Vyhľadávanie
(úryvok)
I. kapitola Kyjev 2005
Dvadsiateho októbra 2005 bolo v Kyjeve sychravo. Na parapety prijímacieho salóna prezidenta republiky padal drobný dážď. Za dlhým bielym stolom sedel na jednej strane prezident Viktor Juščenko spolu s ministrom zahraničných vecí Borisom Tarasjukom, vedúcim delegácie Verchovnej rady Ukrajiny pri Parlamentnom zhromaždení NATO Olegom Zarubinským, tlmočníkom a zapisovateľkou. Oproti sedela delegácia Parlamentného zhromaždenia NATO. Prezident Pierre Lellouche, dvaja viceprezidenti – Turek Vahit Erdem a Slovák Jozef Baláž, generálny sekretár Simon Lunn, jeho zástupca David Hobbs a Svetlana, Ukrajinka zodpovedná v Parlamentnom zhromaždení za vzťahy s Ukrajinou. Viktor Juščenko ešte podpísal dajaké papiere, ktoré mu napochytro priniesol osobný tajomník, a potom na hostí priateľsky pozrel.
„Prepáčte moje meškanie, troška sa predĺžil rozhovor s predsedníčkou gruzínskeho parlamentu pani Nino Burjadze. Ale teraz mám pre vás času dostatok.“ Pousmial sa. Vo chvíli, keď sa už zdalo, že tvár sa mu roztiahne do úsmevu, čosi ho zastavilo. Možno bolesť. Popolavá tvár, poznačená dôsledkami pokusu o jeho údajné otrávenie, vytvárala dojem meravosti. Napriek jazvám bol Viktor Andrejevič elegantný muž. V čiernom obleku s bordovou kravatou a bordovou vreckovkou v náprsnom vrecku vyzeral ako manekýn. Mierne prešedivené vlasy nad spánkami mu prekrývali zdeformované ucho.
„Pani Burjadze je šarmantná dáma a my to plne chápeme,“ odvetil Pierre Lellouche s úsmevom, ktorý tomuto Francúzovi otváral dvere aj tam, kde iným ostali zatvorené. Pierre informoval prezidenta o návšteve námornej základne v Sevastopole a poďakoval Ukrajincom za vynikajúcu pohostinnosť. Prezident bol očividne v dobrej forme. Hovoril pútavo, používal jasné argumenty, vtipkoval dokonca pri vážnych témach. Lellouche, Erdem, Lunn, Hobbs ho pozorne počúvali. Predstavovali si tohto muža na tribúne kyjevského Námestia nezávislosti v zime 2004, keď Juščenko viedol oranžovú revolúciu.
Baláž sedel ako prikovaný. Nedokázal sa sústrediť a prezidentove slová mu unikali. Mysľou mu prebiehali obrazy z Námestia Slovenského národného povstania, Štúrovej ulice, Banskobystrickej, Firšnálu a ďalších bratislavských ulíc a námestí z augusta 1968 plných sovietskych tankov. Miešali sa s nepríjemnými pocitmi strachu, ktoré mu behali po chrbte vždy, keď si spomínal na betónové zátarasy na Check Point Charlie – priechode medzi východným a západným Berlínom. Obrazy postupne prichádzali a odchádzali, ale ona ostávala. Sedela oproti nemu a Baláž z nej nedokázal odtrhnúť oči...
„Ukrajina má eminentný záujem čo najskôr dostať pozvánku na rozhovory o vstupe do NATO. Očakávame, že sa tak stane na summite NATO vo Vilniuse. Uvítame podporu našej požiadavky aj zo strany Parlamentného zhromaždenia.“ Prezident si upil čaju. Lellouche mu zdĺhavo odpovedal. Baláž ako zhypnotizovaný hľadel na zapisovateľku, ktorá sedela krížom oproti. Zrelá päťdesiatnička s gaštanovým prelivom. Na svoj vek krásna žena. Sledoval ju, ako so sklopeným zrakom zapisovala obsah rozhovoru. Mal pocit, ako by značila aj nepodstatné veci len preto, aby nemusela od papiera zodvihnúť zrak. Keď to občas spravila, zdalo sa mu, že ho skúma. Zopárkrát na neho pozrela svojimi zelenými očami, aby ich vzápätí sklopila. Rozhovor sa pomaly chýlil ku koncu. Prezident venoval delegácii o dvadsať minút viac, ako bolo plánované. Lellouche sa poďakoval za prijatie. Do miestnosti vošiel fotograf a urobil zopár záberov hostí s prezidentom. Juščenkovi spolupracovníci sa okrem tlmočníka pobrali ku dverám, keď prezident zvolal na zapisovateľku.
