Vrstvenie času

Die Vergangenheit liegt vor dir, die Zukunft hast du hinter dir - namíbijské príslovie, ktoré si ra­kúsky básnik a prozaik Helmuth A. Niederle zvolil za motto básne Die Unzeit (Nečas) konci­povanej ako voľné poetické variácie na uvede­né príslovie, nás pravdepodobne určitým spô­sobom znepokojí, vyvolá neistotu, pochybnos­ti o niečom, čo sme si osvojili v školských lavi­ciach a čo pokladáme za samozrejmé...

Znepokojenie vnáša do nás nesúlad pred­stavy o čase, ako sa prezentuje v ľudovej múd­rosti jedného z afrických národov (Minulosť le­ží pred tebou, budúcnosť máš za sebou...) s pred­stavou času, ktorá sa sformovala v európskych dejinách myslenia a ktorá nachádza zjednodu­šené grafické zobrazenie v podobe priamky, smerujúcej od minulosti k prítomnosti a od nej k budúcnosti, chronológia má istý postup: to, čo bolo predtým, umiestňujeme na grafoch vľavo od bodu nula, ktorý predstavuje aktuálnu prí­tomnosť (samých seba situujeme do tohto bo­du ako svoju terajškovosť, a teda aj ako pomy­selný referenčný bod na určovanie smeru, kto­rým prúdi čas), všetko, čo leží naľavo od nulté­ho bodu, vzťahuje sa k predtým, to, čo je napra­vo, vzťahuje sa k potom.

Milou zhodou okolností som mala počas pí­sania tejto eseje možnosť rozprávať sa na jed­nom viedenskom literárnom podujatí s afric­kou spisovateľkou Philo Ikonyovou, ktorá uve­dené namíbijské príslovie variuje v svojich tex­toch a u ktorej našiel inšpiráciu aj rakúsky lite­rát. Philo mi v rozhovore uviedla viaceré inter­pretácie príslovia, jedna z nich sa viazala, ako som predpokladala, k cyklickému chápaniu ča­su, čas, to je kruh, presnejšie kruhy, zakruho- vávanie, minulosť a budúcnosť akoby si vymie­ňali miesta, cykly bez presného počiatku...

Viac ma však zaujala iná interpretácia: mi­nulé, to, čo sme prežili, nosíme v pamäti, všet­ko zapamätané máme akoby rozložené pred sebou, vidíme to aj s väzbami medzi jednotlivý­mi čiastočkami, no nemôžeme uvidieť to, čo eš­te len príde, čo je mimo nášho dohľadu, poetka svoje vysvetľovanie zasadila do rozprávania o istej starej matke, ktorá nabáda svojho vnu­ka, aby sa usiloval všetko, čo každý deň preži­je, každú udalosť, každú vec, každého človeka, čím lepšie zapamätať, aby si to mohol kedykoľ­vek neskôr privolať, mať rozprestreté pred oča­mi, vrátiť sa k tomu v spomienkach...

kí

V bežnom vedomí uložené geometrické zná­zornenie „časového diania“ (pripomeňme si bergsonovské vyjadrenie, že čas nie je, ale sa deje) v predstave našej kultúry napovedá, že minulosť uplynula (permanentne plynie) do opačného smeru, akým sa uberá prítomnosť k budúcnosti, akoby si boli tieto časové dimen­zie navzájom cudzie, vzdialené, nesúvisiace, akoby sa nikdy nemohli stretnúť (aj v zmysle: vplývať na seba). Otáznym je samotný bod „nu­la“ znázorňujúci prítomný okamih, pretože ten­to bod je akoby vyňatý z množiny bodov, po­dobne ako je vyňatý z toku času jeden jeho zlo­mok - okamih, ktorý označujeme slovom teraz, no tento okamih, ak by sme boli prísne dôsled­ní, nemožno fixovať, zviazať nijakým verbál­nym vyjadrením: ak vyslovím slovo teraz, po je­ho vyslovení, resp. už počas jeho vyslovovania, sa čas, ktorý chcem tým slovom uchopiť, mení na vtedy, takže už je mimo svojej terajškovosti, nijaké teraz nemožno vyňať z prúdu času ani jeho tok zastaviť, zakonzervovať ho.

Prítomnosť je vlastne permanentne pohlcova­ná minulosťou, v podobnom zmysle možno in­terpretovať myšlienku (opäť odkážem na fran­cúzskeho filozofa Henriho Bergsona), že minu­losť sa rodí súčasne s prítomnosťou, prítomnosť však presahuje k budúcnosti, nesie jej zárodok v sebe, terajškovosť obsahuje ako svoj najvý­raznejší prvok sebapresahovania k budúcemu; s istým zveličením by sme preto mohli povedať, že to, čo platí o prítomnosti, platí aj o budúcnos­ti, pretože táto, len čo sa k nej prítomnosť pri­bližuje (a to je vlastne ustavične), začne podlie­hať jej osudu a takisto miznúť v pažeráku mi­nulosti.

