Vyhľadávanie
„Mali sme len jediné dievča, inak samí chlapci. Je to náhoda?” zastal som, porušujúc pravidlo, že sa nebudem vypytovať, vždy len vyrazím a všetky spomienky vo mne zmiznú akoby mi mozog pokropili kyselinou.
Lasička sa nadýchla:
„Ak si vyberáš psa, alebo mačku, ľudia ti poradia: zober si fenu, ľahšie sa vychová, sučky majú lepšiu povahu, o mačkách nehovoriac. Pes sa volá Čuš, kocúr sa volá Vypadni, ale fenka sa volá Zlatko, Láska a Princezná,” oprela sa o stenu pri okne, v rýchlovarnej kanvici bzučala voda na kávu. Zaliala si ju a vošla mi do izby, ja som si triedil loblečenie.
„Každý chce dievča,” zvýšila hlas a pozrela sa tak, akoby to bola moja vina. Odpila si niekoľko dlhých dúškov, vie piť horúce a jesť ľadové, prežije v divočine, v rádioaktivite a zároveň vie vytvoriť dojem, že ani nemá vlastnú hlavu a ledva sa zorientuje na našej ulici. Ony to tak vedia.
„Nemáš pravdu,” ukladám si na posteľ ponožky, otáčam sa ku skrini a hľadám biele tričko.
„Myslíš, že to niekto povie nahlas? Tiež som šovinistická, ale našťastie to nikoho nezaujíma, lebo si nemôžeme dovoliť ani len reagovať na čokoľvek okolo nás, pre nás neexistujú žiadne sociálne siete, my musíme byť v tme. Ale táto hra na to, že nikto nie je podradný ani podriadený, je nezmyselná a jej zdôrazňovaním sa len preklopujú misky na jednu stranu. Zas a zas a zas.”
„Pozor!” zvolal som, ale neskoro, rozliala kávu a mláčka na parapete sa rýchlo votrela popod časopis, mal som tam magazín pre milovníkov golfu.
„Si milovník golfu?” zasmiala sa.
„Ešte nie,” môj sivý pulóver pohltila tma skrine a moju myseľ zas otázka, prečo si Lasička vyberá chlapcov. Káva nestiekla na koberec, bolo jej príliš málo a nebolo treba bežať po handru, tá hnedá škvrna podmáčala môj golf a vo všeobecnosti by sa dalo povedať, že nám obom nikdy nezáležalo na nepodstatných drobnostiach, ktoré vraj utvárajú tento svet, keď nad tým teraz premýšľam, tá rozliata káva tam ešte je, musela prirodzene vysublimovať a zostala po nej mapka. My sme ju neutreli.
Mamina stredne vysoká, chudá postava vyzerala ako silueta obstarožnej modelky, ostrý profil a dlhé hnedé vlasy však boli stále môj naojbľúbenejší obraz ak nie všetkých čias, tak aspoň éry kým som na svete. Už sa mi nechcelo riešiť veci okolo pohlavia, chcel som si čítať o golfe a počúvať Lambchop, kým odídeme.
„Chcem si to ešte dočítať”, poskladal som si čisté, no pokrčené nohavice do poličky, žehleniu sme doma tiež príliš neholdovali.
„Počkaj,” zastavila ma prudko. „Viem. Pomaly o každom významnejšom chlapovi sa, len čo zomrie, začnú šíriť zvesti, že bol sexuálny maniak, pritlačil dievčatá k múru, zneužíval ženy. Niektorí to dostanú na tanieri dokonca aj keď ešte nezomreli. Viem o mužoch dosť, o dospelých mužoch. Viem o smrade zo zvratkov, ktoré zostanú schnúť na parketách tak, ako krv na ústach ženy, ktorá práve dostala bitku, viem o nadutosti, ktorá mužom našepkáva, že okrem televízora a auta majú aj hus, čo poslúchne na slovo a neopováži sa vyjsť z domu bez dovolenia. Ale tí hnusní muži boli najskôr deťmi, boli to chlapci, o ktorých sa nikto ani neobtrel a keď, tak len tvrdými hánkami. Takže mi nevnucuj myšlienku, že nenávidím dievčatá. Len vnímam, že z krpatých detí ženského pohlavia sa robia modly. Možno právom. Možno to historicky sedí, ale do mojej osobnej mriežky to nepasuje.”
„Nič ti nevnucujem. Som ticho,” odvetil som. Lasička predsa nikdy nezamlčiavala poranenia, nikdy neodvracala zrak od zúbožených, moja mama sa nebála vidieť šváby pod posteľou a týždne neumyté dieťa. Spávali sme pri sebe, držali sme sa za ruky, jedli sme z jedného taniera, ale v tejto debate som nechcel pokračovať.
