Ukážka z diela

Zvon. Vidiecky román so zlým koncom

ZVON

(úryvok)

Vyblýskané biele auto zastalo pred vchodom do kostola, vystúpili z neho dvaja vystrihaní klerici, toho vyššieho s briadkou Telúch spoznal, z kufra vyberajú invalidný vozík, rozložia ho, otvoria zadné dvere a pomáhajú vystúpiť starému mužovi v dlhom čiernom kabáte. Usadia ho na vozík, jeden z klerikov mu podá klobúk, ktorý si starec roztrasenou rukou založí na hlavu, druhý mu prikryje nohy dekou. Telúch pristúpi, pokloní sa, predstaví starostku a veľadôstojný pán vikár Jablonický tichým hlasom povie, že Jeho Excelencia pán biskup sa ospravedlňuje, ale má chrípku.

Po chvíli ten starý muž dodá, že je rád a je šťastný, že v Slovenskej Seči majú nový zvon, a že im blahoželá.

Starostka schmatne Chudíka, ktorý stojí vedľa nej, za rukáv, pritiahne ho k vozíku, že toto je pán inžinier Chudík zo Zvolena, to jeho firma zvon zmajstrovala. Vikár ho vezme za ruku, pozrie mu zdola do tváre a povie, že cirkev mu je vďačná a že cirkev nezabúda, a pán inžinier od rozpakov a citového dojatia zažmurká, zalapá po dychu a hlasno kýchne.

Obyvatelia bytovky sú vyklonení z okien a mnohí tlieskajú, niekoľkí postávajú okolo zvona, obzerajú tú parádu, zdravia a kývajú veľadôstojnému pánu vikárovi. Hlavnou ulicou sa blíži zástup veriacich, ktorí idú na omšu, ale kostol je zatiaľ zamknutý, Filip teda beží na faru po kľúče a v tej chvíli sa ozve z dolného konca od diaľnice ostrý zvuk rapkáča a rýchlo sa približuje.

Ostrým pochodovým krokom sa o chvíľu vynoria spoza plota farskej záhrady Rytieri kríža spolu so šesticou chlapov z Moravskej katolíckej ligy v dolňáckych krojoch a v prísne disciplinovanej formácii sa blížia k nám. Teraz je rapkanie už neznesiteľné a veľadôstojný pán vikár Jablonický si zapcháva uši a kývne rukou, že už dosť, že stačí.Jeden z klerikov pobehne skautom naproti, ale Telúch sám včas zakročí a zakýva na pána učiteľa Rosíka, aby s tým rapkaním prestal.

Chrám Boží je medzitým už otvorený a všetci úctivo čakajú, až zavezú do vchodu tú vzácnu návštevu, a potom sa kostol rýchlo zaplní, ozve sa organ a spev a starostka zavedie dnu tých dvoch župných úradníkov, na ktorých zabudla, a tak zišli ku kostolu sami, usadí ich do predných lavíc a sama zostane stáť v šere pri dverách.

Hlavnou ulicou sa ešte stále náhlia oneskorenci a ďalší a ďalší sa pretláčajú do chrámu, čo najbližšie k oltáru, aby odčinili to, že sa omeškali. Zrazu sa neďaleko starostky objaví nad hlavami ľudí sediacich v laviciach pestrá indiánska čelenka, perá sa trepocú v prievane, a do majestátnych zvukov organu sa ozve znepokojivé, rušivé bubnovanie a delawarská vdova Dahlia Oko vetra sa pretláča a derie dopredu k voľnému priestoru pred oltárom, kde sedí vo vozíku veľadôstojný pán vikár Jablonický. Tá indiánska vdova drží plochý bubon, do ktorého udiera hánkami, a drobnými krokmi začne okolo starého muža krúžiť v pomalom tanci. Klerici chcú starého cirkevného hodnostára pred tým pestrým prízrakom uchrániť, ale vikár kývne rukou, že je to v poriadku, nech ju nechajú.

V kostole to šumí, ozývajú sa pohoršené hlasy, ale organ znie stále ďalej, pán organista Rosík sedí do priestoru chrámu chrbtom, tak nevie, čo sa tam deje, a aj náš dôstojný pán pri oltári, keď vidí uvážlivú a láskavú reakciu toho svätého muža, pokračuje v celebrovaní, akoby sa nič nestalo, iba počas pozdvihovania zvoľní tempo.

Dahlia dotancuje, čelenku zloží z hlavy a posadí sa so skríženými nohami na podlahu, oprie sa o koleso vozíka a veľadôstojný pán vikár Jablonický jej položí ruku na plece.

Spomedzi skautov vybehne drobná dievčina v okuliaroch, pred oltárom pokľakne, prežehná sa, z vrecka blúzy vyberie mobil a tú dojímavú dvojicu si vyfotografuje.

