieste aj počas prestávky. V tom prípade musíme už len zvážiť, či chceme svojim činom zaujať pozornosť publika a zvolíme nápadnejšiu zbraň, alebo chceme postupovať nenápadne, citlivo a použijeme spoločensky menej výrazný vražedný prostriedok.
Niektoré významné osobnosti prijímajú počas prestávky vo svojej lóži skupiny obdivovateľov, obchodných partnerov alebo priateľov. Divadelný vrah môže využiť túto príležitosť a významnú osobnosť zavraždiť. Dôležité je uvedomiť si, že v lóži môžeme zavraždiť jedine toho, kto má lóžu predplatenú, prípadne jeho rodinných príslušníkov. Ak chceme zavraždiť niekoho, kto je do lóže len pozvaný, je vhodné zavraždiť ho mimo lóže, pred vstupom do nej, pri odchode, prípadne zavraždíme najprv majiteľa lóže, aby sa necítil dotknutý alebo urazený.(14)
Pánov odporúčame zavraždiť vo fajčiarni, v spoločnosti ostatných pánov. Upozorňujeme, že v tomto prípade sa ako jediná vhodná považuje krátka palná zbraň. Bolo by spoločensky neúnosné obeť uškrtiť alebo prebodnúť nožom pred zrakmi ostatných pánov. Dobre vychovaný a kultivovaný spoločenský vrah zachováva zdvorilosť za každých okolností a preto je namieste, aby si tesne pred činom overil totožnosť obete. Aj na obeť vplýva dobre, ak si uvedomuje, že nie je obeťou náhody alebo omylu, ale dobre pripravenej a naplánovanej akcie. Stačí úplne jednoduché: „Prepáčte, pán Ribowitz?“ Alebo: „Pán staviteľ Vohrádka?“ Prípadne: „Prepáčte, ktorý z pánov je pán predseda dozornej rady inžinier Marko?“ Pána, ktorý sa prihlási, môžeme okamžite zastreliť. Odporúčajú sa dva výstrely, druhý pre istotu, keby spoločnosť prvý výstrel prehliadla, alebo ho pokladala za otváranie fľaše sektu.
Úplne iný pohľad ponúka na problém načasovania vraždy v divadle Lincolnova škola(15). Stavia svoje tvrdenia na celom rade mimoriadnych príležitostí, ktoré divadelnému vrahovi poskytuje atmosféra divadelného vystúpenia. Vybičované emócie prúdiace z javiska, prítmie v sále, prázdne chodby a schodištia, zaujatosť divadelným predstavením - to sú najvýraznejšie benefity vraždy počas predstavenia. Vyspelý divadelný vrah sa v takomto prostredí vynikajúco orientuje, neruší ostatných návštevníkov svojimi nemotornými pohybmi a vhodne využíva dejové zvraty na priblíženie sa k obeti, a napokon až k jej zavraždeniu. (16)
Dôležitý je aj výber divadelného výstupu, počas ktorého bude obeť zavraždená. Vraždiť v úplnom tichu je nevhodné a nespoločenské. Neodporúčajú sa komorné drámy, pantomimické vystúpenia, monodrámy alebo nemohry. Vhodné sú opery s bojovými scénami, historické drámy s množstvom súbojov a vrážd, spevohry a rôzne experimentálne divadelné vystúpenia. V hluku a atmosfére exaltovaných vášni, tak typických pre produkciu rôznych divadelných spoločností, je potom pre vyspelého spoločenského vraha už len otázkou zručnosti, kedy vhodným spôsobom zlikviduje svoju obeť. (17)
Na záver by sme pripomenuli, že ani Stolypinova, ani Lincolnova školaneponúkajú vyčerpávajúce odpovede na celú problematiku spoločenskej vraždy v divadle. Obe školy sa pohŕdavo vyjadrujú o vražde pred divadlom. Stolypinova školasa kladne stavia k vražde v zákulisí alebo zo zákulisia, ale musí k nej prísť počas prestávky. Lincolnova školaoznačuje vraždu v zákulisí za spoločensky dehonestujúcu a vhodnú iba v prípade, keď treba zavraždiť niektorého z hercov alebo zamestnancov divadla. Obe školy venujú len málo pozornosti vražde v divadelnom bufete a váhavo pristupujú k vražde počas hrania štátnej hymny, požiari, zemetrasení alebo výpadku elektrického prúdu.
