Odpusťte.
Krajina, ktorú som mal
vymyslieť,
odtiahla pred zimou
ako všetko veselé.
Najprv jar a rozmarné jarné
trhy.
Biely baranček oddane
načúval nožu.
Na jar sa predsa neumiera.
A leto. Prvé
tohto roku.
V tŕňovej korune
zahniezdili sa vrabce.
Mních
zviazaný sľubom mlčania
kričal zo sna.
Len krv
a zuby na jazyku.
Odpusťte.
Cesta, ktorú som mal vymyslieť,
nemá začiatok.
Stmieva sa
a v záprahu
je osol.
Priveľmi blízko zeme
Donekonečna stínaš
ťažké stromy,
kým nenatrafíš
na kmeň
hlbší ako studňa
v skale.
Ten strom
je tvoj
a ty
patríš stromu.
Korene si ťa
privinú
ako dieťa
a dlho ťa budú
hojdať –
nežne, ako to
korene vedia.