Ukážka z diela

Životná poistka

STRACH Z POMINUTEĽNOSTI . NESERTE NA CHODBE!

Rozhodla sa, že ak už nerobí v živote nič zmysluplné, začne si aspoň do zošita zapisovať svoje myšlienky. Nechcelo sa jej, najradšej by si bola opäť ľahla a spala, ale premohla sa, zašla do kníhkupectva a kúpila si pekný notes. Nebol lacný, na jeho obale boli odfotené klapky písacieho stroja. Podľa ich tvaru to bol veľmi starý písací stroj. Na písmene K bolo pierko. Fotografia bola čiernobiela, veľmi romantická, majiteľa či majiteľku notesa mala zrejme nabádať k písaniu poézie alebo prózy. Tak to aj Regina pochopila a doma na prázdnu stránku bez linajok perom veľkými tlačenými písmenami napísala:

„Človek by chcel, aby určité veci zostali nemenné, aby zostali také, aké sú. Aby nezomrel nikto blízky, ale aj neblízky. Sused, človek, ktorého sme poznali len z médií alebo z facebooku. Človek by sa najradšej donekonečna držal člna, ktorý sa prevrátil, ale v istej chvíli sa ho musí pustiť.“ Boli to zaiste hlboké myšlienky, ale neboli ničím objavné ani zaujímavé.

Sadla si na záchod, aby vykonala veľkú potrebu. Zobral si so sebou aj notes, že si doň ešte čosi zapíše. Možno jej zíde na um báseň. Alebo by mohla začať písať román. Naposledy písala slohy na strednej škole a články do školského časopisu. Teraz píše len články do Životnej poistky. Na začiatok si bude zapisovať aspoň svoje myšlienky. To by ju mohlo zatiaľ uspokojiť, keď sa pokúsi pomenovať realitu a zachytiť svoje pocity. Potom uvidí, čo ďalej. Mohla by si založiť blog. Ale nie, to zavrhla. Nechce, aby ostatní čítali, čo jej zíde na um, cítila by sa príliš obnažená. Pred kolegami by sa mohla strápniť. Stačí jej, že je podpísaná pod článkami v Životnej poistke, už za to sa väčšinou hanbí. Keď číta svoj vlastný článok v časopise, pripadá si, akoby bola nahá. A to pritom vôbec nepíše o sebe, nepíše nič intímne; sú to reportáže a rozhovory, prípadne obyčajné správy, články o poistení.

Záchod mal okienko, ktoré viedlo na dvor a hneď oproti boli kuchynské okná ďalších bytov. Regina mávala okienko otvorené, zastreté závesom, vidieť ju teda nebolo, ona však mohla počuť hlasy, ktoré sa ozývali z dvora alebo z kuchýň. Aj teraz ju hlas susedy rušil a nemohla sa sústrediť na vlastné myšlienky, nedokázala si už nič zapísať. Bol to hlas trochu šibnutej dôchodkyne, majiteľky malého agresívneho psa Vergília, ktorý na Reginu vždy štekal a chcel jej vždy vbehnúť do bytu. Niekoľkokrát kvôli nemu skoro dostala infarkt, keď jej zaštekal za chrbtom alebo priamo do tváre, keď šla práve hore schodmi a Vergílius šiel práve na prechádzku. Suseda ju však vždy upokojovala: „Nebojte sa, on sa len teší, že vás vidí.“ Telefonovala teraz pri otvorenom okne z mobilu a rozprávala tak nahlas, že Regina notes definitívne odložila na zem. Nemohla susedu nepočúvať: telefonovala zrejme s kamarátkou a jej hlas znel hystericky. „Ja som zjedla lieky na ráno aj na večer, neviem, čo sa so mnou stane... A ty sa upokoj, moja, sľúb mi to... Sadni si niekde na lavičku a upokoj sa. Mysli na to, že sa kúpeš vo svetle lásky a Najvyšší je s tebou. To ti tak pomôže, že až. Tvoji bohovia sú s tebou, mysli na to! Myslím na teba, pá-pá.“

Suseda je možno v ohrození života, napadlo jej, ak pojedla všetky lieky, ale veľmi ju to nevzrušilo. Ani jej nezišlo na um ísť za ňou a zachraňovať ju. Suseda často nechávala obyvateľom domu na vchodových dverách a na stenách rôzne odkazy. Naposledy sa na chodbe objavila ceduľa s nápisom: „PRE MENTÁLNE POSTIHNUTÝCH! NESERTE NA CHODBE A NENECHÁVAJTE SVOJE SMETI TU! JE TO VIZITKA ĽUDÍ V TOMTO DOME!“ Tú tam však vylepila iná suseda, ako sa Regina neskôr dozvedela, suseda Oksana, Ukrajinka, ktorá vo vchode prevádzkovala aj obchod s oblečením. Predtým však susedia Minárikovci, ktorí obývali luxusný byt hore v nadstavbe, vylepili dole na dvere oznam, v ktorom susedom vyčítali, že pri rekonšrukcii fasády sa kontajnery s odpadkami ocitli pod oknami prízemného bytu, ktorý vo dvore obýval ich dospelý syn. Susedia Minárikovci apelovali na susedskú slušnosť a empatiu, keďže odpadky ich synovi pod oknami smrdia a lákajú potkanov. Majiteľka Vergília k ich odkazu perom dopísala: „A MINÁRIKOVCI MALI NA VEČERU PÁRKY S HORČICOU.“ Regina si ľahko domyslela, kto je autorom tohto odkazu, a potom aj na vlastné uši cez záchodové okienko počula, ako sa tým majiteľka Vergília chválila Oksane a smiala sa na tom.

