Ukážka z diela

Vtedy v Lošonci. Via Lošonc

Prvý deň môjho nového života

(úryvok)

Keď som sa narodil, v pôrodnej izbe praskli všetky žiarovky. Vraj takú silnú som mal charizmu. Po dlážke tiekli pásiky krvi, ktoré sa spájali do desivých obrazcov a nad Lošoncom sa otváral nový deň. Odvtedy sa v našej rodine svieti iba sviečkami.

Pán doktor Böhl, ktorý mal v suteréne židovského mäsiarstva zriadenú ambulanciu, prognózoval, že budem dievča. Otec reagoval na skutočnosť promptne a lososovo ružovú detskú izbu premaľoval namodro. Môj veľkolepý príchod na svet poctivo zdokumentoval na fotoaparát, aby mi aj po mnohých rokoch mohol poskytnúť rukolapné dôkazy o tom, aký som bol škaredý novorodenec. Mama plakala. Privinula si k tvári moje mäkké telo, ktoré od vysnívanej dcéry delil trojcentimetrový chvostík. Prísť na svet a okamžite sklamať svojich rodičov je ideálna východisková situácia pre šťastný a plnohodnotný život.

Čo teraz so všetkými tými roztomilými dievčenskými šatôčkami?

Verte či nie, narodiť sa v Lošonci, niekoľko kilometrov od maďarskej hranice, má svoje výhody. Stačí sa vyštverať na ľubovoľný kopec a s malou podporou vetra opľujete prvého szegéňa v Salgótarjáne. Prejdete sa po promenáde posiatej lekárňami, optikami a herňami a razom pochopíte, že deti južnej zeme sú choré, slepé a závislé. Dejiny Lošonc príliš nešetrili, dvakrát ho vypálili Turci a raz vzdorovité pelikány, ktorých vodca to dotiahol až do mestského erbu. Nasledovali epidémie modrého moru, hladomor či početné bombardovania počas prvej i druhej svetovej vojny, ktoré rozložili životnú silu mesta na zabudnuté newtony. Môj otec to tu nazýva zemou nikoho, západniari Maďarskom a starí Lošončania smetiskom dejín. Pre mňa je to jednoducho domov.

 

Labutia balada

(úryvok)

„Toto nie je poviedka!“ zakričal Kápia a hodil môj zošit na zem. Cigaretu, ktorú žmolil medzi perami, zahasil na slimákovi. Povedal, že príroda to vstrebe a premení jeho utrpenie na niečo lepšie, napríklad na humus alebo fialkové zátišie. Veril som mu, bol to predsa môj súdruh.

Mali sme osem a boli sme ozbrojení. Kápia mal nôž, ja šumbajku. Kápia poznal šesť neslušných slov a dva názvy filmov pre dospelých, ja som ovládal naspamäť všetky mená svätých v kalendári, aj odzadu, na bieleho špica. Kápia usmrtil každý deň minimálne jedno zviera, ja som si každý večer umyl zuby. Kápia pľul, ja som písal.

Boli sme najlepší priatelia v Novohrade a vedeli sme, že ak nás raz niečo rozdelí, bude to tretia svetová vojna. Naše puto sme dokonca zvečnili krvou pod starým orechom na okraji mestského parku. Slnko vykašliavalo posledné zvyšky svetla, tiene tvrdli a Kápia od vzrušenia prdel. Bratstvo bolo dokonané, najvyšší čas vrátiť sa domov ku kôprovému prívarku.

Nič na svete nie je silnejšie ako krv, pošepol Kápia a opľul poštára, ktorý preletel okolo nás na baklažánovom bicykli. Odvtedy musia naši otcovia chodiť pre listy na poštu.

