Vyhľadávanie
Ďalšia tehla v lufte
Iný večer. Zotmelo sa, vietor hučí, pozýva na spánok. Mátoha oprala, navarila a rozložila si žehlenie. Prišiel Maťo motovidlo, rozosmial sa. Prišiel na psa mráz – Mátoha žehlí. Mátoha žehlí jedna báseň. Má to po babke. Babička vedela nažehliť také puky, človek sa mohol porezať! Teraz Anna varuje vnúčence, nemá sa so žehlením na koho obrátiť, poradí si sama.
Popritom odbieha do izbičky a takmer mlčky čosi spieva:
Keď sa bude bubák pýtať,
či už malý išiel spinkať,
tak mu povie mamička,
že bábätko buvičká.
Na stole bliká žehlička, po radiátoroch sú poprevešiavané detské pančušky, froté pyžamky a flanelové košieľky. Veci vrhajú na stenu strašidelné tiene.
Malý chvíľu hmká s mamou, onedlho začne mrnkať, nechce spať. Mátohe sa drieme. Strašne sa jej chce spať. V kuchyni na ňu čaká Maťo, do očí sa jej práši, malý nie a nie prestať mrnčať, vie, že je u nich Maťo, rád by vyliezol z postele, chce sa hrať. Mátohu bolia kríže aj krk.
Tak mu povie mamička,
že bábätko buvičká...
Chce sa jej spať. Strašne sa jej chce spať. A v kuchyni je Maťo, chce sa mu rozprávať, vedľa nej synček, nechce spať, iba na chvíľu zatvorí oči, iba jedno privrie, od únavy jej tečú slzy a sníva sa jej babka, stojí pri doske na žehlenie, natriasa posteľnú bielizeň, spieva a vraví, že bol raz jeden Cucu, a ten chodieval dva kroky dopredu a tri dozadu, sám, ale vždy mal peknú bielu košeľu, košeľa voňala bielobou, a nič nehovoril, len chodil, že echcene-bechcene...
že bábätko buvičká...
Možno nachladol alebo niečo zjedol. Nesmie zaspať, v kuchyni má návštevu. Musí sa vrátiť do kuchyne, vypnúť žehličku.
Hajíčičičíči
mám červíčka v rici...
Večer býva unavená. Kedysi nezaspávala rýchlo. Bývali v kamennom dome na kopci, pod nimi blikalo mestečko. V pozadí uháňali vlaky, pod oblokmi šuchotala tráva, mrvilo sa lístie na stromoch. Nemali televíziu. Tatko si sadal ku klavíru, hrával im veselé pesničky, ony s mamou spievali. Mama krčievala staré noviny, prikurovala v peci. Vedela pliesť zo suchej trávy košíky... Echcene-bechcene, panebože, veď zaspí, malý vybehne z postele, nesmie spať... mám červíčka v rici.
Keby jej niekto pomohol! Zobral malého a povedal: „Mátoha, oddýchni si. Napusti do vane vodu, okúp sa...“ Jejdanečenenky, odkedy má malého, neokúpala sa. Je naňho sama. Bojí sa, že kým by si hovela vo vani, niečo sa mu stane. Ustavične čosi vymýšľa a niekam sa šplhá. Ledva sa stihne osprchovať. Babka mávala v šublotke dva koláče. Jeden orechový, druhý makový. Zavše na ne zabudla a skysli. Večer ich uspávala rozprávkami. Mama im vravievala inakšie rozprávky. O nich dvoch, keď boli oskorušky, alebo o tom, čo bolo, keď ony neboli, a ona s tatkom boli a bývali v dome na kopci.
Bývali si v kamennom dome na kopci, pod nimi blikalo mestečko. V pozadí uháňali vlaky, pod oblokmi šuchotala tráva, mrvilo sa lístie na stromoch. Mali psa Tedyho. Raz kdesi uchmatol jaterničku...
Keď sa bude bubák pýtať,
či už malý išiel spinkať...
Keby aspoň ten Maťo... Ukradol jaterničku, zadrhol zajaca... Zastrelili ho poľovníci. Mali aj barana a ovečku. Doštípali ich včely. Aj Mátohu so sestrou doštípali včely. Baran čakával mamu dolu v mestečku na zastávke, keď sa vracala zo školy. Študovala medicínu. Včely. Boli raz včely, a tie doštípali barana a ovečku. Baran čakával mamu na zastávke. A bola raz jedna zastávka a na tej stával baran. Doštípali ho včely. A boli aj poľovníci, čo zastrelili psa. A Cucu, čo chodil dva kroky dopredu a tri dozadu, že echcene-bechcene. Belela sa mu košeľa...
– Mám ísť domov? – vo dverách izbičky stojí Maťo.
– Prečo? – vyskočí z postele Mátoha a trieli do kuchyne.
Zaspala. Aj malý už spí ani dudok. Keby ten Maťo zatiaľ požehlil! Postaví na stôl fľašu vína, nachystá poháre. Hodila si šlofíka, vie, že teraz bude triezvo uvažovať. Maťo vyberá obrázky, zatiaľ je študent, neskôr z neho bude animátor. Mátoha má k obrázkom výhrady, ale všetky bez rozdielu pochváli. Vie, že aby sa mohla obrázkami naozaj vážne zaoberať a povedať, čo si o nich myslí, to predpokladá isté – duchovné – zblíženie s Maťom. Druh otvorenosti, aký mávajú medzi sebou blízki priatelia. Maťo ju navštevuje často, prečo sa s ním nechce skamarátiť? Lepšie si rozumie s Barbuchou... Maťo je mladučký, taký – študent. Barbucha je ďaleko, kamarátia sa cez telefón, sto rokov sa nevidia, potom sa stretnú a takmer za behu si vravia to, čo si už krajšie povedali cez telefón. Kedysi pracovali v redakcii, vídali sa každý deň. Popoludní behali po obchodoch a kaviarňach... Sú dôverné priateľky.
Čo tu ten Maťo tak ticho sedí!? Nesedí, vraví o spolužiakoch a dobrých filmoch. Videl troch Woody Allenov, jedného Wendersa, Nebo nad Berlínom, dokumentárny film o Andym Warholovi, a jediné čo Mátohe napadá, je, že všetci majú v mene dvojité w. Potom sa ju Maťo snaží rozveseliť školskými žartíkmi, vraví o roztržitom profesorovi filozofie, ktorý sa uprostred vety zabudne, potom sa zbadá, ale pokračuje o niečom celkom inom, Mátoha žehlí a nepočúva, má Maťa rada, v poslednom čase si však zvykla na určitý druh samoty. Presne tej, na ktorú sa sťažuje. Zobudí sa uprostred noci, malý spí, muž nie je doma, cíti sa dobre, vie, že do rána nezaspí. Vychádza na balkón, vonku je rezko zima a dobre, zapáli si, potiahne, podrží dym a vyfúkne, odrazu sa jej zdá, že je šťastná. Takýto pocit mávala, keď sa ako dievča zaľúbila.
