Vyhľadávanie
Smrť vo svojej najdesivejšej podobe si nevyberala, kosila mladých, aj starých, chudobných, aj bohatých, bohabojných, aj kacírov. Nekonečné pole bolo posiate padlými vojakmi, žoldniermi, ale aj roľníkmi, brániacimi svoju zem a právo na život pred besniacimi vzbúrencami. Nemé ústa zohavených tiel prosili Boha o zmilovanie za smrteľné hriechy pri obrane domoviny.
Súmrakom sa niesol zúfalý krik, plač, bolestné stony ranených, váľajúcich sa v blate. Tí, ktorí prežili, sa netešili. Radosť z víťazstva kalil pohľad na menej šťastných spolubojovníkov, ležiacich bez pohybu vôkol nich.
Zem nasiaknutá krvou zanechávala dejinám odkaz o najkrutejšej obete.
Zopár žien blúdilo po poli a hľadalo medzi mŕtvymi a ranenými svojich blízkych. Nad hlavami im škriekali havrany. Hrôzostrašným spevom poháňali nešťastné ženy, ktoré sa ich snažili kameňmi odplašiť.
„Pani moja, musíme sa vrátiť, čochvíľa bude tma a vaša maličká potrebuje piť!“ prosila komorná mladú ženu, neúnavne obracajúcu nevládne telá. Bábätko zavinuté vo vlnenej prikrývke mrnčalo a dožadovalo sa svojej potravy. Rozina upokojovala dieťa, ako vedela, ale do malých ústočiek nemala čo dať, preto úpenlivo prosila svoju paniu o pozornosť. „Pani moja, ponížene vás prosím…“ Mladá žena sa však bála súmraku, hrozivo sa meniaceho na tmu.
Rozina si sadla na peň, z ktorého predtým s námahou odtisla mŕtveho vojaka. Na hruď si pritúlila malé telíčko a unavene sa dívala na strhanú paniu, ako sa s nádejou túla po poli. Už nebola hrdou grófkou Drugethovou, už bola len zúfalou ženou, ktorá v boji stratila svojho milovaného pána.
Čierne vlasy jej viali vo vetre a kedysi nádherné tyrkysové šaty sa podobali bezfarebnej zablatenej handre. Prišla o všetko, domov jej vypálili vzbúrenci, muž sa jej stratil a rodina ju odvrhla. Neostalo jej nič, len malé dievčatko, ktoré teraz už kričalo z plných pľúc.
Grófka Alica si kľakla na zem a beznádejne sa rozplakala. Nebol tu nikto, kto by jej pomohol. „Bože, prečo?“ zvolala do nebies, aj keď nečakala odpoveď. Rozina vyskočila a utekala k svojej panej. Jemne jej podala dcéru a tá sa dychtivo pritúlila k matke.
„Nakŕmte ju, pani moja… Celý deň nič nejedla…“ naliehavo prosila mladá slúžka. Mala sotva sedemnásť, ale jej odvaha a vernosť boli neoceniteľné.
Alica sťažka dosadla do trávy a pozorovala dievčatko vo svojom náručí. Obraz manžela v maličkom človiečikovi jej trhal srdce. Naliate prsia neznesiteľne boleli.
Odhalila belostný prsník a dievčatko sa lačno prisalo. „Rozina,“ potichu zamrmlala grófka, „dobre ma počúvaj! Vezmeš Arienu k priateľovi. Majster Johan je jediný človek, na ktorého sa môžeš obrátiť.“
„Ale pani moja…“ zhrozene zvolala mladá slúžka.
„Nič nehovor, len urob, o čo ťa žiadam! Maličká potrebuje strechu nad hlavou a ochranu!
Na nič nečakaj, a bež! Hneď, ako to pôjde, prídem za vami!“ Alica položila Arienu do roztrasených rúk komornej. Nasýtené dievčatko už spokojne spalo a nevšímalo si, čo sa deje okolo neho.
„Musím predsa pochovať svojho muža,“ zašepkala grófka, sklonila sa nad dcéru a na čelo jej vtisla bozk. Potom si z krku zložila jemný šperk a vložila ho do zavinovačky. „Choď, Rozina, ponáhľaj sa…“
***
Mesto bolo vyľudnené. Prázdne ulice a hrôzyplné ticho poháňali vystrašenú komornú až k malému domcu na konci námestia. Zúfalo zabúchala päsťou na masívnu dubovú bránu.
Dievčatko sa prebudilo a začalo nariekať, akoby vycítilo strach svojej pestúnky.
Až na krik dieťaťa sa brána pootvorila a zjavila sa v nej hlava gazdinej. „Kto je to?“ spýtala sa nevľúdne.