MŔTVOLA
Spoločenská vražda pozná len jedno pravidlo, ktoré určuje, čo s mŕtvolou po vražde: čím významnejšia mŕtvola, tým menej sa ju snažíme ukryť. Bolo by určite spoločensky nevhodné, keby sme sa snažili ukryť mŕtvolu prezidenta, ktorého sme pred chvíľou zastrelili v jeho vlastnej lóži. Bolo by však rovnako nevhodné, keby sme mŕtvolu divadelného požiarnika nechali pohodenú na chodbe alebo vo foyeri a vyvolali tak rozpaky alebo pobúrenie návštevníkov divadla. Vždy musíme zvážiť, či nevhodnou manipuláciou s mŕtvolou nevyvoláme väčší rozruch a rozpaky, ako samotnou vraždou.
Vyspelý spoločenský vrah radšej mŕtvolu posadí na kreslo, alebo ju naaranžuje do nejakej prijateľnej polohy, akoby ju mal ťahať celým divadlom.(18) Pamätajme si: ak by mŕtvola mala byť na obtiaž ostatným návštevníkom divadla, ak by mala prekážať alebo vyvolávať nepatričnú pozornosť, musíme sa postarať o jej odstránenie alebo aspoň zamaskovanie. Ak ide o mŕtvolu významného, obľúbeného alebo inak známeho človeka, je potrebné ponechať mŕtvolu tam kde je, nanajvýš ju jemne doaranžovať do nejakej spoločensky prijateľnej polohy, aby sa lepšie vynímala na stránkach spoločenských magazínov. (19)
SPOLOČENSKÉ ZVYKLOSTI
Ak prichádzame ku svojmu miestu už obsadenou radou a nútime tak sediacich aby vstali, neotáčame sa k nim chrbtom, ale každému sa riadne ospravedlníme. Ak sme s dámou, pán ide prvý a a usadí dámu po svojej pravici. Počas predstavenia sa zdržíme poznámok alebo hlasitého čítania divadelného programu. Rovnako nie sú vhodné intímne prejavy k dáme alebo spolusediacim. K divadelnému personálu sa chováme slušne, ale nie dôverne. Nevyžadujeme od neho služby, ktoré nemôže poskytnúť a ani ho neobviňujeme zo zle predvedeného predstavenia.
V prípade, že máme zavraždiť viac osôb, zásadne postupujeme podľa ich spoločenskej významnosti. Najprv zavraždíme spoločensky významnejšiu osobu a až potom osoby menej spoločensky významné. Prítomných členov parlamentu vraždíme v tomto poradí: predseda parlamentu, podpredsedovia parlamentu, predsedovia a podpredsedovia parlamentných výborov, predsedovia parlamentných klubov a napokon radoví poslanci. Ak vraždíme viac radových poslancov, postupujeme podľa veku, pričom dámy majú vždy prednosť. Ministerské delegácie vraždíme v poradí: minister, jeho manželka, štátny tajomník s manželkou a napokon obyčajní úradníci, ktorých vraždíme hromadne. Prezidentské delegácie vraždíme v poradí: prezident, jeho manželka, poradcovia prezidenta (podľa veku) a napokon hovorca prezidentskej kancelárie. Ak máme zavraždiť dvoch prezidentov, hosť má prednosť pred hostiteľom. Ak je prítomných viac prezidentov ako dvaja, vraždíme ako prvých hostí a to podľa dĺžky vykonávania ich úradu, a až na konci zavraždíme prezidenta hostiteľa. V tomto prípade platí, že prezidenti majú prednosť pred manželkami, ktoré zavraždíme až po prezidentovi hostiteľovi.
Ak máme zavraždiť niektorého z významných hercov, patrí ku spoločenskému taktu, že ho zavraždíme priamo pri vystúpení. Vhodné sú monológy, scény štátnických rozhodnutí, prípadne rozlúčkové scény. V žiadnom prípade herca nevraždíme uprostred vety! Menej významných hercov môžeme zavraždiť aj v zákulisí.
Najvhodnejšou chvíľou pre vraždu divadelného režiséra je klaňačka (na rozdiel od hercov), alebo recepcia po divadelnej premiére.
Po skončení predstavenia nikam neutekáme, neponáhľame sa, no ani nezdržiavame ostatných návštevníkov. Pokojnou chôdzou sa dostaneme k šatni, kde prevezmeme svoje ošatenie. Pri konverzácii so známymi a priateľmi sa zdržíme príliš kategorického hodnotenia divadelného predstavenia. Divadelnú budovu opustíme pokojne, nenáhlivo, bez paniky, pričom si nenápadne nezabudneme skontrolovať zovňajšok.
Len dokonalou prípravou, starostlivým zvážením všetkých okolností, vynikajúcim spoločenským vystupovaním a bravúrnym zvládnutím všetkých nečakaných spoločenských situácií dosiahneme, aby sa z našej vraždy v divadle stala udalosť sezóny, na ktorú sa bude ešte dlho a v dobrom spomínať.
