Vyhľadávanie
Iris Kopcsayová
Derek otvoril chladničku.
„Máme šunku?“
„Nemáme. Minula sa. V noci som ju zjedla.“
„Včera sme zas nemali maslo. Dokúpil som maslo a nemáme šunku.“
„Dostala som v noci hlad. Mal si jesť šunku, kým boli tie chrumkavé žemličky.“
„A kde sú tie chrumkavé žemličky?“
„Zjedli sa.“
„Kto ich zjedol?“
„Ja. Lebo si ich nejedol ty.“
„Nejedol som ich, lebo sme nemali maslo. Dokúpil som maslo a už nie je šunka ani žemličky. Predtým bolo maslo, ale neboli žemličky. Vždy niečo nie je.“
„Už je to raz tak. Musíš jesť všetko vtedy, keď to máme.“
„Ale o to práve ide, že vždy niečo nemáme. Vždy niečo chýba.“
El si vypočula tento ranný dialóg Dereka s Kamilou. Derek a Kamila bývali s El v podnájme v centre mesta. Derek bol bez trvalého pracovného pomeru, párkrát do mesiaca brigádoval v bare a mal len to, čo si zarobil ako keš. Po každej šichte ho vyplatili na ruku. Kamila študovala hudobnú kompozíciu a popritom si zarábala tým, že vyučovala hru na klavíri. Jediným na plný úväzok zamestnaným členom komunity, ktorá si prenajímala byt v centre mesta, bola El, no tá zas po rozvode dávala skoro všetky peniaze na splátky pôžičiek. Nikto z obyvateľov starého bytu, ktorý sa stal ich dočasným domovom, nemal peniaze. Mali ich vždy málo alebo len na chvíľu, krátko po výplate, ktorú dostala El.
V počítači som mala rozpísanú túto poviedku, ale nepokračovala som v nej. Nezdala sa mi dobrá. Privstala som si a od rána som v kuchyni ťukala do počítača článok o C.G. Jungovi. Chcela ho mať rýchlo hotový, aby som ho odovzdala načas. V robote mi vždy nadávali, že s článkami meškám. Nielen mne nadávali, nadávali aj ostatným kolegom a kolegyniam. Všetci sme vždy s článkami meškali. Články sme vyrábali ako vo fabrike na bežiacom páse, museli sme napísať niekoľko veľkých článkov do týždňa. Nedalo sa to stihnúť, stále sme boli v sklze s termínmi. Vždy som chcela, aby bol článok zaujímavý, aby mal zaujímavý začiatok aj koniec, teda aby mal pútavý perex aj prekvapivú pointu, záležalo mi najmä na prvom a poslednom odseku, chcela som, aby boli vety dobre sformulované a aby bol text plný zaujímavých, nových informácií. Preto som sa zakaždým s článkom dlhšie trápila.
Do kuchyne, kde som mala na stole medzi hromadou jedla, doskou na chlieb s omrvinkami, fľašami a knihami postavený svoj firemný notbook, svietilo ranné slnko. Bola to jediná miestnosť v byte, do ktorej svietilo slnko, aj to iba ráno. Vyskočila som na stôl špinavými bosými nohami medzi tú kopu papierov a jedla, aby som stiahla roletu, roleta mala totiž odtrhnutú šnúrku, nebolo ju za čo potiahnuť. Naložila som bielizeň do práčky a zapla ju. Syn usúdil, že sa naje niekde vonku, keďže žemličky sa minuli, a po dlhom postávaní a upravovaní sa pred zrkadlom odišiel. Do poviedky som pripísala vetu: Derek usúdil, že sa naje niekde vonku a po dlhom postávaní pred zrkadlom odišiel.
Správca domu nám pred týždňom poslal výzvu, aby sme doplatili nedoplatok nájomného za šesť mesiacov.