Starostka pozerá na to, čo sa deje pred oltárom, a napadne jej, čo keby sa ešte v ten večer tá úžasná fotografia objavila na internete a Vatikánsky televízny kanál CTV by prinesol správu o tejto udalosti už na Veľkonočný pondelok 2017? Čo keby sa to celé takto voľajako odohralo?

To by byla senzace, to by tedy byl, řeknu vám, fór, to by se Slovenská Seč zviditelnila, to jo, to jo, napadne starostke.

 

Po omši odprevádzajú veriaci vikára až ku vchodu do nášho hospicu. Ešte pred omšou sa vzácny hosť Telúchovi zmienil, že by chcel pozdraviť tých, čo sú v penzióne pripútaní na lôžko a nemohli sa zúčasniť bohoslužby, a tak náš dôstojný pán hneď zavolal Janotkovej, a tá povedala, že to zariadi.

Pred kostolom rozdala Matušinská so sestrou kôš buchiet, sprievod stúpa hore Dubčekovou ulicou a starostka vidí viacero neznámych ľudí – s doktorkou Béneš-Graussovou kráča mohutný zarastený chlap s dlhými vlasmi až na plecia, ktorý má na očiach tmavé okuliare, ako keby sa maskoval, a nezložil si ich ani v kostole. Bruscheg si ho všimol, spolu s bratom skonštatovali, že to bude istotne nejaký židák, čosi hundrali, ale nahlas sa tí smradi ozvať neodvážili.

Pani doktorka si pozvala olomouckého židovského básnika Jochena Holuba, a keď bude starostka nasledujúci týždeň po tom, čo sa začnú diať všetky tie strašné veci, o tom všetkom triezvo premýšľať, skonštatuje, že to bola od Béneš-Graussovej tak trochu provokácia. V židech se človek nevyzná, ale ju mám ráda a basta.

Evanjelická farárka Janotková práve teraz víta zástupcu katolíckeho biskupa na prahu panziónu-hospicu a starostka sa zasa raz teší, ako sa tí kresťania pekne združujú práve v našej obci.

Klerik s briadkou tlačí vozík s veľadôstojným pánom Jablonickým chodbou, sprevádza ich farárka a čulý pán generál Jusek, ktorý všetko vtipne komentuje, čo je únavné, ale starý kňaz sa len blahosklonne usmieva. Keď potom zastanú v jednej z izieb pri vysokej posteli, na ktorej leží pod infúznou šibenicou deväťdesiatsedemročný vinohradník pán Hergot z Mikulova, ktorý chce už pol roka zomrieť a nedarí sa mu to, vikár mu len mlčky pohladí ruku, dlho mu pozerá do tváre a pery sa mu hýbu, modlí sa.

Potom sa chce ísť veľadôstojný pán vikár rozlúčiť do jedálne, kde už roznášajú misy s polievkou, a otec Jablonický sa informuje, čože dobrého majú v túto slávnostnú nedeľu naši klienti na obed, a dozvie sa, že syrovú polievkú, kelový karbonátok so zemiakovou kašou a banán.

 

A potom sa stane čosi, s čím nikto nerátal, vikár sa na vozíku obráti na farárku Janotkovú a spýta sa, či by sa našlo aj preňho, a všetci sú zaskočení a Telúch sa neopováži nič namietať. Houska ide do kuchyne, aby pripravili o obed viac, a hlavná sestra Malíková pribehne s čistým bielym obrusom, ale otec Jablonický ju rukou zastaví a dá sa zaviezť k voľnému stolu v kúte, ktorý je prikrytý rovnakým lesklým vikslajvantom ako ostatné.

Pán generál Jusek vzápätí vstane od stola, pri ktorom sedáva už dva roky, a prenesie si tanier s polievkou k vzácnej návšteve, povie – s dovolením, Vaša Excelecia, a prisadne si. Vikár prikývne.

Mlčky chlípu polievku a vo dverách jedálne bezradne postáva celá tá suita, nevedia, či majú odísť, či počkať, až sa vzácny hosť naobeduje, myslia na tú kačaciu hostinu, čo je nachystaná v zámku na poschodí, a potom roznesú ošetrovateľky druhý chod. Vikár si odkrajuje karbonátok vidličkou, keď to generál Jusek vidí, tiež odloží nôž, prehltne sústo a povie:

– Dovolil by som si Vašej Excelencii...

– Nie som Excelencia, pane, ja som katolícky kňaz.

– Oni neráčia byť biskup?

– Nie, nie.

– Aha, tak prepáčte, ja by som si dovolil len tak pre zaujímavosť

uviesť malú kuriozitu, ehm, neviem, či vás to bude vôbec zaujímať, no kdesi som čítal, že kelové fašírky boli najobľúbenejším jedlom Adolfa Hitlera, iba tak akosi, no...

Vikár Jablonický najprv mlčí, potom odloží vidličku a po chvíli dodá:

- Hitler bol zlý človek, ale tá kelová fašírka je dobrá, chutí mi.