Ukážka z diela

Životy na hojdačke

Estera už mala takú náturu. Stále musela riešiť niečo dôležité, v opačnom prípade sa cítila nevyužitá, teraz však prežívala nezáživné a nudné obdobie, dni išli ticho a monotónne ako naolejovaný motorček na šijacom stroji.

Aj šitie ju prestávalo baviť. Chlapci vyrástli a definitívne ofrflali twistové nohavice a bundy s vysokým golierom, nezavážilo ani to, že im šila podľa strihov z Burdy. V zmysle hesla „československá žena šije doma“ požičiavala Burdu aj švagrinám a kamarátkam, lebo vlastnila špeciálny poukaz na módny časopis, ktorý nebol bežne v predaji. V bežnom predaji bolo iba oblečenie, ktoré sa nedalo nosiť. Šila aj sebe, lebo v obchodoch s odevmi svoju veľkosť nezohnala, prekysnuté a telnaté ženy socializmu mali smolu.

Neprešla ani minúta, čo si sadla do kresla, a už z neho namáhavo zdvihla veľký zadok. „Čo len budem robiť,“ nervózna a neposedná vymýšľala vymyslené.

Okatý deň sa tlačil cez okná do vyluxovaného bytu, videl vyumývanú umakartovú dosku na kuchynskej linke, kolenačky vydrhnutú laminátovú podlahu, chladnička voňala octom a na plechovej ruskej tácke boli vo vyrovnaných radoch ako vojaci pred hlásením naukladané čerstvo napečené medovníky.

Manžel prichádzal domov neskoro a iba občas mu uznala, že musia v robote fofrovať, lebo koniec päťročnice tlačí na výsledky ich činorodej vedeckej práce.

Chudák Igor bol z jej prehnanej poriadkumilovnosti unavený, v čistom a vyleštenom byte sa cítil prenasledovaný na každom kroku a predčasne starol.

Mal aj chlapské problémy. Tvorba testosterónu sa mu rapídne znižovala, zdalo sa mu, že aj svalstvo mu ruka v ruke s osobnou odvahou ochabuje, a nielen na inkriminovanom mieste, ale úplne všade.

„Somarina, to si iba namýšľam,“ žartoval nasilu, lebo mal dojem, že aj pindík, aj svalovina mu doslova atrofujú, nenormálne sa mu totiž stenčili už predtým tenké stehná a ramená. „Mal by som sa viac hýbať,“ priznal si, ale potom ľahkovážne obišiel dobre mienenú osobnú kritiku, pretože aj on oveľa radšej trávil večer pred televízorom.

Situácia bola čoraz neznesiteľnejšia.

Bežný život sa mu komplikoval, jeho manželské aktivity klesali pod posteľ, nemal chuť na sex so svojou veľkou ženou, ale ani s menšími cudzími, nebol ani pekný, ani príťažlivý, iba plešivejúci vedecký pracovník, ktorý toho veľa neponúka.

Aj preto sa čudoval kamarátom, ktorí trúfalo strkali veľký nos do malého osieho hniezda a riskovali prípadný rozpad rodiny. Nevera po slovensky? A potom nebodaj rozvod? Tak to ani náhodou, vážení občania! S tým sa neradno zahrávať! Rozvod či už z rozumu, alebo z nerozumu mohol pre zblúdilého socialistického občana znamenať koniec sveta. V socializme sa totiž nerozvádzalo. Morálny kódex budovateľa komunizmu to nepripúšťal.

Dvanásť kódexových bodov bolo na klinci zavesených aj na viditeľnom mieste vo vestibule výskumného ústavu a Igorovi neušlo, že v siedmom bode sa hovorí o mravnej čistote onoho budovateľa. O rozvodoch sa nepísalo v novinách a nezverejňovali sa ani štatistické údaje. Iba sporadicky a skreslené. Čo keby aj tí druhí dostali chuť na také amorálnosti?

A ani byty pre rozvedených neboli, takže občania a občianky sa zubami-nechtami držali rodinného kozuba. V nevýhode boli najmä muži, ktorí napokon prišli nielen o nemilovanú ženu a milované deti, ale aj o byt. Náhradné bývanie mohli získať iba vysokopostavení s dobrými konexiami, alebo fešáci, ktorí si našli mladú či staršiu vdovu s vilou pod Slavínom, dobrá bola aj na Kolibe.

Igor robil, čo mohol. V posteli taktizoval, ako vedel, častejšie ako Estera sa vyhováral na bolesti hlavy a oveľa častejšie chodieval po večeroch vypiť si a zamuzicírovať s kolegami.

Nebanuje, že sa dal prehovoriť na hru na base, v začiatkoch ich hudobnej produkcie to bola stopercentná sranda a teraz jeho jediná zábava. Basa, gitara, husle a hrmotajúci ozembuch nešli dohromady, ale po pár štamprlíkoch sa nezvyčajné kvarteto dalo ako-tak počúvať. Igor sa mancoval s basou, čo-to sa za tie roky priučil hrať, aj s ňou manipulovať, keď bol spoločensky aj umelecky unavený, svorne sa s otlčeným veľkým inštrumentom opierali o stenu.

Kolega Fero ako gitarista nestál za nič, ale lepšieho v ústave nezohnali, a tak ho postavili ku Karolovi s ozembuchom, aby ho nebolo počuť. Zato huslista Samo hral v komornom rozhlasovom telese, a keď sa k nim pridali Vlado aj Števo, ktorí spievali v Lúčnici, ich umelecký výkon sa výrazne zlepšil.