Do poviedky som pripísala: Majiteľka bytu im pred týždňom poslala výzvu, aby doplatili nedoplatok nájomného za šesť mesiacov. Bola tolerantná. No ak teraz nezaplatia, bude ich musieť vyhodiť a nájsť si nových podnájomníkov. Jeden zo susedov vylepil na dvere na schodišti lístok, že sme neplatiči. Neboli sme jediní neplatiči, nedoplatok mali ešte ďalší dvaja susedia, ale pri našom mene bola uvedená najvyššia čiastka. V skutočnosti bol dlh o niečo nižší, pretože časť som už zaplatila, syn preto sumu začmáral čiernou fixkou.
Niekto zabúchal na dvere. El to prekvapilo, nezvykli im sem chodiť návštevy. Pozrela von cez priezor na dverách. Bol to mladý muž s akýmsi papierom v ruke, napísala som do poviedky. Mala som na sebe pokrčené špinavé tričko, v ktorom som spala, ale otvorila som mu. Ukázalo sa , že je to mladý poštár, zrejme brigádnik. Priniesol upomienku za elektrinu. El pod tričkom nemala podprsenku, ale nevenoval jej pozornosť.
„Tu mi to podpíšte.“
„Kde?“
„Tu.“
„Aha, tu.“
„Ďakujem.“
„Dovidenia.“
„Dovidenia.“
El sa vrátila k počítaču. Vlastne ja som sa vrátila k počítaču. Napísala som pár riadkov a rozhodla som sa prácu na článku prerušiť. Musela som ísť do knižnice po knihu, ktorú som potrebovala na jeho napísanie. Bola to Analytická psychologie. Její teorie a praxe. Tavistocké prednášky od Junga. Večer som si ju objednala a na druhý deň ráno som ju už mala mať nachystanú.
Odkrojila si dvojdňový chlieb, ktorým Derek pohrdol. Bol to výborný domáci chlieb z neďalekej pekárne až so šesťdesiatimi percentami ražnej múky, ktorú teraz ako zdravší variant stravovania preferovala. Aj po týždni sa dal jesť, nesplesnivel. Natrela si krajec maslom a nakrájala si k nemu paradajku. Keď dojedla, urobila si ďalší chlieb a potom ešte jeden. Maslové krajce zapila ovocným sirupom s vodou.
Osprchovala som sa. Syn nechal mokrú kúpeľňu. Na zemi stála voda. Keďže bolo ráno, voda v bojleri bola ešte teplá, nestihol ju nikto minúť.
Vonku bolo od rána ako v saune. Obliekla som si krátke bledomodré šaty a tenisky. Rozhodla som sa, že si nevezmem tašku, aby som v knižnici nemusela ísť do suterénu a odkladať tašku do skrinky. Mobil, kľúče, peňaženku a knihu, ktorú som mala vrátiť, som si vzala do ruky. Z bytu to nebolo ďaleko. Mala som vrátiť knihu od Charlsa Bukowského Najkrajšia žena v meste. Podľa internetovej stránky knižnice výpožičný čas nebolo možné predĺžiť, na Bukowského už niekto čakal. Na knihy dobrých spisovateľov vždy už niekto čaká. Knihu by som bola dočítala už dávno, ale čítala som medzitým iné knihy a neuvedomila si, že výpožičný čas uplynul. Uplynul už včera, ale včerajší deň som ešte využila na to, že som do noci rýchlo čítala neprečítané poviedky z Bukowského. Dve mi zostali na ráno. Hneď, ako som sa zobudila, ešte predtým, ako som si sadla k počítaču, som ich dočítala.