Poznámky
1) nespoločenské vraždy
Za všetky takéto pokusy najviac hovorí prípad rakúskej amatérskej divadelnej vrahyne Heppy Pluhar, ktorá počas predstavenia v lóži fajčila, pokrikovala na herečky a komentovala ich výkony, čím chcela znemožniť herca Qualtingera, aby ho potom zavraždila. Heppy Pluhar sa spoločensky natoľko diskvalifikovala, že predstavenie bolo prerušené, zriadenci ju vyniesli pred divadlo a hodili dolu schodmi, čím sa pre ňu kariéra divadelnej vrahyne navždy skončila.
Celú aféru podrobne opisuje viedenský bulvárny denník Neuer Kurier v článku Skandal! Morderin in Theater! (247/1955), doplnenom fotografiami Heppy Pluhar váľajúcej sa pred divadelným vchodom. V rozhovore amatérska vrahyňa uviedla, že „šlo o lásku“ a herca chcela zavraždiť „holými rukami“. Aj napriek tomu, že Heppy Pluhar sa na vraždu pripravovala, najmä pokiaľ ide o výber róby, a hercovo zaškrtenie každodenne trénovala na koženej figuríne vyplnenej pieskom, treba skonštatovať, že k samotnej vražde sa nedostala a jediným zmyslom celého činu bolo, že prenikol do rakúskej bulvárnej tlače a odtiaľ do profesného rakúskeho divadelného časopisu Die Bretter des Theaters heute (10/56), kde bol uvedený pod čiarou ako kuriozita. Celý prípad citoval aj taliansky La Scala Bulletin 1956 a turecký kultúrny magazín Atatűrk Culture Today. James Smith-Wetton vo svojej knihe Famous Theatre Murders, Boston 1994, spomína prípad Heppy Pluhar v kapitole venovanej ženským divadelným vrahyniam a zaraďuje ju (aj napriek tomu, že vraždu neuskutočnila) medzi také hviezdy ženskej divadelnej vraždy ako Gudmundur Horobar, ktorá zásadne vraždila len počas predstavenia hry Samuela Becketta Stoličky, alebo Nadeždy Onofrijenko, ktorá vraždila návštevníkov Boľšogo teatra otráveným kaviárom.
2) pocta pre obeť
V roku 1984 bol uskutočnený výskum (Jameson – Tullamore – Dew: Preferences of Potential Murder and Unfortunate Events’ Victims, Baltimore 1985), v ktorom sa zisťovalo, na akom mieste a akým spôsobom by respondenti chceli zomrieť. Na otázku „Na akom mieste by ste chceli byť zavraždení?“ až 45 % respondentov uviedlo divadlo, 32 % koncertnú sieň a 15 % pláž v Copacabane. Len veľmi nízke percentá uviedli miesta ako obývačka, kuchyňa alebo spálňa, prípadne temná ulička alebo zábavný podnik. Už z tohto je zrejmé, že želania respondentov a každodenná skutočnosť sú v silnom protiklade. Podobne vyzneli aj odpovede na otázku „Akou zbraňou by ste chceli byť zavraždení?“ Najvyššie percentá získal rýchlo pôsobiaci jed, odborné zlomenie väzov a udusenie poduškou v spánku. Zastrelenie sa umiestnilo až na 8. mieste, zaškrtenie na 25. a dobodanie kuchynským nožom na 46. mieste. Na otázku „Pri akom nešťastí alebo katastrofe by ste chceli zahynúť?“ najviac percent získal koniec sveta (66 %), potom epicentrum výbuchu vodíkovej bomby (31 %). Len veľmi nízke percentá chceli zahynúť pri námornej katastrofe, požiari divadla a zemetrasení. Pri páde autobusu do priepasti, výbuchu sopky a výbuchu továrne na pesticídy nechcel zahynúť nikto.