Po prvý raz: Na kúpalisku v Senci. Blicovali, nešli do školy. Dve alebo tri. Spolužiačky. Ležali na deke. Blížili sa prázdniny. Bol všedný deň, jún, a na jazerách ani nohy. Vysmädli. Šli sa napiť. Slnko. Pamätá sa, ako sa jej zakrútila hlava. Trochu sa zapotácala. Pili vodu z hydrantu. Smiali sa. Za nimi čakali dvaja chlapci, aj oni chceli piť. Obrátila sa, chcela povedať, že sa môžu napiť, vlastne to povedala, aj sa usmiala... Dovtedy nikoho neľúbila. Iba rodičov, sestru, babku, sesternice a bratancov, Gabiku, teplé rožky a citrónový čaj, speváka Drupiho, psa Tedyho, bábiky, najmä Malvínu... Spálila si chrbát. Doma ju sestra potajomky natierala kyslým mliekom. Mama by ju dorazila, keby vedela, že nechodieva do školy. Nechcela ju zarmucovať. Nebála sa, iba nechcela, aby mama bola smutná. Toho roku odišiel od nich s červeným kufrom tatko. Videla, že mama je nesvoja. Sedávala na gauči v obývačke, fajčila tvrdé sparty – pripaľovala si jednu za druhou. V obývačke zavše strašidelne zadunelo krídlo, v kuchyni do drezu kvapkalo z vodovodného kohútika. Zavše sa nerada vracala domov. Jašila sa na lavičke v parku s kamoškami, vedela, že doma sa niečo odohráva, zároveň však cítila svoj veselý spodný tón. Smutná mama... Chtiac-nechtiac, zavše sa pred ňou hanbila za dobrú náladu. Potom prišiel Kopernik. Začal Mátohu doučovať matematiku, brával ich na večere do hotela, z času na čas dcéry pozval do kina. Nemali ho rady. Potajomky mu pľuli do kávy. Keď sa však mama vydala, obe sestry si svojím spôsobom vydýchli. Istota. To vtedy cítila. Kopernik býval večer čo večer u nich. Kúpil im farebný televízor. Neskôr si kúpili s mamou dom, soboty, nedele trávievali na dvore. Mátoha bola zaľúbená. Zavše jej prídu pod ruku fotografie z toho obdobia. Sedí na dvore na nafukovačke, vedľa nej vedro s maltou, kelňa, v ruke má mastný chlieb s pažítkou, čosi hovorí. Presne vie, že vtedy bola zamilovaná. Fotografie robil Kopernik.
Raz ráno, dva alebo tri dni po tajnom výlete do Senca, sa zobudila, vošla do kúpeľne a, ako obyčajne, pozrela sa na seba do zrkadla a dozvedela sa, že ľúbi toho chlapca, ktorého stretla v Senci. Toho, ktorý pil vodu hneď po nej. Zreteľne si uvedomila, že ho miluje. Prestala chodiť do školy, chodila do Senca každý každučký deň. Chcela ho stretnúť. Jej beznádejná láska k tomuto mladému mužovi trvala takmer tri roky. Prenasledovala ho, písala mu siahodlhé zamilované listy. Býval v susednom meste. Odviezla sa tam autobusom, postavila sa im pred dom ako Romeo a pozerala do okien. Bývala šťastná, keď sa pohla záclona, zažali alebo zhasli, keď začula hlasy zo dvora. Alebo – stávala v jeho meste na zastávke, nasucho prehĺtala sliny, bývalo jej do plaču. Chlapec pred ňou utekal. Mal dievča. To nič. Prišlo leto, prázdniny. Sadla si v Senci na lavičku a čakala. Jedného dňa ju oslovil. Zavše si prisadol k nej na deku alebo lavičku, rozprávali sa o škole. Vozil sa na motorke, niekedy za sebou priviezol dievča. Mátoha nežiarlila. Dievča sa jej páčilo. Och, ako rada by mu bola povedala, že sa jej páčia obidvaja. Obdivovala najmä jej dlhé plavé vlasy. Ona bola ostrihaná ako holokrkánka, vlasy ako zaprášené lieskovce, chudulinká, že sa mohla schovať za bič (aj dnes by sa zaň mohla schovať, pravdaže, keby bol bič v škatuli), pripomínala vrabca, decko, ktoré mohlo chodiť po kúpalisku len v nohavičkách. Zatiaľ čo jeho priateľka vyzerala ako žena. Oni sedeli na deke, lízali jednu zmrzlinu. A opodiaľ Mátoha s takou istou zmrzlinou. Usmievala sa, chcela povedať, pozrite, aj ja mám zmrzku, takú ako vy, je to dobré, viem, čo cítite! Keď prišiel sám, vždy Mátohu vyhľadal. Dlho nemusel, bola vždy nablízku. Niekedy požičal čln, bez slov na ňu kývol a previezol ju po jazere. Voda žblnkala, mlčky vesloval. Mátoha počúvala miestny rozhlas, rádiá z okolitých chát, detský krik. Boli prázdniny. Mama s Kopernikom opravovali dom. Aj mama bola zaľúbená. Sestra, hoci bola od Mátohy mladšia, našla si chlapca, spolužiaka, terajšieho Mátohinho švagra. Všetky tri boli zaľúbené. Mátohina láska bola neopätovaná, sestra a mama boli šťastné. Zavše šli všetky tri po ulici a okolo nich taký láskový opar. Všetci to museli vidieť. Kopernik sa o nich staral ako tatko. Po nebi letela Halleyho kométa. Priniesol domov hvezdársky ďalekohľad a ukázal im kométu. Babka sa nechcela pozrieť.
– Som už stará, nechajte ma na pokoji.
– Mami, poď sa pozrieť, vieš, aká je jasná? To si ešte nevidela, a ani už neuvidíš, – nahovárala ju mama.
– Čo keď! Čo keď neuvidím!
Nakoniec babku presvedčil Kopernik. Stáli konča dvora s ďalekohľadom, pozerali na kométu.
– No, de je? Nič nevidím, – hnevala sa babka.
– Tam, dobre sa kuknite do toho ďalekohľadu, babko.
– Kde, tam? – zakrývala si babka jedno oko a druhým hľadela do ďalekohľadu.
– Tam, pri komíne.
– Jáj, tam pri komíne!
A večer, keď babke volala mamina sestra Katka z Piešťan, babka hovorí:
– Kopernik nám ukázal kométu. Áno, tú. Čo by som ju nevidela, šak je hen pri našom komíne!
Aj Mátoha videla kométu. Bola zaľúbená, kométa sa jej páčila, len nemala komu o nej porozprávať. Večer čo večer chodievala do susedného mestečka, kde býval objekt jej lásky, do amfiteátra a nádejala sa, že ho stretne. Zavše ho stretla ešte pred začiatkom filmu. Nepozerala na film, ale na neho. Z času na čas sa obrátil a dobromyseľne jej pohrozil. Videla všetky filmy, ktoré v to leto distribuovali do kín. Vždy sa postavila, skôr ako sa film skončil, a bežala k východu z amfiteátra. Čakala. Ruky vo vreckách ako chuligán, na tvári sebavedomý výraz, nesmie sa báť, nik jej neublíži, ona ho iba miluje, nikomu nič zlé nespravila, tak čo. Vyšiel, opäť s dievčaťom okolo pliec. Mátoha sa usmiala, pekne pozdravila.
– Dobrý večer.
– Dobrý večer. A ty tu na koho čakáš?
– Na sesternicu.