Na ulici ma ovalila horúčava. Zamestnanci predajne Billa pofajčievali vonku pri sklade v tieni. Cestou som periférne pozorovala ľudí v kaviarňach. Popíjali kávy, minerálky, ľadové čaje a ovocné a bazovo-mätové limonády. Hneď by som si k nim bola prisadla. Indická reštaurácia bola ešte prázdna, zaplní sa až na obed. Na terase neďalekého hotela cudzinci postávali a popíjali, jeden muž sedel s notebookom a skajpoval s niekým nahlas po španielsky. Každý deň som tadiaľto chodievala, poznala som to tu naspamäť. Personál kaviarní bol ten istý, aj vonku pofajčievajúci zamestnanci, len ľudia, ktorí tvorili každodennú kulisu, sa menili, hoci niektorých som na tejto trase stretávala pravidelne. Štatisti vo filme s názvom ŽIVOT, písala som si v duchu poviedku. Chodili do práce v tom istom čase ako ona, len opačným smerom. No hoci sa okoloidúci ľudia menili, mala táto časť centra mesta svoj pravidelný rytmus. Svoje zvuky, ruchy, farby a vône. Bolo to každodenné, večne sa opakujúce divadlo, ale pritom zakaždým iné, ako repríza predstavenia tej istej divadelnej hry. Môžete naň ísť stokrát, vždy bude iné. Táto každodenná rovnakosť a zároveň inakosť mesta ju fascinovala. Kým budem chodiť týmto mestom, bude všetko v poriadku, vravela si El. Keď prídem domov, zapíšem si to. Alebo nie. Napíšem niečo iné, toto nie je dobré. Toto je príliš patetické. Radšej na to zabudnem.
Prechádzala som popod Michalskú bránu. Turisti tam ako vždy blokovali cestu, obzerali si kovový kruh na zemi, ktorý označoval svetové strany a vzdialenosti svetových miest od tohto bodu. Bol síce skvelý nápad, umiestniť kruh priamo pod bránu, len prechod popod ňu sa tým navždy skomplikoval. Skoro vždy sa tu tlačili cudzinci. A navyše priamo pod bránou sedeli bezdomovci a žobrali peniaze, dúfajúc, že niekto z tlačenice sa nad nimi zľutuje. Čiapky mali položené na zemi a čakali, či im niekto niečo nehodí. Aj teraz tu sedeli, keď tadiaľto prechádzala El vo svojich bledomodrých letných šatách, s rukami plnými vecí, bez kabelky, s tmavými slnečnými okuliarmi na očiach. Jeden z bezdomovcov mal pred sebou položenú obchytanú knižku. Bola to knižka z vydavateľstva Tatran, edícia Osudy slávnych, tú edíciu poznala. Napriek tlačenici pod bránou spomalila a obzrela si titul. Mala pocit, že ho nečítala. Vždy, keď kráčam po ulici, v duchu si píšem. Píšem o tom, ako idem po ulici. Teda – ako moja hrdinka ide po ulici. Teraz som jej dala meno El.
V knižnici som prešla kartičkou cez snímacie zariadenie a cez turniket som sa bez problémov dostala dnu. Ako dobre, že si nevzala kabelku, neznášala, že si tašky a kabáty bolo treba odkladať do skriniek. Toto bezpečnostné opatrenie malo zabrániť krádežiam. Kabát, samozrejme, v tejto horúčave, nebol potrebný. Pripravené knihy čakali na čitateľov knižnice s ich menom na poličke. Knihu najprv pod svojím menom nevedela na poličke nájsť. Požiadala pracovníčku, aby jej ju našla.
„Posúvali sme police, určite to nájdete inde.“ Police boli totiž označené začiatočnými písmenami abecedy. Keď sa vaše priezvisko začínalo na K, mali ste hľadať pod K. A podobne. Pracovníčka vstala, že mi knihu nájde, no medzitým ju o niečo požiadala iná kolegyňa, pracovníčka teda zastala a dlho kolegyni odpovedala. Kolegyňa sa dlho vypytovala, pracovníčka sa mi nemohla venovať. Medzitým som knihu našla sama na inej polici a oznámila som pracovníčke:
„Už ju mám.“
Pracovníčka mohla mať asi vyše päťdesiat rokov. Bola chudá a mala dlhé šedivé vlasy uviazaní mašľou do chvosta. El jej vrátila Bukowského. Teda ja som jej vrátila Bukowského.