„Veď to viem! Deti, dievčatá a ženy, áno, väčšina z tých na povraze boli odjakživa ženy. A sú tu takí, čo ich predávajú, teraz, aj v tejto chvíli, na sex, na fotky, do krabíc a do temných pivníc, do podzemia palácov, takí, čo si ich kupujú bez toho, aby o tom ktokoľvek z najbližšieho okolia vedel. Ale, z tých ľudí, ktorých hľadá René… takmer každý chce dievča. Ružové šaty, sponky, dlhé vlasy a roztomilosť.”
Prisahám, nerozumel som jej a aj som to povedal, len nech mi už dá pokoj. Vezmeme chlapca, dobre, ako inak? Mohla odpovedať mlčaním, skontrolovať auto pred cestou, nachystať doklady, ale stála u mňa v izbe, zatiaľ čo káva kvapkala z bielej parapetnej dosky na podlahu. Nie, Lasička sa nechce prispôsobiť a tejto chvíli už vôbec nie, nedočítam si časopis, radšej som sa začal obliekať a popri tom som jej pripomenul, čo mi roky tlačila do hlavy.
„Vo svete, kde drvivá väčšina detí tak či tak hladuje a nemá ani vlastnú perinu – sama si mi to povedala, v takom svete jediné, na čom nezáleží, je pohlavie, a ty si zlá. Odjakživa si vo mne udržiavala vedomosť, že viac ako sedemdesiat percent detí na svete večer čo večer zaspáva bez vlastnej prikrývky. Nemajú perinu! Ani svoju posteľ! Takže si myslím, že tvoje preferovanie chlapcov je úchylné.”
Mal som toho dosť. „Je čudné trvať na tom, aby sme pomáhali len chlapcom, hnusí sa mi to,” odvrátil som od nej tvár.
„A ja mám plné zuby tých hlúpych fotografií dievčatiek s čelenkami a korálkami v hebkých látkach, v ich zasraných ružových izbičkách!”
Tak takto to je. Lasička, čo utešovala nemluvňatá, vymieňala im plienky na poľnej ceste, kilometer niesla v náručí dieťa so zapálenými očami a podvýživou, bola viac ako obhajkyňou chlapcov, ona bola bojovníčkou proti sponkám vo vlasoch a pripletaným vrkočom, kristepane.
„A vieš čo? Ak by sme už mali ísť do dôsledkov, chlapci sú vo všetkých ohľadoch lacnejší, nepotrebujú desiatky náušníc, topánok a ozdôb a šiat, nechcú postele s baldachýnom, ani šteniatka. Chlapci sú oveľa krehkejší, a v puberte majú sivé tváre, sivé mikiny, bordové vyrážky, pod nosom chlpy na posmech, mastné vlasy, a vnútro im driape žiadostivosť, že by po nociach vyhrýzli dieru do steny, keby mohli. Dievča v tom istom veku môže mať tiež vyrážky, ale zatrie si ich mejkapom, jej mikina je ružová a ústa vyzývavé, máš pravdu, neviem ich zniesť. Ak chlapci nemajú osvietených rodičov, trápia sa, ak nemajú osvietených rodičov dievčatá, trápia tých rodičov. Lebo ženy sú už také: majú v krvi stále sa prispôsobovať a meniť sa podľa toho, ako chcú byť videné. Takže ak si alibisticky nevedia presadiť svoju pravú tvár, nemám dôvod sa ich zastávať!”
Prestával som rozumieť čo vlastne hovorí, jednak rozprávala rýchlo a vetné konštrukcie boli akési zložité, jednak pritom mala zaťaté zuby – a to bol znak, že je naozaj zúrivá.
„Diskriminuješ deti na základe pohlavia, zovšeobecňuješ a zas klameš,” vykročil som z mojej izby, nebol iný spôsob ako ju dostať preč. Bol som si istý, že deti sú deti, za každých životných aj pohlavných okolností. Lasičkina istota vyvierala z niečoho, čo som nebol schopný vstrebať, od mala som s ňou cítil toľko spoločného a jej postoj k dievčatám som v tej chvíli neprijímal a ani som už nevládal dumať nad obsahom a bolo mi to jedno.