– Kde je?
– Neviem.
Dievčinu poslal domov.
– Počkám tu na ňu s tebou, ak chceš.
– Ja nečakám na sesternicu.
– Veď ja viem.
Stáli opretí o zábradlie, pozerali sa na ľudí, čo vychádzali z kina. Keď všetci vyšli, svetlá vôkol amfiteátra zhasli. Zostali sami na parkovisku. Mátoha sa rozplakala. Objal ju. Povedal, že jej pekne voňajú vlasy. Bol vyšší ako ona. Aj ona by mu rada ovoňala vlasy, dočiahla čosi niže krku, povedala, že jemu krk. Objal ju okolo pliec a doviedol na autobusovú zastávku. Chvíľu sa muchlovali, potom rozprávala o mame, Kopernikovi a kométe, a potom prišiel autobus. Posledný nočný.
– Tak, a teraz pekne nastúp!
– Nenastúpim, – smiala sa Mátoha, žartovala.
– Nastúp, lebo ak nenastúpiš, pre mňa ako keby si odišla!
Vtedy jej svitlo. A nenastúpi! Uvidí, čo bude. A zostala.
Bez slova sa obrátil a odišiel. Stála na zastávke, mrholilo, pouličná lampa neďaleko nej striedavo svietila a zhasínala, okolo prešli policajti. Zastali a pýtajú sa:
– Nepotrebujete zviezť? Dnes vám už nič nepôjde.
– Nepotrebujem.
– Na čo tu čakáte?
– Na sesternicu.
– V poriadku. Dobrú noc.
Zavreli okno, naštartovali a odišli. Mátoha sedela na lavičke, kreslila do prachu kolieska, chystala sa rozplakať. Vtom začula motorku. Strašne sa potešila. Bez slova jej podal prilbu.
Na motorke ju vozieval iba tatko. Na huby. Sedela vzadu na ich starej Jawe, tatko vždy – pozor, Mátoha, nepopáľ si na výfuku lýtko, a drž sa ma. Túlila sa k nemu, zatvárala a otvárala oči...
Dnes sa povezie na akejsi výkonnejšej mašine. Yamaha. Pomohol jej zapnúť prilbu, posadila sa mu za chrbát. Naštartoval a stroj sa pohol. Mátoha sa zľakla rýchlosti, objímala ho, zatvárala a otvárala oči... Motorka hučala a uháňala, Mátoha by nedbala, keby jej mesto bolo kdesi v čertoch-diabloch, keby sa nadobro prepadlo a oni by sedeli na motorke večne.
Zastali. Odopol jej prilbu. Spýtal sa, kde býva. V okne sa svietilo, za záclonou zbadala mamu.
– Bež, už ťa čakajú.
– Uvidím ťa niekedy?
– Prídem ťa navštíviť. Bež!
Dodnes ju štípe líce, keď si spomenie na lipák, ktorý utŕžila od mamy. Tá celý večer hľadala sestru, napokon ju našla sedieť v parku na lavičke s frajerom, vyfackala ju, že sa túla po nociach, dovliekla domov, a vtedy zistila, že zmizla aj Mátoha. Kde, to sa dovtípila, ale keď neprišla posledným...
– Strašné! Byt plný kuriev! Poviem to tatovi, keď príde, – pohrozila sestrám mama.
Sestry ležali v manželskej posteli, Mátoha rozprávala. (Keď tatko odišiel, mama sa nasťahovala do jeho izby a manželskú spálňu prenechala dcéram.)
– A kedy za tebou príde?
– Ja neviem, možno už zajtra. Alebo až v sobotu.
Prestala chodiť do amfiteátra, ani s kamarátkami sa nestretávala. Stávala na balkóne, vyzerala návštevu.
Medzitým sa tatko oženil. Kopernikovi bola v nedokončenom dome zima, presťahoval sa k nim do bytovky. Ona stávala na balkóne a čakala. Obľúbila si to svoje čakanie. Neskôr čakávala zo zvyku. Čakala, aj keď tušila, že nik nepríde. Páčilo sa jej, ako z balkóna vidí, že plynú dni jeden za druhým, že sa mení počasie... Zavše niektorá priateľka doniesla, že jej kamaráta stretla v autobuse, ba že sa na ňu pýtal, vtedy si sadla a napísala mu list. Všetkým už bola na posmech. Len tatko o jej láske nevedel. Narodili sa mu deti. Býval v Bratislave, z času na čas dcéry navštívil. Sadol si ku klavíru, niečo zahral, vždy skončil so slovami:
– Naladiť, súdružky, naladiť...
Časom začali navštevovať ony jeho. Mama im dala peniaze na cestu, vždy im nachystala parádne šaty, aby tatko videl, že sa o ne stará, ako sa patrí. Najskôr sestry chodievali spolu, časom aj každá zvlášť. Mátoha mohla vycestovať z mestečka a pod zámienkou, že ide k tatkovi, zájsť do susedného mesta na návštevu. Dlho sa odhodlávala. Kúpila si bordovú baretku, podobnú, ako nosieval tatko, z domu na kopci ukradla dve tatkove košele, navliekla na seba maminu dlhú sukňu a sadla na autobus. V meste vystúpila. Aká je už veľká! Naučila sa klamať, tatkove aj mamine veci sú jej akurát, dá si pivo. Zašla do krčmy s názvom U koníčka, objednala si jedno malé. Vypila pivo a svojho pomyselného tátoša popchla ostrohami do slabín (ako babkina kňažná). Prešla sa po obchodoch, v kvetinárstve kúpila velikánsky kaktus. Mala tatkovým deťom kúpiť ovocie, kúpila kaktus. Upravila si baretku a zazvonila.
– Fíha, to je ale návšteva! Vy budete asi Mátoha.
– Áno, – usmiala sa Mátoha, potešilo ju, že jeho rodičia ju z rozprávania poznajú.
– No, tak poďte ďalej.
– Ako je u vás pekne, – lichotila domácej panej.
– Odkiaľ si vedela, že dnes oslavujeme narodeniny?
– Kto má narodeniny?
– Ty nevieš, že on má dnes narodeniny? Pekne si sadni, nie je doma, ale o chvíľu príde, počkaj ho.
Chvíľu konverzovala s mamou, aj jej zakurizovala, vravela, že sa podobajú, ale že ona má trochu krajšie oči. Zjedla kus torty, vravela o škole, ani nezbadala, že zastal vo dverách.
– Obliekaj sa!
– Čo robíš, aký si neslušný! – kričala mama.
– Nechaj ma! A ty sa obliekaj!
– Teta, nechajte, ja už aj tak musím ísť.
Opäť ju mlčky odviedol na zastávku, tentoraz nastúpila, ani nezakývala, iba vo dverách povedala, že tam u nich, na chodbe pod vešiakom, v tej žltej igelitke má kaktus do zbierky.