„Alexandra Josifovna.“ Baláž zaťal zuby. Robieval tak podvedome vždy, keď bol nervózny. Prezident jej čosi pošepkal, ona prikývla a opustila miestnosť. Fotograf urobil zábery, hostia zaželali Viktorovi Andrejevičovi všetko najlepšie a rozlúčili sa.
Šéf protokolu ich odprevadil k východu z prezidentského paláca. V šatni im vydali kabáty. Pri prechádzaní popri vojakoch prezidentskej stráže sa Baláž nevdojak obzrel. Spoza jedného z mramorových stĺpov galérie na prvom poschodí obrovského vestibulu prezidentského paláca na neho hľadela zapisovateľka Saša s prenikavými tyrkysovými očami, na ktoré sa nedalo zabudnúť. Keď sa im pohľady stretli, zdalo sa mu, že sa usmiala. Obrátila sa a rýchlo sa stratila za mohutným stĺporadím.
Cesta do hotela trvala nekonečne dlho. Služobné BMW sotva zastalo, Baláž trielil hore schodmi. Nervózne siahol do bočného priečinka diplomatky. Mal tam zopár fotografií a vecí, ktoré obzvlášť miloval. Fotografie manželky v jej ľahkých letných šatách, svojich rodičov a detí. Aničky s Martuškou pod vianočným stromčekom. A ešte fotografiu, ktorú kedysi po odsťahovaní Martušky do Prahy našiel v jej veciach v škatuli na povale. Bol na nej mladý sovietsky vojak s matkou. Baláž na ňu dlho hľadel a premýšľal. Podľa jeho odhadov mohla mať fotografia asi sedemnásť rokov. Bola čiernobiela, ale aj tak na nej Baláž videl prenikavé tyrkysové oči. Potom spomedzi hŕby papierov na stole vytiahol obálku, ktorú dostali od ukrajinskej Verchovnej rady. Bol v nej program návštevy vrátane predstaviteľov ukrajinskej strany, s ktorými sa stretnú. Nalistoval stranu s programom návštevy u prezidenta. Na druhej strane bolo zloženie ukrajinskej delegácie. Na poslednom mieste zoznamu bola ako pracovníčka protokolu prezidenta uvedená Alexandra Josifovna Guseva.
II. kapitola Berlín 1968
Auditórium Technickej univerzity na Triede 17. júna v Berlíne Charlottenburgu bolo natrieskané tak, že sa sotva dalo dýchať. Vyše tritisíc študentov z celého Nemecka sa zhromaždili, aby odsúdili americkú agresiu vo Vietname. Napriek tomu, že bola polovica februára 1968, bolo v sále nezvyčajne teplo a vzduch bol vydýchaný. Nad pódiom dominovala obrovská vlajka Vietkongu s nápisom „Vietnamská revolúcia zvíťazí“. Pod ním bolo menšími písmenami napísané heslo: „Povinnosťou každého revolucionára je revolúciu uskutočniť.“
Thomas Ankermann pricestoval tesne pred začiatkom zhromaždenia nočným vlakom z Bonnu. Vyslal ho krúžok SDS na Univerzite Fridricha Wilhelma v Bonne. Nedokázal zakryť vzrušenie. Dnes po prvýkrát uvidí v akcii Rudiho Dutschkeho. Idol nemeckej mládeže sedel na ľavej strane tribúny. Hľadel do sály mäkkými, dobrotivými očami. Charizmatický človek strednej postavy s hranatou tvárou, prívetivým úsmevom a dlhými tmavými vlasmi, ktoré mu miestami kučeraveli. Talentovaný rečník. Jeho odporcovia sa ho snažili znevažovať tým, že mu neustále pripomínali jeho východonemecký pôvod a neoficiálne púšťali medzi študentov informácie, že je Žid.