Do reality ma vtiahol cudzí krik, vytrhnutý z kontextu mojej spomienky a skôr, než som sa rozhliadol okolo seba, Kápia už prášil preč po kľukatej ceste pozdĺž jazera. Schmatol som zošit i šumbajku a bleskurýchlo som ho nasledoval. Verte mi, iba málo vecí na svete je horších ako hnev starého Kilimandžára, takmer slepého lesného muža žijúceho vo vetchej chatrči v lone hlbokého porastu a krovín, z ktorého pred rokmi z nepochopiteľných dôvodov učinili správcu tunajšieho jazera. Vždy sme si s Kápiom mysleli, že je to obyčajný komunista. Aj keď sme presne nevedeli, čo to znamená, vedeli sme, že máme pravdu.

Ukryli sme sa na našom tajnom strome, z ktorého sme vždy chceli urobiť podzemnú skrýšu. Ale ako urobiť podzemnú skrýšu na strome?

Do kôry sme vyryli svoje iniciálky. Pre istotu sme si na okolité stromy pokreslili najčudesnejšie značky, ktoré by nás doviedli k cieľu v prípade napadnutia hôrnou langustou alebo vymazania pamäti. Často sme sa zamýšľali nad tým, či by sme si pamätali po vymazaní pamäti. Aby sme okašľali obavy, vypracovali sme zoznam otázok, podľa ktorých by sme jednoznačne určili, či došlo alebo nedošlo k vymazaniu. Správne odpovede sme zašifrovali. Nie, nenapísali sme ich dolu hlavou. Nie, nenapísali sme ich v maďarčine. Áno, napísali sme ich zrkadlovo.

Kápia vytiahol z vrecka poslednú cigaretu, ktorú ukradol otcovi. Bola zlomená, ale aj tak si ju vychutnal ako skúsený fajčiar. Ja som fajčiť nevedel, raz som nasal dym do pľúc a precitol som až na lúke medzi lopúchmi. Kápia sa chechtal ako šialenec. Vravel, že do pľúc ťahajú iba ženské. Vedel mnoho o mnohých veciach. Koniec koncov, prežil si svoje. Na ľavej nohe mal šesť prstov, asi preto, lebo sa narodil v Ábelovej. Mama bola upratovačka na priemyslovke a vo voľnom čase hrala na lesný roh. Otec bol zememerač, ryšavec a spiťák. Vždy, keď si vypil, mal pocit, že jeho syn je vojnový zbeh a chce ho zabiť, tak sa zamykal do skrine a čakal tam až do rána. Raz vraj nevyšiel celých sedem dní, Kápia mu na mamine naliehanie nosil hrianky a kamilkový čaj. To si nevieš predstaviť, ako vyzerá taká skriňa, keď v nej niekto žije týždeň, hovoril a poťahoval z cigarety ako starý námorník. Už iba bakelitové more, breh v nedohľadne a vypichnuté oko.

Prečo moja poviedka nie je poviedka?

Kápia zahasil cigaretu na jazyku, zahľadel sa na skapínajúce slnko a odpľul si. To vieš, v každej poviedke musí byť ženská, inak to nie je poviedka. Buď je to o ženskej alebo je to o ničom, o hovne, to vedia všetci. Pamätaj na to, ak chceš byť spisovateľom!

Prikývol som. Mal úplnú pravdu, v mojej poviedke o susedovi Hrčkovi, ktorému narástli modré vlasy, sa ani jediné slovo neobtrelo o dievča, o ženu, o ženskú, ako ich volal Kápia. Ale starký predsa hovoril, nech píšem o veciach, ktoré poznám. O ženských som vedel málo. Majú prsia, ktorými dojčia deti, nemajú pipíš a väčšinu života ich bolí hlava.

Zotmelo sa, obaja sme išli domov. Kápia zabil cestou nadrozmerného chrústa, ja som si zapísal jeho výraz v tvári tesne pred skonom. Boli sme dobrý tím, dokonca najlepší, aký som poznal. Keď sme sa na ulici rozdelili, ani jeden z nás sa neotočil. Chlapi predsa hľadia stále dopredu. Večer sme si zavolali cez vysielačky a dohodli sa, čo si oblečieme na druhý deň do školy. Tak to členovia tímu robia, je to nevyhnutné. Ako tajné písmo. Preto sme mali aj prezývky, Kápia sa v skutočnosti volal Koloman, ale žiaci z vyšších ročníkov ho volali Kápia, lebo bol vždy červený. Ja som bol Leviathan. Pôvodne som chcel byť Kapitán Dabač, ale Kápia mi povedal, že taká prezývka už existuje. Meno Leviathan sme našli v zememeračskom časopise Kápiovho otca, v ktorom boli medzi obrazmi krajín a slepých máp založené fotky nahých ženských s pazuchami medzi stehnami. Boli čudné, asi to boli tiež komunistky.