Prestala postávať na balkóne. Do školy chodila s odporom. Nenávidela najmä fyziku a elektrotechniku. Protivili sa jej pokusy, elaboráty o nich, nenávidela vzorce. Raz na biológii dostali mikroskop. Pozerá doň, pozerá, mali si porezať bruško na ukazováku, skúmali vlastnú krv. Zíza do mikroskopu, pozerá si krv zblízka, odrazu ju napadne, že by tam mala vidieť aj to, aká je smiešne zamilovaná. V okulári však zazrie iba akési šmuhy odrážajúce sa od zababraného pozadia. Chvíľu sa chaoticky pohybujú, potom sa ich pohyb spomaľuje, o chvíľu sa rozmažú. Čo vidia v mikroskope, zakresľujú do zošita. A detaily, ktorými zaplnila zošitovú stranu, sa odrazu aj s linajka mi spoja tak, že zväčšenina vyzerá ako výjav z naozajstného vnútorného života. (Podobné obrázky videla v maminých učebniciach.)
Zhoršila si známky. Tatko k nim prichádza čoraz častejšie, už nehrá na klavíri, prichádza, aby vykrstil Mátohu aj mamu, mama je z Mátohy nešťastná.
– Prečo mi to robíš? – pýta sa Mátohy.
– Ja neviem, prečo som taká sprostá, – plače Mátoha.
V škole im pribudnú dva nové predmety. Technické kreslenie a deskriptíva. To je koniec, pomyslí si Mátoha.
Na hodinách sedia za rysovacími doskami, Mátoha sa vrtí, robí opičky, strašne je zaľúbená, maskuje svoju hlúposť, nevie vyrátať príklad, tak vyrušuje. Vie, že na nič nepríde, čo by sa trápila. Vyrušuje. Na polroku jej hrozí, že prepadne. Mama prichádza z rodičovského združenia s plačom, volá tatkovi.
– Kopernik na Mátohu nestačí. Naozaj nevie počítať. Potrebuje niekoho, kto by ju matematiku doučoval. A pravidelne! Trebárs zo začiatku každý deň. Niekoho, koho bude poslúchať a rešpektovať.
Mátoha zatiaľ sedí na lavičke v parku. Hnevá sa na seba, je jej ľúto rodičov. Chcela by vedieť matematiku aj fyziku. Závidí spolužiakom, čo nemajú problémy ako ona. V duchu však vie, že za neúspechy vďačí aj nešťastnej láske, v ktorej osídla ch sa ocitla, a nie a nie z nich vybŕdnuť. Rada by sa odľúbila, a nejde to. Z času na čas sa jej aj zdá, že na chlapca zabudla, ale potom trebárs spí a niečo sa jej sníva, sníva sa jej, že sedí v parku, no tu na lavičke sedí vedľa nej veľký muž, ten sa predstaví ako Federico Fellini (Mátoha vtedy nevedela, kto je Fellini, asi začula jeho meno na hodine slovenčiny v súvislosti s neorealizmom. Treba však dodať, že vtedy bol Fellini živý a tvorivý režisér – pozn. aut.), usmeje sa a povie:
– Časy sa zmenili, však?
– Áno, – Mátoha je v rozpakoch, cíti, že Fellini je naozaj niekto. – Som hlúpa, radšej idem. – Sadne na bicykel, vietor fúka, dvíha suché lístie zo zeme. Ide na bicykli, o chvíľu lístie zhustne, už ide popamäti ako v hmle, nič pre lístie nevidí. Zobúdza sa, nevie prečo, ale vie, že tento, aj tento sen bol o láske.
Rodičia zašli do školy, porozprávali sa s učiteľmi a vybavili Mátohe protekciu z fyziky. Tu to má nahnuté najviac. Treba jej dať šancu, ešte raz vyskúšať. Dostane šancu. V jedno pekné zimné popoludnie zaklope na dvere v maturantskej triede. Ostýcha sa, ale zaklope. Majú hodinu fyziky. Dostala šancu, tu, pred štvrtákmi, ju učiteľka ešte raz vyskúša. Mama jej priniesla z roboty, z psychiatrickej liečebne falošnú ospravedlnenku, Mátoha sa hanbí, ale tvári sa, že má vážne psychické problémy. Sedela týždeň doma a bifľovala sa fyziku. Mama si vzala dovolenku a dozerala, aby sa dcéra naozaj učila. Viaceré látky s ňou prebrala nahlas. Mátoha vchádza do štvrtáckej triedy. Chudučká, strapatá, nevyspatá, zápasí so svojou šancou. Maturanti sa smejú.
– No, pozrime sa na Mátohu... Už ste vyzdraveli?
–Áno.
– Nebudeme sa naťahovať so vzorcami. Týždeň ste boli doma, určite ste sa ich všetky nadrvili naspamäť. Dám vám úplne jednoduchý príklad, taký zo života. Vy mi ho zodpoviete a môžete ísť. Ja vás nechcem nechať prepadnúť. Ideme na to?
– Dobre, – usmeje sa Mátoha a usiluje sa nepozerať na študentov, ktorí sedia oproti nej.
– Ale ticho tu bude! Teda: Som na prvom poschodí, držím v ruke tehlu. Pustím vám ju na hlavu. A potom vyjdem na piate poschodie a opäť vám tú tehlu pustím na hlavu. Aký je v tom rozdiel?
Mátoha sa usmeje, zdá sa jej, že učiteľku prekukla.
– Nijaký. Zabijete ma.
– Vypadnite z triedy!
Ide, netuší, čo sa stalo, za sebou počuje smiech. Vonku ju čaká mama. Podá jej čokoládu, idú aj so sestrou na návštevu k babke. V šublotke schováva dva koláče. Makový a orechový. Babka im rozpráva o svojej babke. Volali ju Dudunka. Všetko na staré kolená zabudla, nevedela ani, čia je. Mátoha hltá orechovník, zapíja čajom, počúva babku. Akí sú všetci dobrí!
Vrátia sa domov. Večer k nim po prvý raz prišiel Mátohin terajší manžel. Bude ju doučovať fyziku. V pondelok a v piatok, uvidí sa, čo Mátoha dokáže, a neskôr sa dohodnú podľa potreby.
Mátoha si myslí, že jej láska bude trvať po hrob. Učí sa fyziku, matematiku, začne chodiť na taliančinu, stretáva sa s kamarátkami. Prírodovedné predmety ako-tak zvláda, výkresy na deskriptívu rysuje Kopernik.
Raz svojho chlapca zazrie v autobuse. Zakývajú si.
Dorozpráva Maťovi o svojej prvej láske, Maťo motovidlo sa smeje, má radosť, že takúto lásku má ešte pred sebou. Mátoha poskladá vyžehlenú bielizeň, vypije pohár vína, Maťo odchádza domov. Cíti, že mu niečo o sebe povedala. Sú z nich priatelia. Teraz, keby jej ukázal svoje obrázky, možno by na ne pozerala inak. Zvláštne, ako to na svete funguje.
Balkón. Taká je šťastná! Naozaj, akoby bola čerstvo zamilovaná. Chýba jej manžel, ale zavše sa jej zdá, že iba osamote vie sama seba správne rozohrať. V končekoch prstov cíti, že taká dobrá, aká stáva zavše potme na balkóne, naozaj je, ale iba po nociach. Cez deň je v jednom kole. Rada by mame pomohla zohnať prácu. Tá nedobrovoľne zostala doma, pritom má toľko energie. Keď babka zostala na dôchodku, starala sa o záhradu a vnúčence, tešila sa, že je doma. Manžel jej padol v Povstaní a ona si musela poradiť. A ako by si ho vedela uctiť! Babka bola typ ženy, ktorá vždy mužovi nachystá na chodbe papuče, a len čo sa nohy ocitnú v papučiach a prejdú po mäkkom koberčeku bez jedinej otrusinky či špinky ku stolu, je na stole prestreté. Babka by si bola sadla oproti, vravela by, čo cez deň zažila, muž by jedol, babka by sa pozerala, ako si na jedle – jej výtvore – pochutnáva, večer by sa trebárs išli prejsť.