„Hľadám majstra Johana!“ zvolala Rozina.
„Už tu nie je!“ oborila sa na ňu statná žena a zavrela bránu.
„Prosím vás, nesiem dcéru grófky Drugethovej. Sme na smrť vyčerpané… a nemáme kam ísť!“ kričala Rozina na gazdinú a so slzami v očiach sa dobýjala do pevnosti za bránou.
Po chvíli sa dvere otvorili a niekto ju rýchlo vtiahol dnu. Jej oči sa stretli s láskavým pohľadom majstra Johana. „Rozina, kde máš svoju paniu?“ Mladá komorná im z posledných síl podala dieťa a vyčerpaná klesla na zem.
Keď sa prebrala, ležala v útulnej izbe. V kozube príjemne praskal oheň. Malá Ariena spokojne spala v kolíske. Okúpaná a nasýtená. Na lavici vedľa kolísky driemala statná dojka. Potichu vyšla z izby.
Majster Johan sedel nad knihou, pohládzajúc si dlhú bradu.
„No tak, Rozina, počúvam,“ preriekol, nezdvihnúc pohľad od vzácnej knihy.
Na stole lákavo voňal čerstvý bochník chleba a pohár mlieka. Rozina naprázdno prehltla, veď celé dva dni nemala nič v ústach.
„Sadni si a najedz sa!“ prikázal majster a dievča nebolo treba viac ráz núkať. Keď utíšila mučivý hlad, vyrozprávala majstrovi Johanovi všetko, čo sa udialo za niekoľko posledných dní. Ešte stále vydesená prežitými udalosťami sklonila hlavu a čakala.
Dvere sa otvorili a do miestnosti vstúpil pohonič. „Majster, už musíme ísť. Ľudia z mesta sa vracajú, mohlo by sa to s vami zle skončiť! Poďte, prosím…“
„Počkaj ešte, o chvíľu vyrazíme,“ majster ho vyviedol z miestnosti a obrátil sa ku komornej, „a ty, Rozina, zabaľ dieťa a zobuď dojku. Odchádzame a vy pôjdete s nami. Zabili by vás. Vzbúrenci sú len niekoľko hodín cesty odtiaľto a mnohí sú aj z tohto mesta.“
„A čo moja pani?“
„Necháme jej odkaz u spoľahlivých ľudí. Určite si poradí. A okrem toho, poslal som za ňou niekoľkých mužov, aby jej pomohli. Neboj sa, dievča…“
O pár minút sa už Rozina s malou grófkou v náručí viezla na voze spolu s celou domácnosťou jedného z najlepších zlatníkov cechu, majstra Johana. Verného priateľa grófa a grófky Drugethovcov a teraz aj posledného ochrancu malej Arieny, ich jedinej dcéry.
Pred sebou mali ďalekú cestu na sever do mesta poľských kráľov - Krakova.
***
O sedemnásť rokov neskôr.
Pozoroval ju. Už celé dva týždne sa trápila nad svojím šperkom. Sedela za zástenou z drevených ozdobných latiek pri veľkom okne, ktoré jej poskytovalo potrebné svetlo. Stôl mala zaprataný zvyškami zlatých plieškov a prútov a všakovakým náradím, ktoré si vyprosila od jeho učňov. A tí jej ho, pravdaže, neodmietli. Nikdy jej nič neodmietli.
Majster Johan sa usmial popod fúzy. Chcel ju pozrieť, bol zvedavý, ale nevpustila ho dnu. Čertica. Chcela mu dokázať, že vie robiť aj sama. Celkom sama.
Zaprisahala sa, že dokáže urobiť šperk krajší, omnoho krajší, aký kedy videl. Neveril jej, nijaká žena nedokáže vytvoriť zlatú ozdobu lepšie než muž.
Za posledné dni však začal o svojom úsudku pochybovať. Jedno sa nedalo poprieť, Ariena mala v rukách dar, nesmierny talent. Chvíľu sa na ňu ešte pozeral, a potom sa vrátil do svojej dielne. Asi dvadsať učňov a tovarišov sa naňho obrátilo s otázkou v očiach. Všetci o ich tichej dohode vedeli a držali jej palce.
Ariena sa motala po dielni už ako malé dievčatko. Fascinovali ju ligotavé zlaté a strieborné pliešky, lesk drahých kameňov. A keď ako-tak podrástla, vynútila si od majstra Johana, aby ju brával so sebou na cesty. Učila sa očami, keď prvýkrát videla ohýbať zlatý prút v Benátkach. Výbrus drahých kameňov sa jej najviac zapáčil v severnom Flámsku.