 

Favágó

(úryvok)

„Dom musíš postaviť holými rukami, inak sa skôr či neskôr prepadne do seba. Vysadíš pár stromov, pomiluješ ženu, pozveš priateľov na domáce víno, vyrobíš hojdačku pre dcéry a povieš si, že život je krásny.“ To hovoril môj starký každú nedeľu, keď ležal vo vani, počúval Koósa Jánosa a potápal sa. Raz vydržal pod vodou celým dvanásť minút, vynoril sa až vtedy, keď sa starká rozplakala a začala hľadať kapce do hrobu.

Jano Krajči bol najväčším štramákom v Lošonci. Mal krásne veľké ruky, v zadnom vrecku nohavíc hrebeň a keď ho niekto naštval, kopol ho do gulí. Nechodil do krčmy, nechodil do kostola. Tvrdil, že opiť sa môže aj doma a jediné, čomu verí, je láska.

Keď sa v roku 1938 Prvou viedenskou arbitrážou Lošonc pričlenil k Felvidéku, mal starký päť rokov. Spoločne s otcom sa presťahovali k starým rodičom do Mýtnej, ktorá ležala na slovenskej strane barikády. V dvojgeneračnom dome s dlhou verandou a záhradou, siahajúcou až po strašidelný les, žilo viac zvierat než ľudí. Všetci spávali na zemi vo vlhkej izbici s masívnou hlinenou pecou. Jediný, kto mal privilégium spať na mäkkom sene v kuchyni, bola koza Františka. Múdra briadka a prenikavý pohľad jej zabezpečili pozíciu rodinnej aristokratky, ktorá čítala maďarskú poéziu a používala latrínu.

O necelý rok, keď zápach vojny a rozkladajúcich sa tiel prenikol do každého domu, odišla Františka na večnosť. Skupinka dedinčanov ju vylákala na lúku nad Mýtnou, kde ju ukameňovali a zjedli. Surovú a neoplakanú. Hrozivému činu sa z diaľky prizeral aj starký. Tváre dedinčanov s krvavými ústami a nepríčetnými pohľadmi mu ešte dlhé roky po vojne kradli spánok i pokoj v duši. To, čo z Františky zostalo, odniesol do domu a pochoval na záhrade. Na drevený kríž vyryl meno, nastokol púpavový veniec a na hrobček položil zbierku básní Sándora Petöfiho A Szeptember szerelem, Františkina obľúbená.

Starkého mama a brat Laco podpísali maďarizačnú listinu a ostali v Lošonci. Starký ich pravidelne navštevoval. Najmä vtedy, keď sa situácia upokojila, nikto na nikoho nestrieľal, susedia si nepodrezávali kohúty, Nemci nezasypávali studne, ani nehádzali nahých vojakov do masových hrobov. Janík alebo János, ako ho známi prezývali, chodil do Lošonca väčšinou v lete, niekedy aj na celé dva mesiace.

Písal sa horúci august 1941 a Lošonc zažíval najväčšie horúčavy vo svojich pokrivených dejinách. Požiare sa šírili ako epidémia a premenili na prach všetko, čo im stálo v ceste. Slnečnicové a kukuričné polia, ktoré obvykle vysokými hlavami lemovali smutné mesto, boli vysušené a pravidelne sa vznecovali. V korytách riek ležali zhnité ryby a úhory, kopce sa menili na vyprahnuté stepi a lesy boli plné mŕtvych stromov so sklonenými korunami. Všade panoval hlad a nepokoj, voda v studniach smrdela ako pazuchy partizánov a medzi ľuďmi sa šírila zvláštna choroba, ktorá vstúpila do dejín Slovenska ako modrý mor.