Mama, to je iná káva. Psychiatrička. Chodievala na semináre, neraz prednášala. Trebárs o samovražde. Požičala si od novinárky Mátohy elektrický písací stroj a dni-noci písala. Nebola na stroj zvyknutá. Najradšej písala na mechanickom. Nedarilo sa jej, vadila sa s celou rodinou. Za prednášku o samovražde sa skoro všetci od nervozity pozabíjali.
Emancipovaná žena, dve veľké dcéry, a vlastná mama. Zostala doma a opustil ju manžel. Opravili, takmer nanovo postavili krásny starý dom. Nuž čo, odpútal sa. Možno to len skúša. V každom prípade kráčal za nejakým hlasom. Keď rodine oznámil, že odchádza, vyznelo to, akoby si pýtal od mamy na cestu požehnanie. Potom ich začal navštevovať. Chvíľami sa zdalo, že sa vracia. Nie, vravievala mama. Nie, hnevala sa babka a bála sa jeho návratu, lebo vlastne nikdy s mužom nežila a mužský svet a uvažovanie si takmer nevedela predstaviť. Vedela by si muža uctiť, ale najistejšie sa cítila, keď sa v jej blízkosti muž nepohyboval. Iba s výhradami akceptovala manželov oboch vnučiek. Celá rodina sa k návratu maminho manžela stavala skôr negatívne (možno s výnimkou mamy, ale tá to nikdy nahlas nepovedala). Aj Mátohin postoj obsahoval prvky realizmu, ale v duchu bola nenapraviteľná optimistka. Potrebovala ilúzie. Motala sa hore-dolu, trpela nespavosťou. Mama je psychiater, pozná ľudí. Ale Mátoha má oči ako radary, nehovoriac o ušiach, a vidí svoje. Je niekde medzi babkou a mamou. Má v sebe istý druh maminej dravosti, ale zároveň pokoru pred mužským svetom. Je emancipovaná, kým nevidí mužské nohavice. Vtedy sa pokojne skloní povedzme po papuče a servíruje jedlo. Sestra je najoriginálnejšia. Zdanlivo čistá pokora, a za ňou svojrázny a sebavedomý duch. Sestra vie ustúpiť, nerada sa hašterí. Sadne si za stôl a kreslí. Rada sa hrá so svojimi deťmi. Aj Mátohin malý, hneď ako príde k mame do domu, uteká za svojou tetou. Sestra je rozvážna. Možno v intimite uvažuje inak, ale vie s mamou prebrať všetky jej možnosti, a v jej podaní všetky vyzerajú dobré a správne. Vie si poradiť. To isté, ale z Mátohiných úst, by vyznelo ako nevydarené vtipy, ako hovorí Maťo motovidlo, kameňáky.
Mátoha uvažovala o mame, a hneď ju rozbolela hlava. Mama bola v jej očiach úspešná žena, ktorá si so všetkým vedela poradiť. Veď zavše si každý myslí, že by mal zájsť k psychiatrovi. Nakoniec si to rozmyslí a zájde trebárs ku mame. Mátoha to mala v jednej osobe. Rada sa schovávala mame za sukne. Teraz sa o ňu bála. Potrebuje mamu. Mamulienku.
Sestra je s mamou omnoho viac. Bývajú spolu, spávajú pod jednou strechou, pomáha jej. A Mátoha? Veď ona nechce mame pomáhať! Chcela by s ňou bývať. Aj s babkou. Chce, aby sa jej babka každé ráno spýtala, ako sa s malým vyspali, čo bude variť a čo jej chlapček robenká. (Keď bola Mátoha malá, babka ju často brávala na kolená. Aj vtedy, keď bola neposlušná a hrozilo jej, že dostane zopár na zadok. Zovrela ju silno v náručí so slovami: „U babičky tak,“ čo znamenalo, že tu si v bezpečí, nikomu ťa nedám! Potom sa s malou Mátohou pomaly knísala, ticho jej dýchala do ucha alebo mumlala: Hotóó hi! hotóó hi! hotóó – pomalé nakláňanie dopredu, hi – prudký záklon.) U babičky tak! – na to myslela vždy, keď navštívila mamu a babku.
Znervózňujú ju správy v televízii, v rádiu, ľaká sa výdobytkov vo vede. Krucinál fagot! Zdá sa jej, že čoraz viac ľudí chce mať zo života iba takú pančovanú radosť! Radšej si hodí mašľu.
Večer sa modlí. S rutinou. Robí to od detstva. Viac zo zvyku ako z presvedčenia. Ale vie, zo svojej vlastnej skúsenosti to vie, že byť veriacim je vzrušujúce. Máva svoje jasné chvíľky. Častejšie pred modlitbou ako po nej, a vtedy presne vie, kam smeruje jej život. Tie prichádzajú úplne sčista-jasna, znenazdajky – pocit teplučka či šťastia.
Nadviazať. Náboženstvo je čosi ako vtiahnutie do dejín. Cirkev vždy disponovala dobrou zásobou slov... Chcenie ju ničí. Až ju z toho oziaba.
Bože, už svitá! Celý deň bude v ťahu. Pôjde so svokrou na jablká, malý jej nedá vydýchnuť, aj mame dnes treba s čímsi pomôcť. Natiahne kukučky, sú štyri ráno.
Vošla do izbičky, šuchla sa k malému a pomodlila sa. Driemala, vtom ju vyľakal hlasný gagot husí. Keď otvorila balkónové dvere, zazdalo sa jej, že v nočnom tichu počuje aj šuchot husích krídel. Trepot krídel obrovského kŕdľa bielych vtákov. V ich lete bolo niečo nevšedne naliehavé – keď to začula, akoby nabobtnávalo a spelo k nejakému strhujúcemu záveru. Pochmúrny hukot a šum. Je pod mrakom, veterno a zima...
Sfumato
Kopernik sa stratil. Aj babka sa stratila (prepadla sa pod zem, zomrela). O čo psychologickejšia je bolesť ako sama psychológia.
(Pri smútku nerátajte s uvravenosťou.)
Smrť predviedla rýchlosť, s akou sa moderná rodina môže scvrknúť.
Naše chúďa by mohlo hovoriť, ako nízko sa nad cintorínom vznášali franforce sivej hmly, o vôni hrkajúceho kadidla uprostred nevoňavej vädnúcej lipovej aleje, o chuti smutných zádumčivých sĺz, o viditeľnom chvení istej Bachovej fúgy v husľovom prevedení pred zádušnou omšou, o pustatinách okolo ľudských sŕdc, o voňavých poryvoch, ktorými svätostánok zaplavili naparfumované dámy, o dychovom triu, ktoré zahral jej tatko so svojimi deťmi, o čare niektorých nocí pred babkinou smrťou pri pohľade na cintorín zvonka – vyzeral ako múrom obohnaná zátoka, spiace more, duch človeka leží horeznačky, stráca sa v nebeskej závrati a telo (?)...