Igor sa v muzikantskej partii cítil dobre, no napriek tomu sa trápil. Preto sa v jednu precitlivenú chvíľu zdôveril Vladovi, ktorý chlapsky háklivú tému naťukol už dávnejšie.

„Kamarát, ak sa nezmobilizujeme,“ natvrdo zhodnotil ich sexuálnu indispozíciu, „tak sme v háji zelenom, keď raz prestaneme, už nezačneme, to ti je, dúfam, jasné!“ 

Igorovi to jasné bolo, obaja boli po päťdesiatke a to by im ešte mali sláky stáť v pozore.

Vlado v pude sexuálnej sebazáchovy nelenil a hneď na druhý deň im obom počas polhodinovej obedňajšej prestávky dohodol rande s dvoma mladšími slobodnými kolegyňami.

A? Aké a?

Nóóó!  A čo sa stalo potom?

A nič. Nestalo sa vôbec nič.

To prepasené nič ich neskôr poriadne mrzelo. Možno by aj bolo k niečomu prišlo, veď im aj o veľa išlo.

Lenže oni dvaja?

Somári sprostí, neskúsení a verní, pred ochotnými kočkami zdupkali.

Igor Zvara nechcel byť na život pritvrdý, vždy môže byť aj horšie, ibaže okrem rastúcej nervozity v rodine sa toho veľa nezmenilo. A keby to povedal na plnú hubu: Nuda ako sviňa.

V štáte panovala pevná sociálna a spoločenská istota, ako keď zatlčieš kôl do zeme. Mal teda byť nadmieru spokojný. No nebol. Lebo žiadny veľký život sa nekonal, iba všedný a ťažko zmeniteľný.

Keď nemáš nepriateľa, tak načo sedlať koňa?

Aj politická situácia bola pokojná a znormalizovaná.

Asi by pomohlo, keby ti niekto riadne tresol po gebuli, povedali by mu mocipáni. Igorovi nebolo treba tresnúť po gebuli, aj tak vedel, že s jeho nespokojnými názormi to nie je celkom v poriadku.

Preto závidel občianskej väčšine.

Väčšina bola spokojná a šťastná. Zadarmo študovala, zadarmo mala zdravotnú starostlivosť aj podnikovú rekreáciu, lístky do divadla a na koncerty sa rozdávali za splnené aj nesplnené pracovné normy, zo zákona pracoval každý a nikoho netrápila umelá zamestnanosť. Veď štát na to má! Tak aké krútenie nespokojným nosom? A netreba nakúkať za západné štátne hranice, pozerať treba na východ, na gigantické úspechy veľkého sovietskeho brata. Igorovi sa priečilo prešľapovanie na mieste, keď vybočenie z radu nemalo šancu.

Akoby toho nebolo dosť, Estere sa už druhý rok nepodarilo vybaviť devízový prísľub do Juhoslávie.

„Šľak to trafil,“ rozčuľovala sa doma, ale i v práci, aby aj ostatní počuli. Dôvod neúspechu bol jasný. Jej dlhoročný známy na správe pasov a víz na ministerstve vnútra odišiel do dôchodku a pre rodinu Zvarovcov zhasla fajka. Estera nebola zas taká svetobežníčka, nemala v úmysle precestovať zemeguľu zhora nadol a zboka nabok, predsa však na ňu doľahol pocit vnútornej a už aj zahraničnej neslobody. Do drevenej chatky pri maďarskom Balatone plnom špinavej plytkej vody a otravných komárov by ju nedostali ani najmodernejšou Karosou a Bulharsko sa jej zdalo na samom konci politickým režimom dovoleného dovolenkového sveta.

„Mňa to v tej pisárni už vôbec nebaví,“ aj ďalšiu sťažnosť adresovala Igorovi, akoby on mohol za Balaton plný bahna, za tisícdvestopäťdesiat  kilometrov vzdialenú Varnu a za jej málo platenú robotu.

„Volal mi Jožo, pridelili mu nový rušeň, tešil sa ako malý chlapec,“ skúsil to Igor z optimistickejšej strany.

„Som zvedavá, kedy vymeníš to tesnenie na kuchynskej vodovodnej batérii,“ obišla Jožov rušeň, obula sa do muža, lebo batéria minimálne dva mesiace tiekla na nesprávnom mieste.

„Čo hovoríš?“ rýchle pred ňou cúvol, aby ho nezramovala.

„Už som ti to povedala najmenej stokrát, z tej kvapkajúcej vody ma asi porazí,“ zazrela naňho, potrebovala sa pohádať.

„Strč do výpustu varechu, kvapky po nej stečú a prestanú klopkať,“ trúfol si na ňu, lebo keď sa jej nepostaví hneď na začiatku, má po chlebe.

Jej liezli na nervy kvapky vody a jemu ona.

„Pozval nás na budúcu sobotu, že to spolu oslávime,“ nedal sa.

„Oslava rušňa,“ pokývala hlavou. „Nieže zase pôjdeš k mäsiarovi a kúpiš točenú klobásu, vždy majú nachystané a potom ju nemá kto jesť!“

Začínala byť neznesiteľná.

Myslela si, že vo veľkom tele má životných hormónov, až-až a nespotrebuje ich ani do deväťdesiatky, ale hormóny začali vypovedávať službu, skľučujúce nálady ju prepadali častejšie a zle spávala.

Diagnóza bola jasná: Starnúca žena na obzore.