Maďarskí úradníci vedeli, že Lošonc potrebuje zázračný životabudič, a tak priamo v oku vojnového hurikánu a zúriacej epidémie zorganizovali legendárny futbalový zápas medzi maďarským Debrecínom a rakúskym Grazom.

Zvesti o zápase zápasov, v ktorom si zahrá aj samotný Mátyás Popó, Pelého otec a držiteľ zlatej klobásy za najlepšieho hráča v histórii Uhorska, prezývaný Fecske, sa rozniesli ďaleko za hranice Lošonca a lístky sa vypredali do piatich grgov. Bolo jasné, že kapacita starého štadióna, uprostred ktorého vyrastal priamo na ihrisku obrovský platan, nebude postačujúca. Preto na hlavné námestie nanosili tisícky trávnatých štvorcov a naokolo vystavali kaskádovité tribúny, bufety i kaviarničky. Do mesiaca a do dňa vyrástol uprostred Lošonca nový štadión, ktorý bol svojou kapacitou najväčší vo Felvidéku. Dostal príznačné meno Újvilág, Nový svet.

 

 

Kohútia vdova

(úryvok)

Ferči Fošáš bol vychýrený milovník kohútov a najslušnejší spiťák v Lošonci. Predtým, ako sa opil, sa zakaždým ospravedlnil celej krčme, že sa do polnoci pomočí na svojej obľúbenej stoličke. A tak sa aj stalo. Sedel potichu, popíjal mlčky. Obkolesený kohútmi, ktoré poslušne kvočali pri jeho lepkavom stole v najtmavšom rohu pohostinstva Horká slina. Vraj sa so svojimi miláčikmi často rozprával tajomnou rečou. Mumlal nejasné slová a medzi tvrdými prstami žmolil kúsky zrna a cukru. Tesne predtým, ako vydýchol naposledy, vyliezol na stoličku a zakikiríkal na celú krčmu.

Štamgasti v Horkej sline mali z jeho ochotníckeho vystúpenia náramnú srandu, chytali sa za vyduté bruchá, chechtali sa a slintali ako siroty v mäsiarstve. Ešte aj vyblednutý portrét Franza Jozefa, patróna všetkých lošonckých spiťákov, mal čo robiť, aby od smiechu nespadol zo steny s popraskanou modrou omietkou. Ale v momente, keď začal Ferči Fošáš vykašliavať krvavé perie, všetci stíchli a znehybneli. Dopadol na dlážku ako kus bieleho mydla a všetkým chlapom v krčme zastali hodinky. Nehybné telo obstúpili kohúty a posadali si naň. Trvalo celý deň, kým ku svojmu pánovi pustili doktora, ktorý s pivom v ruke konštatoval exitus.

Ferči Fošáš po sebe zanechal starý dom, dva tucty kohútov a krásnu ženu.

Deň po tragédii podrezala Fošášovie vdova všetky kohúty v meste, nakoniec aj dvadsaťštyri okrídlencov svojho nebohého muža. Na svitaní, pred domom. Perie lietalo, kohútie telíčka sa zvíjali v poslednom kŕči a pomalé riečky krvi sa spájali do hrozivých obrazcov. Fošášovie vdova nevydala ani hlásku. Dlhé čierne vlasy mala zopnuté vo vrkoči a ruky červené ako chyža po pôrode. Ľudia, ktorí sa tackali do práce, sa pristavovali, krútili hlavami a nechápavo mlčali. V prihliadajúcom dave postával aj miestny novinár Rudo Kožák, ktorý všetko zachytil na fotoaparát. Na snímkach však ostali iba rozmazané biele polia a Rudo Kožák za nejasných okolností do troch dní oslepol.

Poniektorí si šepkali, že krásna vdova zošalela, iní len sucho skonštatovali, že na juhu to tak chodí. Keď podrezala aj posledného kohúta, utrela si krvavý nôž do zástery, vošla do domu a už nikdy nevyšla.

Telo svojho muža odmietla vydať farárovi a pochovať.