A teraz prišiel čas, aby svoje pozorovania zužitkovala. Musela majstrovi dokázať, že je rovnako dobrá ako jeho učni… Ak nie lepšia…
„Tvrdohlavé dievčisko!“ pomyslel si Johan, ale pri srdci ho hrialo. Ariena mu bola ako vlastná dcéra. Prial by si mať takého syna…
O jeho uznanie bojovala ako dračica.
Keď schádzala do jedálne k stolu, usmievala sa. Mala povznesenú náladu. Už vedela, že na druhý deň dokončí svoju prvú naozajstnú prácu. Náhrdelník, ktorému venovala všetok voľný čas.
Čierne kučeravé vlasy sa jej vyslobodili z vrkoča a veselo poletovali okolo začmudenej tváre. Radostne si pospevovala a očami prebehla po kamarátoch okolo seba. Nakoniec sa jej pohľad zastavil na majstrovi a sprisahanecky naňho žmurkla.
„Ariena!“ Rozina vbehla do jedálne a oborila sa na dievča. Ariena si len porazenecky vzdychla. „Ako si to sadáte za stôl?! Musíte sa umyť! Mladá dáma sa nemôže takto zanedbávať…“ Kým jej Rozina dohovárala za nedostatok ženskej dôstojnosti, Ariena za jej chrbtom posmešne prevracala oči, na čom sa mladí učni veľmi dobre zabávali. Pred Rozinou, sa však mali na pozore, rázna Arienina pestúnka by im raz-dva nakládla varechou.
Mladé dievča nechápalo prísnosť svojej pestúnky. Prečo sa nemôže správať ako ostatné dievčence v jej veku. Nikdy nesmela ísť sama von, nemala priateľky, ani spoločné záujmy s rovesníčkami. Jedinou rodinou jej bola Rozina, majster Johan a jeho učni. Odmalička jej pripomínali, že je úbohá sirôtka, no ona sa úboho nikdy necítila.
V dome majstra Johana sa naučila omnoho viac, než bolo ženám dovolené. Vedela čítať aj písať, a hovorila niekoľkými jazykmi, ale zo všetkého najväčšmi milovala šperkársku robotu. Bola ochotná učiť sa všetko, čo jej majster navrhol. A majster voči jej práci nemal vážnejšie výhrady, a keď aj, poľahky ho prehovorila.
Popreťahovala sa, sadla si a pustila sa do práce. Ani si nevšimla majstra, ktorý ju už čakal. „Môžem ti pomôcť?“ spýtal sa s úsmevom.
„Nie, nie… Ďakujem. Čochvíľa budem hotová.“
Johan prikývol, pohodlne sa usadil v kresle, do ruky vzal uhlík a skicár, a mlčky si kreslil.
„Majster Johan,“ zavolala Ariena o niekoľko hodín neskôr a v rukách víťazoslávne držala náhrdelník.
Učiteľ vzal do ruky šperk a na chvíľu zabudol aj dýchať. Čo jej chýbalo v technike, vyvážila neskutočnou fantáziou.
Dvojradovému náhrdelníku zo zlatých prútov dominovali zlaté ruže spojené tepanými lístkami. Uprostred malých ružičiek temne žiarili vybrúsené granáty. Celkový dojem šperku bol dokonalý.
Majster Johan sa s úžasom pozrel na svoju chovanicu. Ešte stále neveril, že jej jemné ruky vytvorili taký dokonalý klenot. Zmysel pre spravodlivosť mu prikázal jediné. Otočil sa k stolu a šperk položil na kovadlinku. Potom vytiahol svoju pečať a vyrazil ju na spojnicu.
Ariena zvýskla od šťastia. Rozbehla sa a objala majstra najsilnejšie ako vedela.
„Majster Johan! Dokázala som to, dokázala!“ šťastná vybehla z miestnosti pochváliť sa všetkým, ktorí ju boli ochotní vypočuť.
Tým, že majster Johan vyrazil na šperk svoju pečať, oficiálne uznal Arienu za svoju učnicu, ba ešte viac… Za šperkárku majstra Johana.
Johan chvíľu hľadel na Arienino dielo, majstrovské dielo… Od útleho detstva vyrábala šperky, no dosiaľ si nevšimol jej neobyčajnú predstavivosť. Obzeral náhrdelník pri poludňajšom slnku. Iste, našiel mnoho chybičiek, no aj tak to bol nekonečne krásny kúsok. V tej chvíli ľutoval len jedno, že Ariena nie je muž. Vzápätí však túto myšlienku odohnal. Keby bola mužom, svet by neuvidel jemný, ženský šperk…
„Škoda len, že ťa nikdy neprijmú do zlatníckeho cechu, dievčatko…“ pomyslel si.
Úryvky z románu, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ.