„Z desiatich žiadostí chce osem párov dievča. Vysvetli mi prečo? Svet je plný chlapcov s kameňmi v rukách, schádzajú sa v húfoch, od dievčat ich delí náboženstvo, nedostatok vzdelania, žiadna motivácia, potom znásilnia ženu, áno, patriarchálna spoločnosť ešte stále funguje vo väčšine sveta, ale to, že dievčatá sú separované, neznamená, že tí chlapci sú nenapraviteľní. Vychádzajme z nášho prostredia, poobzeraj sa po triede, aké si mal spolužiačky? Ich mamy im rozprávajú hľadaj peniaze, láska príde. Mám tendenciu odsudzovať, hodnotiť, kritizovať, áno, som taká. Radšej kradnem chlapcov!” zvolala a hodila môj časopis na zem.
„Mama, ale to nie je len obchod, je to záchrana, sama si to povedala.”
„Áno. Je to záchrana. Len nerozumiem, prečo tí prachatí túžia po dievčatkách. Aby sa mohli fotiť s dcérou a ona bude mať chutnú mašľu, on potetované predlaktie a bude v tom ten kontrast? Toľká bezohľadnosť! Nad žobrajúcim chlapcom v Splite aj v Bukurešti sa pozastaví menej ľudí, ako nad žobrajúcim dievčaťom, viem viem, už mi nevykladaj historické fakty, všetkého som si vedomá. Len mi nevnucuj, že mám uprednostňovať dievčatá, lebo to chcú oni. Ak majú peniaze a lásku, nepýtajú sa. Prijmú malého vychudnutého chlapca.”
Nič som nevnucoval, naopak. Jednu nohu som mal v nohavici, stojac na prahu kuchyne takmer som sa rozosmial pri pomyslení, že jediné, po čom silno túžim, je čítať si o golfe a jesť pri tom čipsy.
„Ženy rodia,” povedal som. „Trpia.”
„Nech. Netrpia o nič menej ako muži.”
Moja kariéra zločinca predsa nemôže byť oklieštená pravidlami, ktoré nemajú logiku.
„Bubi, ty vieš, že žijem film. Svoj vlastný film, chystám si vlastné dobrodružstvá a netvrdím, že mi nezáleží na živote a že nie som vďačná, ale riskujem ja osobne a tie cesty riadim tiež ja – poviem teda pravdu: nemám rada dievčatá. Nie všetky, pochopiteľne, ale väčšinu. Do odchodu máme takmer tri hodiny,” rozprávala pomedzi zuby, stojac predo mnou v dlhej sukni, upevňovala si na uši dlhé náušnice, najskôr pravé ucho, potom ľavé, a maličký uzáver medzitým držala v ústach. Napriek tomu som jej výslovnosti rozumel dobre, chcela, aby som ten čas do odchodu využil na pozeranie filmu. Akoby som ich už nevidel dosť. Bez prípravy by som býval mohol viesť filmový klub v našom dome, alebo napríklad v Madalande, ako tímovú aktivitu. Zahádzali by ma vňaťou z kalerábu, čo ľudia odlamujú pri nákupe a hádžu do nádob, nikoho v Madalande by nebavilo dívať sa na film Roma, alebo Casablanca. Musel by som im púšťať Taxi jedna, dva aj tri, alebo Rýchlo a zbesilo. Aj mne v slabej chvíli padne dobre raz za čas si pozrieť obyčajný zábavný film, ale v ostatnom čase nemávam slabé chvíle.
Lasička už nediskutovala. Vedela, že keď Terrence Malick natočil film Tenká červená čiara, mal som len štyri roky a nebol by som ho býval ocenil ani keď som mal štrnásť. Hocijkaý iný áno, tento nie. Teraz je teda ten čas, teraz, keď je vonku takmer tridsať stupňov, ja som si čítal o golfe a bol som ochotný sa aj pobiť za práva malých dievčat.
Mama zatiahla záves, vytiahla svoj usb kľúč a strčila ho do televízora. Tenká červená čiara. Nikdy na to nezabudnem. Začínal som chápať, čo myslela tým, keď o sebe sem tam podotkla, že zomrie na krásu, lebo sa nedá uniesť. Krása života, žiadna iná.
Kým som pozeral, začala chystať potravu pre iných: zbalila dve výživy, fľašu so sacharózou, dojčenskú vodu, sušené mlieko, termofľašu, banány, dusené mrkvové pyré, a deky. Prikrývky, voňavé plachty a čisté vyžehlené ústrižky látok.
Keď som musel sedieť v škole, bolo to mučenie, pretože som sa nudil. Dobiedzal som do mamy, aby sme išli do New Yorku. „Nevydieraj. Máš čas,” odvetila zakaždým Lasička a môjmu New Yorku nevenovala žiadnu pozornosť. Zas spomínala čas. Aký čas? Demačko z vedľajšej triedy zomrel na leukémiu, písali o tom aj v novinách, lebo naši učitelia mu darovali krv. Čas nie je nikdy.