Počúvajúc teraz telefonát susedy však už Regina nič nevytvorila, nič si do notesa nezapísala. Utrela sa, spláchla, zašla do kúpeľne a umyla si ruky. Opláchla si ich najprv teplou a potom studenou vodou. Vždy to tak robila. Potom si ruky utrela visiacim froté uterákom. Bol príjemný, mäkký, kúpila si ho v Tescu len nedávno, ešte nestačil praním zdrapľavieť. Počas umývania rúk sa na seba pozerala v zrkadle. Usilovala sa zatváriť tak, aby vyzerala čo najlepšie. Napokon si dala dolu okuliare na čítanie, ktoré mala na vrchu hlavy. Pohodila vlasmi, zobrala kefu a prečesala sa. Zobrala z police rúž a natrela si ním ústa, hoci bola doma a nikam sa nechystala. Chcela vyzerať dobre len sama pre seba, keď o seba v niektorom zo zrkadiel nechtiac zavadí pohľadom. Aj pri náhodných pohľadoch do zrkadla sa chcela vidieť upravená. Mohla sa na seba nepozrieť, ale nedalo sa, zrkadlo bolo umiestnené nad umývadlom tak, že sa nedalo vyhnúť. Videla odraz svojej tváre niekoľkokrát za deň. A tiež vždy, keď sedela na gauči, mala blízko seba malé okrúhle zrkadlo a občas k nemu zablúdila pohľadom. Kontrolovala sa. Chcela stále vidieť, ako vyzerá, akú má tvár. Či jej pribudli vrásky, či jej priveľmi nevyrástli vlasy a nevidieť nezafarbené šediny. Cerila na seba zuby a obzerala si ich nedokonalosti. Otočila zrkadlo na stranu, ktorá zväčšovala a obzerala si nedokonalosti pleti. Akoby jej zrkadlo malo povedať, kým je a upokojiť ju, že nemusí robiť paniku. Ale zrkadlo nie a nie spolupracovať. Nevravelo jej, že je mladá a pekná: zlomyseľne jej ukazovalo vrásky na krku a vo výstrihu. Natiahla krk a vystrela sa, aby na chvíľu našponovala kožu. Vedela, že sa klame, ale aj tak to urobila. Na chvíľu si dodala sebavedomie. Potom zrkadlo odložila nabok tak, aby sa v ňom nevidela a nahnevala sa na seba. Vedela, že by sa doň nemala vôbec pozerať, mala by radšej písať. Zapisovať si básne alebo myšlienky do notesa, na to si ho predsa kúpila. Alebo si zapisovať situácie, ktoré zažila, viesť si obyčajný denník, nie takto márniť čas hlúposťami. Možno to napokon bude mať nejaký zmysel, zostanú po nej aspoň myšlienky. Možno si ich raz niekto po jej smrti prečíta. Nevedela síce, komu načo budú, no predstavovala si, že keď zomrie, niekto v jej byte nájde jej zošit. Veci sú pominuteľné, aj telo. Nemala by sa orientovať na hmotné veci. Vie, že by nemala chodiť po nákupoch, míňať peniaze na oblečenie a pozerať sa každý deň do zrkadla. Myšlienky sú večné, tie by mohli mať nejakú cenu. Aj keď... Je to hlúposť. Prečo by mali mať pre niekoho cenu jej myšlienky? Celé jej to zrazu prišlo ako nezmysel. Čo ak nič nemá cenu. Tak veľmi sa zrazu vydesila pominuteľnosti všetkého, že nesmelo siahla po zošite: otvorila ho a chvejúcou sa rukou tlačeným písmom napísala: „Keď ju ako dieťa všetko ešte len čakalo, zdalo sa jej, že toho má tak veľa pred sebou. Nemôže uveriť, že už nie je dieťa, že už nie je ani mladá, ba dokonca si už čoskoro nebude môcť hovoriť ani zrelá žena. Už bude, vlastne už začína byť stará. Ešte sa tomu vzpiera, ešte tomu neverí, ale bude sa musieť podvoliť. Kŕčové žily, šedivé vlasy, starecké pehy vo výstrihu a vrásky na krku.“ Na záver dopísala dátum. Zavrela zošit, vystrela sa na gauči a zaspala.