Smutné chúďa, Smút. Po odchode z cintorína sa začalo obzerať po dajakej ospanlivej samote. Večer zalieza pod perinu, ale tak, že paplóny navrství jeden na druhý, tretí na seba a medzi nohy, dva vankúše pod hlavu a jeden na hlavu. Podušková hlava. Bolia ju oči, zdá sa jej, že jej odtrhli nohu alebo iný životne dôležitý orgán, leží zabandážovaná poduškami, má nepríjemný pocit, ako u zubára, keď jej obložia ústnu dutinu sterilnými vatovými tampónmi. Malý je u susedov, zvyšok rodiny je ešte zaneprázdnený pohrebom.
Požičať od Kopernika poháre na víno a tie béžové kávové šálky, odinakiaľ dovliecť kávové lyžičky a plytké taniere, všetko opláchnuť, nachystať kučeravý šalát, paradajky, papriky, voňavé šunkové nárezy, načechrať to na misy, poukladať na chladné miesto (Mátoha bola hybnou silou tejto operácie, mama riadiacim mozgom, ktorý premyslel všetky zásadné rozhodnutia), povykladať, konverzovať, vypiť si, na chvíľu zabudnúť, poodkladať, poumývať – a keby sme na okamžik naozaj zabudli, čo tento kuchynský výjav predstavoval, mohli by sme sa tešiť z krásneho obrazu vytvoreného ženami v čiernom vo farebných zásterkách. Kompozícia mala nenútenú rovnováhu a harmóniu, aká sa zavše vyskytuje na gotických obrazoch – mama, mamina sestra Katka, Mátohina sestra aj svokra, jej istá tu nemenovaná priateľka a naša Mátoha v kuchyni. Potom hajde domov, zaliezť pod duchnu, ráno sa prebudiť a nanovo si spomenúť.
Každé ráno si spomenúť nanovo, spomenúť si aj vo sne, alebo vôbec nezabudnúť. Mátoha, mohla by si skočiť do kanála, ale máš malého – u susedov, milujúceho manžela, rodinu – zaneprázdnenú pohrebom. Dobre vie, že veci sa preskupili. Predvčerom do noci vyhukovala, oplakala svokre zásteru, svokrovi menčestrové kolená aj flanelové plecia, potom sa vysilená zvalila u nich na kanapu a zaspala. Zajtra príde manžel, pozajtra babku pochovajú, predtým však treba splašiť taniere, kar vyjde lacnejšie, ak ho urobia doma. Žien je v rodine habadej, aj sama priloží ruky k dielu, kam dá malého? Aha! je u susedov. Zaspávajúc sa jej zamarí, že ráno nepukol pohár na zubné kefky, babku neodviezla žltá sanitka, nikde ráno nebežala... Veci sa zmenia, ona sa zmení, dobre si to zapamätaj, Smút, aj ty, Mátoha, zapamätaj si, takáto si bola, iba kým tu bola babka, už nikdy, nikdy taká nebudeš! Ani malému o svojom dobrom svete, o svete, v ktorom si bola hviezdou, bez babky správu nepodáš!
Pohreb: Babi, teraz by sa ti tvoja Mátoha páčila – čierny lesklý kostým, jahňacinkové topánky (určite by ťa oklamala a nepovedala, koľko stáli), pár glacé rukavičiek v tvojej kabelke. Asi si ich nestačila vytiahnuť. Všetci ju objímali a zrážali jej klobúk z hlavy. Ozaj, a vedľa mamy kráčal Kopernik!
Na druhý deň popoludní pred cintorínom zaparkovala modrá Škoda Felicia. Z nej vystúpili tri ženy v čiernom. V igelitovej taške im cinkali sklené kahance, najvyššej z nich, tej s tými mizernými vlasmi, vo vrecku hrkali zápalky. V zákutiach cintorína sa kde-tu týčia sochy zachmúrených anjelikov, väčšinou majú otlčené nosy. Vietor sfukuje lístie z javorov. Za ženami bežia tri deti. Smejú sa, zbierajú vtáčie pierka.
Mátoha sa snaží zachrániť všetky babkine zvyky – spôsob reči, osamote trénuje aj moduláciu jej hlasu. Tak znovu nachádza nielen babku, ale aj stopu svojho detstva, samozrejme, nie veľmi ostrú, akoby ju zafúkal prachom teplý jesenný vetrík.
Zdedila aj modlitebné knižky. Sedáva v kuchyni, malý spí, ona číta o nábožnej Marte a príčinlivej Márii, modlí sa za pokoj v dome, za zdravie malého, za šťastný návrat manžela... Neskáčte jej do reči ako do mraveniska!
Jej veľavravnú podobnosť s babkou však nik z rodiny nezachytí. Jedného dňa mama so sestrou odchádzajú na cintorín popolievať hrob. Mátoha, nábožná Marta aj príčinlivá Mária, stojí za oknom, pozerá za nimi, pokrčená záclona na hlave ako čepiec, presne tak ako stávala babka, kýva na ulicu. (Vždy mala pocit, že si s babkou rozumejú. Pohľadom, gestom, len tak potichu mlčky ponad stôl, rozumeli by si, aj keby sa namiesto reči zhovárali tichým škvŕkaním v žalúdku.) Malý stojí vedľa nej, v ruke striekacia pištoľ, aj on pozerá na ulicu a pýta sa: – Mami, povedz, koho mám zastreliť?
Večer jej svokra vracia oplakané veci, ktoré u nich zabudla. Dve slané vreckovky, babkine papuče, a Maťo pod oknom zakričí: – Čo by ti teraz urobilo radosť, Mátoha?
Manžel. Zajtra odchádza. Príliv a odliv. Chúďa sedí zatvorené v kúpeľni, napúšťa do vane vodu, voda hučí, hučí ako kúpeľňové more, špliecha, Mátoha čaká, kedy zaľahne, aby s ním nemusela spať, aby sa, preboha, na ňu nepozeral a nevidel, že naozaj si to nevymýšľa a nevie kadiaľ z konopí. Keď manžel zaspí, vypustí z vane vodu a zblízka si prezrie tvár. Starne. Ježibaba, striga škaredá, zlá. Ej, ej, v očiach má hmlu, hlava sa jej krúti, ledva stojí na nohách, a nie je opitá... Zomrieť, na tom nič nové nie je, ale starnúť, alebo vidieť plakať priateľa. Bastriguli, zamotala sa do priestorných hĺbok vlastného smútku, ten ako pavúk tká jemné siete po útrobách jej duše a zákutiach vlastného, ale aj maminho domu.
Stále chodia k maminej sestre Katke. Akoby dúfali, že babka nezomrela, naopak, šla sa k tete Katke pozrieť, ako dozrieva hrozno, hrušky a jablká, bude sa motkať po dvore, potom si sadne na modrú drevenú lavicu a bude lúskať suchú fazuľu. Vítajú ich psi (Bora, Cila, Bobino). A potom Bora zadrhne Cilu, Katka ju dobije, papuľa jej krváca, urobí Cile v záhrade pod marhuľou hrob. (Ako ti, dušinka, teraz poviem, čo všetko sa tu stalo, keď si odišla?) Bora sa honcuje, Katka sa rozvadila s babkou od susedov. Už jej nenosieva obedy. Vraj popod jej plot sa za Borou podhrabávajú psy. Takéto kopce zeme navŕšili. A iba na jej strane. Ako krty. Vy fuchtľa, povedala Katka, veď ten pes inak hrabať nemôže, čo tú zem má hádzať pred seba, keď ide k nám?! Babka sedávala na priedomí a pásla štyri biele sliepky. Pozerali na ňu z Katkinej kuchyne.