Thomas ho hltal pohľadom. Zišlo mu na um, že vodca nemeckej ľavicovej mládeže pôsobí prekvapujúco mäkko až placho. Vzrušenie v sále rástlo, a keď Rudi vzal do rúk mikrofón, sála začala skandovane volať jeho meno. Rudi sa usmial a začal hovoriť. Spočiatku pokojne, no jeho výraz bol čoraz bojovnejší a presvedčivejší. Vyzval na organizovaný protiimperialistický boj. Masa študentov nadšene pískala, dupotala a tlieskala. Vedľa Rudiho sedel čílsky študent Gaston Salvatore, ktorý fajčil jednu cigaretu za druhou. Thomasovi trochu prekážalo, že sa v sále fajčí, ale nadšenie ho uchvátilo. Vrátil sa do Bonnu plný dojmov z atmosféry a najmä z muža, ktorý bude v najbližších rokoch určovať jeho životné osudy. Bol ním fascinovaný. Vyjadroval presne jeho vnútorné pocity a hľadal odpoveď na otázky rovnakým spôsobom myslenia ako on.
Rudi Dutschke sa vypracoval na uznávaného vodcu nemeckej mládeže. Jeho heslo „V úplnom odovzdaní sa pravde spočíva zmysel nášho života“ uchvátilo novú povojnovú nemeckú generáciu. Študentské nepokoje, ktoré sa šírili krajinou od polovice sedemdesiatych rokov, dosiahli v búrlivom európskom roku 1968 vrchol. Kým študenti spočiatku protestovali proti pomerom na nemeckých univerzitách, postupne sa hlavný ťah nespokojnosti preniesol do oblasti ideológie. Okrem kritiky nemeckého hodnotového sveta sa čoraz viac objavovali heslá proti americkej agresii vo Vietname a proti plánovaným zákonom o núdzovom stave. Vytvorila sa silná mimoparlamentná opozícia APO, ktorej jadrom bol Socialistický zväz nemeckých študentov.
Napriek takmer zázračne rastúcemu hospodárskemu blahobytu narastala nespokojnosť najmä intelektuálov. Dôvod bol prostý. Neschopnosť či skôr neochota vyrovnať sa s nacistickou minulosťou. Oficiálne západonemecké priznanie zla nebolo nikdy sprevádzané nefalšovaným individuálnym uznaním zodpovednosti. Bez priameho priznania toho, čo sa stalo v minulosti, videli mladí intelektuáli problémy Nemecka cez prizmu zlyhaní ani nie tak nacizmu, ale skôr bonnskej republiky. A tak pre Rudiho Dutschkeho, Petra Schneidera či mladších Andreasa Baadera alebo Reinera Wernera Fassbindera, západonemecká povojnová demokracia nebola riešením. Bola problémom. Vláda, podporovaná Američanmi vsadila na konzum v nádeji, že v rastúcom blahobyte nová generácia skôr zabudne na zlyhania rodičov. V krajine sa začali objavovať prvé supermarkety, domácnosti sa rýchlo vybavovali chladničkami, práčkami, televízormi a postupne i automobilmi. Obľúbený bol predovšetkým „ľudový chrobák“ – vozidlo Volkswagen.
Materiálne úspechy rodičov, najmä nemeckých žien, ktoré postavili nové Nemecko, boli však poškvrnené morálnym dedičstvom. Ak niekedy existovala generácia, ktorej vzbura sa naozaj zakladala na odmietnutí všetkého, čo predstavovali ich rodičia – národnej hrdosti, nacizmu, peňazí, blahobytu, mieru, stability, práva, demokracie –, boli to „Hitlerove deti“, západonemeckí radikáli 60. rokov. Keď k tomu prirátame preľudnené internáty a triedy, vzdialených a neprístupných profesorov, z ktorých v podstate každý mal niečo do činenia s nacistickým režimom, mdlá výučba bez rozvoja tvorivosti, bolo len otázkou času, kde sa tlaky prevalia najskôr.