3) Gustaffson
Oslňujúca kariéra nórskeho operného vraha Olafa Gustaffsona (1878 – 1966) sa stala námetom dvoch filmov a inšpirovala vznik niekoľkých odborných štúdií. Sám Gustaffson napísal spomienkovú knihu (Death in the Theatre is my life, New York 1951), ktorá je poučným čítaním pre každého záujemcu o divadelnú vraždu. Gustaffson sa ako operný vrah etabloval pomerne skoro – po dvoch menších vraždách v okresnom divadle v Kristiansande dostal v roku 1912 mimoriadnu príležitosť v Nórskej národnej opere v Oslo. Počas predstavenia Verdiho Rigoletta zavraždil ruského veľvyslanca aj s tajomníkom, pričom nielenže nenarušil chod predstavenia, ale po jeho skončení zotrval v dlhšom srdečnom rozhovore s divadelným intentantom, preukazujúc vysokú znalosť problematiky inscenovania veristických opier. (Henriksen, Agnar: Olaf Gustaffson, A Father of Norwegian Theatre Murders, Oslo 1976.) Po úspechoch v Nórsku sa Gustaffson pokúsil presadiť aj v zahraničí. Vyhral konkurz na vraždu francúzskeho ministra školstva Meditteranéa, ten však pre údajnú hluchotu prestal operu navštevovať. Gustaffson, po dvoch mesiacoch márneho chodenia do Parížskej Grand Opéra a vyčkávania ministra, sa zatrpknutý vrátil do Nórska a zanevrel na francúzske divadlá. O niekoľko rokov však získal objednávku na vraždu v Metropolitnej opere v New Yorku, ktorú úspešne uskutočnil, a etabloval sa tak na americkej pôde, kde získal nehynúcu slávu. Gustaffson sa dokázal pohybovať nielen v prostredí špičkových operných scén, ale prispôsobil sa aj menej významným divadlám. Založil tradíciu tzv. zájazdovej opernej vraždy, keď cestoval priamo s divadelným súborom a počas predstavenia v rôznych mestách uskutočnil jednu alebo dve operné vraždy, pričom obeťou bol zvyčajne niekto z miestnej honorácie. V roku 1966, na päťdesiate výročie svojej prvej vraždy v Metropolitnej opere, sa 88-ročný Gustaffson pokúsil o comeback. Pri pokuse zavraždiť galeristu Gutentaga však prepadol cez zábradlie lóže a zabil sa pádom na opernú kritičku Henrietu Wyzabal, ktorá zomrela tiež. Gustaffson si týmto činom získal veľké uznanie, aj napriek tomu, že pôvodne chcel zavraždiť niekoho iného. V literatúre (Nagy, Claudia: The Art Of Theatre Critique, Philadelphia 1971) sme našli aj ojedinelé literárne svedectvo Gustaffsonovej poslednej vraždy. Ide o poznámky, ktoré si počas predstavenia robila operná kritička Henrieta Wyzabal do svojho programu, tesne predtým, ako na ňu dopadol Gustaffson. Pripomeňme len, že šlo o premiéru Massenetovej opery Manon. Uvádzame posledný odsek: „Zbor. Otrasné. A teraz tie violy! Opäť otrasné! Chýba tu koncíznosť celého prejavu. Ako mohli zabudnúť na túžbu? Kde je túžba? Lyrický soprán! Absolútna hrôza! Čoho som sa to dožila? Prestávka: šampanské teplé. Šéfredaktor Schnee-kampf opitý. Prezidentka Sziratzky aj so sprievodom opitá. Intendant Bing opitý aj s manželkou. Opité hostesky! Škandál, škandál, škandál! Druhé dejstvo: opäť tie hoboje! Prečo nedajú hobojom pokoj? Načo do toho ťahajú hoboje? Hrdinský tenor opäť jedol bruschettu s cesnakom a cítiť ho až sem. Nevyspieval cis!!! Hovoriť s riaditeľom opery. Nevedia, čo je to opera. Zdôrazniť. Motajú sa ako teľce. Zdôrazniť. Toto nie je Massenet. Ani toto. Brutálne atavizmy. Irelevantné analogizmy. Fatálne paradigmy. Čo to spieva? Ah! Fuyez, douce image?...“
4) Bedachenko, Blasfemitz
O najznámejších divadelných vrahoch sa dočítate v knihe: James Smith-Wetton: The Famous Theatre Murders, Boston 1994. O Bedachenkovi a Blasfemitzovi vyšli aj samostatné štúdie, zamerané však skôr na ich techniku, ako na spoločenské vystupovanie. Napríklad Carl Blasfemitz svoje obete škrtil v bielych (!) rukavičkách alebo hodvábnou šnúrou. Prisudzovala sa mu aj smrť niekoľkých pánov, ktorých našli po predstavení Molièrovho Lakomca veľmi spôsobne obesených v prítmí lóže. Nikdy sa však nenašiel priamy dôkaz a niekoľko detailov (napríklad Blasfemitz zásadne nevraždil v divadelnej lóži) hovorilo skôr o inom autorovi. Až po mnohých rokoch naznačil Joe Pistone vo svojej knihe 15 000 Nights at the Opera (New York 1973), že skutočným vrahom by mohol byť Bedachenko, ktorý v ten večer divadlo tiež navštívil a obesených pánov našli práve v jeho lóži. Bedachenko však nikdy nevraždil pri francúzskych komédiách a Molièra by si zaručene nepokazil vraždou, preto prichádza do úvahy aj možnosť, že vraždu zaňho urobil niekto iný.