„Za omeškanie zaplatíte 10 centov. Choďte to zaplatiť do pokladne.“
El sa pohla smerom do pokladne.
„Počkajte. Ešte vám predĺžim registráciu.“ Vrátila som sa. Pracovníčka čosi naťukala do počítača, vrátila mi čitateľský preukaz a poslala ma znovu do pokladne.
„A teraz si to môžete ísť zaplatiť.“
Nahlásila som pri okienku, že chcem zaplatiť pokutu 10 centov a predĺženie registrácie.
„Bude to 6 euro a 10 centov.“
V tejto situácii sa mi nijako nehodilo zaplatiť len tak niekde 6 eur, peniaze som potrebovala na živobytie, ale nemala som na výber. Zaplatila som kartou, keďže hotovosť som pri sebe nemala. Bolo krátko po výplate, peniaze na účte teda ešte museli byť, ešte som ich nestihla minúť. O pár dní, keď poplatím všetky účty a urobím väčší nákup, lebo už nič doma nemáme, bude situácia iná.
Slečna za okienkom mala na červeno narúžované pery, gaštanové vlasy zopnuté do chvosta a oblečený mala žltý priliehavý top, ktorý jej trochu odhaľoval oblé ramená. El si všimla, že má dobre viditeľné okrúhle prsia, boli pomerne veľké. Slečna za okienkom bola mladá, nie veľmi vysoká a usmievala sa. Presný opak päťdesiatničky, ktorá ju poslala do pokladne. Tá bola chudá, vysoká, šedivá, mala malé prsia a blúzku zapnutú až po krk. V tomto teple mala na sebe dlhé čierne nohavice. To písanie poviedok v duchu je obsesia. Nedokážem vnímať realitu bez toho, aby som ju v duchu literárne nespracúvala a nekomentovala. Mala by som sa viac sústrediť na samotný život, mala by som viac žiť. Mala by som ŽIŤ. Táto obsesia nežiť, ale len komentovať žitú, vlastne iba komentovanú realitu, začínala byť otravná.
Bola by som sa stavila, že slečna v pokladni mala na sebe sukňu, no keďže sedela, nemohla som sa o tom presvedčiť. Pri ďalších okienkach sedeli ďalšie tri mladé ženy a rozprávali sa. Komentovali staršieho muža, ktorý práve odišiel od jedného z okienok.
„To čo ti ukázal za zdrap papiera?“
„Že je dôchodca.“
„A na to sú papiere, že si dôchodca?“
„On na to mal papier. Mal to tam napísané.“
„A to čo znamená?“
El nepočula, čo si povedali, ale pochopila, že muž mal vďaka papieru v knižnici akúsi výhodu. Vlastne, ja som to nepočula. Už som bola celkom popletená, nevedela som, kto som ja a kto moja hrdinka.
„Tak to aj ja chcem taký papier, že som dôchodca.“ Zasmiala sa čiernovlasá.
El prišla domov a tieklo z nej. Teda ja som prišla domov a tieklo zo mňa. Na chvíľu som si ľahla na matrac položený na dlážke a oddychovala som. Potom som sa trochu upravila a vybrala som sa za svojím bývalým. Boli sme dohodnutí, že za ním prídem do práce. Chceli sme ísť spolu na obed a prebrať finančné záležitosti.
Opäť musela prejsť horúcim mestom. Po ceste stretla slečny, ktoré niečo podávali okoloidúcim. Neskoro si všimla, že vyťahujú zmrzlinu z chladiaceho vozíka, ktorý tlačil chlapec. Išlo o nový druh zmrzliny a rozdávali ho zadarmo v rámci reklamy.