Najživšia pôda bola na Slobodnej univerzite v Berlíne, ktorá bola založená v roku 1948 ako kompenzácia za to, že areál tradičnej Humboldtovej univerzity sa ocitol v komunistickej sovietskej zóne Berlína. Na Slobodnú univerzitu prichádzali študovať mnohí radikáli. Nielen kvôli slobodnej atmosfére, ktorá v meste vládla, ale i z prozaického dôvodu. Vyhli sa brannej povinnosti. Západný Berlín – izolovaný ostrov v srdci medzinárodného diania, bol slobodný napriek tomu, že bol ohraničený takmer dvestokilometrovým múrom. Postupne sa stal centrom protiamerickej študentskej revolty, hoci, paradoxne, celý Západný Berlín vrátane protiamerických študentov mohol existovať len vďaka americkej pomoci a prítomnosti amerických vojakov. Vojna USA vo Vietname sa stala náhradnou témou za chýbajúcu diskusiu o vlastných vojnových zločinoch Nemecka. Predovšetkým nemecká ľavicová mládež nenachádzala zmysel v pokryteckej, Američanmi „nadekrétovanej“ demokracii. S veľkým záujmom sledovali vývoj v susednom Československu, kde sa nový charizmatický vodca komunistov Slovák Alexander Dubček pokúšal o reformy stalinistického komunizmu. Imponovalo im nadšenie, s akým Česi a Slováci podporovali Dubčeka. Žiadny politik „demokratického“ Nemecka nemohol o takej podpore ani snívať.
Thomasa preto prekvapili Dutschkeho slová, keď hodnotil svoju nedávnu návštevu Prahy. Vysvetľoval tam zaskočeným českým študentom nezmyselnosť a bezvýchodiskovosť reálneho kapitalizmu. Oni mu zasa vysvetlili nezmyselnosť a bezvýchodiskovosť reálneho socializmu. Dutschke však bol sám v istom zmysle odchovancom reálneho socializmu, keďže sa narodil a vyrastal v Lückenwalde, ktorý bol v sovietskej okupačnej zóne, od roku 1949 nazývanej Nemecká demokratická republika. Sám sa označoval za socialistu vychovaného v kresťanskej evanjelickej rodine. Napriek prvotnej snahe podporovať budovanie socializmu v NDR, neustále sa dostával do konfliktu so základnými tézami marxizmu-leninizmu. Napokon sa šiesteho augusta 1961, týždeň pred začatím budovania berlínskeho múra, pridal k takmer trom miliónom občanov NDR, ktorí od skončenia vojny reálny nemecký socialistický štát opustili. Prišiel do slobodného nemeckého štátu ako antikomunista a antifašista, aby sa postupne stal antikapitalistom. Jedni ho milovali, iní nenávideli. To je však už osudom vodcov.
Osudného jedenásteho apríla 1968 krátko popoludní šiel Rudi do lekárne, ktorá sa nachádzala zo dvadsať metrov od centrály SDS na hlavnej západoberlínskej triede Kurfürstendamm. Potreboval kúpiť liek pre trojmesačného synčeka Hosea Che. Do skončenia obedňajšej prestávky chýbalo necelých pätnásť minút. Rudi sa poprechádzal popred pohrebníctvom Breusig, tabakovým obchodom a vrátil sa pred lekáreň. Sadol si na bicykel, majúc jednu nohu na ceste, druhú na chodníku. Po chvíli zbadal, ako priamo oproti nemu v strednom páse „Kudammu“ zaparkovalo auto. Vystúpil z neho mladý muž, počkal na koniec vlny áut a blížil sa k nič netušiacemu Rudimu. Zastal zo dva metre pred ním. Rudi bol zvyknutý, že ho ľudia na uliciach zastavovali a často sa s nimi dával do debaty. „Ste Rudi Dutschke?“ spýtal sa mladý muž. Rudi s úsmevom prikývol. Fanatický antikomunista Josef Erwin Bachmann, bytový maliar, ktorý len deň predtým pricestoval z Mníchova, vytiahol z vrecka pištoľ a chladnokrvne vpálil Dutschkemu dve guľky do hlavy. Rudi klesol na dlažbu a nič necítil. Ani ďalšiu ranu, ktorú mu Bachmann pre istotu vpálil.
