Vyhľadávanie
Dialóg
V čase pred koncom sveta som býval len s bratom, ktorý to mal v hlave pomotané – o tom mám ale zakázané hovoriť – a otcom, ktorý mal všetkého plné zuby a každú chvíľu chcel so všetkým seknúť. A s dedom.
Dedo si ľúbil vypiť. Mal rád rum, gin, lavórovicu, víno, rohypnol... „Nemáš rohypnol?“ pýtal sa každej návštevy hneď pri dverách. Po večeroch spával v hojdacom kresle a strážil ma. Mamu som nikdy nemal. Zomrela, keď som sa narodil. Mal som aj babku, ktorá sa volala Stará. „Stará, nezazeraj furt!“ hovoril jej dedo. Rozprávala málo, do viet vedela nasúkať najviac tak zo dve-tri slová a mne sa vždy vyhýbala. Akoby mi nevedela odpustiť, čo som jej dcére urobil. V skutočnosti mám alibi. Mama zomrela tesne predtým, ako som prišiel na svet. Pred tromi rokmi sa Stará šla jedovať do pekla, ako povedal jeden sused pred krčmou. Ale to je celkom iný príbeh. Možno sa k nemu ešte dostanem. A možno nie. Času je málo.
Zakryl som deda dekou a vybral knihu, čo som mal už dlho požičanú zo školy. Bola plná rôznych návodov a receptov. Pozorník sa to volalo. Netušil som, čo to znamená pozorník, ani prečo autor píše takým starým a smiešnym jazykom, ale viaceré návody som už mal vyskúšané. Fungovali. Napríklad, keď ma bolel zub, nalistoval som si kapitolu, kde sa písalo:
„Mášli děrawý zub a bolj tě, wezmi dvě zrnka černého koření a strúček česneku, obě rozetři a přideg k tomu tlučené soli, to smjchaje učiň z toho kuličku, děrawý zub wyčisti a ulož do něj tu kuličku, tak ti bolenj zuba přestane. Na umytí zubú je nejlepší prach – dobře utlučený lipowý uhel a uhel ze spáleného chleba. Má jesstě tu zwlasstnost sspiny a smrad do sebe tahati.“
Urobil by som všetko preto, aby som sa vyhol zubárovi s hrdzavými kliešťami, a tak som roztĺkol cesnak s korením a soľou, akurát sa mi nepodarilo vytvoriť požadovanú „kuličku“. A problém bol aj v tom, že som v zube nemal viditeľnú dieru a dokonca som netušil, ktorý zub ma bolí. Vyrobil som si teda desaťnásobok zázračného obkladu. V záhrade som napichol krajec chleba na palicu a nad ohňom ho spálil na uhoľ. Pomaly som ho pochrúmal a potom do úst nabral cesnak s korením. Obložil som si zmesou celý pravý horný rad, jazykom pritisol na ďasná a čakal, čo príde. Pálilo to poriadne, ale o chvíľu mi celá huba znecitlivela. Spal som bez problémov. Do rána mi tvár napuchla, ale bolesť som necítil. Ani vtedy, keď mi zubár na trhu hornú šestku vytrhol.
Na základe svojich skúseností som mal všetky dôvody návodom z knihy dôverovať. Narazil som v nej na časť Hovory se záhrobím. To ma zaujalo. Mohol by som sa konečne porozprávať s mamou, zistiť, ako sa má, a poradiť sa, čo s otcom.
Po niekoľkých radách zo začiatku kapitoly som knihu so sklamaním takmer zabuchol – ku kontaktu bolo treba použiť aj „kref žáby a žluč ze zajíce“, v jednom dokonca aj „nepatrnou část těla zemřelého, vlas, nebo úlomek kosti z kteréhokoliv hnátu“. Potom som ale narazil na celkom uskutočniteľný recept.
Na prah domu bolo treba nasypať kúsok zeme z hrobu zosnulej osoby, s ktorou sa chceme rozprávať. Pri západe slnka si prichystať alkohol, víno alebo bársaký špiritus, ktorý táto osoba s obľubou pila, a hrnček, ktorý používala. Z hrnčeka trochu vyliať na prah, zvyšok vypiť a osloviť ju: „Ty a ty, chcem sa s tebou porozprávať!“ Nevyzeralo to príliš zložito.