Keď ľudia ponachádzali vo svojich záhradách a kurínoch pozabíjané kohúty, vedeli, odkiaľ fúka vietor i perie. Vdovu znenávideli, ako to dokážu iba Lošončania. Zaklincovali všetky dvere i okná na jej dome a komín upchali telíčkami kohútov. Farár obkreslil dom červenou kriedou a uvrhol naň večnú kliatbu. Povrávalo sa, že vdove od žiaľu úplne obeleli vlasy a zhnili oči. Maco Mamuko dosvedčil na celú svoju famíliu i otcov hovnocuc, že ju videl stáť o polnoci na ulici s podrezanými kohútmi v náručí. Kápia ho pred všetkými spolužiakmi vysmial, zmlátil a prinútil zjesť špongiu na umývanie tabule.

Maco Mamuko svoje slová napriek tomu neodvolal a to bol pre Kápiu jasný signál, že niečo nie je v poriadku. Večer mi zavolal cez vysielačku, nech som o desať minút Pod slnkom. Opakovane zdôraznil, nech si zoberiem čiernu bundu s kapucňou a kysnuté mlieko. Jeho hlas znel naliehavo a vzrušene a aj keď som už ležal v posteli vo svojom pyžamku s drevinovým motívom a knižkou Traja pátrači a záhada hrbu Pani B.S., svižne som sa obliekol, vankúšmi pod perinou som vytvoril atrapu spiaceho synčeka, opatrne som obišiel rodičov popíjajúcich burčiak pred televízorom, z kuchyne som ukradol kysnuté mlieko a vyparil som sa ako nindža.

Miesto, ktoré sme s Kápiom v rámci našej zašifrovanej komunikácie pomenovali Pod slnkom, bolo po podzemnej skrýši na strome naším druhým základným stretávacím bodom. Nachádzalo sa na ulici rozprávkara Pavla Dobšinského, na ktorej stáli naše rodné domy. Kápiov na pravom konci, môj na ľavom a priamo uprostred, pod jedinou pouličnou lampou, ktorá svietila celú noc, bolo naše miesto. V tom žltom kruhu odtlačenom na ceste sme sa stretávali iba vtedy, keď sme išli robiť zlobu.

Kápia dorazil. Ako vždy, bol presný ako luk. Vedel som, na čo potreboval kysnuté mlieko. Do piatich minút od požitia mal stolicu redšiu než vlasy suseda Hrčku, ktorý skúmal rodinné stereotypy stepných kôz neďaleko Nagasaki. Môj otec hovorí, že dodnes grgá plutónium.

Tej noci sa Kápia legendárne vykadil pred dvere Fošášovie domu, aby mne i celému Lošoncu dokázal, že sa miestnych báchoriek nebojí. Na druhý deň sa prebudil s ovčími kiahňami. Potom už vdovu nenazval inak, ako prašivou strigou. Iní ju nazývali prízrakom, diablom v sukni či kohúťou vdovou. Moja mama povedala, že jej puklo srdce. Odvtedy sa v Lošonci celý rok nenarodil jediný kohút.

Keď nebolo okrídlencov, príchod nového dňa ohlasovali zatúlané psy.

V jednu horúcu letnú noc padol na mesto ťažký pach síry a ohňa. Staré drevo praskalo, k Veľkému vozu stúpal dym a obloha sa nadúvala ako kysnuté cesto. Ľudia vraveli, že počas požiaru začuli rev, ktorý vychádzal z útrob starej múranice, škrabanie na dvere i lámanie žeravých nechtov. Nikto nepomohol, nikto nič nevidel. Nejakí zvedavci vybehli na ulicu, ale po chvíli sa vrátili do svojich príbytkov a vyčkali až všetko pominie. Fošášovie dom vyhorel do tla, neostal po ňom ani popol.

Od tej chvíle Lošončania veria, že tesne predtým, než niekto umrie, roznesie sa nad mestom hrozivé kikiríkanie a Kohútia vdova si na druhú stranu pravdy odnesie ešte teplého nebožtíka.