Ukážka z diela

Za mestom

(autorský výber)

Musíš si zvykať na ostrosť svetla

a každého okamihu života.

Walt Whitman

 

... očistiť, vyjasniť, umocniť

ten večný okamih, v ktorom jedine žijeme.

William Carlos Williams

 

 

Stratený vo veľkosti neba

 

Fialkové údolie

 

Žiadne slová, toto je neha.

Mlčanie, plné nevyslovených slov.

 

V mrazivom ráne pod vysokým nebom

čakajú na milosť, že niektoré z nich platí.

 

11. 1. 2009

 

 

Blízkosť

 

Pri mojich nohách pes, uprene

hľadí na mňa, ja na hviezdy.

 

Možno vie, o čom mlčia.

 

Vesmír sa trblieta v hlbokom pokoji.

Do rána môžem zomrieť.

 

 

Pat

 

Umierajúce leto

mi číta v duši lepšie

ako ja,

 

šarkan, stratený

vo veľkosti neba,

 

plachetnica, čo v bezvetrí

nevie nabrať smer.

 

 

Uvoľnenie

 

Skús si spomenúť

na nejakú maličkosť,

žiadnu obludu v predstavách

neprebúdzaj k životu,

 

lupienok jabloňového kvetu

v tvojej mysli

je mocnejší

ako medveď za kopcom.

 

 

Syn

 

Zostúpil do nížin, kde v odpovedi

nezaznie takmer nič, ani ozvena,

pokúšal sa ísť sám so sebou.

 

Na sklonku dňa sa pristihol vždy

pri tom istom, upieral pohľad na horu,

či neuvidí nad čistým ohňom dym.1

 

Názov knihy starojaponskej poézie.

 

 

Smerovanie

 

Nečakane, nepochopiteľne,

bez môjho pričinenia, len tak,

pretože márne namáhal sa vietor,

 

nástojčivý pocit, že niekto odtiaľ,

odkiaľ berie tráva večnosť, skala prameň,

ma hľadá, ustupujem mu v ústrety.

 

 

Zrastený s krídlom

 

Pevné body

 

Sú iba dva, pre každého z nás jeden,

ty pre mňa, ja pre teba.

 

Tvoja tvár, rozsvietená rozprávaním.

Spomienky nás vidia.1

 

Len keď sme spolu, vidíme naše

neznáme hviezdy.

 

Orientujeme sa podľa nich.

Aj vtedy, keď stroskotáme.

 

1 Thomas Tranströmer

 

 

Užší výber, Hvar

 

Slnko ako mihotavý plamienok

v mladej zeleni listnatého lesa.

 

Usmiate dievča v plavkách v tieni pínie,

čo maľuje more akvarelovými farbičkami.

 

Pes, ktorý počúva na svoje meno a pribehne,

veselo vrtiac chvostom.

 

Klavirista pod šírym nebom, čo zrástol

s čiernym krídlom a neprestáva hrať.

 

 

Ars Poetica

 

Prekrásna voľnosť, skutok v jazyku,

zo spevu vtáka odvodená radosť.

 

V záhrade starý rebrinák, porastený kvetmi,

čo zapúšťajú korene do jeho zhnitých častí.

 

Krik divých kačiek, vyrážajúci z močiara,

nechce nič povedať, len byť.

 

 

Čistá notová osnova

 

Všetky veci sú stopy nekonečna,

iba človek je viac, jeho obraz

a podobenstvo, nevysloviteľnosť,

v ktorej sa usilujem nájsť.

 

Pri východe slnka zabúdam

na noc, ktorú som prechodil,

s prebudenou radosťou

vstupujem do notovej osnovy,

 

vodných pár, kríkov, bodliakov,

tichého kroku mačiek, nehybnosti tráv,

teším sa, že som, tu, celkom blízko,

aj z jeho strany na dosah.

 

 

Pustovník

 

Ráno padal dážď, no celý deň

neviem si spomenúť, čo vravel.

Sústreď sa, vietor, na suché lístie,

nech zo mňa spŕchne.

 

Hora je stále zelená,

ja listnatý, nie ihličnatý.

Ani smrek, ani jedľa,

ani kosodrevina.

 

Sčerené kaluže, každá sa

pohráva s hĺbkou neba.

Spriatelil by som sa s anjelom,

keby som sa ho nebál.

 

 

Za mestom

                   

Rozprávam sa sám so sebou, odpovedám

hlasu, ktorý ma oslovuje zvnútra.

 

Spolu si zvykáme na ostrosť svetla,

každého okamihu života.

 

Do básne možno vložiť všetko.

A pridať štipku navyše

 

pre večných milencov: život a smrť

kráčajú za mesto ruka v ruke.

 

 

Zásnubný let

 

Pozorujem zásnubný let jastrabov.

Vzlietajú do výšky, padajú do hĺbky,

jeden za druhým,

 

chvíľami vzdialené od seba, chvíľami

ako jeden vták so štyrmi krídlami.

Ich kulisy sú obloha a horský hrebeň

 

so zmiešaným lesom. Ešte som nevidel

toľko tónov svetla a zelene ako tu,

povedal holandský maliar Jan van den Berg.

 

Zelené tóny hrajú, nebesia sú

priateľsky tiché, jastraby krúžia.

Nepridám k tomu ani slovo.