III. kapitola Kyjev 1968
Športová hala Burevestnika Kyjev bola zaplnená do posledného miesta. Volejbalisti Vysokej školy ekonomickej z Bratislavy nastupovali na odvetný zápas proti Kyjevskej ekonomickej univerzite. Bol horúci júl, a tak mali dresy prepotené už pred úvodným hvizdom. Jozef Baláž a väčšina jeho spoluhráčov hrali po prvýkrát v živote pred dvoma tisíckami divákov. Už pri rozcvičke bolo jasné, že to bude ťažký zápas. Ukrajinci klincovali jeden smeč za druhým a tak to bolo aj počas zápasu. Winter horekoval, že dostanú „nakladačku“.
„Ak sa k tomu staviaš tak od začiatku, potom si láskavo sadni voľakde do šatne a nekaz nám tu morálku. Nie je podstatné, či prehráme, alebo vyhráme. Podstatné je, že každý z nás musí vyhrať sám nad sebou. Musí bojovať do roztrhania a potom je úplne jedno, či ich porazíme. Musíme poraziť našu posratosť! Rozumieš?!“ kričal na neho kapitán Bača. Winter len čosi slabo namietol, že toto mužstvo je vlastne základom Burevestnika Kyjev, ktoré je majstrom Sovietskeho zväzu. A Sovietsky zväz je majstrom sveta. „O to lepšie,“ trafil prudko Ciľo loptou Wintera, „nemáme čo stratiť.“
Na stene oproti slovenskej polovici ihriska boli umiestnené vedľa seba veľká sovietska a československá zástava. Ukrajinci boli skúsenejší, ale Slováci sa v obetavosti prekonávali. Balážovi sa nečakane darili „šable“. Jedna mu však uletela a prudká „rúra“ trafila sovietsku zástavu, ktorá spadla. Ukázalo sa, že ňou bola zakrytá veľká diera v stene. Zápas sa prerušil a diváci sa búrlivo zabávali na zriadencovi, ktorý vlajku nemotorne pripínal späť. Napokon Bratislavčania prehrali trikrát 13 : 15, ale diváci ich odmenili búrlivým potleskom. Dokonca aj diváčka v prvom rade, ktorej Baláž nechtiac odrazenou loptou rozbil okuliare. Podišiel k nej a ospravedlnil sa. Bola máličko krátkozraká a usmievala sa na neho nádhernými tyrkysovými očami. „Vsjo v porjadke,“ odvetila, keď jej galantne pobozkal ruku. Ostala v rozpakoch, očividne sa s čímsi takým nestretla. Baláž jej sľúbil, že zájde do mesta a kúpi jej nové okuliare. „To nebude také jednoduché. U nás sa na okuliare čaká aj mesiac,“ pokrčila ramenami.
„Tak vám pošlem nové hneď po návrate. Dúfam, že s dajakými náhradnými to zatiaľ vydržíte...“
„Nerobte si starosti, mám druhé okuliare...“
„Nie, nie... osprchujem sa a počkajte, prosím. Napíšem si vašu adresu a najmä dioptrie...“
„Nie je to potrebné.“
„Ale je!“ nástojil.
„Adresa je ten internát, v ktorom bývate.“
„Vy bývate v našom internáte?“ potešil sa Baláž.