Okrem modlitebných knižiek dostala aj babkine nočné košele. Manžel odchádza do Nemecka. Ešte kým zaspí, chce naňho nakuknúť, predtým však vyjde na balkón – nič – iba husi, velikánsky kŕdeľ husí... Vojde do izby, počuje dýchanie. Akí sú jej zrazu cudzí! Všetci traja, aj s kocúrom. Mohla by skočiť do kanála, ale má malého. Mátoha v babkinej nočnej košeli. Vojde do kúpeľne, pozerá na seba do zrkadla. Chvíľu sama so sebou žartuje, potom má v očiach tmavohnedý smútok. Čím dlhšie sa na seba pozerá, tým menej si vie predstaviť, že naozaj dýcha. Gagot tých sivých husí akoby ju navždy začaroval a ona stojí v babkinej flanelovej kvietkovanej nočnej košeli meravá ako postava zo Šípovej Ruženky (sama seba by radšej prirovnala k vlkovi, keď sa prezliekol za babičku, brúsiacemu si zuby na Červenú čiapočku, alebo k anjelikovi s otlčeným nosom).
To, čo sa stalo, zjavne presahuje Mátohin horizont. Čosi ako keď v cirkusovom šapito pribehne roztatárený ryčiaci lev, na pokyn ruky drezéra sa vymrští, vyhodí zadkom a skočí do kruhu s papierom, na ktorom je vyobrazená jeho vlastná tvár. Perforuje papier a namiesto obrázka, ktorý retušoval jeho skutočnú povahu (v Mátohinom prípade skutočnú povahu sveta), sa odrazu v železnom kruhu, ovenčená zdrapmi papiera, objaví jeho vlastná mäsožravá vlhká tlama. (Svet predsa musí nechať ľuďom niečo, čo treba uhádnuť. Veď v tom spočíva Leonardov slávny vynález, ktorý Taliani nazývajú sfumato – zastretý obraz, a jemne zladené farby umožňujú splývanie tvarov a prenechávajú niečo nevyslovené našej obraznosti.)
Cesta
Udalosti sa vyvíjajú tak nečakane, tak nespravodlivo... Ľudské šťastie akoby nebolo zahrnuté v pláne stvorenia. Len my, s našou schopnosťou milovať, dávame zmysel indiferentnému vesmíru. A predsa, väčšina ľudských bytostí má schopnosť hľadať, a dokonca nachádzať radosť v jednoduchých veciach. (Zase Woody...)
Na Slovensku sa oteplilo. Od Baltického mora zafúkal teplý morský vietor. Slnko ohrieva posledné pekné dni. Babie leto býva v meste spojené s oberačkami. Po nedávnych studených a mokrých dňoch sú vinohrady plné lepkavého blata. Slnko svieti, ale zreteľne sa scvrkáva.
Mátoha trieli k mame, za ruku ťahá svojho chlapčeka. Dnes vyhrabala v skrini starú čiernu čiapku s červenými bodkami. Stretnú Maťa, Maťo motovidlo sa rozosmeje, vraví:
– Čau, vyzeráš ako negatív jahody! Bežím na autobus. Už sa nám vážne začala škola.
Súri synka, ten sa smeje, aj on by chcel zakričať cez ulicu niečo veselé. Mátoha ho ťahá, dávno mali byť u mamy. Dnes sa rozhodne. Mama ide do Veľkého Bielu, chce sa tam popýtať na miesto lekárky. Mátoha ide s ňou. Ak bude treba, podrží mamu. Ide na výlet. Mama sľúbila, že jej ukáže ich niekdajší rodinný majetok. Zemiansku kúriu, dvor, ktorý patril babkiným starým rodičom. Po ňom sa prechádzala Dudunka. Jej muž, bohatý zeman, rád hrával karty. A keď mu išla karta, zapaľoval si fajku bankovkami. Tam sa sako neodkladalo, keď si si sadal k obedu! Karty sa hrali priamo v dome. Každý deň. Nakoniec vyletelo všetko hore komínom. Prekartoval pozemky, majetky aj dom. Ostala iba Dudunka, ktorá na staré kolená nevedela, čia je.
Mamine záležitosti sú zatiaľ akési neurčité. Vzhľadom na nejasnú politickú situáciu nič konkrétne vám povedať nemôžem.
O chvíľu vidieť Mátohu s malým a mamou na pešej zóne v Senci. Chodia po obchodoch. Mama vedie za ruku chlapčeka, Mátoha fajčí, vyzerá ako negatív jahody. A vzduchom poletujú topoľové páperká, takmer neviditeľné chrobáčiky, pavučinky a prach. Keby sa teraz oddelili a každá išla po inej strane chodníka, bolo by zrejmé, že patria k sebe. Aj keby chceli byť iné, nejde to. Korene siahajú priveľmi hlboko.
Svieti slnko, vietor sfukuje lístie zo stromov. Mátoha prežíva najlepšie roky svojho života. Cíti však, že čosi dôležité už má za sebou. Chcela by byť ako mama. V jej veku a taká plná života! Teraz je mame všelijako – Kopernik, je bez roboty, babka sa zmenšila a potichu odišla... Mátoha pôsobí vedľa nej ako vyžmýkaný citrón. A pritom aké má starosti? S výnimkou malého všetky ich môže nahrnúť pod koberec. Dnes je však šťastná. Dnes akoby sa dala učičíkať vonkajším pôvabom chvíle. Je jeseň, teplá a žltá. Vrátila sa z Nemecka, kým nepôjde nazad, bude doma s mamou.
Vtom – mame ukradnú peňaženku. V obchode s dámskou spodnou bielizňou. Mátoha práve drží v rukách čipkované spodné nohavičky. Mama sa hrabe v taške, vybehne z obchodu na ulicu. Malý sa zľakne, vybehne za ňou. Mátoha hodí nohavičky na pult, uháňa za malým, bojí sa, že jej vybehne na cestu. Predavačka si nohavičky nevšimne a kričí:
– Chyťte ju, ukradla spodné gatky! Chyťte ju!
Mátoha – negatív jahody – stojí pri dverách, je jej do plaču, ani nie preto, že bola takto trápne prichytená pri kriminálnom priestupku, ktorý nespáchala, ale – zahanbila sa, že si prezerala nohavičky a že musela podísť k pultu a označiť tie, ktoré naň predtým vrátila, ba že ľudia, čo sa zhŕkli okolo nej, postupovali k pultu a dýchali jej na chrbát. Označiť bielizeň, ktorú držala v rukách, v tej chvíli znamenalo vyzliecť sa donaha a ukázať vlastnú spodnú bielizeň. No, nič to. Veci treba overiť.