5) vykrikovanie vlasteneckých hesiel
Vhodné vlastenecké a iné heslá, používané pri atentátoch na významné spoločenské osobnosti, nájdete v knihe: Kaplan, Fany: Weg mit der Tyrannei und andere Schlagworte, Gesamtausgabe, Zürich 1915.
6) vražda spisovateľa
Výnimka je možná v prípade, ak je spisovateľ autorom divadelnej hry, na ktorej je prítomný. Vtedy bude preňho veľkou cťou zomrieť priamo pri predstavení. Zo spoločenského hľadiska by bolo ideálne, keby zomrel rukou iného (konkurenčného) spisovateľa, divadelného režiséra alebo niektorej z herečiek.
7) výzdoba zbrane
Rovnako nevhodné je vyzdobiť si zbraň rôznymi obrázkami slúžiacimi ako talizman pre šťastie. Mexický divadelný vrah Pancho „Padre“ Ramirez mal na pažbe svojho revolvera nalepený obrázok Panny Márie. Taliansky operný vrah Salvatore Giannotti mal na pištoli značky Pietro Beretta vygravírovaný portrét svojej matky. Španielsky divadelný vrah Juan Mendoza mal celú pištoľ polepenú obrázkami svojich detí. Takýto prístup je spoločensky nevhodný a obeť môže priviesť len k rozpakom a začudovanému výrazu tváre.
8) zbrane
Akákoľvek krátka palná zbraň, ktorá nesie značku renomovaného výrobcu, dokáže efektívne a spoľahlivo splniť svoje poslanie. Zásadne používame zbraň, ktorú poznáme a ktorú máme zastrieľanú. Používame spoľahlivé a vyskúšané strelivo. Zbraň pravidelne čistíme a rýchlo dokážeme odstrániť poruchy, ktoré sa počas streľby môžu vyskytnúť. Na vraždu v divadle sú najvhodnejšie revolvery, pretože pri nich nemôže dôjsť k zaseknutiu náboja ani k vyhadzovaniu nábojnice na zem, čím sa zmenšuje riziko pre ostatných návštevníkov divadla.
9) vystupovanie so zbraňou
Je dostupné množstvo literatúry opisujúcej správne vystupovanie so zbraňou, nosenie zbrane, jej nabíjanie a bezpečnostné predpisy pri manipulácii so zbraňou. Spomeňme len základné diela: Anastasia, Albert „The Executioner“ – Abbandando, Frank „Dasher“ – Strauss, Harry „Pittsburgh Phil“: Gun Handling. Theory and Practise, New York 1941. Casper – Motchilenko – Veiss: Tell them with a gun, New York 1995. Prípadne aj: Lotman – Toporov – Ivanov: Krasivoje oružije s točki zrenija strukturalizma. In: Trudy po znakovym sisťemam 17, Tartu 1984. (Pozn. prekl.: Z dostupnej českej literatúry môžeme odporúčať brožúru od Vladimíra Havla: Defenzivní střelba, Praha 1995.)
10) P. A. Stolypin
Škola je pomenovaná na počesť ruského premiéra a ministra vnútra Petra Arkadieviča Stolypina, ktorý bol v roku 1911 zavraždený počas druhej prestávky divadelného galapredstavenia v Kyjevskej opere. Divadelný vrah Bogrov ho zastrelil vo chvíli, keď Stolypin vstal, uklonil sa cárovi, sediacemu v lóži, a chcel odísť na toaletu. Cár, aby zachránil spoločenskú atmosféru, vybehol na pódium a začal spievať štátnu hymnu, za čo získal búrlivý potlesk a ovácie obecenstva. Z literatúry nie je vôbec zrejmé, či hymnu spieval aj Bogrov a či ju počul Stolypin.
11) A. Lincoln
Škola je pomenovaná na počesť amerického prezidenta Abrahama Lincolna, ktorý bol zavraždený v roku 1865 počas predstavenia hry Our American Cousin vo Fordovom divadle vo Washingtone. Jeho vrah, John Wilkes Booth, bol na túto vraždu mimoriadne kvalifikovaný, pretože bol členom divadelného súboru a detailne poznal hru, na ktorej bol prezident prítomný. Booth mal vynikajúci výber zbrane (veľkokalibrová jednoranová pištoľ značky Deringer), prípravu aj načasovanie. Veľké spoločenské nedostatky však prejavil v obliekaní a vystupovaní. Namiesto toho, aby sa po vražde taktne vzdialil, vyvolal rozruch zápasom s majorom Ratheboneom. Potom sa pokúsil preskočiť z lóže na javisko, no ostroha na čižme sa mu zamotala do štátnej vlajky a Booth si pádom na divadelné dosky zlomil nohu. Predstavenie bolo prerušené a už sa nedohralo. Divadelné obecenstvo bolo pobúrené a dožadovalo sa vrátenia vstupného a potrestania vinníka. Booth krívajúc ušiel zadným východom, kde mal pristaveného koňa, no v pamäti divadelného obecenstva už navždy zostal zapísaný ako človek, ktorý chodí do divadla v jazdeckých čižmách s ostrohami.
