POZDRAV
Pozdravujem vás, božie vtáčatá,
vy, milé piesne okrídlené,
v každej mi horí radosť zažatá
a porozháňa z mysle tiene.
A tam sa ako slnko rozblčí
a v roztúžení hreje, hreje
a v tichu ticho sa mi rozmlčí
a raduje sa vďačná, že je.
SŤAHOVAVÁ PIESEŇ
Vtáčence piesne sťahovavé
z jedného sveta na druhý
sejete svoje piesne hravé
na slnko, mračná, na dúhy.
Čože z tej vašej sejby vzíde,
keď v božom čase dozreje,
keď v bezbožníckej antarktíde
pesnička vaša dozneje?
Pieseň je nezmar tisíchlavý,
bolesť radosť belostná
otvára dvere do výšavy,
je ako ruža bez ostňa.
Voňavá, pokorná a tichá,
že človek nad ňou onemie,
v extáze sa mu ľahšie dýcha,
spevavý život oheň je.
Z VTÁČEJ PERSPEKTÍVY
1
Pozeráš na nás z vtáčej perspektívy
a čítaš najtajnejšie spomienky,
aj myšlienky a túžby, zámer chtivý,
poznáš nás od hlavy až po členky.
Sféry, kam ani vtáky nedoletia,
len azda krídla túžob víťazných
po večných krásach nadhviezdneho sveta
a tam nás tvoja láska víta z nich.
2
Aký je veľký svet malý,
aký je malý svet veľký,
čo sme si vysnívali
zo svojej úzkej dierky.
A predsa vyšiel z Božej ruky.
Guľôčka vo vesmírnej jamke,
s ktorou sa hrajú anjelici
na radosť svojej dobrej mamke,
keď vyskáču sa na ulici.
Takí sme z vtáčej perspektívy
zmodelovaní z Božej ruky,
vždy veľkí malí, ale živí.
Nateraz možno iba puky.
VTÁČIA SYMFÓNIA
Koľko piesní vyžblnkoce
toto moje jazierce
cez deň, cez rok, cez storočie,
keď ti klope na dverce.
Dobíja sa k duši jemne,
hľadá si v nej prístrešie,
keď v nej časom čosi stemnie,
božiu iskru vykreše.
Slnko, hviezdy z neho pijú,
spievajú mu vtáčatá,
píšu svoju harmóniu
ako noty zo zlata.
Zázrak, vtáčia symfónia
nad jaziercom chveje sa,
vďačne počúvam ju i ja,
spievajú v nej nebesá.
Vtáčí džavot, žblnkot ticha
do pokoja narástol,
symfónia z neho dýcha
z čaše krásy na náš stôl.
ČERVIENKA
Spevavé vtáča s podbradníkom
s červenou škvrnou na hrudi
sa u nás doma zahniezdilo
na veľkú radosť pre ľudí.
Patrilo skoro do rodiny
a lietalo si sem a tam,
rodinku si tu odchovalo,
rád si ju v dome uvítam.
Raz priletelo do záhrady
a okolo mňa krúžilo
a džavotalo, ako keby,
čo ja som tušil, tušilo.
A vykročil som ticho za ním,
päť ich tam svorne sedelo.
Pozri sa, všetko moje deti,
pozri sa, moje veľdielo.
A bol to kŕdlik džavotavý,
nádherná polyfónia
na Božiu slávu, radosť ľudí
a s nimi spieval som i ja.
ČIERNY DROZD
Počúvaš koncert? Svoje chvály
modlí sa z výšky čierny drozd,
piesne mu vďačne budovali
zo vzdušných osnov k Bohu most.
Kto mu ich skladal, ktorý majster,
Beethoven, Mozart, Verdi, Bach,
ktože mu skladal lupne astier,
do zbožnej krásy v modlitbách?
Vyspievať si jak život vtáčí
svoj život, kým sa zvečerí,
na Božiu slávu nech nám stačí
od srdca k srdcu cez pery.
Čierny drozd, len si pekne spievaj,
tá biela pieseň je nám liek
na nádej, ktorá slabým vlieva
odvahu zjasniť novovek.
ROZLÚČKA
Lúčim sa s vami, milé vtáčatká,
boli to s vami chvíle pekné,
veď každá pieseň jemne pohladká,
že v človekovi čosi zmäkne.
A hneď by s vami kamsi zaletel
a na to nikdy nezabudne,
a tancoval by v tomto balete
a opíjal sa z vašej studne.
Veď pre výšky sme všetci stvorení,
stvorení ako božie piesne,
vo výške naša sláva korení,
raz do nej človek šťastne klesne.
A bude spievať. Spievať večne.