Obraz tretí: Mátoha s mamou obedujú v reštaurácii. Mama vraví, ako rada by s pacientmi skúsila arteterapiu, hnevá sa na seba, že na otvorenú tašku nedávala pozor. Mátoha mame drží palce. Chce, aby robila arteterapiu, bojí sa, že mamine odvážne plány nevyjdú. V istom slova zmysle sa s ňou stotožňuje. Och, ako rada by mame povedala, že si musí veriť. V záležitosti s Kopernikom, so zamestnaním, s peňaženkou (hoci tu veľa nezmôžu – pozn. aut.). Nepovie nič, lebo z vlastnej skúsenosti vie, že viera, a nielen viera v Boha, je čosi ako dar, hudobný talent, nadanie. (Ako v tom vtipe, ktorý počula vo filme: Boxer vstúpi do ringu. Jeho brat medzi divákmi zazrie kňaza, príde za ním a prosí: „Otče, modlite sa za môjho brata!“ Ten mu odpovedá: „Dobre, budem sa modliť, ale mal by sa vedieť biť.“)
Pre ňu býva najlepším plánom náhoda.
Ako jej synček narástol! Cestou domov si uvedomila, že aj nová cesta je takmer hotová. Žeby naozaj ubehlo pol roka? Tmolia sa po nej zametači, stále obchádzka, na ulici je ticho, počuť len šuchot brezových metiel, ktorými zametajú. Mátoha si mädlí dlane, teší sa, keď pôjdu prvé autá. Až vtedy sa cesta ukáže. V Mátohiných očiach to má vopred vyhraté. Obdivuje chodníky. Mnohí miestni obyvatelia tvrdia, že niet nad mačacie hlavy, jej sa však páči cikcakovité dláždenie a že cesta pre autá je takmer zarovno chodníka. Darmo, nová cesta zmenila celú ulicu. Sokle nanovo ponatierané, vymenené kabrince. Aj Mátohina mama so sestrou zvonka olíčili dom.
Slnko zájde, nadobro sa ochladí, o chvíľu sa zadymí z komína. (Kde je Kopernik a prečo práve jej, ktorá bola odjakživa v domácom prostredí jeho oponentkou, aj keď mal stokrát pravdu, tak chýba? Čo robí, kým ona zvádza za neho zápas s príslušnosťou k rodine? Jej chyba, že má taký rešpekt voči svojim. Nevie ich prerásť. Kopernik ich všetky štyri prešťal a posunul sa „o dům dál“. Pre ňu je každý v rodine dôležitý, v jej predstavách čosi pridáva. Raz sa na to vytento... Vezme sa a odvráti sa celým srdcom aj dušou od rodiny. V duchu sa vydá do sveta. Fyzicky tam už bola.)
Zmena scény. Popoludnie. Malý spí.
Ide do sveta, vie, čo chce svetu povedať, vie aj, že teraz, teraz môže a povie, že ten svet vonku na ňu čaká. Dvere sa otvárajú, ale vonku zúri akási bujará sloboda a roztopaš, pokrok, technické výdobytky, všetko je sprevádzané výraznými svetelnými a počítačovými efektmi. Odrazu stojí vo dverách, stojí tam, takáto je maličká a nenachádza slov. Akoby potrebovala nejakú mentálnu stimuláciu alebo zbraň.
Alebo: Mátoha vylezie na kopec a pozerá z neho dolu na mesto. Vidí sama seba v meste, medzi svojimi. Okolo nej sa tmolí chlapček.
Chlapček. Onedlho bude mať tri roky. Zavše od neho vyžaduje, aby všetkému rozumel. Mala by ho nechať, nech ukáže, čo už vie, prizerať sa, možno sa aj sama všeličomu priučí.
Popoludní so svokrou zbierajú opadané jablká. Na dno debničky položia noviny. V ten deň vyšli – už si ich nestihne prečítať. Iba bajočko. Do jednej padavky, do ďalších tie, ktoré trhajú z jabloní. Pekne vedľa seba, nech prezimujú. Jedno za druhým trhajú zo stromu, jonatánku aj delícius, jedno za druhým ich ukladajú na noviny. Mátoha má pocit, že zakrýva čas, akoby si pred ním zakrývala oči jablkami. Sadnú si vo svokrinom víkendovom domčeku do kuchyne. Za pomoc dostane starý popukaný hlinený hrnček, svokra jej doň naleje deci vína. Na skúšku. Odchlipkávajú si, vonku sa medzitým ochladí. Malému sa páči pec. Kutre v nej kutáčom. Svokra, že ide zima, malý, že ja som ju počul, hovorila, že bude tu. A obloha je cestou naspäť jasná, akoby bol koniec augusta.
A potom u svokrovcov sliepňa kuchynská lampa. Svokor vykrajuje hrušky hniličky a nahnité jablká. Bude sa variť kompót. Svokra hľadá klinčeky, aby bol kompót voňavý. Mátoha usrkáva víno, je rada, že jablká, hoci svokrine, sú pod strechou. Naloží kapustu, zájde s mamou ešte raz do Bielu. Kým sa vráti do Nemecka. Márnosť šedivá, treba napísať Jojovi! Narukoval do Senice a teraz ho prevelili do Popradu. Svokra sa smeje, číta list, ktorý napísal Jojo, potom sa rozplače. Páči sa mu, ako vojaci pochodujú a veliteľ kričí: ľavá, ľavá, ľavá-pravá, ľavá! Dúfa, že tiež si raz bude vedieť podobným spôsobom zakričať. Zhovárajú sa o nových filmoch a knižkách, kompót v hrnci už vrie, kuchyňa vonia klinčekmi. V televízii sa začali Televízne noviny. John Glenn sa vracia do vesmíru ako sedemdesiattriročný muž. Vtedy letel po Gagarinovi, bol druhý. Dnes má prvenstvo. Prvý starec vo vesmíre. (Kdeže je Gagarin?) Desať, deväť, osem, sedem, štyri, tri, dva, jedna, a letí... Rýchlosťou dvetisícpäťsto míľ za hodinu, dvetisícosemsto! A teraz tritisícosemsto päťdesiat míľ za hodinu! Už je osemdesiatšesť míľ od Mysu Kennedy! Už je dobre, už by sa nič nemalo prihodiť. Každý centimeter, čo preletí smerom od Zeme, sa ráta. (Mátoha volá Kopernikovi do roboty. Pozeráš?) (Pred chvíľou tieto správy zamaskovala jablkami.) Svokor prestane rozprávať, na chvíľu sa zháči, počúva správy. Potom sa obráti k Mátohe:
– Koľko máš rokov, Mátoha?
Mátoha odpovedá.
– Ach, bože, ty si ešte dieťa. Svet sa mení. Tak rýchlo sa mení, že o chvíľu ho nespoznáme. Aj knižka odchádza. Áno, je na odchode a takto nám na rozlúčku kýva. Naozaj, nesmej sa. Ty ešte uvidíš, aký bude svet iný. Ja tu už nebudem, ale ty tu budeš a uvidíš!
Mátoha plače.
– Neplač, Mátoha, tak to na svete chodí.
– Ja neplačem preto, že vy tu nebudete. Ja plačem, že ja tu budem.
Hudba. Zatmievačka...
Koniec.
Osoby a obsadenie, záverečné titulky.