„Vy v našom.“
„Prepáčte, na koho sa mám pýtať?“
Chvíľku váhala. „Alexandra. Alexandra Josifovna Grycenko. Volajú ma Saša.“
„Meňja zovut Jozef.“
„Jozef...“ usmiala sa. „Po našem Josif... Aj môj otec je Josif. A priateľom Josifom hovoríme Osja... Budete Osja... Da?“
„Da.“
Čím viac na ňu hľadel, tým viac sa mu páčila. Takmer nespozoroval, že obe mužstvá už odišli do spŕch a diváci opúšťajú športovú halu. Cítil, ako mu pot steká po tele. Nebol si istý, či je to len z náročného zápasu. „Prepáčte, musím sa ísť osprchovať. Dnes večer máme s vašimi posedenie. Vraj v tom internáte...“
„Viem. To ste optimista, ak si myslíte, že to bude posedenie. Bude to riadna zábava.“
„Prídete?“
„Je len pre pozvaných.“
„Práve ste pozvaná.“
Saša sa potmehúdsky usmiala. „Už musím ísť.“
Bratislavčania sa osprchovali. Chlapci podpichovali Baláža, že ešte ani neprišli do Kyjeva a už zbalil babu. Jozef ich poriadne ani nepočúval. Pred očami mal oči Saše a nevedel sa dočkať večera.
Spočiatku priateľské posedenie sa postupne menilo na pijanské bakchanálie. Za dlhokánskym stolom v zasadačke internátu Ekonomickej univerzity sedelo zo štyridsať mladých ľudí. Ukrajinci a Slováci sa zabávali, popíjali, spievali. Baláž sa postupne, nenápadne presúval k Saši. Mal pocit, akoby sa poznali už dlho. Zaujímala sa o literatúru, podobne ako on. Milovala Jevgenija Jevtušenka a poznala aj Miroslava Válka. Jozef cítil jej uprený pohľad, keď hľadel do pohára s červeným vínom a recitoval Jevtušenka. Predseda organizácie Komsomolu na Univerzite Miša sa odrazu zodvihol. Bolo vidno, že má už slušne „nakúpené“. Prikázal priniesť šampanské. „To nebude dobré,“ poznamenal Čuki. „Pokračujme radšej vodkou.“
„Vsjo bude dobré. Potrebujem si s vami pripiť a na to musí byť šampanské.“ Chlapci vedeli, že po predchádzajúcich prílevoch vodky, ukrajinského kvasu a slovenského červeného vína im šampanské na rozvahe nepridá. Miša sa nedal odbiť. Dal ponalievať, postavil sa, zodvihol pohár a povedal: „Priatelia, všetci pozorne sledujeme vyčíňanie amerických imperialistov vo Vietname. Celý svet sa búri proti tejto špinavej imperialistickej okupácii slobodného Vietnamu. Pripime si na zdravie našich vietnamských bratov.“ Všetci vstali a pripili na zdravie vietnamských bratov. Miša čosi naznačil muzikantom, ktorí stáli v rohu. Dovtedy hrali sovietske piesne a staré hity od Elvisa a Beatles. Muzikanti začali hrať svetový protestsong Peta Seegera „We shall overcome“. Niektorí Ukrajinci sa popridávali. Zo Slovákov spievali Baláž a Chochol. Pieseň poznali, občas ju hrávali na gitarách.
„We shall overcome, we shall overcome some day, deep in my heart I do believe, we shall overcome some day.“ Pieseň postupne svojou jednoduchosťou strhla všetkých. Baláž s Chocholom vytiahli gitary a družobné posedenie sa premenilo na akýsi soulový happening študentov protestujúcich proti vojne vo Vietname. Keď sa dospievalo, ozval sa obrovský potlesk. Študenti si opäť pripili. Vtedy sa predseda Miša postavil po druhýkrát. Knísavými gestami utíšil prítomných. „Priatelia, ďakujem vám za prejavy solidarity s vietnamským ľu... ľudom... Hik... Chcem vám, našim slovenským druhom, v mene všetkých prítomných povedať, že pozorne sledujeme, čo sa deje v našom bratskom Československu. Uisťujeme vás, bľaď, že nech bude akokoľvek, môžete sa na nás, sovietskych priateľov spoľahnúť... Hik... Tak ako vždy v histórii sme stáli po vašom boku, budeme aj teraz. Dovoľte mi pripiť na družbu, na priateľstvo, na našich najvyšších predstaviteľov – súdruhov Leonida Iljiča Brežneva a Alexandra Stepanoviča Dubčeka.“ Zodvihol čašu. Pozerali jeden na druhého, váhali, napokon si bez zjavného nadšenia pripili. Slovákom sa nie veľmi chcelo pripíjať na zdravie Brežneva a Ukrajinci očividne bez nadšenia vyslovovali meno Dubčeka. Mišov prípitok vniesol do debaty politiku. Možno to bolo aj dobré, pretože vo vzduchu bolo cítiť nevyslovené otázky. Tí, ktorí ešte vládali, búrlivo diskutovali. Baláž v poslednej chvíli strhol Sašu k sebe a zachránil ju pred „šabľou“, ktorú hodil Dežo smerom, kde sedela. Bol prvou obeťou kombinácie vodky, červeného vína a šampanského.