Prítomnosť vskutku často prehliadame, žije­me akoby v priesečníku spomienok na minulé a prianí situovaných do času, ktorý ešte len má prísť, zatiaľ čo vlastná prítomnosť, ako pozna­menáva český filozof Ivan Sviták, ostáva nepo­zorovaná a všímať si ju začíname zväčša až pri drastických zmenách.

Dokonca sú známe tvrdenia, že prítomnosť ani nejestvuje, je to len naša mentálna kon­štrukcia, ktorá plní isté funkcie, predovšetkým orientačnú funkciu; tvrdenie o „rozpustení“ prí­tomnosti, zdanlivo akokoľvek absurdné, má is­té opodstatnenie, každé teraz je mostíkom, spo­jivom medzi minulosťou a budúcnosťou, takže prítomnosť by bolo možné v súlade s uvedeným tvrdením pokladať za chimérickú...

Zázrak trvania sa koná len na fotografii, na­písala Milá Haugová v Tvrdom dreve detstva, v jednej zo svojich najzaujímavejších kníh.

... viem si predstaviť záber pred a záber po tom, čo z toho medzi tým vidím?

Otázku by sme mohli sformulovať aj všeobec­nejšie: čím je vlastne okamih medzi naším exis­tenciálne hraničným pred tým a po tom, je to čas, keď práve sme, je toto čas našej prítomnos­ti?

Po tisícročia patrí medzi najzáhadnejšie a najznepokojujúcejšie filozofické problémy (veľmi sugestívne vyjadril podstatu tohto prob­lému patristický filozof a teológ Augustinus Au- relius, keď si na otázku Quid est ergo tempus? odpovedal, že pokiaľ sa ho nikto neopytuje, čo je čas, vie to, ale ak sa ho niekto opýta a mal by mu to vysvetliť, nevie to).

Je všeobecne známe, že po Einsteinovi na čas už nemožno nazerať ako na nejakú abstraktnú veličinu, ako na silu, ktorá zvonka pôsobí na veci, ale že je vnútornou dimenziou bytia, zá­visí od obsahu deja, od objektu, ktorý sa pohy­buje, že ho preto treba skúmať z hľadiska ob­sahov dejov, ktoré ho napĺňajú, z hľadiska ob­jektov, ktoré sa skúmajú, inak by bol bezobsaž­ný, niečo ako prázdna forma... Akokoľvek však vedy v skúmaní času pokročili, dodnes ostáva v augustinovskej otázke veľa nezodpovedané­ho, je to ozajstný paradox: nepoznáme, nevie­me presne opísať niečo, s čím sme tesne spätí, čo je v nás, čo je nami, čo sme si zdanlivo pod­robili, čo - ako si namýšľame - kontrolujeme, riadime (celý ten timemanažment, ktorému sa učíme s cieľom ovládnuť svoj osobný čas...).

Ak o ňom začnem rozmýšľať, najväčšmi ma zaujíma, vzrušuje, rozradostňuje, ale aj skľuču­je to, že ide o môj čas, o čas, ktorý prúdi vo mne, azda presnejšie by bolo povedať - o čas, v kto­rom prúdi moje ja, moje bytie, a ešte presnejšie: ide o moje časobytie, o môj život, o môj žitý čas... !         

ká

Skúsenosť s časovosťou patrí k neodmysli­teľným skúsenostiam vo vzťahu človeka k sve­tu, k iným, k sebe, každá z nich je temporál- na, odohráva sa nielen v konkrétnom priesto­re, ale aj v konkrétnom čase, aj preto ju vníma­me a prežívame ako svoju osobnú a jedinečnú skúsenosť, ktorá sa viaže na náš osobný a je­dinečný čas i priestor (ten druhý je zameniteľ­ný, aspoň v istom rámci, ten prvý nie), v čase sa nemôžem sťahovať tak ako v priestore, ne­môžem jeden vystriedať iným, o svoj priestor sa pri dobrej vôli môžem aspoň sčasti s niekým podeliť, svoj čas nemôžem (pokiaľ to nemyslím ako metaforu) nikomu darovať, obetovať, zame­niť za čas niekoho iného, je a ostáva, pokiaľ len žijem, mojím osobným časom, len čo zaniknem, zanikne aj on a naopak.