12) Stolypinova škola
Za zakladateľa Stolypinovej školy je považované ruské emigrantské bielogvardejské veľkoknieža Borodin, ktorý jedno desaťročie usporadúval v Spojených štátoch konferencie na tému „Divadelná vražda počas prestávky predstavenia“. Zborníky z týchto konferencií sú dnes základným študijným prameňom k danej problematike. Po smrti veľkokniežaťa Borodina (v roku 1935 ho počas predstavenia baletu Luskáčik zavraždil prívrženec Lincolnovej školy Smithonian) sa čelným predstaviteľom Stolypinovej školy nakrátko stal akademik Zacharenko (zavraždený v roku 1936 prívržencom Lincolnovej školy McEwanom), po ňom prevzal vedenie profesor Trubeckoy, ktorý bol krátko na to (1936) zavraždený počas predstavenia Čechovovej hry Višňový sad prívržencom Lincolnovej školy Chambersom. Za ďalšie tri roky sa vo vedení Stolypinovej školy vystriedal celý rad osobností, pričom všetky boli zavraždené počas predstavenia niektorým z prívržencov Lincolnovej školy (v zátvorke za menom uvádzame rok zavraždenia, názov operného alebo dramatického predstavenia, miesto predstavenia, spôsob vraždy a meno vraha): admirál Nikifor (1937, Aida, Londýnska opera, zastrelený, Bancroft), docent Mitta-Potapoff (1937, Carmen, MET, otrávený, Whitty), plukovník Tchervotoch (1937, ?, Parížska Grande Opéra, zastrelený, Kilgore), knieža Kozycin (1938, Tri sestry, zaškrtený, Brookmaker), major Geleznozuboff (1938, Ruslan a Ľudmila, otrávený, Joseph „Big Joey“ Massino), Dr. Piatigorskij (1938, Piková dáma, ND Praha, prebodnutý, Peirce), kapitán Bogatyrjov (1938, Othello, Covent Garden Londýn, zastrelený, Morris), Ing. Vološinov (1939, Čajka, Boston, zaškrtený, Finnegan), poručík Zadubcev (1939, Spiaca krásavica, Filadelfia, otrávený, Fitzgerald), asistent Dayarnik (1939, Matka, New Petersburgh, zastrelený, Hammer). Po smrti asistenta Dayarnika už nemal kto v práci Stolypinovej školy pokračovať a k oživeniu činnosti došlo až v šesťdesiatych rokoch kritickým znovuvydaním zborníkov. Viď tiež: Ugroff, Semion: A Detailed History of Stolypin’s School, Boston 1978.
13) Markarian
Pod šikovnosťou si nemusíme predstavovať desiatky mŕtvol, váľajúcich sa v krvi po celom divadle. Divadelný vrah Aram Markarian stihol zavraždiť počas prestávky predstavenia Ibsenovej hry Opory spoločnosti (Samfundets stötter) všetkých členov delegácie Tureckej obchodnej komory. Tvorivo využil priestory divadla Old Vic v Londýne, pričom postupoval nasledovne: najprv v divadelnom bufete zavraždil predsedu komory a jeho sekretára otráveným arménskym koňakom. Potom prešiel do foyeru, kde veľmi taktne zastrelil radových členov komory, stojacich v diskutujúcom hlúčiku. Napokon na toalete zaškrtil čakateľov na členstvo v komore, pričom poradie určil podľa veku. Markarian bral ohľad na návštevníkov divadla a nechcel narušiť ich zážitok z divadelného predstavenia, preto mŕtvoly veľmi vynaliezavo naaranžoval tak, aby vyvolali dojem, že ide o živých (i keď trocha opustených) fanúšikov Ibsenovej tvorby. Po tomto všetkom zaujal svoje miesto v lóži a vychutnal si druhú časť predstavenia. Tento skvelý príklad dodržania pravidiel spoločenskej významnosti nájdete v: James Smith-Wetton: The Famous Theatre Murders, Boston 1994.