„Ukážte, čo to máte?“ Vyzvedala okoloidúca čiperná dôchodkyňa a ušiel sa jej téglik so zmrzlinou. Najprv som sa zľakla, že zmrzlinu predávajú, že mi ju budú chcieť nanútiť a budú pýtať peniaze, a ja som mala vypestovaný reflex, že peniaze musím šetriť, a teda ponuky pouličných predavačov a predavačiek odmietať, a tak som pridala do kroku. Keď si uvedomila, že zmrzlinu mohla získať zadarmo, bolo už neskoro. Bola už príliš ďaleko od vozíka so zmrzlinami. Aj spomalila a obzerala sa, ale zmrzlinový vozík bol už ďaleko a približoval sa k nej pomaly. Bola by sa musela vrátiť a zmrzlinu si vypýtať, no hanbila sa. Vyčítala si to. Ako by jej v tomto teple bola zmrzlina dobre padla!
Vošla som do klimatizovanej budovy, v ktorej pracoval môj ex. Aspoň na chvíľu som mohla normálne dýchať. V budove bolo ako v chladničke. Nastúpila som do výťahu, ktorý smrdel novotou. Prešla dlhou chodbou, na exmanžela musela dlho čakať. Povedal, že musí ešte niečo vybaviť. To hovoril vždy. Dlho telefonoval a potom niečo písal do počítača. Zatiaľ som sa posadila uňho v kancelárii a čítala som si noviny.
Prepáč, ale mal som niečo rozrobené a chcem to dokončiť. Poznala tento jeho zvyk nechať ju dlho čakať. Povedala si, že ako dobre, že už spolu nežijú. No neponáhľala sa nikam, a tak mala stále dobrú náladu a bez reptania čakala.
Keď bývalý manžel dokončil prácu, prešli dlhou chodbou, bývalý manžel sa niekoľkokrát zastavil, a čosi s niekým konzultoval a vydával kolegom pokyny.
Ja sa hneď vrátim, idem len na obed, oznamoval každému. El sa zdalo, že to nikoho nezaujíma. Do výťahu s nimi nastúpil aj starší kolega. Išiel si von zapáliť. Sťažoval sa na horúčavu. V budove sa dalo vydržať, ale keď vyšli na ulicu, mali pocit, že neprejdú ani dva metre. Horúčava ich celkom paralyzovala.
Bývalý manžel zamieril ako obyčajne do vietnamského bistra. Nemala rada čínsku a vietnamskú stravu, lebo z nej priberala, ale exmanžel obľuboval práve takéto jedlo. Jemu priberanie neprekážalo. Teda, tvrdil, že mu prekáža, ale nič proti nemu nerobil. Pozval ju, nemohla teda voči výberu reštaurácie namietať. Potrebovala s ním prebrať finančné záležitosti.
„Už si si dal posielať výplatu na ten môj účet v sporiteľni?“
„Nedal. Ale vybavím to.“
„Kedy to vybavíš?“
„Hneď v pondelok.“
„Vybav to dnes.“
„Dnes nemám čas.“
„Veď na to nepotrebuješ čas. Stačí zájsť o poschodie vyššie do učtárne alebo poslať ekonómke mail.“
„Vybavím to.“
„To sľubuješ stále.“
„Tentoraz to naozaj splním. Sľubujem.“
„Ide o to, že keď splátka našej hypotéky a ďalšej pôžičky odchádza z môjho účtu, a dokopy je táto suma vyššia ako moja výplata, vyzerá to, že mám vyššie výdavky ako príjmy. Preto mi banka nechce vydať kreditnú kartu. Musím mať vyššie príjmy ako výdavky. Chápeš? Teraz mám vyššie výdavky ako prjímy. Teda vyzerá to tak.“
„To je pravda, vyzerá to tak.“
„Banka neberie do úvahy, že mi na splátku prispievaš. Je to len vec našej dohody. Preto mi nechce schváliť kreditku ani kontokorentný úver. Nič.“
„To je nepríjemné. Ale nemala by si si už viac požičiavať.“
„Musím. Nemám už z čoho žiť.“
„Úvermi to nevyriešiš. Mala by si zvýšiť svoj príjem.“
„Viem. Ale ako?“
„Nájdi si ďalšiu prácu, vedľajší úväzok.“
„Veď hľadám, ale nie je to jednoduché.“
„Tak si nájdi novú prácu, ktorá bude lepšie platená.“
„Aj tú hľadám. Ani to nie je jednoduché.“
„Dobre. V pondelok zájdem do učtárne a dám si posielať výplatu na tvoj účet, aby si nebola permanentne v mínuse.“
„Stačí to urobiť len na pár mesiacov. Kým sa pred bankou nezlepší môj rating. Potom mi vydajú kreditnú kartu a môžeš si opäť nechať posielať výplatu na svoj účet.“
„Okej. V pondelok zájdem za pani Kišovou a poprosím ju o zmenu účtu.“
„Mohol by si zájsť už dnes.“
„Dnes tam už nikto nie je.“
„Tak dobre. Nezabudni.“
Bývalý manžel dojedol kungpao, El dojedla ryžové rezance so zeleninou. Keď dojedli, čašník sa bývalého manžela opýtal: „Chutylo?“ Pýtal sa to vždy.
