Vzduchobrodci

V ordinácii bolo všetko zažltnuté, lakované a popraskané. Sedela som na trojnožke a sledovala, ako sestra pripravuje doktorovi šitie. Keď som zbadala tú zahnutú ihlu, vyschlo mi v hrdle.
„To treba naozaj zašívať?“ Doktor ani sestra nijako nereagovali, pracovali takmer v tichu, hovorili len na seba.
„ A nedávate niečo na umŕtvenie?“ Doktor vystrel ruku k tácke, čosi z nej vzal a nahol saku mne. Koženková stolička pod ním smiešne zakňučala. Rozosmiala som sa. Uprel na mňa zrak a kliešte s ihlou bez slova držal vo vzduchu, kým som neprestala. Potom sa ku mne znova naklonil a chytil mi tvár prstami v latexových rukavičkách. Cukla som hlavou.
„A čo svorky? Alebo nejaký silnejší leukoplast. To by zrástlo.“
„Nerozprávajte,“ ozval sa prvýkrát mojím smerom.

Odsudzoval ma, to bolo jasné. Pritom nemohol vedieť, čo sa mi stalo. Mohli ma skutočne prepadnúť, ako som im tvrdila. Alebo som sa mohla niekoho hrdinsky zastať, to som tuším tiež spomenula. Mohlo sa stať milión vecí, nemusela to byť moja vina. Lenže boli tri hodiny ráno a zo mňa razil rum, takže som si o to koledovala.

Očividne nemal nočnú prvýkrát. Asi dve hodiny dozadu sme sa s Čatou tlačili v bare na Národní. Telo na tele, polárne modré svetlo, rozpínavá hudba, dusila som sa už päť minút po príchode, ale Čate sa tam niekto zapáčil, takže mne sa mal páčiť jeho kamoš. Celý večer potriasala hrdzavou hlavou, aby jej vlasy zakrývali veľké uši, objednávala a platila. Mala takú peňaženku na cvok, keď ju otvárala a zatvárala, robil puk, puk a vyzeralo to hrozne dôležito.Túžila som len vypadnúť. A Čata to dobre vedela, videla, že tam celý čas iba podopieram pult a pozerám z okna, ale nemohla si pomôcť. Takže kým sa oni zabávali, z času na čas som si vzala pohár, kliesnila si cestu nabitým barom, ostrila na ľudí a dúfala, že nikoho nespoznám. A pri jednom takomto okruhu som vo zvláštne zastretej chvíli len tak vyfľusla víno za krk nejakému chlapíkovi pri dverách. Netuším, prečo som to spravila. Niečo na jeho priveľkej koženej bunde, niečo na jeho malej hlavičke muselo byť zárukou istoty. Prudko sa zvrtol, prezrel si dav okolo, potom mu pohľad padol na mňa, na pohár v mojej ruke. Chytil sa za tylo. 
„To čo bolo?“ Stačilo by sa vtedy zadívať rýchlo inde. Ospravedlňujúco sa zahihňať a raziť si cestu ďalej.