14) vražda pred lóžou
Rovnako môžeme počkať pred lóžou a prípadného návštevníka zavraždiť ešte pred vstupom do nej. Rakúsky veľkoobchodník Schnitzler očakával vo svojej lóži predstaviteľov finančnej skupiny, ktorá mala poskytnúť záruky pre jeho výhľadové investície. Nikoho sa však nedočkal, pretože všetci boli pred dverami jeho lóže veľmi zručne zavraždení divadelným vrahom Brunom Dohnanyim. Schnitzler mrzuto dopozeral divadelnú hru a pri odchode z divadla sa pred poslancom Kreiskym veľmi pohŕdavo vyjadril o dochvíľnosti niektorých predstaviteľov finančných skupín, z čoho neskôr vznikla aféra Allgemeiner Trottl Scheiss. In: Kreisky, Bruno: Österreich vor der zweiten Republik. Erinnerungen und Gedanken, Wien 1987.
15) Lincolnova škola
Za zakladateľa Lincolnovej školy sa považuje Michael Wilkes, vzdialený príbuzný Johna Wilkesa Bootha, vraha prezidenta Lincolna. V rokoch 1925 až 1935 zorganizoval niekoľko odborných konferencií a trpezlivo budoval tábor oddaných prívržencov divadelnej vraždy počas predstavenia. Zborníky z týchto konferencií sú dnes základným študijným prameňom k danej problematike. Wilkes zomrel na infarkt v roku 1935 počas prestávky divadelného predstavenia Richard III. vo washingtonskom National Theatre. Našlo sa však niekoľko svedkov, ktorí tvrdili, že v divadelnom foyeri zazreli veľkoknieža Borodina, hlavného predstaviteľa konkurenčnej Stolypinovej školy. Wilkesovým nástupcom sa stal D. C. Smithonian, ktorý bol však v roku 1936 zavraždený akademikom Zacharenkom počas prestávky predstavenia Kráľovná Alžbeta (autor Maxwell Anderson) v chicagskom Drury Lane. Jeho miesto prevzal I. A. McEwan, zavraždený ešte toho istého roku prívržencom Stolypinovej školy prof. Trubeckým, a to počas prestávky opery Madame Butterfly v Divadle generála Stonewalla v Atlante. V priebehu ďalších troch rokov sa vo vedení Lincolnovej školy vystriedal celý rad osobností, pričom všetky boli zavraždené počas prestávky niektorým z prívržencov Stolypinovej školy (v zátvorke za menom uvádzame rok zavraždenia, názov operného alebo divadelného predstavenia, miesto predstavenia, spôsob vraždy a meno vraha): R. W. Chambers (1936, Stage Door, New York, zastrelený v divadelnom bufete, Nikifor), J. T. Bancroft (1937, Macbeth, Johnstone, zastrelený vo fajčiarni, Mitta-Potapoff), J. M. Whitty (1937, The Comedy Of Errors, Virginia, otrávený sektom, Tchervotoch), R. M. Kilgore (1937, Caesar and Cleopatra, Washington, zaškrtený počas konverzácie, Kozycin), F. D. Brookmaker (1938, As You Like It, Londýn, prebodnutý vo foyeri, Geleznozuboff), Joseph „Big Joey“ Massino (1938, Lohengrin, MET, zastrelený pred vlastnou lóžou, Piatigorsky), Ch. S. Peirce (1938, The Our Town, Washington, otrávený a prebodnutý, Bogatyriov), Ch. W. Morris (1939, The Little Foxes, New York, vypadnutý z lóže počas prestávky, Vološinov), G. P. Finnegan (1939, Mourning Becomes Electra, Atlanta, zlomené väzy vo foyeri, Zadubceff), S. F. Fitzgerald (1939, Prisoner Of Love, New Orleans, zastrelený na toalete, Dayarnik), M. C. Hammer (1939, roh 45. a 86. ulice v New Yorku, zrazený taxíkom). Po smrti M. C. Hammera už nemal kto v práci Lincolnovej školy pokračovať a k oživeniu činnosti došlo až v šesťdesiatych rokoch kritickým znovuvydaním zborníkov. Viď tiež: Cassavetes, J.: A Detailed History of Lincoln’s School, Boston 1978.