Kapela v rohu začala hrať „beatlesovky“. „She loves You“, „All my loving,“ rozbláznili mladých Ukrajincov a Slovákov takmer do nepríčetnosti. Keď spevák začal úžasný lovesong „And I love her“, vzal Baláž Sašu do tanca. Chvela sa, mierne sa jej potili dlane. Spolu spievali: „I give her all my love, that’s all I do...“ Privinula sa k nemu natoľko spontánne a prirodzene, že si to takmer nevšimli. Jemne ju pohladil po vlasoch. Zodvihla k nemu tyrkysovozelené oči. V živote také nevidel. Hudba dohrala. Ukrajinci začali skandovať a vyvolávať na Chochola s Balážom, aby zahrali na gitarách. Slováci sa pridali tiež. Baláž vzal gitaru. Chvíľu popremýšľal. „Niečo slovenské!“ zvolal Miša. „Dám niečo ruské,“ odvetil Baláž. Začal hrať Villona od Bulata Okudžavu. Obrátil sa k Saši, spievajúc: „Poká zemľja ješčo vertitsja, poka ješčo jarok svet, gospodi daj že ty každomu, čevo u nevo net...“ Okudžava, zatracovaný a milovaný, Okudžava rozsudzujúci, Okudžava rebelantský. Opatrnejší sa tvárili, že nepoznajú slová, smelší sa pridávali. Pod vplyvom alkoholu boli smelí takmer všetci. Winterove prsty vyklepávali na povrchu stola rytmus piesne a oči pozorne sledovali rozgurážených študentov.
„Dokiaľ sa nám ešte krúti zem a farby sú samý jas, pane môj, z toho, čo nemáme, udeľ každému z nás. Múdremu nechaj hlavu, zbabelému koňa daj, šťastnému nadeľ výhru – aj na mňa však pamätaj...“
Postupne nebolo v miestnosti nikoho, kto by nespieval. Ukrajinci po rusky, Slováci po slovensky, tí, ktorí text nepoznali, si pohmkávali. Baláž cítil, ako ho Saša priam vpíja pohľadom. Začal hrať východoslovenské čardáše. Keď spustil „Milá moja, pušč mne dnuká, bo ci nešem jabluká...“, Saša sa prekvapujúco pridala. V sále bolo chvíľu ticho, potom sa ozval obrovský aplauz.
„Vy poznáte naše piesne?“ prekvapený sa k nej obrátil.
„Poznám. Aj vaše básne... Ja sládke tušby, tušby po krase spevam peknotou nádšeny a v tomto dúše mójej óchlase svjet mój cjely je zavreny... Sladkovič,“ potmehúdsky sa usmiala. „Mám slovenské korene. Moji rodičia sa narodili v Užhorode za Československej republiky. Mama sa za slobodna volala Sidorová. Ja som vlastne Slovenka...“
„A teraz dajaké country,“ zvolal ktosi. Na country bol špecialista Ďuro Chochol. Moravan, ktorý študoval v Bratislave. Keď spustil „Zlaté střevíčky“, začala sa v sále takmer davová hystéria. Pieseň za piesňou sa niesla internátom. V sále sa pomaly nedalo dýchať. Zaplnili ju všetci, pozvaní i nepozvaní, každý sa do nej vmestil.