Raz večer s otcom nešili čerti a celkom pokojne ležal vo foteli pred televízorom. Začal som nenápadne.
„Čo pozeráš?“
„Neviem... futbal dajaký.“
Konverzáciu som úspešne nadviazal a mohol som prejsť k veci.
„Aký špiritus pila s obľubou mama?“
„Zasa ti preskakuje?“
„Potrebujem to vedieť,“ nedal som sa.
„Tvoja mama nepila alkohol.“
„A čo potom pila?“
„Nič.“
„Ako to? Každý niečo pije.“
„Pila vodu. A acidofilné mlieko, na raňajky.“
Kúpiť acidofilné mlieko nebol problém, ale trvalo mi týždeň, pokiaľ som sa dostal na cintorín. Hrob tvorila iba obrovská mramorová doska. Bolo na nej vyryté nielen mamino, ale aj otcovo meno, len bez dátumu úmrtia. Premýšľal som, ako sa dostať k hline z hrobu. Neprišiel som na nič lepšie ako vytrhnúť niekoľko trsov trávy pritisnutých o hrob, obúchať ich o kríž a opadanú hlinu nabrať do vrecúška aj s mravcami. Bol som pripravený na rozhovor.
Prišla streda a v stredu chodieval otec s kolegami na jedno, takže som mal kopu času. Do večera dážď ustal a ešte pred zotmením sa ukázal mesiac. Lepšie podmienky som si nemohol želať. Na prah som nasypal hlinu a zalial ju hojnou dávkou acidofilného mlieka. Mame som doprial, pretože ja mlieko nemôžem ani cítiť v akejkoľvek podobe. Trikrát som sa zhlboka nadýchol, ľavačkou som si zapchal nos, aby som necítil ten kyslý zápach, a napil som sa. Po dvoch glgoch ma naplo. Zalial ma studený pot. Tie dva glgy sa chceli vrátiť späť, ale s vypätím všetkých síl som ich prehĺtal znova a znova. Kúsok skončil niekde v nose.
To sa ten rozhovor pekne začína! So slzami v očiach som zvyšok mlieka vychrstol na prah, pre mamu, do druhej nohy.
„Mama, chcem sa s tebou porozprávať,“ povedal som ešte zadýchaný a poobzeral sa, či sa ulicou neblížia svedkovia. Nič sa nedialo, žiadne kroky, žiadne hlasy. Skúsil som to hlasnejšie.
„Mama, potrebujem s tebou hovoriť!“
Započúval som sa a hľadel na oblohu. Všade ticho. V návode nebolo ani slovo o tom, čo robiť, ak spojenie nefunguje.
„Haló! Mama, si tu?“
Niečo som začul. Tichý, monotónny hlas, ale nerozumel som ani slovo. Srdce sa mi rozbúchalo. Nastavoval som uši, ale hlas ustavične niečo prehlušovalo – cvrlikanie, šumenie potoka, odrazu tu nebolo ticho, ale úplný blázinec. Napokon sa mi predsa len podarilo sústrediť na ten jednotvárny prúd hlasu. Ak to naozaj hovorí mama, je celkom v ráži a má toho veľa na srdci. Len keby to skúsila hlasnejšie. A odrazu hop – hudba. Bolo to susedovo rádio.
Skúsil som to naposledy.
„Mama, ak si tu, daj mi nejaké znamenie.“
Ulicou sa však už blížili kroky. V siluete som spoznal otca. Ide nejako skoro! Vbehol som dovnútra a schoval sa do izby.
O chvíľu už otváral dvere.
„Čo je to tam na prahu? Pogrcal si sa, synu?“
Mlčal som.
„No... utri to dáko, nech tu nemáme jak v chlieve.“
V kuchyni už cinkali fľašky, a tak som vybehol s mokrou handrou pred dom. Obeta pre mamu nevyzerala vábne. Nadýchol som sa a opatrne to zotrel.
Od potoka sa ozývalo kvákanie. Kref žáby! Až teraz som si uvedomil, koľko ich máme hneď za domom.
Neskôr som vyskúšal žaby, zajace, korytnačky aj kozy, bola to ťažká robota, poviem vám.