„Chutilo.“ Povedal ex ako vždy.
Elin bývalý muž zašiel do bankomatu a dal El nejaké peniaze, aby si mohla kúpiť jedlo.
Cestou domov som zašla do banky, aby som si vložila na účet peniaze od exmanžela. Zamestanec banky sa ma opýtal, či mám chvíľu času a či by mi mohol niečo povedať. Povedala som mu, že ak to nebude dlho trvať, vypočujem si ho. Zamestnanec, mladý muž, mi ponúkol pohrebné poistenie. „Máme tu príklad štyridsaťpäťročnej ženy, čo je zhruba váš prípad,“ začal.
El si všimla, že je homosexuál. Banka ponúkala nový produkt. Klient si môže sporiť na vlastný pohreb. Pozostalí tak nebudú zaskočení, keď ich príbuzný zomrie, a budú ho mať za čo pochovať. Vysvetlil jej, ako by prebiehalo sporenie, koľko by si za aký čas nasporila, keby sporila napríklad mesačne po 40 eur. Trpezlivo si ho vypočula.
Zamestnanec mi povedal:
„Na rozdiel od iných poistení, pri tomto máte výhodu, že poistná udalosť s istotou nastane.“
„A čo ak by som náhodou nezomrela?“ zažartovala som.
„V takom prípade by peniaze zostali ležať na účte. Na žiaden iný účel ich nemožno použiť. Peniaze vyplatia len vaším pozostalým v prípade, že zomriete,“ povedal zamestnanec bez toho, aby sa zasmial.
„Ďakujem, ešte si to rozmyslím,“ povedala som. (V duchu som však už repliku prisúdila svojej hrdinke.)
Vyšla som z klimatizovanej banky do horúčavy. Okolo prechádzal vozík so zmrzlinou. Slečna na kolieskových korčuliach mi jednu podala. Bola som si istá, že pohrebné poistenie neuzavriem. Lízala som svoju zmrzlinu. Okolo chodili horúčavou zničení ľudia, niekam sa ponáhľali. Možno už mali uzavreté svoje pohrebné poistky. Život vyzeral príjemne. Alej vytvárala tieň, ktorý pred horúčavou poskytoval útočisko. Kráčala som ňou pomaly a lízala zmrzlinu.
Dovliekla som sa domov celkom zničená. Zhodila som topánky, nohy sa mi za to poďakovali. V byte bol príjemný chládok. Rozhliadala som sa po izbe. Mala som intenzívny pocit, že mi niečo chýba... Niečo z izby zmizlo, no nemohla som prísť na to, čo.
Čo to len môže byť? premýšľala El. Niečo, vďaka čomu sa ešte včera večer cítila v izbe dobre. Zrazu jej to došlo. Nebola tu už tá kniha. Bola v knižnici. Chýbala jej Najkrajšia žena v meste.