Baláž zacítil, ako ho Saša chytila za ruku a naznačila mu, aby šiel von. V sále bol taký hluk, že si to nikto nevšimol. Už si vôbec málokto niečo všímal. Pošepla mu číslo izby. Bola len o zopár dverí v záhybe chodby napravo od zasadacej sály. Na sekundu zaváhal, ale zvedavosť a túžba jeho ostych prekonali. Z jej pohľadu mu bolo jasné, že myslí na to isté čo on. Sotva vošiel do jej izby, prudko otočila kľúčom. Vrhla sa naňho a vášnivo ho bozkávala. Nebránil sa. Naopak. Nikdy predtým nepocítil v sebe takú túžbu po žene ako v Sašinej izbe. Obaja boli trochu nešikovní. Nemali v milovaní takmer žiadne skúsenosti. Milovanie nepatrilo k výbave mladej členky Komsomolu a mladého člena Československého zväzu mládeže.
„I give her all my love, that’s all I do...“ Saša bola úžasne vášnivá. Jozef si spomenul na starého harcovníka Baču, ktorý chalanov vo vlaku varoval, aby si dávali na Ukrajinky pozor. Sú vraj prudké, vášnivé a milovanie je pre ne súčasťou hlbšieho vzťahu. Saša bola jeho prvá žena a on bol jej prvým mužom. Dovtedy sa len sporadicky bozkávala s chlapcami, ktorí ju obletúvali a snažili sa ju získať. Boli však nemotorní a hrubí. Takmer vždy sa opili a grobiansky ju chceli zneužiť. Veľmi – veľmi sa už chcela milovať, ale nestretla nikoho, u koho by aspoň trochu ucítila, že ju má v úcte. O láske veľmi nesnívala, ale očakávala od muža aspoň uznanie a nehu. Počas celého večera pozorovala Jozefa a čím ďalej tým viac ju priťahoval. Keď jej do tela začalo vstupovať akési zvláštne, dovtedy nepoznané teplo, neovládla sa. Podobné pocity mal aj Jozef. Keď ju vzal do tanca a začali hrať pomalú skladbu, pritisol sa k nej tak, že nemohla necítiť jeho vzrušenie. Hľadela mu do očí, obaja sa mierne potili a ona sa k nemu pritisla ešte viac.
Keď prišli do izby, prevalila sa priehrada so zadržiavanou vášňou, ktorú nič a nikto nemohol zastaviť. Napriek tomu, že Jozef mal prudkú povahu, bol k nej nežný a jemne ju hladil po prsiach, špičkami nechtov ju mierne škrabkal po chrbte a nevydržateľne ju dráždil krúživými pohybmi medzi stehnami. Saša sa pristihla pri myšlienke, že je nahá pred cudzím mužom a vôbec sa nehanbí. Ich milovanie bola také prirodzené, spontánne a také skutočné, akoby boli milencami dlhé roky.
Obaja mali pocit, že sa medzi nimi stalo čosi viac ako len to, že si vymenili telesnú lásku. Saša ani Jozef neboli dovtedy skutočne zaľúbení a príval citov ich oboch zaskočil. Ak takto prichádza skutočná láska, je to nádherné.
Keď sa o dobrú hodinu vrátili, v sále bol hluk, spev, pripíjalo sa na družbu. Nikto si ich neprítomnosť nevšimol. Asi hodinu spolu bez prestania tancovali. Nedokázali a ani sa nechceli brániť emóciám. Pomaly začínalo svitať, keď Baláž čosi pošepkal Saši. Nenápadne sa vytratili a ocitli sa na Sašinej izbe druhýkrát. Milovali sa do rána. Povedala mu, že spolubývajúce sú odcestované. Spýtal sa jej, čo študuje. Usmiala sa.
„Nie som študentka. Pracujem ako sekretárka na oblastnej vojenskej správe. Pochádzam z dediny Kolodno v Iršavskom rajóne. V Kyjeve som nezohnala ubytovanie, tak bývam u kamarátok načierno. Ale dá sa. Takých ako ja je tu habadej. Vrátnikom dáš občas fľaštičku „Moskovskej“ a prižmúria oči.“ Potom ju bozkal.
„Ľúbiš ma?“ spýtala sa. „Myslím, že áno... áno... nie, nemyslím... viem to... určite... Áno. Ľúbim ťa.“