16) priblíženie k obeti
Obdivuhodný je spôsob, akým francúzsky divadelný vrah Richard Lepertier zavraždil skupinu fanatických prívržencov Wagnerovej opery Prsteň Nibelungov v Parížskej opere. Počas druhého dejstva ich navštívil v lóži a vydával sa za osobného tajomníka riaditeľa divadla. Svojím vynikajúcim spoločenským vystupovaním dosiahol, že fanatickí prívrženci s radosťou vypili vysoko otrávené šampanské, ktoré priniesol a ktorým ich v mene riaditeľa divadla ponúkol. Dvoch, ktorí tvrdili, že nepijú šampanské, Lepertier otrávil minerálkou. Nikto z návštevníkov divadla si nič nevšimol a mŕtvoly fanatických prívržencov objavili až ráno divadelné upratovačky. Na fanatických prívržencov sa špecializoval aj nemecký divadelný vrah Kurt Rottweill. Počas premiéry Bizetovej opery Carmen úspešne zavraždil celú skupinu fanatických prívrženkýň, pričom, ako píše James Smith-Wetton, si to nevšimli ani oni, ani nikto z okolosediacich. Likvidácia fanatických prívržencov býva častou úlohou divadelných vrahov, preto si vysvetlime tento pojem. Fanatickí prívrženci (používa sa aj termín divadelní fanatici) rôznych činoherných alebo operných autorov (a ich diel) sú postrachom väčšiny divadiel. Svojím neprimeraným, exaltovaným a hysterickým správaním dokážu pobúriť a rozladiť divadelné obecenstvo, a tak ho pripraviť o vkusný zážitok z predstavenia. Nemali by sme si ich mýliť s divadelnou klakou, ktorá býva väčšinou najatá (hercom, autorom, riaditeľom divadla) na vyvolávanie potlesku a búrlivých ovácií. Fanatickí prívrženci vystupujú väčšinou skupinovo, no nie sú zriedkavé prípady aj sólových akcií. Za svojím obľúbeným divadelným dielom, autorom alebo hercom sú schopní cestovať i na veľké vzdialenosti, pričom už cestou vyvolávajú výtržnosti. V divadle sa väčšinou správajú neprístojne, rušia predstavenie výkrikmi, váľaním sa po zemi, hlučným prevolávaním na slávu, prípadne aj šarvátkami s miestnymi divadelnými fanatikmi alebo bežným obecenstvom. Občas sa stáva, že konflikty medzi rôznymi skupinami divadelných fanatikov prerastú až do otvorenej vojny. (Wild, Jane: History of Theatre Fanaticism. From Shakespeare to Stoppard, Washington 1985.) Niektoré divadlá si na ochranu pred divadelnými fanatikmi najímajú špecialistov, ktorých úlohou je zabrániť akejkoľvek výtržnosti alebo škandálu počas predstavenia. Bayreuthské festivalové divadlo si pre svoje každoročné wagnerovské slávnosti najímalo štyroch špecialistov, ktorí likvidovali skupiny divadelných fanatikov ešte skôr, ako vystúpili z vlaku v Bayreuthe. (Ziczfleisch, Herrman: Die Leidenschaften Wagners, München 1942.)
17) aranžovanie mŕtvoly
Vynikajúci výkon predviedol taliansky divadelný vrah Fabrizio Bottazzo, ktorý mŕtvoly členov podnikateľskej skupiny Don Graziano & sons naaranžoval v divadelnom foyeri tak, že až do konca predstavenia pôsobili dojmom uvoľnenej a ohľaduplne sa zabávajúcej spoločnosti. Už spomenutý nemecký divadelný vrah Kurt Rottweill vynášal mŕtvoly fanatických prívrženkýň za pomoci hostesky pred divadlo, tvrdiac, že manželke prišlo nevoľno a musí ísť na vzduch. In: Smith-Wetton, James: The Famous Theatre Murders, Boston 1994.
18) aranžovanie mŕtvoly v lóži
Vhodný prístup zvolil bolívijský divadelný vrah Jesús Sánchez. Jeho úlohou bolo zavraždiť členov Trujillovho pátričkového kartelu počas prestávky Rossiniho opery Wiliam Tell. Sánchez si prenajal celú lóžu susediacu s lóžou, ktorú obsadil Trujillov kartel. Počas prestávky stál na chodbe a každého, kto šiel okolo a podľa jeho mienky sa podobal na člena Trujillovho kartelu, odtiahol do svojej lóže a tam ho rýchlo zaškrtil. Počas prvej prestávky si tak zaplnil lóžu mŕtvolami, z ktorých však len polovica boli členovia Trujillovho pátričkového kartelu. Keď sa začalo predstavenie, Sánchez s nemilým prekvapením zistil, že druhá živá polovica kartelu sedí vo vedľajšej lóži a spokojne sleduje operu, pofajčievajúc cigary. Sánchez vyčkal do druhej prestávky a zlikvidoval zvyšok kartelu, všetkých pri vychádzaní z lóže. Jeho vlastná lóža sa však tak zaplnila mŕtvolami, že niektoré museli stáť a Sánchez sa radšej presunul do vedľajšej vyprázdnenej lóže, aby mohol v pokoji dopozerať predstavenie. In: La Paz Today, 158/89. Spomenuté aj: Smith-Wetton, James: The Famous Theatre Murders, Boston 1994.
